text
stringlengths 0
600k
|
|---|
Bloomsburg is a town in and the county seat of Columbia County, Pennsylvania, United States. It is the only incorporated town in Pennsylvania. As of the 2010 census, the town had a population of 14,855.
References
County seats in Pennsylvania
Settlements in Pennsylvania
Towns in the United States |
Henry Dargan McMaster (born May 27, 1947) is an American politician. He is the 117th and current Governor of South Carolina since January 24, 2017. He became governor when Nikki Haley resigned to become the Ambassador to the United Nations.
McMaster was born into a wealthy South Carolina family who owned many slaves before the American Civil War. His father John was also a politician.
He last served as the 91st Lieutenant Governor of South Carolina from 2015 to 2017, as well as Attorney General of South Carolina from 2003 to 2011. From 1981 to 1985, McMaster served as United States Attorney, where he was known for Operation Jackpot. McMaster served on the South Carolina Commission on Higher Education and chaired the South Carolina Republican Party from 1993 to 2002.
References
Other websites
Official Website of Henry McMaster
1947 births
Living people
Governors of South Carolina
US Republican Party politicians
Lieutenant Governors of South Carolina |
<p>I'm programming in python and I'm trying to read the status of my Yamaha network stereo. I get the following xml response</p>
<pre><code><YAMAHA_AV rsp="GET" RC="0">
<System>
<Power_Control>
<Power>On</Power>
</Power_Control>
</System>
</YAMAHA_AV>
</code></pre>
<p>All good so far. Now, I'm trying to search for Power to get the latest status. It is there in XML but I can't locate the Power Status value when I use a XML parser such as Elementtree. </p>
<pre><code>import requests
from xml.etree import ElementTree as ET
url = "http://192.168.128.199/YamahaRemoteControl/ctrl"
payload = "<?xml version=\"1.0\" encoding=\"utf-8\"?>\r\n<YAMAHA_AV cmd=\"GET\">\r\n<System>\r\n <Power_Control>\r\n <Power>GetParam</Power>\r\n </Power_Control>\r\n</System>\r\n</YAMAHA_AV>"
headers = {
'Content-Type': "text/xml",
'Cache-Control': "no-cache",
'Postman-Token': "9ad57fc1-4c78-a921-5967-bef4d2167214"
}
response = requests.request("POST", url, data=payload, headers=headers)
print(response.text)
rawdata=ET.fromstring(response.content)
result= rawdata.find('Power').text
print (result)
result = rawdata.items()
print(result)
</code></pre>
<p>I get a null value. So I step through python interactive and I can see findall and findtext attribute when I use dir() function on the root but not on the subelements. </p>
<pre><code>>>> root=ET.parse('yamahaPowerStatus.xml').getroot()
>>> print root
<Element 'YAMAHA_AV' at 0x6386bb0>
>>> PC=root.getchildren()[0].getchildren()
>>> print PC
[<Element 'Power_Control' at 0x6386cf0>]
>>> check= PC.findtext('Power')
Traceback (most recent call last):
File "<pyshell#40>", line 1, in <module>
check= PC.findtext('Power')
AttributeError: 'list' object has no attribute 'findtext'
</code></pre>
<blockquote>
<blockquote>
<blockquote>
<p>dir(PC)
['<strong>add</strong>', '<strong>class</strong>', '<strong>contains</strong>', '<strong>delattr</strong>', '<strong>delitem</strong>', '<strong>delslice</strong>', '<strong>doc</strong>', '<strong>eq</strong>', '<strong>format</strong>', '<strong>ge</strong>', '<strong>getattribute</strong>', '<strong>getitem</strong>', '<strong>getslice</strong>', '<strong>gt</strong>', '<strong>hash</strong>', '<strong>iadd</strong>', '<strong>imul</strong>', '<strong>init</strong>', '<strong>iter</strong>', '<strong>le</strong>', '<strong>len</strong>', '<strong>lt</strong>', '<strong>mul</strong>', '<strong>ne</strong>', '<strong>new</strong>', '<strong>reduce</strong>', '<strong>reduce_ex</strong>', '<strong>repr</strong>', '<strong>reversed</strong>', '<strong>rmul</strong>', '<strong>setattr</strong>', '<strong>setitem</strong>', '<strong>setslice</strong>', '<strong>sizeof</strong>', '<strong>str</strong>', '<strong>subclasshook</strong>', 'append', 'count', 'extend', 'index', 'insert', 'pop', 'remove', 'reverse', 'sort']</p>
<p>dir (root)
['<strong>class</strong>', '<strong>delattr</strong>', '<strong>delitem</strong>', '<strong>dict</strong>', '<strong>doc</strong>', '<strong>format</strong>', '<strong>getattribute</strong>', '<strong>getitem</strong>', '<strong>hash</strong>', '<strong>init</strong>', '<strong>len</strong>', '<strong>module</strong>', '<strong>new</strong>', '<strong>nonzero</strong>', '<strong>reduce</strong>', '<strong>reduce_ex</strong>', '<strong>repr</strong>', '<strong>setattr</strong>', '<strong>setitem</strong>', '<strong>sizeof</strong>', '<strong>str</strong>', '<strong>subclasshook</strong>', '<strong>weakref</strong>', '_children', 'append', 'attrib', 'clear', 'copy', 'extend', 'find', 'findall', 'findtext', 'get', 'getchildren', 'getiterator', 'insert', 'items', 'iter', 'iterfind', 'itertext', 'keys', 'makeelement', 'remove', 'set', 'tag', 'tail', 'text']</p>
</blockquote>
</blockquote>
</blockquote>
<p>So what am I'm doing wrong? The XML response appears to be properly formatted. I tried using other XML parsers but the same result. I also tried converting it to JSON first but the same result. I reviewed youtube videos and I tried to locate something similar here with no luck. I think I'm doing something fundamentally wrong. </p> |
Rinxent is a commune. It is found in the region Nord-Pas-de-Calais in the Pas-de-Calais department in the north of France.
Communes in Pas-de-Calais |
P
(L1 06
Sera li
21
TAB. van
CANCER SERRATUS
THE SERRATED LOBSTER.
cQ Ge
Qe Qe
CHARACTER GENERICUS.
Pedes octo (rarius fex aut decem); infuper manus dux
chelatze.
Palpi {ex ineequales.
Ocz/i duo diftantes, plurimis pedunculati; elongati, mo-
biles. | |
Mandibula cornea, crafla.
Labium triplex.
Cauda axticulata, inermis. :
Lin. Syfl. Nat. GMEL. p. 2963.
CHARACTER SPECIFICUS..
Cancer macrourus, chelis ferratis, cauda. utrinque trifa--
riam muricato-fpinofa.
PPLOLO a P LDL ^ PP P ms
22
GENERIC CHARACTER.
Feet commonly eight (in fome fpecies fix or ten), befides
two chelz.
Palpi or feelers fix, unequal.
Eyes two, diftant, in moft fpecies footítalked ; elongated,
moveable.
Mandible thick.
Lip triple.
Tail articulated, unarmed.
SPECIFIC CHARACTER.
Elongated Cancer with ferrated chel&, and tail muricated
on each fide by a triple row of fharp protuberances.
THIS curious animal is about the fize of the common
lobfter. The antennze, as in that fpecies, are fmooth and
fetaceous. The four fmaller ones (which are united at
the bafe) are about an inch and half long. The thorax
is {mooth on the upper part, but on the ridge of the fides
is very ftrongly muricated with moderately diftant and
extremely ftout fpines, fome of which are fo fhort and
obtufe as to be rather tubercles than Ípines.
23
The chelæ or large claws, which in this fpecies are
pretty exactly equal, are ferrated on the edges by a double
feries of fharpened protuberances. The legs are alfo
ferrated proportionally in the fame manner. The tail
(which forms the principal fpecific character) is moft
ftrongly muricated on each fide with a treble row of
large, pointed tubercles, between which are difpofed here
and there a few fmaller ones, fo as to invade a little the
exact feries in which the principal ones are difpofed.
The colour of this animal (fo far as can be collected from
the fpecimens preferved in fpirits) is moftly red, or like
that of a boiled lobíter ; but blue on the fides of the claws
and fome other parts. — —
Its place in the genus fhould be next to the Cancer
Homarus, to which it is moft allied, though differing
widely as a fpecies.
|
298 PROCEEDINGS OF UNITED STATES NATIONAL MUSEUM.
Length, 57 millimeters; height from base to umbo, 37 millimeters ;
thickness, both valves tomer 24 millimeters.
In general aspect this shell approaches T. prouti Meek & Hayden,
from the Upper Fox Hills Group of the Upper Missouri River region,
but it differs in being proportionally narrower and more produced be-
hind the beaks, and in the greater prominence of the umbones.
Position aud locality—Cretaceous strata, Bell County, Texas, where
it was collected by Mr. D. H. Walker.
WASHINGTON, December 4, 1879.
NOTES ON A COLLECTION OF FISHES OBTAINED IN THE STREAMS
OF GUANAJUATO AND IN CHAPALA LAKE, MEXICO, BY PROF. A.
DUGES.
By DAVID S. JORDAN.
The collection which forms the subject of this paper was obtained
by Prot. A. Duges in the streams of the province of Guanajuato in
Mexico, and by him forwarded to the Smithsonian Institution. Many
of them are extremely interesting as representing the ordinary North
American fish fauna at a point near its southern limit, before it gives
place to the Central and South American forms.
Chirostoma estor Jordan, sp. nov.
Allied to Chirostoma humboldtiauum (C. & V.).
Body elongate but rather robust for the genus, the depth about one-
sixth the length to the base of the caudal.
Head very large, pike-like, forming more than one-fourth (two-
sevenths) the length to base of caudal.
Month very large, the maxillary reaching to past the front of the eye.
Intermanillaries forming the edge of the jaw strongly curved, their pos-
terior portions broadly dilated asin Chirostoma menidium. Teeth strong,
in several series in each jaw. Two small fang-like teeth on the front of
the vomer. Lower jaw considerably projecting beyond the upper. Eye
large, anterior, 5 in length of head, shorter than snout, and a little nar-
rower than the interorbital space, which is nearly flat.
Head covered with scales, which are smallest dn the occipital region,
and largest on the lower part of the cheeks. Smaller scales on the inter-
opercle.
Sides of head vertieal, a conspicuous ridge along the edge of the top
of the head above and behind the eye.
Scales small, anteriorly crowded, about 72 in a longitudinal series,
and 15 in a cross series. Posterior margin of scales strongly crenate,
so that the fish feels rough to the touch.
* As Professor Jordan i is far distant while this paper is going through the press, the
proof has been compared with his manuscript by the editor of these Proceedings. In
the description of Zophendum australe two verbal additions are indicated in pareu-
theses.
PROCEEDINGS OF UNITED STATES NATIONAL MUSEUM. 299
Pectorals moderate, nearly half as long as head, reaching slightly
past the base of the ventrals. Ventrals rather short, reaching nearly
two-thirds the distance to the base of the anal.
Anal moderate, beginning considerably in front of the dorsal and end-
ing a little behind it. Anal rays I, 18. Dorsal rays V-I, 12.
Spinous dorsal beginning nearly midway between insertion of ventrals
and anal, separated from the soft dorsal by a distance equal to about
two-thirds the length of the base of that fin.
Caudal somewhat forked.
Coloration uniform in spirits, the silvery lateral band but faintly indi-
cated.
The type of this species, 104 inches long, was obtained by Professor
Dugès in Lake Chapala, Mexico; it is known as Pesce blanco di Cha-
pala (“poisson blane de Chapala”) in Guanajuato, according to Profes-
sor Dugès.
It is one of the very largest of the Atherinide, resembling a pike in
its form, and in the large head and mouth. Its nearest relative is ap-
parently Chirostoma humboldtianum, also from Mexico, from which it
differs in the much smaller scales, as well as in other characters. In Dr.
Girard’s arrangement of the Atherinide, this species would be likewise
a Heterognathus.
The type of Chirostoma estor is numbered 23124 in the register of the
U.S. National Museum.
Chirostoma humboldtianum (C & V.) Jor. (Atherina vromerina C. & V.).
With the preceding is a single specimen of another Chirostoma, which
seems to be the humboldtiana of Cuv. & Val., with which the vomerina
is doubtless identical. This specimen (No. 23136) has the usual silvery
band. D. IV-I, 10; A. I, 15 or 16; lat. 1. 50, the scales with entire
edges. The long head is 44 in length to base of caudal, and the body
is rather slender. This example is 34 inches in length.
? Chirostoma brasiliensis (Quoy & Gaimard) Jor.
Numerous specimens (catalogue number 23135) of a small Chirostoma
allied to brasiliensis and bonanensis are in the collection. The body
is short and eompressed, the mouth small and oblique. Lat. 1. 36;
L. trans. 9. D. IV-I, 9: A. 1,17. Silvery lateral streak very narrow.
It does not fully agree with descriptions of either of the above species,
and its habitat is remote from both. Ido not, however, think it advisable
at present to give it a separate name. `
Goodea atripinnis Jordan, gen. & sp. nov.
GENERIC DESCRIPTION. —Form of Hydrargyra or Fundulus, but with
the intestinal tract elongate, the dentary bones movable, and the teeth
slender, tricuspid, movable, attached in a single series on the outer edge
of the jaws, not closely set. Fins small, the dorsal and anal similar,
300 PROCEEDINGS OF UNITED STATES NATIONAL MUSEUM.
the dorsal slightly in advance of the anal, without spines. Scales mod-
erate. Linmnophagous. Sexual changes, if any, unknown.
This genus differs from the most of the other Cyprinodontide in its
tricuspid teeth. From Cyprinodon, Jordanella, Fitzroyia, Characodon,
and Jenynsia, the genera thus far known with tricuspid incisors, it is
distinguished by the elongate intestines, and by the freeness of the
dentary bones. The aspect is wholly unlike Cyprinodon, resembling
rather Fundulus.
SPECIFIC DESCRIPTION. —-Body oblong, considerably compressed,
formed much as in Hydrargyra, the back nearly straight, little elevated,
caudal peduncle deep. Depth of body 4-44 in length. Head short,
broad, depressed, triangular aud rather pointed, when viewed from the
side.
Mouth quite small, anterior oblique, the lower jaw projecting. Both
jaws with a series of rather slender tricuspid teeth, which are loosely
inserted, and somewhat movable, not close enough set to form a con-
tinuous cutting edge. Head 4 in length. Eye moderate, directed
partly downwards, 34 in head, rather longer than snout and little more
than half the width of the very broad interorbital space. A slight ridge
from the occipital region backward.
Scales rather large, 37 to 40 in a longitudinal series, and 15 in a
transverse series. Humeral scale somewhat enlarged.
Fins small. Dorsal fin posterior, very slightly in advance of the
anal, which is also short and low, the two fins about coterminous and
falling far short of the caudal. Caudal short and small. Ventrals
small.
Pectorals small, not reaching ventrals. Dorsal rays 12, anal rays 183.
Color bluish above in spirits, sides nearly plain, with a silvery streak
along each series of scales. Vertical fins obscurely marked, each of
them chiefly black, especially on the distal half. There is no evidence
of any modification of the anal fin in any of the specimens, which are,
however, apparently adult. One of the two larger ones is apparently a
female, the other probably a male.
The intestinal canal is considerably convoluted and filled with mud.
The types of this species, No. 23137, are numerous specimens of vari-
ous sizes; the two largest nearly 4 inches in length, were obtained by
Professor Dugès at Léon in Guanajuato.
Zophendum australe Jordan, sp. nov.
Allied to Zophendum sideriun (Cope), but with larger scales.
Body rather elongate, formed much as in Campostoma anomalum,
somewhat compressed, the back somewhat elevated and rounded ante-
riorly. Depth, 44 in length to base of caudal.
Head rather large, slightly depressed or flattish above, its length
about 4 times (in length) to base of caudal. Mouth moderate, low, the
Jower jaw slightly included, the premaxillary below the level of the eye,
the maxillary just reaching the front of the eye. Lower jaw thin-edged,
PROCEEDINGS OF UNITED STATES NATIONAL MUSEUM. 301
and with a slight symphysial knob as in Hybognathus. Eye small,
nearly 6 in head.
Scales rather small, 10-55-7 or 8, the lateral line complete, somewhat
decurved.
Dorsal fin moderate, slightly behind ventrals, D. 8; A. 7. Anal rather
high.
Pectorals not reaching ventrals, the latter (not reaching) to vent.
Teeth 4—4, not hooked, with broad grinding surface as in Hybognathus.
Color dark bluish above, scales everywhere with fine black punctula-
tions. Sides without black spots. A. black spot at base of caudal fin.
Peritoneum black; intestinal canal considerably elongate.
Types, numerous examples (23130-23131), 5 to 7 inches in length,
taken by Professor Dugés in Lake Tupataro in Guanajuato, Mexico.
The less number of scales (55 instead of 88) well distinguishes this
species from Z. siderium.
Hudsonius altus Jordan, sp. nov.
Allied to Hudsonius fluviatilis.
Body moderately elongate, compressed, deep, the back somewhat ele-
vated, the depth 3? in length to base of caudal.
Head short, somewhat depressed above, moderately pointed, 44 in
length to base of caudal. Eye moderate, shorter than snout, 5 to 6 in
length of head. Mouth medium, quite oblique, terminal, the premax-
illary on the level of the pupil, the maxillary not reaching the front of
the pupil. Jaws equal in the closed mouth. Preorbital large.
Seales rather large, not closely imbricated, 8-46-4. Lateral line
strongly decurved, 19 scales in front of dorsal fin.
Dorsal fin high, inserted over the base of the ventrals. Dorsal rays
1,8. <AnalI,8. Caudal fin rather broad, forked, its peduncle deep and
compressed.
Ventrals shortish, reaching vent. Pectorals falling just short of
ventrals.
Teeth 4-4, hooked, with narrow grinding surface.
Color bluish above, sides silvery, fins plain.
Types, several specimens, numbered 23129, the largest about 8 inches
in length, obtained by Prof. A. Dugès in Lake Tupataro in Guanajuato.
This species differs from its northern relatives, fluviatilis, storerianus,
etc., in the larger head, the oblique mouth, and in the presence of but
‘one row of teeth.
UNITED STATES NATIONAL MUSEUM,
Washington, December 18, 1879.
|
Giuseppe Galante (2 September 1937 – 20 December 2021) was an Italian rower. Galante was born in Domaso, Italy. He won a silver medal at the 1960 Summer Olympics and at the 1964 Summer Olympics.
References
1937 births
2021 deaths
Italian Olympic silver medalists
Rowers |
<p>Can you guys please help me in this matter :</p>
<p>I have two variable in jquery x and y , and I am doing a division between those two , and I let's say the result is 2.5 , but I only want to show 2 from 2.5 , how do I do that?</p> |
.85
0
Reve d amour. Op. 21 . . 8 5
Am Springbrunnen. Op 23 .
M.2.10.
1,2.50.
Elegie fantastique. Op. 1 1 . :.:,75
Chanson de pecheur. Barcarolle. Op. 24
M l. 85
-50
M.1.25.
Marquerite douleureuse au rouet(N°2) Op. 2 6- 60
J 1 M.1.50.
Un moment heureux Romance Op. 27 . . -40
Warum? Fragment. Op. 28 . ~40
Fantaisie surles motifs de l'opera „Faust" Op.12 . 1 50
M.3.
Murmure de la Cascaded Esquisse musicale) Op. 29 60
M.L50
Demande et reponse. Romance. Op. 30 60
M.1.50
Romance sans paroles. Op. 31 . 75
La Capricieuse Op. 32.
M.L85.
60
M 1.20.
Entr act du ballet „Rokhsana" Op 33 . 75
liarfensolo aus der Oper „Lucia“ von Donizetti.
Ml 50.
75
11X50.
Fropriete de s e ditems jour tDus pays.
WBESSEL8C
ie
s;n»
EDITEURS
Fournisseurs de la Cuur IMPERIAI.E
S f PET; E Ri S & 0) U R §
Perspective de Nevsky, N?54.
1
M. Q S C O U
Petrowka, maison Matweeff N°12.
LEIPZIG, BREITKOPF a HARTEL.
HAROLD B. LEE LIBRARY
BRIGHAM YOUNG UNIVERSITY
PROVO, UTAH
2
DEDIE A MADAME MARGARITA AGREST.
ENTR’ ACT DU BALLET „ROKHSANA’.’
Compose pour la harpe par ALBERT ZABEL.0p.33.
Propnete des e'diteurs pour tous pays
4 916
W. Bessel et Cle s! Petersbourg et Moscou.
3
M
rs'z-H
» l
°jOS
/=#=tt==;
r 2 -
- 5 —
, » 5 1 -- -
- *• tej-'
i-p t M
pi.
tz 11
m.d.
L
f =gFF
p^pj-LLiktf|[
so. si.
f.-.iL ... f T —
LJXI-U^
t . f . 4- •
i
r
— 0
— 0
ip rJJ»
m.g\ ..
rit.
grazioso k
> * -
\— — v — «
—
* — — — 1
U 1m
»-
;S>
- ?! - -
- a| -
4016
HAROLD B. LEE LFRARV
BRIGHAM YOUNG UNIVERSITY
4 PROVO, UTAH
4916
5
4916
4910
4916
8
4916
9
8‘
£
decres _
_ ceil _
do
mo _
in*
4 9ie
HoToneMaTHa B.Beccejib u K? Tpouu.yji. N°
My 3HKajibHafl ToproBJiH B. EECCEJIB h K°.
lIETEPBypFL, HeBCxift 64. COMNHEHM Aflfl <W>PTEniAHO COBCTBEHHAIX) H3MHIH: MOCKBA, H^poBKa 12.
. — 60
. -- 30
. — 30
— Mennet de Top. «La jolie fille de Perthe . — 26
ftrazeky, A. op. 8 Scherzo . . •
Bizet, <3- Premier mennet de ri’Arlesienne*
Le carillon de ri’Artesienne*
Beblnsky, E. op. 1 Valee-Fantaiaie
— Op. 3. Nocturne . . .
Back — St SaAne. Gavotte (H moll) .
— op. 3 Nocturne . .
Bohm, C. op. 272-a Staccato. Etude de salon . .
fieredme, A. Scherzo ponr le piano .
— Petite Suite (An convent, Intermezzo, Deux
Mazurkas, RAverie, Serenade, Noetu-ne) .
Cul, CAsar. Op. 20. Douze miniatures pour le piano:
1 Expansion naive 25 e., — 2 Aveu timide
25 e., — 3 Petite valse 40 e.,— 4 A la Schumann
26 c.,— 6 Cantabile 40 c.,— 6 Souvenir dou¬
loureux 25 c., — 7 Mosalque 40 c., — 8 Berceuse
9 Canzonetta 25 c., — 21 Petite
1 65
Mazurka 40 c., — 12
25 e
marche 40 c., — 11
Scherzo rustique 40 c.
Op. 21 Suite. (dAdiAe A Fr. Lteal) 1, Impromp¬
tu 50 c.,— 2. TAnAbres e» fee urn 50 c., —
3. Intermezzo 30 c,, — 4. Alla Pohtaca 50 c.
Op. 22. Quatre Morceaux, 1. Polonaise 60 c.,
— 2. Bagatelle Italienne 25 c., — 3. Noc¬
turne 50 c., — 4. Quasi Scherzo 60 e.
Op. 26. Valse Caprice .
Op. 29. Deux bluetter Ns 1. Valse, >6 2.
Scherzando giocoso .
Op. 30. Deux Polonaises
1 65
15
50
35
35
— Op. 31. Trois Vpf&es . I
— Op. 35. Trois impromptus . 1
— Op. 39. Halt Miniatures, 1. Marionettes
espagnoles 25 e., — M 2. An berceau 26 e..—
3. Etude arabesque 25 c., — >6 4. Feuille
d’album 25 c., — Jfc 5. Marche 50 c., — >6 6.
Romanzetta 40 c.
— Op. 40. A Argenteau, recueil de neuf pieces
caracteristiquee: 1. Le CAdre 60 e.,— 2. Far
niente 60 c., — 3. Capriccioso 60 c., — 4. La
petite guerre 40 c., — 6. SArAnade 40 c., —
6. Causerie 60 e., — 7. Mazurka 50 c., — 8. A.
la ehapelle 40 e., — 9. Le Rocher . ... — 75
— Op. 41. Trois mouvements de Valse. Valse-
scherzo. Valse-intermezzo. Valse A la vien-
noise, eompl . 1 50
Davidoff, Ch. Op. 10. Deux morceaux de salon:
M 1 Idylle 40 c.( — N: 2 Berceuse .... — 26
Durand. A. Op. 79. Annette et Lubin. Gavotte . — 25
— Op. 83. PremiAre Valse . — 40
— Op. 84. Gavotte . — 30
Glazounoft. A. Miniature . — 25
©odard. B. Op. 25. PremiAre mazurka . ... - 40
— Op. 53. >6 1 En courrant . — 45
— Op. 64. DeuxiAme maiurka . — 30
— Op. 66. DeuxiAme valse . — 30
— Op. 71. TrolsiAme valse . — 40
— Op. 81. DeuxiAme gavotte . — 30
— Op. 82. Renouveau. Etude . — 40
— Op. 83. An matin . — 30
— Op. 86. An Rottet . — 45
— Op. 103. it 4 QuatriAme Mazurka .... — 40
— — 6 HuitiAme False . — 55
— Op. 105. Barcarolle . — 30
— Op, 106. Scherzo- Valse . — 50
— Op. 107. >S 8 Conte joyeux . — 30
— Op. 109. TroisiAme Gavotte . — 30
— Op. 117. Impromptu-Mazurka . — 40
— Air de ballet . - 30
— Berceuse de Pop. Jocelin . — 30
— Bolero Andalouse . — 45
— Canzonetta . — 30
— Trois Fragments poetiques JVt 1 Lannartine. — 25
— — Jft2AlfreddeMusset— 26
— — H 3 Victor Hugo — 25
Godard, Ch. Op. 66. Danse d’Etoilea. Valse ... — 40
— Op. 70. Moment de Valse . — 40
Goldstein, E. Petite edrduade . — 25
— Barcarolle . . . — 60
Grieg, E. Op, 28 M 3 Scherzlno . — 25
— Op. 28 4 Melodic norvegienue .... — 25
— Op. 38 J# 1 Berceuse . — 25
— Op. 38 >6 2 Volkswelse . — 15
— Op. 38 Jfl 6 Springtanz . . ...... — 16
— Op. 38 H 6 ElAgie . — 15
— Op. 38 M 7 Waizer . — 15
— Op. 41 JVs 8 Chanson <i«jff>our . — 25
Op. 46 M 3 La danse d’Anitra
Htfnselt, A. «Kaaoe evaemw* Romance de Ch. Davi-
doff. Transcription .
— 2 Transcriptionon aua <Preeio#a>. Chor Im
Wald im Wald & Spanischer Tans ....
lensen, A. Op. 8 M 11 Am Meeresstrand ....
— Op. 17 M 11 Feu follet . .
— Op. 33 6 Romance .
— Op. 36 >S 2 Oourante .
— J* 6 Gigna .
— Op. 43 M 4 Dryade, etude-impromptu. . .
— Op. 48 >4 2 Souvenir . .
ippolitofl-lwanoff, M. Op. 7 Cinq petite morceaux .
Uadow A. Op. 2 BLronlki. Collection de 14 pieces.
25
50
50
30
60
25
35
36
60
60
76
50
Op. 3 Six piAees: Cah. I PrAIude, Gigue, Fugue — 75
— Cah. II Trois maaurkas . — 60
— Op. 4 Arabesques, quatre morceaux ... 2 —
— Op. 5 Etude, As dur{dedi4e A M. Balakirev?). — 60
— Op. 6. Impromptu . — 50
— Op. 7 Deux Intermezzi >41— 2D dur, F dur. — 76
. — Op. 8 Deux Intermezzi Jfe 3 — 4 B dur . . 1 —
— OpJB Deux morceaux: >61 Valse M 2, Mazurka. — 85
— Op.lOTrois morceaux: It 1 PrAIude (Des dur);
2 Mazurka (C dur). 3 Mazurka (D dur). . - 85
— Op. 11 Trois morceaux: >6 1 PrAIude (H moll),
2 Mazurka (en mode dorian), 3 Mazurka
(Fie moll) . 1 —
— Op. 12 Etude (dediAe a Mr. N. Lawrow) . — 40
— Op. IS Quatre prAludes . . 1 —
— Op. 15 Deux mazurkas . — 40
— Op. 17 Deux bagatelles >6 1, La douleur . — 25
— >6 2 Pastorale 25 c.— eompl . — 40
— Sept prAludes, eompl . net. 1 —
— Dix mazurkas, eompl . net. 1 30
Liszt, Fr. Benedictus ana der €Kr5nungsmesse» . — 30
— «Der blinde Sfinger* Ballade filr Pianoforte . — 60
— Canzone napolitaDa, doigtAe par M. Balakirew. — 40
— Concert-Etude <Waldesrauschen» . — 40
— Consolation >6 4, Des dur . — 15
— Nocturne (Liebestrttume >6 3) . — 30
— Transcription «Asra> de A. Rubinstein . . — 50
— Transcription de la romance «Dor Doppel-
ghnger* de Schubert . — 25
— V alse-impromptu . . . — 60
— Valse oubliAe >6 1 . ■ . — 40
® (Usenet, 1. Op. 10 >6 3 Barcarolle ...... — 26
— Op. 10 >6 5 Melodie-Elegie . — 15
— — >6 6 Saitarello . — 30
Mendelssohn. 48 Lieder ohne Worte. Compl. ... 1 25
Moszkowtki, N. Op. 11 Jt 1 Polonaise Es dur. . — 50
SArAnade (cAlAbre) . — 25
Barcarolle . — 30
Polonaise D dur . 1 —
Menuet . — 85
Op. 16
Op. 17
>6
M
X
a
Op. 18 J*
Op. 28 >6
Op. 31
Melodie .
Scherzo (Miniature) .
Monologue 40 c., — >6 2 MAlo-
die (nouvelle) 30 c., — >6 4 Scherzatto. . .
— Op. 34 >6 1 Valse E dur (jouAe par M-roe
Essipoff) . . . ....
— Op. 34 It 2 Etude C dur . .
— Op. 35 >6 3 Piece urolatlque .
— Op. 36 >6 7 sentimental® .
Moszkowsky. Op. 39 Intermezzo A dur .
— Valse brillante. As dur (cAlAbre) .
Moussorgsky, M. Tableaux (Tone exposition («Kap-
THHKH 5T> BhlCTaBKBs, ASCtTb UbeCb). Compl.
Pabst, P. RAminisAeuces de l’opera «Le DAmon»
d'Antoine Rubinstein. Grande fant&isie . .
— Berceuse de Tschaikovrsky .
Paderewski, L. Op. 1 >6 2 Mendel. .
— Op. 14 >6 1 Menuet .
Raff, J. Op. 45 Fantaieie sur «Don Juan»de Mozart
— Oft. 54 >6 1 Valse .
— Op. 71 Polka . • .
— Op. 75 >6 1 Fleurette . .
— — >6 6 AprAs le coueher dn solleil .
— Op. 76 >6 10 Babillarde .
— Op. 99 >6 1 TaranteUe .
— Op. 105 Eglogue .
— Op. 106 Polonaise-fastaieie .
— Op. Ill >6 2 Valse C dur .
— Op. 116 Valse-caprice .
— Op. 121 H 1 Berceuse de l’Africaine . . .
— Op. 125 >6 1 Gavotte .
— Op. 130 >6 2 Etude mAlodique A dur . .
— Op. 157 >6 2 Fileuse
- 25
- 30
- 40
- 85
- 75
- 40
- 40
- 40
- 50
2 50
50
30
30
30
30
30
35
50
50
60
35
85
60
75
75
60
50
60
Op, 162 >6 4 Mftrchen . — 85
Op. 204 >6 3 Rigandon
— Fugfaette . —
Reinecke, C. Transcription de la romance «Aera>
de Rubinstein . —
Rlmeky-Horsakow, N. Op. 16 >6 1 Valse (Cis dur). —
— Op. 15 >6 2 Romance (As dur) . —
— — >6 8 Fugue (Cis moll) . . . . —
— Op. 17 Six fugues (D moll, F dur, C dur,
E dur, A dur, E moll) Compl . 1
Rubinstein, A. Op. 2 Deux fautaisies:
— >6 1 Bbhst. no MarymxS no Boxrfe
— Ns 2 JlyuBuyniEa . 1
— Op. 10 it 22 La GondoliAre .
— Op. 14 Le bal, fantaieie en 10 numAros:
1. Impatience 75 c., — 2. Polonaise 1 r. 16 c., —
3. Contredanse 1 r. 30 c., — 4. Valse 1 r.
16 c., — 5. Intermezzo 50 c., — 6 Polka 85 e.,~-
7. Polka-mazurka 75 e., — 8. Mazurka 75 c., —
9. Galop 85 c.,— 10. Le rAve 1 r.
— >6 1 — 10 compl . net. . 3
— Op. 16. Trois morceaux: >6 1. Impromptu
(F dur) 60 e.,— -2. Berceuse (D dur) 60 c., —
3. SArAnade (G— moll) .
— Op. 21 Trois caprices: X* 1 E dur 50 e., —
2. D moll 76 c., — 3. Eg dur .
— Op. 22 >6 1 SArAnade .
— Op. 23 Six Atudes: 1. F dur 1 it, — 2. C dur
60
35
40
40
25
40
25
— 85
— 40
— 75
— 60
- 40
86
—3. Cis dur 75 c_, — 4. Ee dur 60 —
5. F dur 85 *v, — 6. Q dur . . . .
Op. 24 Six prAludes: t. Ae dur 60 e., — 2.
F moll 75 e.,- -3. E dur 60 c,— 4. H moll
60 C..-5. G dur 85 9. C noli . . . . .
Op. 28 Deux morceaux: >6 1 Noeturne (Q dur) -
— — >6 2 Caprice (Ee dur).
Op. 29 Deux marches flln&bres:
a) pour le eonvoi d'un artiste (E moll), b)
pour le eonvoi d'un hAros (C moll) rAunies.
• Op. 37 Acrostiche*. 1) L (F dur\ 2) A (G
moll), 3) U (H dur), 4) R (D moll), 5) A (F
dur) Le® cinq numeroe rAnuis .
- Op. 38 >6 5 Gavotte, .
- Op. 44 SoirAes A St.-PAterobourg: 1. Ro¬
mance 30 e., — 2. Stsherz® 60 c.,— 3. Pre-
ghiera 60 e-, — 4. Impromptu 60 e., — 6. Noc¬
turne 60 c.,— -6. Appasionata 86 c.
Op. 61 >6 2 Enjonement (B dur) 75 e., — 3.
RAverie (A moll)60e.,— 4. Caprice (Dee dur)
60 c., — 5. Passion (F dur) 85 c.,—6. Coquet-
terie (B dur) 75 c.
- Op. 63 Six fugues (en style Kbre avec
prAludes: >6 1. Aa dur 85 e., — J6 2 F moll
60 e ., — >6 8. E dur 86 e.,— >S 4. H moll
75 e. m 6. G dur 85 «%,— >6 6. C moll . ■
- Op. 88 Variations sur un tbbme origlrol . .
- Op. 93 MiscellanAeei
1. Ballade (LAonore de Btirger) .
2. Variations sur Fair «Yankee Doodle* . .
3. Deux piAees: a)Doumks(G moll) 75 c., —
b) Polonaise (F dur) ..........
4. Deux sArAnades rusjses: a) D mell 75 c.,—
b) A moll . .
5. Deux grand ea Atudes: a) D moll 1 — b) A dur
6. Scherzo (F dur) . .
V. CinquiAme barcarolle (A moll) ....
Deux piAees:
a) Nouvelle mhlodie (Fmole) .
b) Impromptu (Ai dur) . .
9. Miniatures: a) PrAs du rulseeau 40 c.,— b)
Monuett (Es dur) 2ft e.,~ c) Berceuse (G dur)
26 c., — d) Hallall (G dur) 26 e.— e) SArAnade
(D moll) 26 c., — f) L’hermite (D moll) 26 e.,
— g) El Daehtarawao marche orientate 40
c., — h) Valse (F dur) 40 c.,— i) Chevalier
et payee 40 e., — k) A la fenStre 26 c., —
1) Revoir 60 c.,— m) La cortSge .
- Les douze numAros rAunis .
- Fantaieie hongroiee . . .
- Deux nocturnes: 1. F dur 60 e.,— 2. G dur.
- Valse caprice, Adition originate ..... .
— faeilitAe (par R. Kleinmichel).
- Denx Atndes de Concert: 1. 0 dur (auf
falsche Noten) 86 c., — 2. 0 dur .
- Deux romances de 1'op. cLe DAmon»:
«He uxaib rhth», «Ha soss’fmno’i^ ozeairZi
- Romance de Tamara «Ho<ib thxb* ....
Sagos, C. Op. 3 >& 2 Bagatelle .
— Op. 2 1 PremiAre mazurka .
— Op. 23 Gavotte . .
— Op. 63 Une nuit A Lisbonne. Barcarolle . .
— Danse de la Gipsy de l’opera Henri YIH .
— Pavane de 1’opera EtlAnne Marcel . . . .
— V alse — — ....
— Gavotte H moll de J. S. Bach .
Scberwenke, Ph. Op. 55 tk 2 Menuet .
— Op. 6 Ns 4 Petite valse .
— — >& 6 Chant sans paroles ......
— Op. 63 >6 1 Capriecietto .
— — Ns 6 Nocturne . . .
Scharwenka, X. Op. 3 Mazurka (Polniecher Tanz).
— 16 Op. >6 2 Mazurka . .
ScblOzer, P. de. Deux Atudes de concert:
— >t 1 El dur . .
— 2 As dur . . ... .
ftchytte. Op. 43 >6 1 Mondeeheinwanderung (Fie moll)
— — A: 6 — (Gdar)
Stsherba.lchefl N. Deux fancaisie-Atudes: >6 1 Sous
— 76
- 60
- 60
1 —
1 —
1 76
- 60
- 76
8 25
1 65
2 25
1 15
75
15
15
76
60
60
SI.
bois 85 c.,— 2. Tourmente
— Vaiee allemande
— Valse eapriee .
— Zigzags, recueil humoresque .
Tschaikossky, P. Romances Iran pc rites par l'auteur:
— Op. 16 J0 1 KojuufteebBae traces (Berceuse)
— Op. 16 JA 1 La mAme, A moll .
— — 4 0 enoft s© vy e*chh) . i . . .
— — 6 Taxi <rro ste? .
— Op. 21. Six morceaux sur an seul thAme
(dediAs A M-r A. Rubinstein): 1. PrAIude
25 c., — 2. Fugue A 4 voix 40 c.,— 3. Im¬
promptu 26 c.,—4. Maroho fftnAbre 60 c..- —
5. Maznrque 60 c., — 6. Scherzo .....
Lee six piAees rAunis# .
Youloroff, Serge. ThSatr® de marionettee. Suite
fantasttque .
Zarzycfcl, A. Op. 6. 1 Berceuse .
— Op, 6 2 Idylle ... .
— Op. 10 >? 4 Chant d’omoar .
— Op. 24. >e 1. SArAnade .
— — J6 2 Valse impromptu .
30
60
26
76
75
76
76
50
2ft
16
30
25
30
80
2ft
40
35
lft
15
15
30
30
26
26
75
86
16
15
- 86
- 76
- 88
1 26
— 40
— 40
— 60
60
85
66
26
16
26
30
35
BRIGHAM YOUNG UNIVERSITY
3 11
97 232
6940
|
<p>According to my understanding, Keras LSTM cell is similar to Tensorflow</p>
<p><strong>BasicLSTMCell(RNNCell)</strong>.
However, I am looking for the implementation of Tensorflow</p>
<p><strong>LSTMCell(RNNCell)</strong>
in Keras (LSTMCell : The class uses optional peep-hole connections, optional cell clipping, and
an optional projection layer). <a href="https://github.com/tensorflow/tensorflow/blob/master/tensorflow/python/ops/rnn_cell_impl.py" rel="noreferrer">https://github.com/tensorflow/tensorflow/blob/master/tensorflow/python/ops/rnn_cell_impl.py</a>
<a href="https://research.google.com/pubs/archive/43905.pdf" rel="noreferrer">https://research.google.com/pubs/archive/43905.pdf</a>
Hasim Sak, Andrew Senior, and Francoise Beaufays.
"Long short-term memory recurrent neural network architectures for
large scale acoustic modeling." INTERSPEECH, 2014.</p>
<p>I am wondering without writing a custom layer, is there is any way to use this Tensorflow LSTMCell in Keras or is it already available?</p> |
Legal process (or sometimes "process"), are the proceedings in any civil lawsuit or criminal prosecution. It also describes the formal notice or writ used by a court to exercise jurisdiction over a person or property. This process is usually "served" upon a party, to require that party to come to court. It may take the form of a summons, mandate, subpoena, warrant, or other written order issued by a court.
Related pages
Civil procedure
Due process
Legal proceeding
Procedural law
Trial
References
Law
Legal terms |
<p>When i generate code for <code>Spring</code> from my swagger yaml , usually controller layer is generated using <code>delegate</code> pattern , such that for a single model three files are generated . For example , if i defined a model named <code>Person</code> in my swagger/open API yaml file , three files get generated as :</p>
<blockquote>
<ol>
<li>PersonApi (interface that contains signatures of all person operations/methods)</li>
<li>PersonApiDelegate ( interface that provides default implementation of all PersonApi methods . Meant to be overriden )</li>
<li>PersonApiController (Which has a reference to PersonApiDelegate so that any implementation can override and provide custom implementation)</li>
</ol>
</blockquote>
<p>My question is for anyone who is familiar with building swagger/openapi generated code based apis that what is the significance of having such a pattern , instead of just exposing your service endpoints using a PersonController class , and not going through a PersonApi interface and then to a PersonApiDelegate and finally exposing the service through a PersonApiController ?</p>
<p>What is the valuable design extensibility we gain through this pattern ? I tried to find information from other resources on internet , but couldn't find a good answer in context of swagger first API development approach . Any insights on this will be really helpful .</p> |
<p>I know of many languages that can be used on Android to build apps, most of them JVM-related, but I have not been able to find an Erlang implementation for it.</p>
<p>Is there a port of Erlang for Android?</p>
<p>If there is not a good port available, how would one go about making such a port?</p> |
<p>my array looks like:</p>
<pre><code>Array
(
[name] => Array
(
[0] => Matrix
[1] => Ryan
)
[surname] => Array
(
[0] => Relaoded
[1] => Lose
)
)
</code></pre>
<p>my problem is that, the key and value doesn't match the count.</p>
<p>How to insert this array like exact structure to mysql with PDO?</p>
<p>In mysql table</p>
<pre><code> ----------------------------------
| id name surname |
| 1 Matrix Relaoded |
| 2 Ryan Lose |
----------------------------------
</code></pre>
<p>of course i need solution <strong>programmatically</strong>.</p>
<p>I spent hours, to go trought this awesome forum, but i can't find solution :(</p>
<p>Thanks ;)</p> |
^
BL
9M0
C95P3
1876
C.l
RÓBA
5>'^j:'
-íŤ-C-
CJOĽEHCKE r, A K (M O B L.
SLOVENSKÉ
BÁJESLOYIE.
SOSIT TRVY.
písal
VILIAM PAULÍNY- TÓTH,
b. podpredeeda Matice Slovenskej, C. člen učenej Srbskej spoločnosti v Belehrade, č. člen Srbskej
Matice ▼ Novom Sade, inSpektor evanj. A. v. cirkiíi a Skól Nitraiiského seniorátu, správca Turč.
Sv. Martinskej účastinárskej sporitelne, čestný nieSfan v Kečkeméte, na Starej Turej, v Turč. Sv.
Martine, v Mošovcach, v Kláštore, v Nem. Lupči a t. ä.
Cena I. sošitu 1 zl. r. r.
TURC. SV. MARTIN.
TLAČOU KKÍHTLAÍIABSKO-ÚŕASTIxAE. SPOLKU. — NAKLADOM SPISOVATEĽOVÝM
1870.
«Í$=S-
Chyby tlaee y I. sošite.
Na str.:
Riadok :
Stojí:
Má stáť :
19.
11.
od
MV h U
lahko oi)^raviť:
ľahko odpraviť.
23.
2.
TI
n
bádaním
bádanín
23.
9.
n
spodku
chvalinskýni
chvalinskom
26.
2.
v
r>
s-triebro
s-trieblo
27.
13.
)5
vrchu
so-mievať:
so-mnievaf ;
27.
12.
n
spodku
značí
značí
28.
7.
vrchu
odtrhnutí od
odtrhnutí sa od
29.
14.
T)
si)odku
livlaských
Hvalských
47.
U.
vrchu
Ba ešta
Ba ešte
49.
11.
51
vrchu
vôbec
vôbec
50.
10.
n
Phath
Phtah
51.
11.
r
spodku
s prijatým
s i»rijatíni
51.
9.
„
„
s iirijatvm
s prijatím
52.
16.
vrchu
Idatky '
hlásky
52.
G.
„
spodku
vystolu
j ako vystalo
58.
5.
J,
„
výboju
výboja
59.
4.
r?
vrchu
chovali, pri
chovali, no pri
65.
12.
r
spodku
vareniu jiečeniu
vareniu i pečeniu
67.
4.
vrchu
obetovanie
obetovania
69.
16.
v
„
(v :Merve)
(v Meroe)
70.
6.
v
spodku
Teriiandios
Toipanilros
75.
9.
♦.
n
zaprazdiiuje
zanei)razdňuje
77.
15.
n
r
níladežto tižto
níladi'ž totižto
80.
16.
v
n
v obsidiánu
z obsidiánu.
80.
1.
v
rožnom.
ro/fiom. (XI : 14)
88.
6.
vrchu
v novonakotcnoni
v novonakotivšom
88.
3.
r
sjjodku
mäd. vence a j,
mäd. vence a j.,
90.
15.
r
vrchu
]iľich(idMÍ
prichodí
91.
15.
J:
r,
perseiiitikácia
personilikácia
92.
16.
v
n
zahynul.
zahynúť,
93.
14.
^
ri
an, an.
an. en,
93.
14.
n
spodku
ráno
ráiu)
95.
1.
„
„
med/ičin'ky
nied/.ičnícky
96.
14.
,,
vrchu
inai>/.elsk(iu
mnnželkou
96.
15.
r
rj
Ileliene
Hclliene
97.
8.
n
Taiu
Tata
97.
10.
^
n
vysoko ctili
vysoko si ctili
97.
12.
n
n
nectili sa rovne
nectili si rovne
97.
!».
»i
Spodku
jtrosbami
porosbami
98.
17.
n
vrchu
Sváiiiyiii
Švárnym
99.
8.
^
„
SlIiUtllÚ.
smutnú,
104.
13.
vvskyto. ;d ešte
vyskytoval sa ešte
SLOVENSKÉ
BAJESLOVIE.
PÍSAL
VILIAM PAULÍNY- TOTH,
b. podprerlserfa Matice Slovenskej, č. člen učenej Srbskej spoločnosti v Belehrade, 6. člen Srbskej Matice
v Novom Sade, inšpektor evanj. A. v. cirkví a ékňl Nitranského seniorÄtu , správca Turŕ. Sv. Martinskej
účastinárskej sporitelne, čestný raeSťan v Kečkemčte, na Starej Turej, v T. S. Martine, v MoSoTcaoh,
v Kláštore, v Nem. Lupči a t. d.
♦ — i* « >
■^ p TURČ. SV. MARTIN.
r*' ^TLACOU KNÍHTLAClABSKO-ťTCASTINÄR. SPOLKU. — NÁKLADOM SPISOVATEIOVÍM.
1876,
yn
:a i mj^
if\ 11
HIT''' ■
SLOVUTNÝM A VEĽAOTBNÝM
PÁNOM
ČLENOM MATICE SLOVENSKEJ
S BRATSKOU ťlCTOU
VENUJE
SPISOVATEĽ-.
Digitized by the Internet Archíve
in 2010 with funding from
University of Toronto
http://www.archive.org/details/slovenskbjesOOpaul
Drahí bratia moji!
Od viacej rokov úfal som sa, že toto moje skromné dielce raz
Matica Slovenská — ako mi to v jednom jej valnom shromaždení už
i prisMbené bolo — za hodné uzná k prijatiu a vydaniu, a že Vám,
Drahí Bratia moji! touto cestou sdeliť môcť budem vj^sledok mojich
dlhých trudovín, jímžto — počnúc od r. 1843 — venoval som značnú
čiastku svojich od prác, bojov a starostí svobodných chvíl. No ne-
prajný osud, alebo — mám-li dieťa pomenovať jeho vlastním menom
— divoká zášť zlomyselných renegátov národa oproti všetkému, čo Slo-
venským sluje; pak netolerantnosť teraz panujúceho plemena; nepre-
stajné denunciácie a huckania Maďarského a Nemeckého časopisectva ;
a konečne, jednostranné posudzovanie veci zo strany krajinskej vlády,
primalo túto k vyneseniu nezpodievaného a voskrz neočakávaného vý-
roku, nímžto smrť dekretovaná bola nad vedecko - literárnym spolkom
Matice Slovenskej, a súčasným shabaním jej veškerého imania, asi
tisícim jej členom skrivodlive odňaté bolo jejich mozolne nadobudnuté
vlastníctvo členovstva tohože vedecko - literárneho spolku, obsahujúco
v sebe i doživotné, každoročne opätovať sa majúco bezplatné dostáva-
me Matičných spisov v hodnote G, poťahmo 3 zl. r. č.
Týmto skrivodlivýra vynesením výroku smrti nad naším vedecko-
literárným spolkom , a súčasným ľubovoľným ohrozením v každom ci-
vilizovanom štáte váženej svätosti majetku: znemožnené bolo i vydanie
tohto môjho dielca skrze Maticu Slovenskú , následkom čoho — ne-
chcejúc, aby moje dlhoročnie trudoviny celky zanikly — zaumienil som
si , vydať ho na vlastnie útraty, zčiastky žeby teraz žijúci vzdelanci
národa aspoíi ako tak upozornení boli na nevyrovnané krásy Sloven-
skej reči a bájeslovia, zčiastky žeby naši budúci vedomci a skúmatelia
týchto drahocenných pokladov národa, alebo pokračovať mohli na na-
máhavej , mnou nastúpenej ceste zpytovania , abo pričinili sa k opra-
veniu toho, čo som ja snad chybne poňal, a pričinili sa k napúteniu
budúcich zpytatelov na pravú cestu skúmania duševních pokladov Sla-
vian velnároda.
V tejto podstati a s týmto smerom, prosím Vás, prijať ráčte tento
môj spis s takou bratskou vdačnosťou , s akou Vám ho ja venujem ;
a jestli podarí sa mi ním i len v jednej Slovenskej duši roznietiť vrelú
lásku .k týmto našim pokladom, k jích skúmaniu a zpytovaniu : za moje
dlhé práce hojne odmeneným budem.
V tejto podstati a s týmto smerom, opätne prosím, láskavé
prijať ráčte tento môj spis, Vy, Drahí Bratia moji, ktorí Ste ma
dňa 12. septembra ISliG Vašou vzáctnou dôverou poctili, zvolivše ma
ku boku nášho nesmrteluého biskupa Štefana Moyzesa, a na miesto
nášho nezapomenuíelného biskupa Karola Kuzmányho — jimžto bu-
diž večná sláva a blahá pamäť! — za prvého podpredsedu Matice
Slovenskej.
Desať rokov uplynulo od tcdy; Vy sami najlepšie znať ráčite,
zdáliž a v akej miere zodpovedal som ja po čas môjho deväťročnicho
úradovania Vašej , vtedy vo mne zloženej dôvere ; no akokoľvek rôzne
byť môžu Vaše úsudky o mojom úradovaní pri spolku našej Matice,
istý som jeduoho, a to je, že Vy, Drahí Bratia moji, za zlomyselnú lož
a hnusné osočovania považujete všetky tie drzé nápady, ktoré za Ju-
dášsky groš najatí a všelijako uplatení nízko i vysoko postavení oplani
bez cti a charakteru, behom tohto a minulého roku činili na česť a do-
bré meno Matičného úradníctva; áno, istý som toho, že viete, že tí
Vami volení, a nadrečcným spôsobom počas trvania vražobného proti
Matici namercného útoku períidne stíhaní úradníci, menovite čo tyče sa
čistoty rúk, nikdy neliodnými nestali sa Vašej vzáctnej dôvery; a istý
som toho, že veríte, že ktokoľvek na svete by roku 1874/5 stál bol
na čele Matice Slovenskej : tou najatou zbojníckou luzou bol by musel
ztiahnutým byť do bahna pohanenia, bol by musel opľutým byť chra-
chotinou satanskej zlosti, bol by musel biľaiíovaným byť skutkami bez-
čí'stia a oplanstva : aby — kcd pre nenásytného molocha ubijania Slo-
venského života, dozrcjc ovocie ubitia nášho jediného literárneho spolku
— aspoň ako tak piausibiiným svetu predstaviť sa mohlo toto jeho
IIiTodesovské usmrtenie.
Toto je môj náhľad o smutných osudoch nášho jediného literár-
neho, najvyšším riešením Jeho Cis. a Ap. Kr. Veličestva od 21. aug.
1862 ku vzdelávaniu Slovenského ľudu najmilostivejšie povoleného, vy-
sokým pak nariadením pána kr. Uh. ministrapredsedy Kolomana Tisza
od 12. novembra 1875 č. 4873 zrušeného ústavu, s ktorým zrušením
súčasne shabaný bol i veškerý, bez muzeálnych sbierok 95.867 zl.
87 kr. obnášajúci majetok spolku; no popri, tomto mojom náhľade, je
mojim pevným presvedčením i to, že nadrečené zatvorenie a zrušenie
nášho literárneho spolku, a skrivodlivé shabanie veškerého majetku
Matice Slovenskej zo strany kr. Uhorskej vlády, stať sa mohlo jedine
na základe zčiastky nepravých , zčiastky pak jednostranných informácií,
nimiž zlomyselným neprajníkom tohože spolku podarilo sa mystiíikovaf
Uhorskú vládu.
Že spomenuté informácie nepravé boly, to dokazuje nielen obsah
vysokého ministerského nariadenia od 12. novembra 1875 č. 4873,
lež dokazuje to i obsah tej reči, ktorú pán ministerpredseda Koloman
Tisza, následkom Miletičovej iuterpellácie , v tejto záležitosti dna 15.
decembra 1875 povedať ráčil vo vysokej snemovni vyslancov; a že
otazné informácie jednostranné boly, to dokazuje tá okolnosť, že do-
tyčné obžalôb, nimiž Matica Slovenská obviňovaná bola, ani pred-
sedníctvo, ani výbor, ani úradníctvo spolku, ba ani len jedna jediná
duša z domnelých vinníkov nikdy vypočutá a na zodpovednosť ťahaná
nebola, tak, že zatvorenie a zrušenie Matice Slovenskej stalo sa mimo-
riadnym spôsobom, bez riadneho vyšetrovania.
Toto moje tvrdenie dokazujem nasledujúcimi dô vodami :
A. Vysoké ministerské nariadenie od 12. novembra 1875 č. 4873
hovorí, že zatvorenie Matice Slovenskej stalo sa z nasledujúcich príčin :
1. poneváč Matica Slovenská svojmu v 1 § stanov vytknutému
cieľu pestovania Slovenskej literatúry a krásnych umení, ako sa to
z jej zápisníc valných a výborových shromaždeni , z jej veškerých ňou
vydaných spisov a z jej účtov preukázalo, vôbec nezodpovedala, ba ani
len zbížiť sa tomuto svojmu cieľu nevynasnažovala sa.
Toto obviňovanie naskrze nestojí, a zakladať sa môže jedine na
nepravej informácii človeka alebo zlomyseľného, fakta zúmyselne pre-
krucujúceho, abo do veci naskrze nezasväteného, ktorý tie zápisnice
valných shromaždeni a výborových zasadnutí nikdy nečítal: poneváč
v tychže zápisnicach a poťahmo i v účtoch, sú až veľmi dostatočné
8
dôkazy toho, že Matica Slovenská i literatúľu i krásne umenia dľa
najlepšej možnosti a svojim financiálnym silám primerane pestovala.
A síce:
rt) dotyčné spisby vôbec, mám česť uctive pripomenúť, že Matica
Slovenská vydala desať dvojsväzkových ročníkov „Letopisu," v nichžto
uachodia sa znamenité články z tých najrozličnejšícli odborov lud-
skej vedy;
b) pestovahí i pdeziu: to svedčí vydanie „Zrínského pamätníka,"
vydanie výtečného drammata „Úklad a matka," zakúpenie práva vy-
dávania všetkých básní Andreja Sládkoviča, zadováženie si práva vy-
dania básní Jána Kráľa a Karola Kuzmányho ; cTalej svedčí to vypi-
sovanie odmien za dramatické práce a faktické udelovanie vypísaných
odmien i akcesitov ;
c) pestovala i hudbu; vydala znamenité dielo „Náuka súhlasu,"
a vo sborníku soberať dala národnie piesne i s nápevami ;
d) pestovala i maľbu ; vecT sequestrujúca komissia len vo dvorane
Matičného domu skoníiškovala 17 kusov olejových obrazov, z nichžto
asi tretina, hlavne zo zámeru podporovania umelcov, na útraty Matice
vyhotoviť sa dala; ba bol prípad i na to, že chudobný, do Itálie cie-
ľom svojho (Talšieho vzdelania ísť hodlajúci maliar, J. Temnák, dostal
od Matice podporu, bez toho, žeby jej za to nejakú službu abo prácu
bol vykonal;
ej pestovala konečne Matica Slovenská i výtvarné umenia; v se-
questrovanom jej museume stoja dve práce pochvalne známeho Peštian-
ského sochára. Dunajského; medzi sequestrovanými peniazmi nachodí
sa 3364 zl. ] 2 kr. určených výlučne len ku stavaniu pomníkov pre
výtečných spisovateľov ; medzi konfiškovanými rukopismi nachodí sa vý-
borný pod tlač hotový spis J j. líeusov o staviteľstve a t. (í.
Kto nepredpojate uváži všetky okolnosti , v akých pohyboval sa
spolok Matice Slovenskej od jiočiatku svojho založenia, — kto uváži
tie ťažkosti, s nimiž zápasiť mu ])rišlo pri jeho sriaííovaní sa, ktoré
teprv roku IHdí) po zadovážení si Matičného domu prevedené bolo,
kto vie, že Slovenskí vedomci a spisovatelia, roztratení po chatrných
mestečkách a d(;dinká(h desiatich stolíc, kde nielen že na porudzí ne-
majú k štúdiám potrebné bibliothéky, ale dosť často ešte zápasiť jim
prichodí i s vyhľadávaním si každodcnnieho chleba k výžive svojej
a k výžive rodiny, — — kto všetko toto zná a nepredpojate uváži:
ten zaiste uzná i to, že Matica Slovenská svojmu cieru pestovania Slo-
venskej spisby a krásnych umení, behom tých dakoľko rokov, čo už
riadne účinkovať mohla (od r. 1869 po r. 1874), dľa vyšeuvedených
hodnoverných, poneváč zo zápisníc Matice čerpaných dátok, istotne až
veľmi dostatočne zodpovedala.
Medzitým jeho excellencia pán ministerpredseda, ako vôbec v zá-
ležitosfach Matice, tak i ohľadom toho stanovami vytknutého cieľu
Matice Slovenskej, ráči byť veľmi jednostranne informovaným; v jeho
vysokom nariadení uvedený 1 § stanov, neznie totiž tak , ako sa to
v tomže vys. nariadení udáva: „Cieľ Matice je pestovanie literatúry
a krásnych umení," lež znie on takto: „Cieľ Matice je v členoch Slo-
venského národa mravniu a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvr-
dzovať; Slovenskú literatúra a krásaé umenia pestovať a podporovať,
a tym i hmotný dobrobyt Slovenského národa napomáhať a na jeho
zvelebení pracovať."
Z tohto doslovne uvedeného znenia 1 odseku stanov zrejmä vy-
svitá, že z tých viacej cieľov, ktoré Matica mala, ovšem bol jedným,
a síce len na druhom mieste označeným cieľom , i pestovanie spisby
a krásnych umení, ale že prvým a tak teda istotne lilavním cieľom
Matice, dľa doslovne uvedeného odseku, byť muselo : budenie mravnej
a umnej vzdelanosti v členoch Slovenského národa, a napomáhanie
jeho dobrobytu a zveľadenia; a tuná smelým čelom v oči pozreť môže
každý Matiční člen osočovatelom Matice, lebo v tomto ohľade vykonala
Matice Slovenská viac, lež ktorýkoľvek iný, v oveľa prajnejších okol-
nosťach nežli ona sa nachodiaci spolok podobného smeru ; ona vydala
totiž „Myšlienky o zahradnictve /^ — vydala „ Včelára, '^ — vydala
„Ovocinára," — vydala „Hospodára" ; všetko to spisy znamenité a dô-
kladne sostavené, ktoré vyrovnajú sa podobným spisom ktorejkoľvek
literatúry ; a v rukopise nachodí sa v Matičnom archíve i viacej, tiež
už pod tlač hotových, budenie mravnej a umnej vzdelanosti Sloven-
ského ľudu za cieľ majúcich spisov.
No mravniu a umnú vzdelanosť v Slovenskom ľude budila Matica
ešte i tym, že svojich dajednych vedomeov a spisovateľov, dľa svojich
ovšem nadmier skromných síl, hmotne podporovala; že mravnieho
držania akademickým žiakom, ktorí vykázali sa dobrými školskými sve-
dectvami udeľovala podpory, jíchžto úhrnom udeleno len behom piatich
rokov (18G3 — 1867) 3920 zl. ; mravniu a umnú vzdelanosť budila
2
10
Matica vo Slovenskom Fude i posledne zavedeným vydávaním prosto-
národnej knižnice, z kTorej ale — pre nespodievané pretrhnutie jej
činnosti, len pár sväzkov vynsf mohlo.
Úhrnom vydala Matica Slovenská, asi za 10 rokov 42 rozličných
menších väčších spisov, z nichžto dajedny boly aj nákladné, a dajedny
aj také, ktoré od znalcov nielen v Uhorsku, ale i v zahraničí došlý
úplnej uznalosti : no a na takúto, a v tak neprajných okolnosfach, aké
som pripomenul, vyvinutú literárnu činnosť nemôže sa už len naskrze
povedaf, že je to nič, ba že je to nie ani len „snaha" po zblížení sa
ku cieíu stanovami vytknutému. Isté je teda, že tento punkt vysokého
ministerského výroku, zakladať sa môže jedine na nepravej informácii.
Uvedené vysoké ministerské nariadenie od 12. novembra 1875
č, 4873 dalej hovorí, že Matica zrušená bola
2. poneváč Matica Slovenská — trebas dľa 2 § stanov, štátne
záležitosti zretelne vytvorené boly z kruhu jej pôsobenia, predsa v mene
spolku a pod jeho firmou účinkovalo sa záujmoch vlastiprotivnej slo-
vanskej propagandy, čo pobuiujúcej politickej stránky, jej literárne
pôsobenie bolo vraj úplne politickým , a ta namereným , aby sfalšoval
sa dejepis vlasti; ba ešte i v samých ňou vydaných knihách rozširo-
vané vraj boly protivlastenecké bludné uky.
Na takto všeobecne držanú obvinú je ovšem ťažko odpovedať,
a síce tym viac, že pri velikej elasticite pochopov o protívlastenectve
a slovanskej propagande, z roka na rok kam diaľ tym širší objem
akoby licitando dostáva sa týmto pochopom , — tak , že sú prepiati
ludia, ktorí už i Slovenský šlabikár za protivlastenectvo a Slovenský
otčenáš za panslavistickú konšpiráciu vyhlasujú. No akokoľvek by sa
komu íúbilo nadrečené pochopy íixirovať, toľko voždy nezvratné stojí,
že vysoká vláda pri všetkých valnýcii shromaždeniach Matice voždy
mala svojich komisárov, ktorí vzdor všetkého svojho ochotného a ostra-
žitého bedlenia na protivlastenecké a panslavistické zjavy, takéto nikdy
nepohádali a neskúsili; vysoká vláda voždy dostávala verný odpis všet-
kých zápisníc, ktoré sa krom toho ešte i tlačou uverejňovaly : nasle-
dovne, jestli spozorovala niečo v nich, čoby — dľa jej pochopovania
vecí — väčšmej týkalo sa bolo politického, ncžlí literárneho i)ôsohenia
spolku : voždy mala spôsob i moc , prietrž učiniť tomu , a zakázať, čo
sa jej nepáčilo, 'ľak na pr. ako dozvedela sa. že predsedníctvo Matice
dna H. januára l.s7r) na deň 20. tohože mesiaca svolalo riadne vý-
ii
borové zasadnutie spolku, a vys. ministerstvo dňa 10. januára 1875
pod č. 251 zakázalo ho, ktorý zákaz — samo sebou rozumie sa —
zo strany spolku bez všetkého odporu pasluchnutý bol: celky podobne
— jestli asnad Matici za takúto vinu pokladá sa oboslanie slávnosti
Uhorského hrdiny Mikuláša Zrínskeho, alebo slávnosti Českého spiso-
vateľa Jungmana, abo slávnosti otvorenia Fraňo-Jozefovskej university
v Zahrabe — dozvedeť sa mohla vysoká vláda o pofahmých, tiež ce-
stou tlače uverejnených uzavretiach výboru, nimiž vysielané boly de-
putácie ku nadrečeným slavnosfam; jestU pak — dľa svojho náhladu,
videla v tom „proti vlastenecké pôsobenie spolku v záujmoch Slovan-
skej propagandy čo poburúcej politickej stránky" : — mohla to práve
tak vopred zakázať, ako zakázala spomenuté vydržiavanie výboru,
a spolok by ju istotne i v tomto prípade posluchnul bol nielen bez
všetkého edporu, ale i s povinnou oproti vrchnosti úctou. — Výbor
Matice Slovenskej , ked vysielal nadzmienené tri deputácie , činil to
bona fide, že čo literárny spolok koná len svoju povinnosť, ked zúčasť-
nuje sa na takýchto verejných, vrchnosťou dovolených, pre literatúru
a vedu vôbec velevýznamných slavnosťach; keby Matiční výbor i len
tušiť bol mohol, že vysoká vláda šípi v tom protivlasteneckú propa-
gandu: istotne bol by sa zdržal vysielania i takýchto deputácií. A že
výbor len bona fide činiť mohol, vysvitá i z toho, že on — menovite
dotyčné Zábrabskej slávnosti — jedine nasledoval príklad dajednych
popredních krajinských ústavov, ktoré na tejže slávnosti tiež zastúpené
boly svojimi vyslanstvami.
Či snad za poburovačne politické pôsobenie považuje sa pri udav-
ších sa smutných a radostných. Najvyššieho trónu sa týkajúcich pri-
ležitosťach Maticou Slovenskou, k svojmu najmilostivejšiemu životo-
darcovi, slávne panujúcemu Cisárovi a Ap. Královi Fraňovi Jozefovi I,
z najhlbšej úprimnosti našich, jasnej dynastii Habsburgov oddaných
duši prýštiaco sa osvedčovanie vrúcnej oddanosti a nezlomnej vernosti,
akým viacej ráz prihlásila sa Matica Slovenská k svojmu najdobroti-
vejšiemu Pánovi a Kráľovi?
''■ Či snad poburovačne politickým pôsobením nazýva sa to, ked
Matica Slovenská, zlomyselnými utrhači r. 1872 v č. 319 Pešťanskej
„Reformy" osočovaná, pozdvihne svojho hlasu a s úplnou dôverou obráti
sa ku kráľ. Úhor. ministerpredsedovi , jeho excellencii pánu Jozefovi
Szlávymu, aby Uhorskej konštitucionálnej vláde osvedčila svoju upri-
í*
mnú oddanosť, svoju vernosť k Uliorskej vlasti, svoju naj ochotnejšiu
poslušnosť zákonov a vrchnosti a tejto zákonných nariadení?
■"■'"•'Všetko toto robia v Uhorsku i Madarské vedecké, literárnie a
vzdelávacie spolky ; nasledovne my voždy boli tej mienky, že čo do-
volené je jim, dovolené je i nám, a bona íide mysleli sme, že nielen
sám text, ale ani duch Matičních, panovníkom potvrdených stanov nieje
proti tomu. Jestli ale vysoká vláda mala asnad nejaké excepcie proti
tomuto : nie našou , ale jej úlohou bolo vyzvať spolok Matice k pre-
meneniu stanov, na toľko, na koľko by to asnad od r. 1868 preme-
nené pomery krajiny, a menovite požiadavky terajšej ústavnosti po-
žadovaly.
Na konkrétnejšie držanú obvinú, že literárne pôsobenie Matice
bolo úplne politickým a menovite na falšovanie vlastenského dejopisu
namereným, odpovedám, že to tiež nestojí. Matica literárne nikdy ne-
účinkovala v záujme tej či onej politiky; Matica Slovenská nikdy ne-
falšovala dejopis. Dejopisné otázky, ktoré tu i tu pojednávané boly na-
šimi historiografmi v Matičných spisoch, sú kritickými, voždy na zá-
klade hodnoverných žriedál osnovanými objasňovaniami udalostí , ktoré
dialy sa pred tisíci rokami na priestore terajšieho Uhorska; takéto ve-
decké bádania historikov o drievnych udalosťach ale dovolené sú každé-
mu literárnemu spolku v celom civilizovanom svete, a žiaden štát ne-
arroguje si infaUihilitu a samospatitelnosť vlasteneckej , dľa svojich ná-
hľadov a — snad len dľa náčasných potrieb — pristrihnutej histórie.
Jestli avšak vysoká vláda asnad i tieto kritické bádania našich histo-
rikov považovala za protivlastenecké : voždy mala dostatočného spô-
sobu jích rozširovanie zákonnou cestou t. j. v tlačovom zákone pred-
písanými prostriedkami prekaziť.
No tvrdí sa dalej , že ešte i v tých Maticou vydaných školských
knihách boly protivlastenecké bludné uky. Nato odpovedám, že Matica
Slovenská — jako to zápisnice a účty dokazujú — všetkého dohro-
mady, vydala len tri školské knihy, a síce: Hattalovú mluvnicu, Ču-
lenovu počtovedu íl (berného dvojsvilzkovú čítanku; ktorá z týchto troch
kníh obsahuje protivlastenecké bludné uky, je veru ťažko uhádnuť,
a síce tym viac že Cerného čítanku ešte i vys. kr. Uli. námcstná rada
(a síce jej prvý diel vynesením od i;». novembra 180.1 pod č. !)0335,
a j(!J druhý diel vynesením od 12. decembra ISUf) pod č. !)4771)
schválila d uii kr. (ili. gymnasiach ŕo učcbniu knihu zaviedla, a že do
1$
gramatiky a mathesi zapliesť protivlastenecké agitácie je predsa vary
len nemožnou vecou. iS^asledovne stojí to, že i druhý punkt vysokého
ministerského výroku zakladať sa môže jedine na nepravej informácii.
Uvedené vysoké ministerské nariadenie od 15. novembra 1875
č. 4873 dalej hovorí, že Matica zrušená bola
*frn 3. poneváč i majetok spolku , ohfadom na ustanovenia jeho sta-
nov, a menovite na §§ 29. a 32., protipravidelne zavedovaný boĽ^o^i
Prvý z uvedených odsekov (§ 29.) znie takto :
';-. 'f ľ „Na základinu Slovenskej Matice obetované summy vydať sa ne-
smejú ; ale založiť sa má z nich základina Matice Slovenskej a len
úroky základiny a krom toho iné nepravidelné príspevky a z predania
kníh a umeleckých výtvorov utržené peniaze upotrebiť sa môžu k za-
praveniu bežných výdavkov, krom toho ponecháva sa na výbor v tej
prípadnosti, jestli rozmožily by sa nepravidelné príjmy, z ty.chto jednu
čiastku, čas po čase, priraziť ku základine." 'U itofíf ny
Všetko, čo tento odsek hovorí a nakladá, voždy svedomité a sprá-
vne plnilo sa ; a to nám zo zápisníc a účtov Matice Slovenskej nikdy
nikto nedokáže , žeby behom jedenásťročnieho pôsobenia nášho spolku,
kapitál Matice narušený bol býval. ' -j--' -
Druhý z uvedených odsekov (§ 32.) zihie takto : „Kym sa majetok
a dôchodky Matice Slovenskej dostatočne nerozmnožia a neustália, sú
všetky úrady Matice bezplatné."
" ' ' Na toto odpovedám, že xed — krom špeciálne honorovaných prác
zapisovateľa — i boly bezplatné , t. j. dokým sa majetok a dôchodky
Matice dostatočne nerozmnožily a neustálily; ale ked sa toto stalo,
menovite ked Matiční majetok dosiahnu! výšku 60.000 zl., pomýšlať sa
počalo i na systemizovanie skromne platených dvoch úradníkov, kton
by svoje intellektuálné sily službám Matice venovali. A systemizovanie
týchto platov nariadilo samo valné shromaždeiiie spolku. Tak v jaseni
r. 1866 skrze valné shromaždenie Matice vyvolený bol som ja za pod-
predsedu Matice, a poneváč žiadano odo raiia, abych zo Skalice pre-
šiel do Martina bývať, za moje podvolenie sa tejto žiadosti, z nalo-
ženia tohože valného shromaždenia, vymeral mi výbor paušál ročitých
600 zl., pozdejšie pak svobodný byt y Matičnom dome a paušál ro-
čitých 400 zl. ; — podobne, ked r. 1869 zakúpený bol dom Matice
Slovenskej, a hodlano museálné sbierky uložiť do tohto domu, zvolený
bol pán Fraňo Sasinek za opatiovnika týehto sbierok, s tym, aby sú-
II
časne zastával i úrad Matičného tajomníka, za ktoré dva úrady daný
rau bol plat ročitých 700 zl.; — pozdejšie, keď matičná základina do-
siahla výšku viac lež 70.000 zl. , r. 1874, podobne skrz valné shro-
maždenie vyvolený bol za pokladníka spolku pán Andrej ôervenák,
ktorému dan honorár ročitých 200 zl.
-*i.jr Nech ktokolvek porovná tieto platobné výhody s emolumentami
podobných úradníkov pri Pcšť - Budínskych spolkov, kde len sekretári
ročitých 2 — 3000 zl. platu tiahajú — a uznať musí, že tieto platy
nadmier skromne vymerané boly, a že nimi — pri tak zveladivšom sa
kapitáli spolku — naskrze neprehrešilo sa proti ustanoveniu 32. od-
seku stanov Matice Slovenskej, tym menej , že uvedené platy povolilo
valné shromaždenie, k čomu vo smysle stanov, i úplne oprávnené bolo.
Jestli ale vysoká vláda, dla svojho náhladu, domýšľala sa, že systemi-
zovaním týchto platov, valné shromaždenie Matice predsa asnad pre-
hrešilo sa proti ustanoveniu nadzmieneného 32. odseku Matičných sta-
nov: nie našou, ale jej úlohou bolo, po obdržaní zápisníc patričných
valných shromaždeuí spolku — ktoré zápisnice voždy riadne predo-
stieraly sa jej — otazné uzavretia zastaviť, dať si jich objasniť, a po-
tom dla svojho dobrozdania alebo zmeniť, abo celky vyzdvihnúť. No
toto nestalo sa nikdy, a preto my voždy považovali otazné uzavretia
valného shromaždenia za také, jaké skutočne boly t. j. za riadne, kor-
rektné a zákonné.
Nasledovne stojí to, že i tretí punkt vysokého ministerského vý-
roku od 12. novembra 1875 č. 4873, zakladať sa môže jedine na ue.-
pravej informácii.
B. Oo som preukázal ohľadom vysokého ministerského nariadenia
od 12. novembra 1875 č. 4873, to isté stojí aj o reči kr. Uh. pána
ministrapredsedy, ktorú dňa 15. decembra 1875 v záležitosti zatvo-
renia Matice Slovenskej predniesol vo vysokej snemovni vyslancov, t. j.
i táto zakladá sa na nepravej a jednostrannej informácii.
Tym poriadkom ako v tejžc reči prednášané boly obžaloby proti
nášmu spolku, robiť budem svoje, na pravde a skutočnosti sa zaklada-
júce poznámky na tieže obviny.
Pán ministerpredseda K. Tisza hovoriť ráčil
1. že vraj „nestojí to, žeby Matica Slovenská až posiaľ bez všet-
kej výčitky alebo karhania bola účinkovala , poneváč zvečnelý barón
EOtviis ešte roku 1868 prinútený bol, z jej vydaní dve učebné knihy,
15
ako protivlastenecké, zo škôl vykázat; roku 1874 však clo podobného
položenia prišiel terajši minister výučby." ,j ,
Pravda je, že následkom premenenia sa politických pomerov kra-
jiny, bývalý minister výučby, barón Jozef Eotvos, zakázal na štátnych
gymnásiach čo učebnú knihu užívať, nie síce dve knihy, ale dvojdielovú
Černého čítanku, jejžto prvý diel, vys. kr. Uh. námestná rada, svojim
vynesením od 13. novembra 1864 pod č. 90335 a druhý diel svojim
vynesením od 12. decembra 1865 pod č. 94771 schváhla a čo učebnú
knihu zaviedla bola na kr. Uh. štátnych gymnásiach; no nepravda je,
žeby r. 1874 do podobného položenia prišiel bol terajší pán minister
výučby Trefort, lebo krom vyšeuvedenej dvojdielovej čítanky, nikdy
žiadna Maticou Slovenskou vydaná kniha zo škôl vykázaná nebola.
A o Eótvósovom vyhostení Černého čítanky zo štátnych škôl. Matica
nielen že nie pokarhaná, ale ani len uvedomená nebola.
Ďalej tvrdil menovaný pán . minister, že vraj
2. „tento spolok takmer od svojho jestvovania nič inšielio nero-
bil, než že snažil sa slúžiť istému smeru, a síce tomu politickému
smeru, ktorý je po celom šírom svete známy ako smer panslávsky;
v jeho vydaniach nachodia sa tie mnou vyše označené školské prí-
ručnie knihy."
Teda hlavním dôvodom panslavistického pôsobenia nášho spolku
je: vydanie dvojdielovej Černého čítanky, ktorú kr. Uh. námestná rada
— jaká už pripomenuto — r. 1861 schválila, a barón Eôtvôs o tri
roky nato — následkom zmenených krajinských pomerov — zakázal
užívať na štátnych gymnásiach, čo učebnú knihu; z čoho nemôže iné
nasledovať, ako že alebo i pôsobenie kr. Uh. námestnej rady — ktorá
otazné knihy preskúmala a schválila — až do r. 1876 muselo byť pan-
slavistického smeru, abo jeho excellencia, pán ministerpredseda Tisza,
i v tejto záležitosti ráči byť veľmi nepravé a jednostranne informovaným.
Zatym pripomenul p. minister v tejže svojej snemovej reči, že
3. „dalej figurujú dejepisné články, ktorých prvé práve tak, ako
posleduie nepozostávajú z inšieho, ako z prekrúcanín dejopisu, z pred-
stavovania Madarského živlu v najhnusnejšej barve a z toho búrenia,
aby Slovani , ktorí natoľko prevyšujú Madarský živel , \7svobodiť sa
snažili zpopod Madarského panstva."
Na tieto obviny krátce a jednoducho odpovedám, že sú nie
pravdivé, že sú ony čiročistým poprekrucovaním opravdivého stavu
id
vecí , a síce — ako veriť chcem — na základe nepravej informácie
pána ministrapredsedy, poneváč celé „vyšetrovanie" — jestli to, čo
konalo sa v záležitosti obžalôb JNIatice — \ôbec vyšetrovaním pome-
novať možno, nedialo sa i s vypočutím nestrannných svedkov a nepred-
pojatých znalcov, ba ani len s vypočutím obviňovanej strany, ale je-
dine cestou dôverných policajtných výzvedov a preliovorov s jednotliv-
cami, ktorým hriechom proti vlasti a zradou Madarského živlu je všetko,
čo Slovenské meno nosí. Je to verejným tajomstvom že iba takíto
„znalcovia", t. j. professori Kláštorskej präparandie a členovia Svor-
nostinej redakcie prehliadali Maticou vydané spisy, a že na základe
jejich informácie o týchže spisoch , posudzovala vrchnosť pôsobenie
Matice Slovenskej ; nasledovne i všetko to , čo pán ministerpredseda
Tisza o obsahu Matičných spisov povedal, nemôže byť iným, ako vý-
plyvom takejto zlomyselnej, nepravej a jednostrannej informácie.
Ďalej zmieňuje sa jeho excellencia vo svojej snemovej reči
4. že „v auguste 1867, ked ta prišli dvaja Horvatskí cestova-
telia, dľa tvrdenia Matičnej zápisnice, privítaní boli ako takí, ktorí'
prišh k napomoženiu panslávskej agitácie v Uhorsku; tak boli otvo-
reným náručím prijatí skrze Maticu." 'iLHn;!}
I tu je opäť nadmier prekrútený opravdivý stav veci. Fačtum je
toto: na počiatku augusta 1867 cestoval z Nitry cez Prievidzu a Turec
do svojho rodiska , totiž do Žiliny, Sricmský farár, terajší krajinský
vyslanec Ján Tombor, aby tam svoju rodinu navštívil a dajcdni svoje
rodinné záležitosti pokonal, pojav sebou na túto cestti i svojho pria-
tefa Mateja Marinkoviča, farára v Srieme. Do Martina prišli tíže páni
práve v deň, vtedy vydržiavaného valného shromaždcnia Matice, a preto
zostali tu, menovite Tombor, aby sišiél sa tu so starými známymi
a školskými vrstovníky, ktorým od SHemskych priaterov pozdravy do-
niesol, a aby spolu i so svojim pútným súdruhom Marinkovičom, osobne
prihlásil sa za riadneho člena Matice, a tak ptiležitostnt i tento cieľ
svojej cesty dosiahnul ; čo sa i skutočne stalo, — a preto ovšem oba
cestovatelia, čo vnovo prihlásivší sa členovia Matice „s otvoreným
náručím" prijatí boly, ale žeby „oni tam uvítaní boli bývali čo „napo-
múhateiia panslávskej agitácie v Uhorsku": to je, jednoducho rečeno,
nie pravda; tu ani v zái)isnici nestojí, ani to nikdy nikto nevidel, ue-
pí>čnl, a preto ani dokázať nemôže.
Nato pripomína pán ministerpredseda, že
5. „Roku 1874 pri otvorni Záhrabskej university vyslanstvo Ma-
tice tak sa vyslovilo, že „panslávi" — toto slovo použit ráčil — Zá-
hrabskú universitu aj za svoju považujú, a vraj „nádejú sa, že aj
Uhorským „panslávom" svitnú lepšie časy, a dalej vyslovilo, že Uhorskí
„panslávi" nemôžu sa chlúbiť vlastnou vlasfou, poneváč zažívať musia
trpké ovocie Madarskej svobody."
I toto je len na základe zlomyselnej informácie osnované prekru-
covanie opravdivého stavu vecí. Čulenova reč, ktorú v Zahrabe povedal,
hned vtedy vyšla v Nár. Novinách 18G4 v c. 12G a — jako všeobecne
známo, jednala hlavne o výučbe mládeže v naukosdelnej materinskej reči,
ktorá na Záhrabskej universite, samo sebou rozumie sa, len Horvatská,
teda Slovanská byť môže. Všetko ostatnie, čo p. ministerpredseda do
Čulenových úst položil , spočíva na nepravej informácii , a možno , že
i na zamenení „Slovenského" vyslanstva so „Slovinským" z Lublane,
jehož rečník dr. Costa, predseda Slovinskej Matice v Lublani, jako to
i v Pražskej „Politik," v č. 353 z r. 1875 práve následkom p. mini-
strovej reči, v dopise zo Záhrabu, od očitého svedka pripomenuté bolo :
Horvatskú universitu universitou Slovinského národa pomenoval.
Po tomto voskrz bezzákladnom upodozrievaní , obrátil p. minister-
predseda pozornosť snemovne na Maticou udelované štipendia hovoriac :
7. „Matica hned na počiatku dosť značnú časť svojho dôchodku
obrátila na štipendia; kde opäť ku správe Matice blízko stojací, nie-
veľmi zabudli na svoje dietky."
Na toto, istotne len na základe perfídnej informácie vyslovené upo-
dozrievanie, ktoré s indignaciou odsocujem nielen od seba, ale i od
všetkých členov bývalej Matičnej správy, odpovedám, že ovšom pravda
je, že naša Matica mravnieho držania chudobným akademickým žiakom,
ktorí vykázali sa dobrými svedoctvami, udelovala štipendia, a síce:
roku 1863 úhrnom udeleno 600 zl.
„ 1864 „ „ 700 „
„ 1865 „ „ 1050 „
„ 1866 „ „ 1050 „
„ 1867 „ „ 520 „
spolu udeleno 3920 zl.
No toto udelovanie štipendií dialo sa na základe 31. § Matičních
stanov; a i vysokým ministerským nariadením od 14. decembra 1868
č. 5087 schválené a odobrené bolo. Žeby ale pri udcFovaní týchto pod-
3
pôr ohTad braný bol býval na díetky pri správe Matice nachodiacích sa
mužov: je bezčestná, proti Matičnému výboru a správe namereuá in-
sinuácia zo strany patričných informantov, je bezočivá lož, je drzé oso-
čovanie, lebo isté je, že synovia abo vnukovia úradníkov a výborníkov
Matice — ako to zápisnice svedčia — nikdy žiadnej podpory nedostali,
aniž dostať mohli, kcd tíže úradníci a výborníci vtedy takých ani nemali.
Ďalej povedal p. ministerprcdseda Koloman Tisza, že
S. „Vôbec, dľa listín vyšetrovania 14.000 zl. to činí, čo z útrov
Matice, majúcej spolu 70 a niekoľko tisíc zlatých, protistanovne
vydalo sa."
Toto ovšem vynsť mohlo len z takého „vyšetrovania", jaké v zá-
ležitosti obžalôb jMatice, policajným spôsobom, tajne prevedené bolo.
Ja tvrdím, a som v stave to, čo tvrdím, i z účtov a zápisníc hodno-
verne dokázať, že z Matičných peňazí protistanovne nestrovil sa ani
len jeden halier, a že jcstli by zavedené bolo bývalo riadne súdobné
vyšetrovanie, bolo by sa toto factum istotne i skvele dokázalo. Nasle-
dovne i toto tvrdenie p. ministrapredsedy spočívať môže jedine na zá-
klade nepravej informácie ošemetných neprajníkov Matice.
Zatym pripomenul ešte p. ministerprcdseda, že majetok Matice
aj ináče zle zavedovaný bol, lebo vraj
9. „jeho niektorá čiastka je ešte i teraz pre lahkomyselné vy-
miestenie znebezpcčenou. "
Nato odpovedám, že pôžičky voždy povoToval sám výbor, ktorý
zaiste nemôže byť obviňovaný „lahkomyseľnoiŕ elokáciou Matičných
kapitálov, čoho najlepším dôkazom je to, že Matica Slovenská pri svo-
jich výborom takto rozpožičaných peniazoch doteraz ešte nikdy žiadnej
škody neutrpela, čo je ináče pri podobných ústavoch a korporáciách
takrečeno každodennou smutnou skúsenosťou.
Ďalej povedal p. ministerprcdseda ešte i nasledujúce slová:
10. „Mlčal som o smluvách (revcrsoch), ktoré uzavierali s tými,
čo protistanovne dostávali štipendia, a v ktorých zaviazali sa, že v ce-
lom živote budú sa vystrýhať od spolndcjstvovania s ncpriatelmi čili
Madarmi."
Toto je číročisté, zo zlomyseľnej informácie pochodiaco osočovanie
i Matice i patričných štipendistov, z nichžto už početní, hned po 15.
decembri 1^7')^ ktorého (h'ia p. ministcrpredseda tieto slová povedal,
verejne vyslovili sa, že sú hotoví prísahou potvrdiť, že je to nie pravda.
To isté hotový som i ja kedykoľvek urobiť, a jako bývalý podprcd-
seda Matice, takéto upodozrievanie Matice a jej správy, s indignaciou
odmršťujem.
Konečne — istotne len v prúde svojej ohnivej reči — zapomenul
sa p. ministerpredseda, a povedal ešte i nasledujúce slová:
11. „Zakázanie účinkovania Matice, odsúdenie panslávskeho smeru,
nebolí ten dvojmillionový lud, ktorý tam býva: to bolí len tých Tudí, ktorí
pre svoje ctižiadostivé, sebecké a špinavé ciele, chcejú zaviesť ten lud."
Teda p. Tisza predpokladá u tých, čo na čele Matice stáli, cti-
žiadostivé, sebecké a špinavé ciele ; takéto ľahtikárske — nepoviem že
štátnika, ale vôbec ani — muža nedôstojné slová mohly by sa veTmi
ľahko opraviť už či jeho bodajzdravu zodpovedajúcim pánbodajom , či
pustým spomenutím líhania na peci ; — no najprimeranejšou odpovedou
na ne vary bude : mlčanie a — opovrženie , lebo my Slováci máme
svoju česť, vážime si ju, nechceme babriť teda ani česť druhého,
znajúc, že čo kto nemá, z toho druhému nedá. Jedinou výnimkou z tohto
všeobecného pravidla, zdá sa, je p. minister Tisza: — podkladá nám
špinavé ciele, bere nám našu česť, a sám je predsa čestný človek.
No príčinou tohto paradoxona zase nemôže byť iné, jako nepravá
a jednostranná informácia, jakou dotieravé vdačili sa dosiaľ každej
vláde zlomyseľní neprajníci Slovenského života.
Dokázal som, a toto moje tvrdenie hotový som i súdobne dokázať,
že p. ministerpredseda Koloman Tisza, v záležitosti obžalôb Matice ne-
pravé a jednostranne informovaný bol, a tak že i následok tejto in-
formácie, totiž zatvorenie Matice, je skutkom nespravodlivým, tým viac,
že úradníci a výbor spolku, teda tí domnelí vinníci, dotyčné početných,
proti Matici pozdvihnutých obvín ani vypočutí neboli, a tak náš spolok,
nie súdobnou, lež policajnou cestou, bez vypoaiHa na smrť odsúdený,
2 jeho členovia bezprávne svojho majetku pozbavení boli.
Odpustite, Drahí Bratia moji, že som z príležitosti venovania Vám
tohto mojeho dielca o tejto veci ešte raz obšírnejšie prehovoril ; no
ked bývalý podpredseda Matice prihováral sa ku bývalým jej členom,
čo ho za podpredsedu zvolili, čiby bolo možné bývalo nepripomenúť
spôsob utratenia tohože členovstva, a neohradiť seba i Vás proti upo-
dozrievaniam čestných mužov nehodným?
Dobre známe je to už svetu, akého základu boly vôbec všetky
tie obžaloby, ktoré ošemetní neprajníci Slovenského ľudu a života ky-
dali na ústav iMatice Slovenskej ; no vedeli to tí oplani , že u nás
so
možuo teraz i takýmito obžalobami ciefa dôjsf, lebo ved mali toho
zrejmý príklad na našich troch gymnásiach. Chytili sa teda s dobrou
chatou a s istým výhľadom na nimi želaný výsledok do satanskej práce
podvrátenia Matice, tou istou zbraňou, ktorou proti gymnasiam bojo-
vali, totiž podlými osočovaniami, a jako výsledok ukázal, o\)ät došli
svojho ciela, lebo jeho excellencia kr. Uh. pán ministerpredseda Kolo-
man Tisza „vzhľadom na povinnovaié zachránenie práv darcov a úča-
sthiárov^ za potrebné uznal svojim nariadením od 12. novembra 1875
č. 4873 : Slovenskou Maticou menovaný spolok rozpustiť a majetok
členov Matice shabaf. Prečo avšak tenže pán minister „vzhľadom na
povinuovaté zachránenie práv darcov a účastinárov" úplne ignoruje
35 § stanov, ktorý hovorí že imanie Matice „ani rozdeliť, ani kroz ni-
koho odcudziť nemožno^ a že na neočakávaný prípad prestatia spolku
„účel a spôsob opatrovania tohto imania určí poslednie valné shromaž-
denie Matice Slovenskej^ \ to je tuším i zostane nám všetkým velikou
záhadkou; lebo chrániť chceť práva darcov, a predsa proti jejich vôli
skonfiškovať jim jejich práva, ba pripraviť jich o jích spravodlivý ma-
jetok: je pre zdravý ľudský rozum ovšem nadmier nepochopitelný
spôsob ochrany.
Nuž ale, bohužiaľ, našim osudom je už tuším vôbec len takáto
ochrana, pri nejžto najlepšou putechou je to kresťanské potešovanie sa
našich nábožných otcov, že koho Boh miluje, toho navštevuje. Naša
nezlomná viera v milosť Božiu, dáva nám duševnej sily k trpelivému
znášaniu tých trudných navštívení, ktoré sú teraz našim údelom v ústav-
nej Uhorskej vlasti, a preto my nezúfame, my veríme v lepšiu budúc-
nosť svojho národa, jehož rozvoj a zveľatok iste nezastavia ani také
údery, jaké namerané boly naň zrušením našich iroch gymnásií, i)ak
násilným zatvorením Matice a bezprávnym shabaním jej majetku; my
vzdor týchto pohrôm s božnou a dobrou mysľou spievami si: „Prijdt'-li
na zmätok česť, hrdlu, statok: nech sebe majú; nič tym nezískajú."
S Bohom !
V T. S. Martine, dňa 2. marca 1876.
Váš úprimný brat
Viliam Pauliny-Tóth.
88
Úsčep I. Úvod.
„človeče, poznaj sám seba!"
Tento nápis asi pred 2000 rokami čítal istý vedochtivy Gľäk nad
bránou starého chrámu v Egypte, a potom rozprával svojim krajanom
o velikej múdrosti národa, ktorý pilne vzdelával úrodné polia v údolí
Níla. A pravdu mal vedochtivy Gräk ; lebo dobré poznanie seba samého
je najsprávnejším základom všelikej ludskej múdrosti.
Čo stojí o jednotlivom človeku, to samé stojí aj o istom súhrne
ľudí — o národe.
„Slováku, poznaj sám seba!" privolať radno i nám, lebo dobré po-
znanie nášho Slovenskéiio svojstva, našej reči, porekadiel, bájov, po-
vestí, piesni, zvykov, dejov: bude najsprávnejším základom všelikej
národu prospešnej múdrosti.
A verte, Slováci, že hodno je bližšie poznávaf tieto duševnie po-
klady Slavian veľnároda, lebo jej ich cene a kráse, jejich systematické-
mu riadu a skladu, jejich drievnej zachovalosti: nevyrovnajú sa takéto
duchoplody žiadneho iného národa na svete.
Úsčep 2. Pomer reči k bájoiu.
Prv lež by som pristúpil ku pojednávaniu Slovenského bájeslovia,
nemožno mi neprehovoriť, aspoň na krátce, i o tom predmete, s kto-
rým — ako dvoje blíženiec, čo ovocie jednoho plodu a života — ne-
rozlučne srastené je naše bájeslovie, totiž o reči; a síce najprv o reči
vôbec, a potom o Slovanskej zvlášte.
Reč je zjav a výtvor ducha.
Duch, jako mu nutno bolo, chcel sa zjaviť, i zjavil sa prosried-
kora , čili nástrojom reči , tak hned i tvoril a uspôsoboval si zjavy,
hlasy a hlásky tohto svojho prostriedku čih nástroja; tvoril hmotu, čili
22
čiary, čiarvy, črtky. obrysy aj marbii tolito svojlio výtvoru s ním ne-
rozlučného, sebe primeraným a jako najvýraznejším spôsobom.
Hlásky a slová — tamtie ako zárodok a koreň, tieto ako jeho
rozvitok — sú tuná tak obrazom čili symbolom ducha a jeho myslenia,
jako i báje, t. j. dalšie a širšie obrazy čili symbola, do uichžto prvotný
obrazivý duch zavinul svoje pojmy a myšlienky. Alebo — jestli by sme
to tak vzali do jednoho rámu — reč dáva čiarvy, obrysy, ťahy; báj
dáva svetlo a tône, barvy, čili malbu jednoho a toliože obrazu. Nasle-
dovne pri poznávaní celku nemožno delif jedno od druhého, lež načim
do povahy a úvahy brať jedno i druhé spolu.
Naša reč, sama v sebe, je výtvorom filosofie našim predkom
vlastnej; je dielom jejich ducha; je sám duch, zjavený vo svojom diele;
— háj je myslením, je barvistou dumou tohože ducha, a práve preto
pri bádaní mythologie nedovolno deliť od seba reč a vec, čili jazyko-
zpyt od bájeslovia; menovite ale Slovenská mythologia s etymológiou,
a etymológia s mythologiou — pre mimoriadnu zachovalosť jednej
i druhej nedielnc a nerozlúčené spolu považované byť musejú, lebo je-
dna druhú vysvetlujú a doplňujú, lebo jedna i druhá sú rovnak a sú-
časným výtvorom ducha našich pra- a predpradedov.
Úsčep 3. Budúcnosť lulnvovedy.
Istý duchaplný satyrik síce povedal, že filológia je veda, v ktorej
samohlásky 7Úč, a spoluhlásky len velmi málo znameuajú'), a istotne
úplnú pravdu mal ohladom tých filológov, ktorí túto vedu — práve
tak ako na pr. alleopathi homoopathiu — považujú len za puhú hračku,
alebo svoju vlastniu reč držanú mať chcejú za prazdroj, matku a jadro
všetkých rečí ; — no nie tak má sa vec pri opravdivých a svedomi-
tých zasvätencoch tejto vedy, ktorých riadia a vedú ncpremenné pravidlá
ohybov a rozvoju reči a nie strannícke chúťky národnieho sebectva.
Takýmto jazyko-zpytcom je reč najstarším a najspoľahlivejším ar-
chívom života a vzdelanosti drievnych národov a je prvotným základom
i z nej a spolu s ňou rozvinuvšieho sa bájeslovia.
O pár sto rokov, ked nielen srovnávajúcc mluvnice, ale i srovná-
vajúcc skládky — hlavní to zdroj jak poznania organickej ústrojby
a sústavy reči , tak i histórie rečového proccssu , rozvoju a pokroku
— dômyselnými a nestrannými jazyko - zpytcami bezpečne fi.xirované
budú: mluvoveda podobať sa bude zcmovedc ducha, práve tak ma-
») VolUire.
83
júca vrstvy svojho rozvoju, ako jich táto má vo svojich 10 útvaroch;
— ba verím, že z výsledkov týchto bádaním bude možno potom už
bezpečne určit i mnohé momenty rozvoju a osudov početných pra-
národov sveta, ktoré momenty teraz ešte zčiastky lilboká tma pokrýva,
zčiastky strannícke domnenky dajednych vedomcov v mylný smer
upravily.
Usčep 4. Hvalská čeľaď.
Dosiaľ povšechne zato malo sa, že kolískou človečenstva, menovite
ale Semitických a tak zvaných Indo - Európe j ských národov, je India.
A toto je ovšem veľmi možné. No ešte vierepodobnejším zdá sa mi
byť to, že dajedna čelad z potomstva prvých ludí, v najdrievnejšom
praveku opustiac údolie hornieho Indu a pramene riek Iíavy a Gury,
cez Kabur posuvla sa na severozápad a po mnohých storočiach došla
k západním svahom pohoria Mustag a Belurtag, — tak, že kolískou
Semítov, Árov a Indo - Európanov vlastne považovaný byt môže prie-
stor medzi Chvalínskym morom a Indukušom. Tuná — behom asnad
mnohých a premnohých tisícročí — rozplemenila sa táto čeľad, ktorú
ja Hvalskou nazývam, vo veliký národ, jenž potom pre nedostatok vý-
živy a menovite pre skot potrebnej paše, z času na čas vysielal svoje
roje v rôzne strany sveta, ktorýchžto rojov asnad teprv pozdnie pa-
roje prijaly tie mená, pod nimižto patričné národy prvá historická
doba nachodí.
Tak zo pňa tejto Hvalskej čeladi tiahli Árovia do Ilindostanu
a podmanili si tamojších drievnych obyvateľov, možno že bojom vnuk-
mi proti vlastním pradedom vedeným ; Irani tiahli do Persie : Aramäi
do maíej Ázie, Sýrie, Arábie, Aethiopie; Pelasgovia južním pobrežím
čierneho mora do Grcäcka a Itáhe ; Kelti , Germani a Slaviani sever-
nou stranou Čierneho mora do západnej , strednej a severnej Európy.
Že spomenuté národy nerojily sa z Indie, les z vyšeoznačeného
priestoru pri Chvalínskym mori, ba dajedni pozdejšie, asnad práve už
až z Arménskej vysočiny, a tak že i potomní Indovia neboli pňom,
ale iba vetvou pripomenutej medzi Chvalínskym morom a Indukušom
valne rozplemenivšej sa čeľade, za to svedčia nielen stopy, ktoré zrej-
mo dokazujú prisfahovalost Árskeho plemena do Indie, ale i drievne
jeho pochopy o svete vôbec, menovite pak o mori, úplne zodpovedajúce
tým pochopom , ktoré o týchto predmetoch majú Semitické a Indo-
Europejské národy, a ktoré si tieto spoločne, jedine na pobreží Chva-
linského mora utvoriť mohly, čo členovia Hvalskej čeľade.
24
fíľ Hvalskoii čeladou nazývam spoločný pranárod Semítov, Árov
a Indo-Euľopanov preto, že pamiatku tohto mena prechovávať zdajú
sa v sebe i názvy národov: Chaldei, Kelti, Gaeli, Helleni, Gael čili
Gaer-rmini ^), Svévi (Hvévi), Sváví, Slávi, Chalibovia a t. d. ; ba viere-
podobne táže Ilvalská čefad dala meno i samému Chvalinskému moru ^).
Usčep 5. Rôznosť a jednota reči.
Dávne a dlhé sú hádky o tom, zdáliž všetky reči sveta povstaly
z jednej prareči, alebo nie. Možné je jedno i druhé.
Za viacej prareči, a tak i za viacej Adamov a Év, hovorí, veliká
rozličnosť jazykov, jak čo do koreňov tak i čo do organismu reči. Pri
koreňoch je vraj nápadné, že človek, ktorý predsa i v tej najdrievnej-
šej dobe, vždy a všade, mal tú istú fyziologickú ústrojnosť orgánov
mliivy, tak nadmier rôzne slová utvoril k označovaniu tých istých pred-
metov sveta a ľudského živuta; pri dalšej ústrojnosti jazyka aleje vraj
nápadné, že človek, ktorý všade obdarený bol tými istými Božími
darmi ducha a jeho sdokonalovania sa, ktorý všade fyziologicky tým
istým zrakom hladel na svet, na krásy jutra a večera a tým istým
sluchom načúval šumotu vlu, spevu vtáctva, hvizdu víchrov a romo-
neniu hromov: predsa tak nadmier rôzne organismy jazykov utvoril
a ustálil.
Za jednu prareč, a tak — čo je dľa mojej mienky o veľa viere-
podobnejšie — i za jednoho Adama a Evu, čo prarodičov veškerého
človečenstva , hovorí nesmierne rozdielny klimatický vliv na prirodze-
nosť človeka, a tak i na všetky, s touto prirodzenosťou úzko súvisiace
výtvory jeho ducha ; hovorí dalej istý, ač často nadmier ťažko pozo-
rovateľný styk v koreňoch^) alebo v ústrojnosti jazyka (tak na pr, reč
Baskov vo Španielsku, čo do ústrojnosti, veľmi podobá sa Amerikán-
skym rečiam) ; a hovorí konečne nesmierna starobylosť ľudského ple-
_ypena, ktorej vraj hlavne prii)ísať nutno terajšiu velikú rôznosť rečí.
') Hláska / veľmi často mení sa na r; na pr. hrdlo a hrfaň miesto správnejšieho
Iddlo a idluú (Ilals, (;ollum) od Idtať.
2) Úplne mylný je ten náhľad, akoby velikánske Chvalinské jazerq toto svoje meno
dostalo holo od malej vetvičky Uralských bludov, ktorí na jeho pobreží u vtoku
Volohy v IX. a X. storočí bývali a sa vraj (Jhiídisanii nazývali. Vec sa má
naopak; (.'hvalisami menovali sa, poncvác bývali pri Chvalinskom n)ori.
3i Oo je á.'" I"' pravidlách /Icxie reči len celky prirodzené; na pr., keíľ už spo-
menuté boly mCtlá Adama a Evy, či nezdalo by sa to smiešnym byf, nejedno-
mii slavnčmu filoloKOvi, keby mu človek povedal, že Adam, Zevs, Deus, Udin,
diaf, Athéne a t. íf, ^"'i jednoho koreňa slová; alebo podobne Eva, Venus,
venec Weib a t. d. žo z jednoho koreňa pošly? A i>redsa by sa tomu tuším
i ten najslávnejší fdolog darmo UHinieval.
Ohradom tohto posledne uvedeného dôvodu pripomenem , že pri
stavbe plynárne v New - Orleanse , vo štvrtej vrstve , nalezli človečiu
lebku, jejžto vek znalci na 57.600 rokov ustanovili. A ešte ani táto
lebka nepatrí do rozhodne diluviálnej doby, les do vekov o veľa po-
zde] ších, Z utonulých ale u brehu Misisipi lesov výtečný znalec dr.
Dowler súdi, že poneváč na nektorých miestach odkryto bolo jedenásť
vrstiev lesných parezov na sebe ležiacich, ktoré desatero zahynutí
a obnovení lesnej vegetácie naznačujú, a poneváč Cypriše v týchto
vrstvách sa nachodiace majú 10 stôp v priemcri a 5700 — COOO letních
kruhov, vek každej vrstvy vraj obnášať musí najmenej 14.000 rokov
a tak vek jedenásť vrstiev: 158.400 rokov!
A kto vie, koľko sto a stotisícami rokov predtým človek už jest-
voval, žil a duševne rozviňoval sa; lebo veď len nedávno v uholných
dolach u Wctzinkonu vo Svajcarsku, v Curyšskom kantóne, ktoré doly
obsahujú takzvané kôstkové uhlie, najstaršiu to formáciu kamenného
uhlia, našli vraj najstaršie priame svedoctvo o existencii ľudského po-
kolenia. Je to jakési pletivo, z prerezaných borových triesok, ktoré sú
obalené do kôry z listnatého stromu. Wetzinkonské uhlie patrí do pe-
riódy medzi oboma ľadovcami v Európe. Je teda týmto nálezom po-
daný dôkaz, že už vtedy existoval človek. (Vid naše „Nár. Noviny"
1875 č. 38).
Behom toľkýchto časov, a pod tak rôznymi vlivami podnebí, aké
má naša zem , ovšem nielen možná , ale tuším že i vierepodobná je
i terajšia rôznosť jazykov z jednej, pred nesčislne mnoho sto a sto-
tisícami rokov jestvovavšej prareči človeka.
Úsčep 6. Rečová prednosť.
Druhou, podobne dávnou a dlhou , ba často i dosť ostro vedenou
hádkou je: spor vedomcov o rečovú prednosť jednoho národa pred
druhým. Jedni totižto tvrdia , že matkou všetkých Indo - Evropejských
rečí je reč sanskritská, druhí že gräčtina; jedni zas dokazujú, že la-
tina povstala z gräčtiny, iní, že germančina z keltčiny a t. d. No i toto
je tiež dosť jalová hádka.
Dľa môjho náhľadu je sanskrita práve tak ako ktorákoľvek iná,
a síce jak Indo-Euľopejská tak Semitická reč, nie matkou týchto ostat-
ních jazykov, — ale jestli ten výraz vôbec obstojí — len dcérou, ako
všetky ostatnie sú dcérami abo vnučkami a pravnučkami jednej, nám
teraz už neznámej, časom avšak vedeckými bádaniami asnad viac me-
nej fixovať sa dajúcej prareči, ktorú som z vyšeudaných príčin Hval-
4
26
skon poiiieuoval. J^ebu luirod , ktorý sanskiitoii hovoril , vicrepodobiie
práve tak prisťahoval sa do svojich sídlovísk od Chvalinského uiora,
ako aj iné národy tohože hniezdiska do svojich nových vlastí , a jeho
amaigamizovanie sa s autochtoumi zaujatých krajín, práve tak neostalo
bez vlivu ani pri reči Assyranov, Gräkov, Rimanov a j.
Otázka je lu len tá, kde takéhoto vlivu pomerne najmenej bolo;
nasledovne nemôže sa tu jednať o pôvodnosti tej lebo inej reči, les
iba o pomerne väčšej abo menšej zachovalosti tejto všetkým dcéram
Hvalskej prareči jefŕ/íaÄ-o spoločnej pôvodnosti; čili: ktorá dcéra Hval-
skej prareči najlepšie zachovala týp a ducha svojej, nám teraz už ne-
známej prareči?
Úsčep 7. Rečové pôžičky.
Z povedaného teraz už samo sebou vysvitá, že mýľne súdi, kto
tvrdí , že si tento lebo onen koreň slova Nemci od Gräkov, Slávi od
Indov, Rímani od Keltov a t. d. požičali a prisvojili; lebo isté je, že
také korene slov, ktoré sii 3 — 4 dcéram Hvalskej prareči spoločnými,
nie sú požičaným a odcudzeným, ale spravodlivé sdedeným vlastníctvom
každej jeduutlivej dcéroreči, na pr. vinum, Wein, víno ; sedere, sitzen,
sedef ; staré, stehen, stáť a t. d.
Ovšem ale môžu byť
1 . na základe koreňov, dajeduymi dcérami Hvalskej prareči , od
autochtonov požičaných osnované slová, ktoré ale isolovane stojac vo
spolku Hvalských dcéroreči, istotne krikľavo prezradzujú svoju ncpatrič
nosť do sústavy koreňov týchže jazykov. Početnejšie |)riklady osvojo-
vania si autochtonských koreňov naisť možno v semitických rečach, ba
tu i tu i v keltčine a latinčine. — A
2. môžu byť, krom toiio, susedským spôsobom požičané i dajedny,
na základe spoločných koreňov, tou abo inou dcérorečou utvorené slová,
podľa toho, ktoré ijjcmeno Hvalskej čeľade skoršie prišlo ku známosti
týmto novým slovom označeného predmetu. Na pr. koreň jí^ bol spo-
ločným od Hvalskej matky sdedeným koreňom (rormanov i ISlavénov;
z neho pošle spiez avšak utvorené je dla nemeckého Speise; — alebo
naopak, koreň tri (svetlo) bol tiež takýmto spoločným koreňom (odtiaľ
Thor ÍL Túr, boh slnca), z nehož pošlo naše turvlietať čili trblietať
(vlitternj. Latinské s-ierla (sttílla). Nemecké s-tra/U, s-tern a j. a i)ľedsa
z neho Slavénmi utvorený výraz s-triehro (teiaz sriebro) od nás po-
žičali si Nemci vo slove Silber, bezpochyby preto, že Nemci striebro
«7
poznať naučili sa od Slavénov; — podobne z koreňa Icy (kuť, kovaf)
po v stály kov, cuprom, Kupfer a t. d.
Pozoruhodný je ešte i ten zjav pri hľadaní toho lebo onoho ko-
reňa u všetkých dcier Hvalskej prareči, že málo jest príkladov toho,
žeby sa hľadaný koreň skutočne takmer u všetkých dcérorečí nenašiel,
trebárs i nie voždy v prísne lexikálnom význame slova , ale istotne
aspoň v jemu príbuznom. Tak na pr, iné je slepý a iné schlafen
a koreň to predsa jeden ; iné je Slovenské niaňa (drievné onia = mať,
nian zz otec) , iné Latinské anus a anucíUa (ancilla) a iné Nemecké
Ahn-frä,u: a koreň to predsa ten istý. Podobný pomer pozorovať mo-
žno vo slovách Vit a píter (páter); liegen a lectum; hitten a pýtať;
fragen a prosiť; dormire, driemať a träumen a j. (Naše snívať po-
chodí od mneť, domnievať sa, so-mievať; nasledovne sen je zkrátené
zo slova so-mnenie, somn, semn. Naproti tomu, čo zdá sa byť mnením,
ale nieje mnenie, lež je skutočný v mysli utkvetý obraz dačoho, to
sluje pamneťou čili pamäťou).
Uščep 8. Rozdelenie reči.
Koľko toľko vedecky dosiaľ preskúmané reči ľudského plemena,
rozpadajú sa dľa jích rozvoju na tri triedy: na koreňové čili jedno-
slabičné, na agglutmvjtke a na flektujúce. Každá reč z počiatku bola
len koreňová, časom pak rozvinula sa v agglutinujúcu alebo i v©
flektujúcu.
1. Koreňové reči sú: Kytajská, Anamitská, Kambozská, Siamesská,
Monomanská , Birmanská a t. d., v nichžto , ked prednášajú sa živým
slovom, čssto len skrze prízvuk rozoznať možno i)atľičný smysel slova,
ktorý v písme vyiáža sa pridávaním istých , k porozumeniu ešte po-
trebných koreňov. Tak na pr. ta značí v Kytajčine: veliký, velikým
byť, veľatiť sa, velikosť a veľmi ; to jednoduché ta napíše sa písmenou,
ktorá asi jako naše A vyzerá, ale k označeniu patričného pochopu
o velikosti, potrebné je ku písmene A dodať ešte aj iné korene, z nichžto
každý dá iný výraz i smysel tomuže pôvodniemu ta. VAnamitskej reči
hlavní úkon má prízvuk ; na pr. ha ha iä há znamená : tri panie (daly)
zaucho miláčkovi vladára.
2. Agglutinujúce čili prilcpovacie reči ku koreňom predkladajú
a prilepujú, ba často i do nich vsúvajú isté partikuly, nimiž vyrážajú
sa rozličné pochopy toho istého koreňa. Takéto reči sú: Tatárska,
Mongolská, Finnská, Maďarská, Turecká, Iberská, Cerkesská a t. d.
Na pr. v maďarčine s^^ár: znamená cievu, szarv roh, szarvas jeleňa;
S8
far značí zadok, farU clivost, farkas vlka. Po turecky milovať sev,
milujúci sev-er; z toiio spraví si turčiua konjugáciu takto: milujúci ja
t. j. ja milujem, milujúci ty t. j. ty miluješ a t. d., milujúci oni: sev-
er-ler. Ostatne je madarčina, dľa môjho náhľadu, tiež dcérou Hvalskej
prareči, ktorá ale svoju maf už opustila, ked i Hvalská prareč ešte
len agglutiuujúcou rečou bola: len že madarčina nerozvinula sa — po
svojom odtrhnutí od Hvalskej čelade — v reč tiektujúcu, ale v ag-
glutinácii zakrnela. čeľad, ktorá touto rečou hovorila, iste nepohybo-
vala sa od rieky Oxusa k juhu, Icš prejdúc cez Oxus, k severu tiahla,
kde potom asnad i klimatické pomery prispely k zaknnitiu rečí, z tejto
čeľade pošlých Čudských plemien. Možno, že podobne bude sa vec mať
i s ostatními agglutinujúcimi rečami.
3. Flektujúce rečí sú, ktoré koreň slova, až na jeho poslední
prvok, tak rôzne pozohybujú, žeby človek teraz už — po mnohých
tisícročiach tohto ohybovacieho proccssu — často i pochyboval, že tak
rozličného smyslu slová z jednolio a toho istého koreňa poist mohly;
na pr. myť, more, most, mokrý, mydlo, madidiis, mundus, mos (mrav,
čistota) a t. d., alebo viť, voj, venec, závoj, spojiť, spievať, Vajan,
vojna, víťaz, viať, vev, vek, svák, (sú- vek), vlietať (volare, vliegen;
u nás napredku zahynulo v) vlna, vetor a t. d.
Flektujúce reči sú, Semitické a tak zvané Indo-Europejské, ktoré
tuná Hvalskými menovať budem.
Poznamenať ešte musím, že dľa úsudku mnohých vedomcov, ako
vôbec všetko hyne na svete, čo je času podrobené, tak derie sa vraj
i reč, menovite, ked ona alebo naskrze žiadnej Uteratúry nemá, abo
ked jej literatúra nevšíma si správneho, od plebejného vyslovovania
neodvislého spôsobu písania. I flektujúce reči podrobené sú vraj tomuto
osudu, jchožto pôsobenie v Európe dosiaľ vraj najväčšmej na angličtine
poznať, poneváč ju literatúra len vtedy ustálila, ked boly na nej už
patrné znaky časovej ošumelosti. Jia čo viac, jesú jazykozpytci , ktorí
domnievajú sa, že processom zodratia sa, i na najvyššom stupni rozvoju
stojacie flektujúce reči, klesnúť môžu do primitívneho rozvojového stavu ;
tak vraj vierepodobnc kytajčina , ktorá je teraz už len koreňovou re-
čou, pred mnoho stotisícami rokov bola vraj ílektujúcou rečou; po-
neváč ale vraj iste za dlhé veky nemala písma, zodraťim sa klesla opäť
na prvý stu})cň rečového rozvoju, t. j. z flektujúcej reči, zodratím,
stala sa vraj nemotornou koreňovou rečou.
ľiU(fom , ktorí neveria v prcnesmiernú starobylosť ľudského ple-
mena, zdať sa bude táto hy])otéza vedomcov ovšem nadmier viere-
nepodobnou; a predsa je ona možnou! —
29
No akokoľvek je, nech si to každý, kto svoju reč miluje a v nej
píše, za popredniu národniu povinnosť pokladá, správne a etymologi-
ckým pravidlám primerane písať, aby — nenasledajúc i v písme ple-
bejný spôsob vyslovovania — neprispieval ku draniu sa najsvätejšieho
pokladu národa t. j. reči.
O Hvalskej prareči.
Úsčep 9. Korene Hvalskej reči.
Korene každej reči vôbec siahajú do hmlistej doby drievného pra-
veku, a v jejich jakovosti, prirodzenosti a rozvoji zobrazuje sa duch
a pôvodnia osobnosť pranároda; nasledovne — jako E. Vocel povedal
— reč národa je niť Ariadny, po nejžto v predhistorickom labyrinte
domakať sa možno vážnych výsledkov, akých ináč nelzä dosiahnuť.
Rozvíjanie sa jazyka v jedno splýva s rozvojom vzdelanosti samého
národa; nasledovne zpytovanie reči, vede nielen k vedomosti o po-
krokoch, aké rôzne plemená učinily boly na dráhe vzdelanosti, ale vede
ono i k vedomosti o tých predmetoch , ktorýchžto známosť národy zo
spoločnej pravlasti priniesly boly do svojich pozdejších sídlovísk.
Všetko toto stojí aj o prareči Hvalov, čeFade to za drievného
praveku, dfa môjho presvedčenia, sídlivšej na južnom pobreží Chva-
Hnského mora. A ked sobereme početné slová, ktoré sú i dnes ešte
bežnými aspoň len u 3 — 4 , často ale aj u 6 — 9 dcier a vnučiek
Hvalskej prareči, máme bohatú látku k sostaveniu Hvlaských koreňov,
z nichžto tieto slová povstať musely : aké sú na pr. ot (dimiuitiv otec),
vit, (pit-er, páter, Vater), mať, syn, dcéra, sestra, oko, ucho, nos, hrada,
deň, noc, slnce, mesiac, vetor, sňah, voda, more, tur, vek, ovca, vepor,
myš, mucha, zver, (s-tver, Tier, fera), videť, sedet, stáť, piť, jesť, miešať,
sať, viezť, stonať, skala, mlieko, mäd, pásť, skot, luh, zrno, konope
a sto iných.
Úsčep 10. Prvé ]>očiatky reči.
Početní vedomci novšieho veku za to majú, že to Božie, na stro-
moch si hniezda robiace vtáctvo, bolo prvým učiteľom bezzbranného
človeka pri zaopatrovaní si bezpečných úkrytov pred divokou zverou
pralesov; a možno, že opäť vtáctvo to bolo, ktoré svojim dojímavým
spevom upozorňovalo a primalo človeka k pokusom sdokonalovania jeho,
zpočiatku možno že len inartikulovaného hlasu, čo zárodku Bohom,
stvoriteTom človeka, vo fyziologickom útvare jeho orgánov mluvy ude-
leného nm najvznešenejšieho daru — reči. Jestli by táto, zdanlivé
ovšem veľmi smelá, pri tom všetkom ale predsa i možná hypothéza
obstála , tak by prvým hlasom , ktorý človek pri pokuse napodobňo-
vania hvizdu vtákov vydal, bola samohláska y (u i), z ktorej asi na-
sledovne rozvinúť sa mohly ostatnie:
y
' • '. ii i
u e
o ä
a
Dľa tohto by teda vicrepodobným bolo, že prvé mužské zárodky
reči záležaly len zo samých saraohláskových výkriknikov, sprevádzaných
— samo sebou rozumie sa — primeranými posunkami tváre a údov
tela. Sú i dnes ešte reči, oplývajúce nápadným, konsonami len kde tu
chudobne popretkávaným nakopením vokálov, ktoré zdajú sa byť za-
krnelou upomienkou na tento najprimitívnejší útvar ludskej mluvy.
No pri dialšom napodobňovaní rôznych hlasov živočíšstva neomylne
dosť skoro vzniknúť musely v mluve človeka aj dajedny spoluhlásky,
prvé to ženské zárodky reči , na jejichžto genealogický rozvoj ale už
ani len hypothetične poukázať nemožno. Isté je len to, že ženských
prvkov reči, čili spolulilásnk, nebolo toľko hned na počiatku tvorenia
ľudskej mluvy, koľko jich je teraz; možno, že jich bolo pôvodne len
5 — 7, z ktorých potmn pomaly, s potrebou rozširovania objemu reči,
rozvinuly sa ostatnie konsony; na pr. zo spoluhlásky v rozvninulo sa
h, z tejto časom 2) pak /'; podobne zo si)o]ulilásky h len časom po-
vstaly: ch a Ä;, ^ a s, pak .š a č; asi takto ľozi)adly sa: m na m a
w, d na á a t, I na / a r t. d.
Ostatne je to i vcdlajšou otázkou, zdali/ jirvou , človekom vyslo-
vovanou spoluhláskou bolo h abo n, a či bolo d abo /; uváženia hodné
je tuná len to , ako prví ľudia tieto ženské prvky reči (konsony) spo-
jovať počali s mužskými prvkami (vokálmi), a čo bolo jejich smero-
dajným vodítkom i)ri tomto spojovaní, z nebož ])()vstal prvý foetus reči.
A na to odjjovedám, že — dľa môjho doiiiyslu pri prvom spojovaní,
ženských zárodkov reči (konsonantov) s mužskými (vokálmi) vodítkom
človeka bola sama Jiožia príroda, ten veľký nesmierny Boží svet s jeho
nesčislnými krásami a hrúzami.
Ked totiž dľieviiý, trebárs na jak nízkom stupni kultúry stojací
(Hovek, bedlivejšie jxizoroval beh slnca, Božím darom svojho rozumu
predsa presvedčil sa, že ono kriesi život, roznecuje ijrírodu s jej krá-
31
sami a dobrými darmi , že dáva svetlo i teplo , súc takto pôvodom
a žriedlom veškerélio blaha človeka na zemi ; — avšak nepocliybne
spozoroval človek i to, že ono skryje sa za hory a doly, alebo že po-
norí sa do vín mora, zapríčiňujúc tým na svete neblahú tmu, a že sú
isté, riadne obnovujúce sa doby, v ktorých, trebárs i ukiaže sa ono,
predsa nedá tepla, a trebárs i svieti ono, predsa nedá prírode života.
A to isté spozoroval človek nielen pri slnci, ale pri každom jednotli-
vom predmete Božej prírody, či to bolo pole, či luh, či strom, či kvet,
či bylina ; ba to isté spozoroval on i sám pri sebe, ked sa rodil, riastol,
žil, mohutnel, a ked zas stárnul, choravel, zomieral. Videl teda z toho
istého prameňa prýštiť sa dary dobra i zla, blaha i neresti, života
i smrti ; a preto tušil, že vysoká a veliká je tá nepoznaná moc, ktorá
v Božej prírode raz tvorí a zase ničí, raz blaží a zase kára. Tento ne-
pochopitelný zjav vyššej moci v prírode naučil sa človek i vo svojej
mluve, hned pri jej prvom vzniku, označovať dvoma mužskými, čili du-
še.vními prvkami reči, a síce samohláskami ii a i ; tak že ked ženský
čili hmotný prvok reči (konsona) celky trpne poukazoval len na pred-
met: pripojený k nemu mužský prvok (vokále ii abo i) jakoby činne
rozhodnul jeho dobrú abo zlú prirodzenosť, vzťahom na človeka.
Že tuším asi toto myslel a vysloviť chcel už i slavný V. Hum-
boldt, vysvitá vary z jeho charakterizovania Semitických rečí, ked
o týchto, vo spise „Einleitung zur Kawisprache" povedal: Consonaut
und Vocal enthalten nicht zusammen die Bedeutung derWôrter, sondern
Bedeutung und Beziehung sind ausschliesslich , jene den Consonauten,
diese den Vocalen zugetheilt.
Dľa vyšeuvedeného teda mužskými čili duševnými prvkami Hvalskej
reči boly samohlásky ú a /, ženskými čili hmotnými ale spoluhlásky:
b, v, p, I, r, m., n, h, z, s, k, c, d, t a. t. d. , z jíchžto spojenia po-
vstaly korene bíi a bt, vi a vii, U a Ui a t. d., ktoré potom, v dialšom
rozvoji týchto rečových embryov, prešly na e, ä, o, ó, u, a, tak ale,
že vo všetkých týchto priechodoch potom už dôsledne podržaly svoju,
pridružením mužského prvku raz už prijatú, vzťahom na človeka prajnú
abo neprajnú prirodzenosť.
Ohľadom tejto prirodzenosti avšak, pri spojovaní mužských prvkov
so ženskými, zvláštne je to, že u a i často zamieňajú svoju úlohu pri
rozhodovaní prajnej abo neprajnej prirodzenosti koreňov, t. j. nie žeby
na pr. U dávalo voždy prajné (belbožeské) a i neprajné (černobožeské)
korene, alebo naopak : leš i jeden i druhý mužský prvok (u a i), ked
pridruží sa ku ženskému, tvorí raz belbožeské raz černobožeské korene.
Na prímer: ;><j;;
á) belbožeské korene sú: di, hu, hu. U, tu, ní, ri, ki, vi, pi,
my a t. d.
b) černobožeské korene sú: dú, hi, bi, lu, ti, nú, ru, kii, vu, pu,
mi a t. (í.
.01 Všetky tuná uvedené korene Hvalskej prareči sú jednoduché,
z ktorých časom povstaly zase i složené; takéto sú:
aa) belbožeské: mrú, hri, hlú, mlí, krt a t. d.
bb) černobožeské: mri, hru, hli, mlii, kru a t. d.
Všetky slová, ktoré z týchto koreňov pošly, voždy začínaly sa
prvou hláskou samého koreňa, čo hmotným základom reči , na ktorom
si druhá hláska (mužský prvok), čo hmotu obživujúci duch, pomocou
tíexie, tie najrozmanitejšie budovy stavala. Preto žiadne slovo nikdy
nezačínalo sa so samohláskou ; samohlásky, pred koreň slova , kde tu
postavila len pozdejšie túžba po ľubozvučnosti u dcier a vnučiek Hval-
skej matky; tak na pr. hebrejské slovo adamé nemôže pochodiť z iného,
jako z Hvalského koreňa dí (tvoriC), a značiť musí sivorenú vec, čih
našu zem; odtial i meno Adam stvorenec čili človek, Adon stvoriteľ
čili Bóh; tu je teda hláska a len k vôli ľubozvučnosti predložená pred
uvedené flexie koreňa di, z nehož u Germánov, takže pomocou ťlexie,
vyriastlo sloveso thun, u Slavéuov diať a t. d.
Úsčep il. Týznant koreňov.
Zo všetkých belbožeských koreňov rozvinuly sa kliky slov, nimiž
označované boly predmety životu, zveľatku a blahu človeka prajné
a dobré ; a preto k vlastnosťam týchto predmetov patrily : svetlo, teplo,
vlaha, tvorenie, kriesba, rodenie, zúrodňujúce dažde a vetierky, chova,
zrast, čistota, zdravie, život, blaho a t. d. ; — zo všetkých ale černo-
božeských koreňov i-ozvinuly sa kliky slov, nimiž označované boly pred-
mety životu, zveľatku a blahu človeka neprajné a zlé; a preto k vlast-
nosťam týchto predmetov patrily: tma, zima, šuchotá, víchre a búrky,
hubenie, skrtba, hlad, hniloba, choroby, smrť, neresť a t. d.
Tak na pr. vyše pripomenutý koreň di — ako už rečeno — značí
tvorenie a udržovanie prírody, človeka a vôbec všetkých dobrých vecí;
čo dokazujú i početné, z tohto koreňa pošle slová, vo všetkých rečach,
ktoré sú, či dcérami a či vnučkami Hvalskej pramatky. Uvedem aspoň
dajedny príklady ; tak v gräčtine Dzevs, devó, dais, dosis, diké, doylos,
damar, demô, démos. Džin, dynatos, dranos, dóreó, duité, diaitaó a j.,
v gótčine: deds. dtif?an, dtaurp, dtag a j., v slaviančine: Odin, deň,
ded, dojka, dieťa a t. d. Naproti tomu koreň dii označuje hubenie
83
a nivočenie prírody, človeka, dobra, čo tiež početné slová týchže rečí
dokazujú ; tak v gräčtine : daios, deioó, dyé, dais, dikein, dolios, deima,
deiuos, dennos, dratos, déris, dory, drakón, drepó, deidó a j. ; v gótčine:
daudts, divan, dtaho, dtairko, dtaursan, dtiubs a j. ; v slaviančine : Dav,
dyvel, dusiť, das, dláviť a t. d.
Alebo koreň ni označuje v Hvalskej prareči : život roznecujúco
svetlo, vlahu, teplo; to dokazujú v gräčtine slová: ainé, anax, anér,
anemos, anthos, nama, neauis, nearos, nektár, neraos, nomas, neos,
nikao, nymfe, nyos a j.; v gótčine: anan, ans, ansts, nakads, nithon,
nithjis, niujis, nisan aj.; v slaviančine: nietiť, nian (otec), niena, znoj,
nebo a t. d. Naproti tomu koreň nu označuje skazonosné dejstvovanie
tmy a zimy ; to dokazujú v gräčtine slová : Enyo, ainos, endeia, eneos,
nekas, nekros, nefos, noseó, nosos, nyx, nyssó, onyx a j.; v gótčine:
nadrs, nahts, naitjan, nauds, naus, navis, navistr, nidva, nipjan a j.;
v slaviančine: naviť, nuda, nódza, nič, noc a t. d.
A takýchto príkladov dalo by sa na stá a stá uviesť zo všetkých
rečí, ktoré sú vlastníctvom dcier abo vnučiek Hvalskej čeľade, a ktoré
jedine sú v stave vysvetliť nápadné rozdiely medzi početnými, zdanlivé
z jednoho koreňa pochodiacimi , no mužským prvkom toliože koreňa
celky rozlúčenými a preto úplne odchodnými slovami, ako sú na pr.
Germánske Halle (od hlú) a HóUe (od hli), Latinské creator (od krij
a crudelis (od kru), Slavianské ráno (od ri) a rana (od ry) sl j.
Úscep 12. Korene maďarčiny.
Tento predmet vlastne ani nepatrí do oboru týchto úvah, — ale
keď som v 8. úsčepe pripomenul, že madarčina je tiež jednou, asi
v druhom stupni rečového rozvoju , čili v agglutinácii zakrnelou a ne-
omylne len pozdejšie istý nadmier primitívny stupeň flexie dosiahnuvšou
dcérou Hvalskej prareči: k podopreniu tohto môjho náhladu tiež da-
kolko príkladov uvedem, a síce preto radšie z madarčiny nežli z finčiny
abo tatárčiny, poneváč sú tieto reči Slovenskému obecenstvu vôbec celky
neznáme, kdežto madarčinu predsa mnohí vzdelanci i dôkladne znajú.
Pri uvádzaní tých dakolko príkladov schválne podržím tiež len tie
v predošlom úsčepe už spomenuté korene dl a díi, ni a níi, ačpráve
sú mnohé iné (na pr. U a lii, ki a ku, ri a rii), ktoréby ešte o vela
uspôsobenej šími boly k nadrečenému dôkazu.
Z belbožeského koreňa di pošly: dí, dia, dij, dajna, gyiijt, gjujt,
gyáva (baba), gyap, gyapor, gyep, gyepu, gyeph), dózs, dús, gyoz, disz,
disznó, ducz, gyiik, gyakni, deli, dél, dolog (dielo), gyolcs, gyúl, gyul,
84
domb (dmúf sa), gyám , gyiim , gyonyor, derii , gyár (diať) , gyarap,
gyarmat, gyerek (dieťa), déd (dedo) a j.
Z černobožeského koreňa dil pošly : dévaj, dof, debro, dob, díibben,
dag, duh, dôg, duga, dal (dutie), dol, dul, díil, gyaláz, gyilok, gyíilôl,
gyom, dont, der, darazs, gyarló, dermed, gyász (desiť), dorg, durran,
durva (dravý), gyatra, gyiir, gyiVr, gyiirii, gyotor, didcrg, dudva a j.
Z belbožeského koreňa m pošly : no, anya, anyó (anus), ene, iinô,
in, iny, inni, eniii, iii-nep (dies libationis); nyáj, nôvel, nevet, nôvény,
nap, napa, nép, anyag, enyhe, nyihog, nyug, néz, nász, naszád, uôstény,
nyás (nahý), nyak, ének, nyekeg, nyák, nyekô, enyel, anyalgán, nyal,
nyál, nyel; nyelv, uyilik, nem (pokolenie), nemes, nemzet, néne, nyár,
nyer, nyerit, uyarg, nyerg, ángy, inda, ondó (sperma), nedv, nagy,
ont, ônt a j.
Z černobožeského koreňa nú pošly: lin, nyii, nyávog, nyefeg,
nyôvés, nyúvad, ingat, ueiiéz, nyôg, nyiig, nyúz, nyuzga, enyész, nesz,
nyesni, inség, únás, incs, iinyôl, nyél, nyil. nyilal, nyellik, ne, nem (nie),
nyom, uyonior, nyárs, nyers, nyirni, nyurga, anda (nuda), undok, undor,
untat a t. d, '
(WA i O Slovenskej reči.
Úsčep 13. Prvky J^^lovenskeJ reči.
Korene Slovenskej reči — najmladšej to dcéry Hvalskcj čeľade — zá-
ležia tiež z mužských čili duševných a zo ženských čili hmotných prvkov.
Hmotnými (ženskými) prvkami Slovenskej reči sú spoluhlásky:
v, h, 2h f, ^5 ^, ^, s, š, ch, č, k, I, m, n, r, d, t; duševnými (muž-
skými) prvkami ale sú samohlásky í a y, ktoré v dialšom rozvetvení
koreňov prechodia na e, ä, o, ô, u, a. Nasledovne korónami slov nášho
jazyíca sú složené prvky: vi a vy, U a hy, pi a 'py, hi a hy a t. d.
Ostatne i slovenčina má složené korene, ktoré avšak časom, pri
širšom rozvoji reči, tiež len z vyšeuvedených jednoduchých koreňov
povstaly, ako to dolu nižšie uvidíme.
Úsčep 14. VlastiioHti koreňov.
Z dosial povedaného samo sebou rozumie sa, že i v Slovenskej
reči najvážnejší zástoj má duševný (mužský) prvok koreňa, t. j. samo-
hláska i a y, lebo i tu pridruženie tohto vokálu ku hmotnmm (žen-
skému) prvku, rozhoduje nad prirodzenosťou, z tohto koreňa pošlého
35
slova a jeho hezproslrednich vetiev čili udrodov; či totiž našim pra-
dedom označovať prišlo ním pochopy vzťahom na človeka prajné (bcl-
božeské) a či neprajné (černobožeské).
Vezmime na pr. hmotný (ženský) prvok h: — polkoreň slova je
tu ; ale môže z neho ešte voždy byť i hoh i hes (čert), dokialkolvek
nepridá sa mu duševný (mužský) prvok i alebo y; teprv tohto pri-
druženie určí prirodzenosť koreňa, vzťahom na človeka, belbožeskú abo
černobožeskú. — Pridružme tomuže hmotnému (ženskému) prvku du-
ševný (mužský) prvok i ; máme — vzťahom na človeka — čtrnohožeský
koreň bi, peň biť, vetvy : boj, bič, bol, bes, bieda, betiar, blen a t. d. ;
pridružme mu avšak duševný prvok y: pak máme belbožeský koreň
by, peň byť, vetvy: baviť, boh, bača, bán, býk, buk, bylina a j.
Takto má sa vec so všetkými koreňami našej reči ; a zvláštne je
i vo slovenčine to, že t/ a i ustavične premieňajú túto svoju — bel-
božeskú a černobožeskú — vlastnosť; t. j. nie žeby na pr. y voždy
označovalo pochopy, vzťahom na človeka prajné, a naproti tomu i voždy
len neprajné : leš ony, pridružené ku hmotným prvkom , ustavične za-
mieňajú túto svoju úlohu. Nasledovne v dialšom, na týchto hmotných
prvkoch osnovauom rozvoji koreňov, nezakladá sa význam, čiže duch
na tom, jaká je jeho hmotná stránka, alebo jakú spoluhlásku má v ko-
reni, lež zakladá sa na tom, jaká duša je v tej hmote, čiže jaký je
sám duch, alebo jaká samohláska (i či y) pridružená je ku hmotnému
prvku koreňa.
Korene našej reči sú na pr.
1. jednoduché
a) belbožeslié:
by (byť, boh, býk)
U (liať, lub, lud)
ty (tyť, tuk. Tur)
di (diať, doj, deň)
ni (niť, nebo, vznik)
ri (roj, rod, ráno)
a t. d.
b) černobožeské :
bi (biť, bes, boj)
ly (láť, lož, les)
ti (ťať, tik, tisk)
dy (dav, duť, das)
ny (nyť, nič, noc)
ry (rov, roh, rana)
a t. d.
2. složené
krt (krv, krm. kriet)
hJy (hlava, slovo, zlato)
mli (milý. mlieku)
pri (priať, Preja)
a t. ď.
kry (krivdn. Ivrč, škrt)
////■ (zlý, hlad, hlen)
mUj (mleť, malý, mol)
jjry (prať, prak)
a t. d.
8S
Usčep 15. V duchu reči : viera v neismrteluoHť duše.
Z tohto vysvitá, že dľa íilosofie našich najdrievnejších pradedov,
teda dla jich ponímania, mluvcnia a hájenia: je hmota sama v sebe
a pre seba mŕtvou; ako ju duch obživí, takou je a zostáva. m
On je jediný tvoritel i pretvoritel ; on tú istú hmotu pretvorí na
dobré i na zlé, pekné i špatné, osožné i škodné, — tak rozmanité
a rôzne ju pretvorí, ako len sám chee. Takto hla tenže duch, t. j. du-
ševný číli mužský prvok koreňa (i a y) utvoril a pretvoril slová pre-
rozmanitého, až rôzneho významu, ba niekedy aj slová takmer včele
rovného zvuku a predsa úplne rozdielneho významu, jako sú na pr.
luh (die Lauge) oá U , sl luh (lucus , les) od ly ; nebeská bcí/í od by
(byť), a bai'ia od bi (bit); ráno od rí (riat) a rana od ry (ryť); topiť
(kúrif) od ty, a topiť sa od ti; hon (pole, zem, živište) od hy (žiť)
a hon (lov) od hi (ziať) : lud (die Leute, Volk) od U (liaf) a lud (blázon)
od ly (láť, lož) a t. d. Tu príležitostne poznamenávam, že to Ma-
darské: luddá tenni neznamená „husou spraviť", ale znamená ludom
t. j. bláznom spraviť dakoho. Naše složené slovo ob-lud užíva sa teraz
zkrátene: blud, blúdiť, blúdzniť a j.
Ten istý ženský čili hmotný prvok koreňa poskytuje teda Slavian-
človeku hmotu jak ku vyjadreniu pochopu zla, tak i ku vyjadreniu po-
chopu dohra; no a z tohto spôsobu ponímania sveta a ducha už potom
samovoľne vyplýva i to , že jedno a to isté božstvo je v našom bá-
jesloví raz belbožestvom, druhý raz čeruobožestvom t. j. bohom i besom,
dla toho, aký je v jeho hmote duch, čili, že ten istý boh je i bel- i černo-
11
111
IV
VI VII
v 111
IX
XI
Xll
di
diaC
dat
dájat
úd
dej
nádej
dojit
Deva
Devana
dcvcr
dva
dub
doba
dobrý
2dy
dat
jed
duje
dav
Dyv
Dyavcl
Dyveň
divoch
div
divif Ba
dívat sa
dupa
dupna
dúha
ducl\
dych
vzduch
dychtit
ná-dcha
dážď
dusit
desK
Ďas
J
bohom Slaviaiiskej" čeľade, ktorý raz kriesi a život dáva, druhý raz
škrtí a dlávi príroda i človeka.
Ba toho som presvedčenia, že tento duševný prvok (y a i) v reči
našich najdrievnejších pradedov, jako bol základom duclia reči, a sú-
časne i základom jejich prvých bájeslovných pochopov : tak veľmi za-
včasu stat sa musel on i zárodkom národnej viery v nesnirtelnosť člo-
veka a viery vo večný život, čo na svojom mieste ešte zovrubnejšie
pripomenem. (Úsčep 46).
Úsčep 16. Rozvoj l^loveiiských koreňov.
V 8. úsčepe som povedal, že flektujúce reči, koreň slova až na
jeho základní (ženský) prvok tak rôzne pozohybovaly, že by človek už
teraz — po mnohých tisícročiach tohto ohybovacieho processu — často
i pochyboval, že tak rozličného znenia a smyslu slová z jednoho a tolio
istého koreňa poisť mohly. A predsa je tomu tak; lebo mužský prvok
koreňa neohraničenou mocou svojho ducha pôsobiac na hmotu, čili
ženské prvky reči, s postupom intellektuálneho rozvoju človeka nepre-
tržene pretváral tie korene v nové a nové formy čili vlastne leu
z tychže koreňov vyrastajúce vetvy, jaké potreba vyrastajúcich sa po-
chopov človeka o bohu a svete, kam dial tym viac, požadovala.
K lepšiemu znázorneniu tohto, vlivom a mocou duševnieho prvku
prekonaného, nadmier rozmanitého rozvoju koreňov, uvediem tuná aspoň
dakoľko príkladov rozvetvenia sa týchže koreňov v slovenčine a potom,
k ľahšiemu pochopeniu tohto rozvoju, i potrebné poznámky podokladám.
XIll
XIV
XV
XVI
XVII
XVIII
XIX
XX
XIX
delat
dielo
dlaň
dleť
deliť
diel
je-dnať
Din
0-din
Hospo-dii
dobro-din
jeden
deň
dnes
driek
driečny
dar
zdar zdravie
drahý
zdarný
hospo-dar
E)adi-boh
dedo
diedok
dada
Dodá
Ďuuda
dundať
dudy
diefa
detva
detsky
duša
dúšok
dúčela
dlat (c
dláto
dláviť
dolu
dúl
elt)
dmúť
duma
dom
dym
sa
duneť
duriť
durák
vzdor
drat
drviť
dľobn
drak
dráha
diera
jadro
dravý
uderil
ý
dudok
dutý
dutnat
%
č.
1
11
lli
IV
V
VI
Vil
VUl
IX
X
XI
Xll
hy
žiť
juh
háj
Živa
žíhať
ho7.a(vla8f)
chyža
liDsa hospa
3
sy
sa(
oheň
J. t.
i ; <
Hoj a
hojif
bájilky
ha^jdy
život
hovef
hovädo
chovať
'hýbať
želinať
požehy
hozba
hosť
chasa
chasník
Chasoň
''
i 1
'
syjať
sievaf
hospodin
.•1
') ^
'
savec
sviňa
sob
hospodár
Ilasačert
i Ml
\hi
zívať
ziabaf
4
Z i
si
háved
sever
sova
žaba
chebs
chyba
iJ
>l<
; ,
ohava
chabý
hubiť
•"
ľ ')
ŽUt '^'
r V
huba
zub
,.,.
zobať
i
zubor
oba Ibáj
bývať
baba
boh
bychtiť
bozať
bažiť
byst
d
by
bjí
obyt
sobáš
bájan
bujný
baviť
zábava
Bábel
Babilo
bohba
bohatý
bohištc
(bašta)
bozkať
zbožie
boží
pobožný
bystrý
boj
pevný
b oho
buch
bázeň
bes
6
bi
bit
zbíjať
bojan
1 zboj nik
vojak
bobák
bubon
bublina
obuch
buchta
besný
ii!
.i'.l
i
vojna
-ýS
'
*
i^—t-
loj
vi i v
Luba
lepý
luh
Icchtať
lízať
' ■■ .-
láska
7
H
]ia(
úl
lojd
polievka
Lubta
lepší
lioh
lázeň
ulica
(B|)crnia)
olovo
Fiibif
Lepa
Oleg
slza
80-1
Lojda
levný
úhiba
Olga
Lajina
pa-levy
polúbiť
leja
(plevy)
• 1
lajno
1
i.rjl ..
1 1. .
lub
lúpif
lov
luh
Lecih:
laz
po-lťižiť
les
8
/y
lát
lajec
poloTka
Inha
Lnpeň
poluh
slechtti
luza
(plúžif)
lesť
ľ . >
paluba
lapať
lieput «tt
lopťu-b
lopov
loptoá
(Pl
uh)
slciliPtný
lichý
poles
(ples)
/■' . i!
liipiny
39
Xlll
XIV
XV
XVI
XVII
XVIII
XIX
XX
XXI
íadhošf
žitčiť
chotč
chccť
suka
žila
chlupný
chliev
chlieb
chalupa
chlp chlap
sila
zem
humno
hýl
chlad
žial
chúTava
chulosť
zlý
zima
zimok
(zmok)
zimija
(zmija)
chumeľ
hmyz
hnA( hon záhon
žnáť
hana (pole)
hnát
hnúť
hnev
hneď
zir
žiara horeť
zora
zreC
zrak
žeravý
žrať
zierať
jazero
zrkadlo
sytor (syn)
stra, sestra
pa-storok
strýko
zuna
hana
hynuť
hniť
hnovo
hnusný
saň
sane
chorý
zúriť
chrt
hod hyd
hody
hodina
hodný
žiadať
hodiť
žito
žatva
chuť
choť
sýtiť
sytcnk
sytca
chudý
chudák
studený
bača
báči
buk
býk
bal
balv
bolvan
bylina
bán
báň
bor
barva
»úsiť
bác!
bié
slicný
slečna
zaliečať sa
liek
lúka
slika
lokše
bôl
brady
bilok
obilie
biely
blesk
blizna
blb
blabtať
Lelo
Polelo
bum
bom
búna
baňa
Lema
Polema
plemii
lemeš
lôn, lona
lien, liena
lono, lieno
olieniť
policniť
(plieniť)
lana
Luna
lônik
polaný(planý)
linúť
polinúť
(plynúť)
slina
slimák
boriť
búrať
búra
obor
borbár
brať
brániť
breh
brdo
bradlo
brána
zbraň
broň
bdeť
budiť
badať
budovať
búda
budiek
bydlo
báťo
byt
bytča
butča
príbytok
koli-ba
bodať
bodka
bieda
obida
pobieda
beťah
betiar
bitník
rad
Ind
loď
Lada
ladný
po-lad
(plod)
leto
rútosť
jalito
asovať
lúčať
lúčiť
lačný
luk
lyko
rak
lak
lakomý
Inlok
lom
lámať
jeleň
larma
lúd
ob-lud
ob-luda
blud
lútý
lotor
hl
9,ŕy
U
tyt
m
ôt
otec
IV
Ota Víl
zotavif sa
VI
tobola
Vil
topiT
teplý
Vili
tuhý
IX
tčhán
tchyňa
XI
ťažký
XII
tista
test
testica
tisíc
10 ťt
faf
otka
jatka
tábor
tepaf
topor
tisnúť
tesný
tesať
tiecť
isť
topit sa
n íií
niť
jnn
j 'iný
junák
12
ny
nyť
znoj
niva
nový
nebo !s-nop
nebový]
(nebohý)
nuba
snúbif
unaviť
Nyvla
unúvať
s-naha
nahý
noha
sňah
nochty
snažiť sa
nožný
13
riaf
jar
jarý
roj
raj
Poraja
(Freja)
rujný
rijen
Rojenice
r^hrad
Í4
ry
ryť
orať
jarok
16
kial
rov
rovadli
rováš
riava
Orava
Revúca
robiť
rúbať
obruba
kojiť
pokoj
kajať
kojná
spokojný
kobyla
kubitiia
kobza
kiepa
kicpit
roh
rohatý
pruh
kalian
koliút
ruch
rachot
rezať
raziť
ob-raz
kacbna
kochať
ľoz-koH
koza
riasť
zrost
pôroBt (prst)
pa-prstca
rosa
Rasa
Rusalka
po-rosba
(prosba)
prskať
prsia
prasa
pa-pršok
ražeň
ruB
ras
po-rask
koža
J
41
XIII
H-
XIV
tučný
otčim
otčina
XV
tuk
týkať
tkať
potýkať
tok
(humno)
XVI
otylo
vytylý
otolec
jatelina
telo
tela
tylo
tlupa
ťulpas
tlstý
tlač
tulec
tik
XVII
temä
XVIII
XIX
tnúť
tenký
nátoň
Tur tury
tvor
tvár
stver (zver]
tericli
tovar
ostrihať
trblietať
strihať
strigôň
treť
terať
strach
tras
ostrý
trýzniť
tyran
stroviť
XX
XXI
Tato
teta
tetiež
iTatúch
tátoš
tantušiť
tetivo
tok stok
potok
utekať
ráztoka
tonúť
zátoň
vznik
núkať
vnuk
vnímať
známosť
onia (mať)
nian (otec)
ňanivá(cecky)
ňuňa (lemeš)
niňaj(vajčiak)
(herniacus)
vnada
niadrá
Nito
nietiť
vňať
nutro
znať
znieť
nic
noc
ručať
usiť
ušať
kotč
kátčer
kôtčVa
kotsúr
kotčka
nemý
Nyuva
ryk
rok
srok
obrok
rúcať I ruka
oľáč i rieka
jarok
rýr
roľa
kokos
kokot
klieť
klin
klík
kluk
klňč
kľučka
klas
klisa
klsať
Rimava
rum
roniť
rana
runa
kmeň
kmeť
ko-leno
pokolenie
člen
kôň
kan, kanec
žiar-kan
nuda
nútiť
rád
rod
radosť
radiť
rádčiť
I (ráčiť) s-rať
Radhost
ret (pisk)
retč (mluva)
riť(genitali )
ritýr
poriať (priať)
rurik
(rolnik)
kára (voz)
koráb
krb, kôra
korec
koryto
Kriet
nakriatnnť
krsnúť
zkriesiť
riad
ruda
radlo
rat
rata
zruta
kút
kotiť
koťuha
kot, skot
Skýth
kyta
kúta
kutica
6
m
č.
1
11
iU
lY
V
VI
Vil VIU
iX
X
XI
XII
t
16
%
kut
■ ■ ■■
jačať
kyj
kov
kov -vi ad
(kobold)
kováč
Quad
kaziť
kus
kusý
kúsat
kosa
kosť
rozkoš
17
vi
viat
víťaziť
ú-vať
(úfať)
Ovo
javo
vejár
vev
pev
s-pev
váha
viecha
pach
zápach
viazať
voz
sväzok
väža
vesť
vískat
vesel
pískať
viť
voj
závoj
8-pojiť
spievať
viezť
ves, Tse
(všetko
vesraýr
viesť
vajať
(plodiť)
Vajan
vajtce
vajatovať
(k pôrodu
pracovať)
18
vy
vyť
vavo
vavák
vavel
výchor
pes
psota
pustý
19
pi
piť
pojiť
nápoj
pivo
«
20
py
puť
páv
puch
puľhnúť
pýcha
rozpucha
21
my
myť
jama
Jamník
máj
majdlícna
mavka
moh
moliutný
maz
muž
môžem
možný
misa
most
1
43
1
Xlll
XIV
XV
XVI
XVII
XVIII
XIX
XX
XXI
iša
kácať
Kyka
kôl
kynožiť
kárať
kydať
kat
i
kúkor
klát
skala
kolba
kalika
klať
kálať
kameň
kord
korbáč
kartáč
krt
škrtiť
katan
kutáč
i
i
!
'štec
vec, viac
vek
vlna(voda)
vonok
viera
videť
veta, Vít
vacsi
gúvek (svák)
vôIa
vona
pora
vedeť
vetev
obvec
vúkať
vlaha
prvý
vodiť
vetor
(obec)
(fúkať)
vlhký
vatra
vecný
zvuk
ozyvok
(jazyk)
veleť
velký
válka
svit svätý
svet
vítať, pýtať
vláda
vták
vlasť
!-kde
vliecť
veno, spona
vor
(všade)
vláť
vlna (ovčia)
vlákno, vlas
s-víkať
(súkať)
venec
Vian, Vajan
Vianda
s-vor
závora
zavreť
svadba
Vianička
dovor (dvor)
dôvere
pa-vík
(pavúk)
Víla
(dvere)
od-voriť
(otvoriť)
Viena
Vend
vien-sta
Vind
ne-viensta
Vanda
Vandal
«
išť
povyk
vlk
vina
Fena
vrah
vrahan
vada
vädnúť
vätchý
(vlčica)
(havran)
(vrana)
pena
pram-eň
prať
(vodou)
prah
piecť
pekný
puliak
pnúť
para
pecena
peklo
(moriak)
pán, peň
pariť
páčiť
puk
páliť
variť
piičiť
opál
pražiť
pučať
po-pol
poliť
piliť
palica
plameň
prať (ohňom)
Paroň
vreť, vred
vrelo
pýriť
ušla
matčka
mokrý
milión
mnoho
myr
mäd
Máta
moc
mokva
miliárd
MjTna
mydlo
mať
máčať
mäký
mera
modla
Mythra
moc
INIeru
mňď
môcť
1
more
mrav
myriad
meravý
môrava
smäd
*
i
44
ť.
Í2
II
miat
Ul IV
VI
vil vili
IX
XI
Xll
miasf
miest
23
jy
jif
jet
oje
jachať
jazdit
24
Ji jat
JOJ
b" aj
jiho
(jugum)
25
mreť
mrhať
mrcha
Mrch
mrúžif
mreže
Moťús
26
hry
hriať
horeť
hriva
(od hore,
hor,
hora)
svohrivý
(sverepý)
Hríp
(ripa)
hurhaj
hriech
hrúza
haráž
27
zly
sly
hleť
slút
čelo
holý
holka
Hel
Zel
Zellôn
Zellônôa
slnce
hlava
človek
čelaď
slovo
sláva
holub
chlap
hlahol
sluch
glezda
(hvezda)
hvizd
hlas
hlesot
heslo
28 hli
zli
sli
hliveť
hlúb
zloba
slabý
hlúpy
slepý
hluchý
ohyzda
hlísta
zlosť
sluha
29
mly
milý
mlezivo
JO
mli
mleť
mol
malý
Mlch
mlcha
(mucha)
31
kri
kriať
ikra
iskra
kre v
červený
krb
krs-boh
kriesiť
krása
kresať
(ohei
zkrsnút
Chrs
čerstvý
32
kry
kryt
kroj i ť
krájať
krajina
krov
krivý
krivda
Krivcň
krp
kruh
Krch
krchniak
kresať
(drev<
45
Xlll
miešať
XIV
XV
XVI
XVII xvui
innet
XIX
mor
mreť
8-inar (cmar)
mrcha
Morena
mrvif
mráz
XX
X\l
metat
mátat
mútif
smutný
zmätok
j í mať
jemný
jarmo
jatý
mršina
mrcina
mračno
mrkať
mrak
lunrlec
Morena
márniť
márnosť
Mora
Múra
máry
smrad smrť
horší
hrešiť
harušiť
harc
hríč
(vrch)
horký
hrom
hrmot
Hrmeň
hrana
grúň
horniak
hrúd
hrad
hrdý
hrdina
hrot
slyšať
slušný
hluk
sila
Helliena
(Halle)
zelený
silný
hladeť
hFadaf
hladif
holdovať
ŠOf'loíf
žltý
zlato
želať
7!í;,r
zahálat
zlý
„hel!"
(Hôlle)
hlina
h len
Ihlad
hlodať
hltať
hl taň
hldlo
zlotá
želeť
žialiť
mlieč
mlieko
mláka
mlandra
mladý
milovať
mys
mučiť
mučiť
múka
múka
mlkvý
múr
mol
niumák
mlyn
kurac
kura
kurva
krk
krik
krok
čuľiak
krík
krma
kremeň
koreň
mluď
(ustá?)
mlu-vit
ml-syt
ml-čit
mlat
mláto
krdel
čuridlo
Krieto
kratčún
nakriatit
Krš
kršiak
krč
krčica
krčah
krčma
cierný
kradnúť
Krt
krátky
Škriatok
krutý
čert
črtaí
čierťaž
krútiť
46
! v/y ■ / • .-.i:' ' \v
Usčep 17. Poznámky.
I Povyberal som pre tento prehlad hlavne tie korene, z jíchžto pňov
yyrostlé vetvy naj väčšmej zasahujú do sústavy nášho bájeslovia, a do-
kladám k nim ešte nasledujúce objasnenia:
1. Z belbožeského koreňa di pošlo prvé a naj drie vnejšie ozna-
čenie božstva, čo dejcu , dojcit a dajcii dňa (svetla a tepla) a vôbec
všetkých dobrých darov prírody; a tento koreň — pravda, že rôzne
rozvinutý — nachodíme takmer u všetkých národov, ktoré sú potom-
kami Hvalskej čeľade ; na pr. u Assyranov Mero-Dač (myro čili sveto-
dejca t. j. stvoritel), u Hebräov Adon; (to čo bolo stvorené: adumah
"=■ zem ; adam ^= človek), u Feničanov Bel-Adon, u Gräkov Ľen, JDin,
Difs, Ľevs, Ľzevs, Theos, Athene, u Rimanov Deus, Diana, u Ger-
mánov Thiusk, u Skandov Oďm, u Slavianov Oďm, (Hosp-Odiu), Deva,
Devana, Dadž, u Egypťanov (v Meroe) Dionys a t. d.
2. Belbožeskému koreňu di oproti postavený je černobožeský koreň
dy k označeniu dávenia, dlávenia a dusenia života, z nehož pošly ná-
zvy Dyv, dyaveľ, (diabolus, Teufel), dyveň (Tyfon), das, drak a j.
3. Z belbožeskčho koreňa hy pošle dajedny slová v našej reči už
takmer celky vyhynuly a niektoré z nich udržaly sa už len vo slo-
žených slovách , na pr. hasa čili liosa a hatia čili hona (živište , dom,
|vlasť), pak hospa (živnosť) ako samostatné slová vyhynuly; nachodia
sa avšak ešte podnes vo složených slovách: hasa-čert (Haustcufel),
hospo-odin (živnosťo-dejca a dajca), hospo-dar a j. Z koreňa hy pošlo
i Nemecké Jíaus a Il^sa (Hansa) , pak Madarské haza a hon, La-
tinské hospes , haeres a t. d. Koreň hy, prechodiaci do zy, sy a zy,
vôbec zahrňuje v sebe početné pochopy sijania (svetla a tepla), sý-
tenia a žitia.
I 4. Belbožeskému koreňu hy oproti postavený je černobožeský koreň
lii, k označeniu pochopov, životu, sýteniu, svetlu a teplu neprajných
(Latinské hostis, hasta. Nemecké Hund, Madarské jég a j. pošly z to-
nože koreňa). Sem patrí i naše hasnúť. :h;ri "r, ■
5. Z belbožeskčho koreňa hy pošly vyhynuté slová hohha (Gott-
peit) a hohyšte (G/itzen-stättc), z nichžto vierepodobnc časom povstaly
terajšie haha a hašta^). I slovo hájan u nás už vyhynulo ; za drievnych
Ľasov znamenalo ono bájo-pevca t. j. oslavovatcľa božských dejov; po-
*) Iílavnia bašta hradu bývala voždy nad bránou , kdo v prvom patrc nachodilo
sa hohyste, aby v ňom umiestení bohovia, oihraňovali vchod a bránili ho proti
iMpriatcľom.
1
47
zdejšie pevca, ktorý ospevoval i deje a sJcutky. slávnych ľudí, a buha-
týrov. Byst toíko čo fiiitus; Injstu prabohu sveta ^^ u byvšieho pra-
boha sveta. ,, ' ,, : i
6. Belbožeskému koreňu by oproti postavený je černobožeský
koreň bi, z nehož pošly vetvy: bes, bič, bieda a t. d. Tak ako od
bitia pošlo slovo blesk , podobne od bitia (prania), vzťahom na plátno,
pošlo slovo biely a od tohto bľadý. -^
'>' ' 7. Belbožeský koreň U, peň liat, musel mať za drievnych časov
n Hvalskej čeľade význam, obzvlášte na plodivosť sa vzťahujúci, čo
mnohé, z neho pošle, plodivosti sa týkajúce slová zrejmo dokazujú.
Ba ešta i Rimania ctili bohyňu pôrodu Ilithyu^), ktorú Gráci nazývali
Eileithyou, državše ju za dcéru bohyne Júno^). Zdá sa mi, že ako zo
složeného slova po-lada povstalo plod, tak i zo složeného slova po-lepa
povstal vyhynulý už teraz výraz plep čili pleb, s nimžto asnad totožným
bude Latinské ^;/eôs, Nemecké Pôbel. Olieníť drievne bezpochyby toTko
znamenalo, čo isté s povinnosťami spojené práva sijnovstva udeliť; na-
proti tomu polieniť = tieže práva odňať; z nehož možno že pošly
i pozdejšie slová plieníť a planý. Z koreňa U pošly ľúbiť (lieben), lud
(Leute), leto (Lenz), zktilý (alt) a t. d. a z neho pošly aj složené
slová so-ľ, s-lina, s-ka a j.^i-.:,i^ a,;: .(il {^unil^ni^. v jJoj ;íí. q.i^ oíi
8. Od černobožeského feéôa 7^' po'šlo M á léš, 'býdi!§te tc -^
menovite za drievnych časov — nesčislných dravých a htivých zverov ;
preto bol les, menovite ale hora — les to na vrchoch — drievnym
Slavianom miestom hrúzy, v ktorom, dfa jích vierouky, desný pekelný
oheň horieval. Slovo lech, možno, že pôvodne lovca, a len pozdejšie
majiteľa lesov znamenalo. Od slova luh (lyhoť, kicus, liget) pbchodí
polužiť t. j. luh vyhubiť, vyklčovať, čili z luhu pole alebo poluh pri-
praviť; odtiaľ pluh, tak ako od poles: ples. Lupeň, Lupáh asi toľko,
éo Kriveň, Kriváň, totiž označenie miesta alebo i personifikácia severu^)
a vôbec krivditeľa, lúpiteľa. Nasledovne vrchom, ktoré z týchto koreňov
(ly a kry) pošle názvy majú, tieto jich názvy udeliť mohol jedine ľud
u jich južného podnožia obydlený; tak na pr. Zvolenskému Kriváňu
toto meno udeliť mohli len obyvatelia jeho Novohradskej strany, a i)reto
je vierepodobné , že tohože vrchu Novohradské podnožie pn' obydlené
bolo nežli Zvolenské. To isté platí aj o iných Kriváňoch, Jiupáňoch.
a j. Z Hvalského koreňa ly pošlo i Madarské lopni. i)
1) Viď Horácovú ódu na ApoUa a Dianu. i vnibor ■v>A*šio«S ^mlr
ŕr) Vid Pindara.
') I Morena tu i tu značí nielen sinrť, -alei afever a vôbec idinu a mrazy, so
severními vetrami. .ôo .í:í: bciii (-
'9. Belbožesky koreň ty. peň ty t' (mohutneť) predpokladá nielen
telesnú velikosf, hrubosť a silu, ale menovite i animálnu teplotu, tak,
ako jemu oproti postavený černobožeský koreň ti istý stupeň chladnoty.
Náčelník rodiny, ako najstarší, zaiste riadne bol i telesne najmohutnej-
ším a preto od koreňa ty dostal názov o-t (vid úsčep 21 lit. a) di-
minutiv otec^). Slovo otolec (patriarcha) je už len v niektorých vidiekoch
Slovenska známe (okolo Brezna) , kde sa , k označeniu smirčieho sudcu
(Friedensrichter) užíva; preto otylo (Atila) môže byf nielen vlastním
menom, ale i — a čo je dla môjho zdania vierepodobnejšíe — ozna-
čením hodnosti vladára, a tak príbuzným Madar. slovu atya, otec. (To isté
platí aj o mene jeho brata Búda, Vuda, Voda t. j. \oÍQ-voda). I tu
teda opät jeden nový dôkaz toho, že reč Hunnov, ktorá vraj velmi
príbuznou bola maďarčine, je tiež jednou, v agglutinácii zakrnelou
dcérou Hvalskej čeľade. — Tista je tiež zriedkavé užívané slovo ; značí
kotnú suku. Tetitž tolko čo strýko (na Vrbovcach).
10. Z černobožeského koreňa ti pošle topiť sa, oproti postavené
je pochopu z belbožeského koreňa ty pošlému topiť heitzen. — Sem
patria i Madarské it, ital, itce, tó a j.
11. Belbožesky peň niť patrí u nás tiež už medzi vyhynulé slová;
no žije on ešte v durativnej forme nietiť, pak vo složených roznietiť,
roztiecovať a j. Medzi zriedka užívané slová patria: ňanivá (prsníky
žien), ňuňa (lemeš, phallus ; okolo Komárna) a niňaj (chlupník ; v Lip-
tove značí niňaj vajčúcha = herniacus). Medzi celky vyhynulé patria:
nuba (svadba) niana čili ona (mati), nian (otec); — nyós v gräčtine
nevesta ^) : — nur zem, pôda zeme, čo nietiteľka živnosťodajnej prírody
(Nährerin, nutrix) a j. Nuba jestvuje ešte vo složenom za-s-núhiť sa
a s~nop; na slovo ona upomína Madarské anya; nian (otec) užíva sa
ešte na mnohých stranách Slovenska ale (práve tak ako ot) už len
v diminutivnej forme nianko, ňanka. (Srovnaj Asýrske Nin a Niniva).
Nebohý nieje složene slovo, lež jednoduché adjektivum, pošle zo slova
nebo; totiž nebový čili nebohý, t. j. ten, ktorý je už v nebi; naproti
tomu úbohý je složené z u a. boh.
12. Černobožeský peň nyť je u Slovákov tiež už nebars uží-
vaným, lež vôbec známym je on v durutivnej forme naviť, unaviť, čo
drievne toľko znamenalo, čo umŕtvit, teraz fatigare, ermiiden. Nav
(tá nav a nie nava) bola sídliskom duší nebohých, t. j. ktoré po smrti
') I náčelník božskej rodiny t. j. najvyňáí boh a riaditeľ sveta (akými boli Odin,
Tur a Viet), vôbec menovaný bol Of-om alebo i Taf-om (tiež od ti/t); preto
.'.M„taisí k Otcovi*' alebo „k Oteom" toľko čo :!omro(.
*i Liad 22, íi.O.
49
človeka, následkom jeho cnostného a šlechetného života, dostaly sa do
neba, záležavšieho zo troch častí : raju, neba (v užšom smysle) a navi,
z nicližto každá nachodila sa na osobitnej hore. Na prvej hore bývalý
duše narodiť sa majúcich ľudí, pod dozorom priadky (Parky) Roje
a jej podriadených Itojenk; na druhej hore bývalý bohovia a s nimi
priadka Zoja čili H&ja (Živa) ; na tretej bývalý cnostné duše zomre-
lých pod dozorom priadky Noje čili Nynvy abo Nyoly. — „ísť do
navi" toľko čo zomreť; „poslaf voľakoho do navi": usmrtif ho.
13. Belbožeský peň ríať , značiaci akt plodenia, rodenia a zve-
ľatenia sa, patrí u nás už medzi celky vyhynulo ; slovo rit neznamenalo
pôvodne len dupu, lež vôbec nástroje plodivosti, genitalia. Durativná
forma vyhynutého piia riať^ je rodiť. ÍJdtiaľ roj der Schwarm, raj sí-
dlovisko duší narodiť sa majúcich, rád mať, heben — aj. Srovnaj
Latinské oriri, ortus, s nimiž vierepodobne súvisí Rém, Bomul, Bim.
Konečne zo pňa riať (vetva riasf) pošlo i po-riať čili priaty Praja
(Freja), priateľ aj.
14. Belbožeskému pňu riat oprotipostavený je černobožeský peň
ryť, odtiaľ u nás málo užívané rov (hrob) a rovadlá (máry). Bus ne-
značí len vôbec zem, lež značí pole, t. j. zem oryhi, obrobenú, k oraniu
uspôsobenú. Preto sú slová Rusko a ország z jednoho koreňa pošle.
Burik toľko čo majiteľ poľností (rus , ruris , rusticus) ; runa =: rytá
čiarva (litera).
15. Belbožeský koreň ki tiež už nemá pňa, (vierepodobne znel
on kedysi kiať, z nehož posla potom durativná forma kofif) — vyjmúc
akžeby citlivka „čitt!'', prechodiaca d(í koj (pokoj) za taký považovaná
bola. Kit, kot, toľko čo ohnište s brlohom, teda živište a plodište;
kotč istý druh drievného, vierepodobne dvojkolesového voza, na ktorom
kočujúce plemená (teda i Slovania v dobe pastierstva, čili za panovania
boha Tura) odvážali svoje k ohnišťu a ku posteli })otrebné veci; Skýt
= kočovník , nomád ; — odtiaľ pozdejšie Skand. Kút toľko čo plo-
dište, brloh; „do kúta prisť" = zľahnúť; fc(!ÍMic« = šestonedielka.
IG. Černobožeský koreň ky tiež už nemá pňa kať, no má jeho
durativné formy kátať = Česky káceti, kaiovať =: trýzniť. Z tohto ko-
reňa pošly názvy prvej ľudskej zbrane : kyj a kam, kôl a s-kala ; po-
zdejšie i kuša, kosa a j. (Razkosom, toľko čo rôzne).
17. Najbohatšie rozvetvený je belbožeský peň vit, v niektorých
priechodoch i jjit — piter, páter, Vater; päf, zapäí, pnúť, binden; pät^
funf, odtiaľ potom plaď, päsť, päta, pes (Fuss) aj. — Viet, Vät, tolko
čo duch vekovec (ewig) večnevejúci, vševidúci, vševedtcci, vševladnúd
a preto voždy víťazný. Jeho manželka Vanda {Vaňa, Vieoia; v po-
7
50
vesfacli Vanička) kvetúca panua čistoty, čudu a cuosti, čili žeua
s vencom večného pannenstva. Viet nazýval sa ešte i Vajan-oxsi (Van,
Vian; v povesťach Vianko). S Vaňou, Vienou a Vesnou srovnaj Rí-
manské: Venus, vennstus; — Vesta je složené zo slov Vien a sta
(dcéra ; od syt) a značí tolko čo deva čistoty, čudu, pannenskosti ; preto
nevestu = nepanna. Zo pňa vit pošly ešte: bitten, pýtať t. j. v mene
boha Víta prosiť; vítať (beglíick-) iciintschen t. j. v meue boha Víta
pozdranť; vintčať, vintčovať t. j. v mene boha Víta priať; petere,
optare aj.; — pak vedeť, ívissen, písať, Wisser, pisár a t. d. ; — ba
od viať pochodí nielen vták (srovnaj Egyptské Phath) a vetor, ale
i dľievné j;eíWa a 'petro terajšie peria a pero (Feder). Z tohože ko-
reňa vi vôbec pošly početné slová, ktorými označuje sa istá, polkruhy
tvoriaca oscillácia povetria, vody, bylín a t. d. na pr. vánok, vetor,
vláť, vlna (voda), vlna (vellus), vlietať (fliegen) ; pak slová s faktormi
viťazenia spojené na pr. vôľa, vodiť, veleť, volať, vláda a j.
18. Belbožeskému koreňu vi oproti postavený je černobožeský
koreň vy, peň vyť; odtiaľ vaveľ abo vavák strašidlo (der Wauwau),
vlk, vada (chyba), vina\ sem patrí i Nemecké wiithen aj. — Vlk,
čo najpažravejší — a voľakedysi iste najpočetnejší a človeka húfne
napadajúci dravec, je veľmi často i personitikáciou zloby. Isti a zimy,
a vôbec Jamníka (čerta, plúšte, zimy a mrazu) a preto nazývaný bol
vlk i hes-om (srovnaj Nemecké bóse, Latinské pejor, pessinius); skro-
tený pak vlk pomenovaný bol ^es-om.
19. Kelbožeským koreňom my označované boly predmety vlahy,
čo činiteľky rodivosti ; odtiaľ mať, mater. Svet, dľa ponímania Hvalskej
čeľade, záležal zo troch častí: zeme, vody a neba. Slováci dosiaľ, ked
označiť chcejú veľké blaho, hovoria, že „má tri svety." Dolniu časť
sveta predstavovali si naši najdrievnejší otcovia čo velikú mohutnú
vodu oJceán, (kanúť, okanúť), na ktorej naša zem pláva ako tanier,
a preto túto nižniu časť sveta (vodu a zem) nazývali aj myrom (od
myťj a tú vodu morom. Na dalekom, pre človeka nedostibnutelnom
konci tolito mora počínalo sa sklopenie, čili klenutina vyšnieho sveta
t. j. nebies : nasledovne personifikovaný okoán bol prostredníkom medzi
zemou a ne})om (Mythra). Slovo myr od myť (more, most a j.), oh-
mydtý: úplne zodpovedá Latinskému miindus (čistý svet), tak ako Ne-
mecké Welt od Welle t. j. tiež vlnou a vlahou obmytý, teda čistý;
čistému pak zodpovedá toho samého koreňa Gräcké slovo Kosmos.
Mar abo myr, na konci driovnycii vlastnich mien , neznačí pokoj , lež
čistenie, veľatenie, zrost a zdar. (Mír, pokoj, je vetva zo pňa mrieť;
lebo kde Morena vykonala svoju úlohu, tam je desný pokoj čili mier).
51
Mavka značí istý druh vodních vtákov; toto slovo počul som od Slo-
vákov v Miske pri Kaloči. — Výraz mora a myra upotrebovaný bol
drievne aj k eznačeniu mnoliosti a mohutnosti, (podobne ako ešte
i podnes u Slovákov „mrak"; vo s v. písme „oblak" a t. d.) odtiaT
slová: mille, mnoho, moc, môcť, mohutý (Gräcky mtgas , Lat. magnxs,
Nem. mäcJitig), m.uš , omušenka (amazonka), mužel (manžel), muželka
(manželka), myriada aj.; tak ako od jazera (t. j. tiež od mnohá vody)
jazero = tisíc, Mad. ezer; k označeniu ale istej mnohosti slúžilo
slovo mera, akkusativ merii (= 40); od mera pošlo merať {metíri,
messen), meriač (času; teraz mesiac, mensis, der Mond) a j. — Bo-
hyňa nižnieho sveta Mať, nazývala sa i Myrnou, totožná s pozdejšou
Mamou, bohyňou vlahy, dažďu, rosy. I v arabčine ma vodu značí.
20. Belbožeskému koreňu my oproti postavený je černobožeský
koreň mi; peň miať (hubif) celky vyhynul. Z koreňa mi pošle vetvy
sú mátať, máchať, mátoha, 'pomätený, metať, mútiť, miasť, miešať, mýliť,
moriť a t. d.
Úsčep 18. uložené korene.
Z jednoduchých koreňov • — pri širšom rozvoji reči — povstaly
složené. Uvedem tohto rozvoju aspoň dajedny príklady:
1. Koreň di, s prijatím hlásky m, dal dmi, odtiaľ nový peň dmiit
sa, vetvy dom, duma, dym. Ostatne ohľadom slova duma, pri tejto
príležitosti, na krátce poznamenávam, že ono u nás, svoju reč etymo-
logicky neznajúcimi spisovateľmi, vpravené bolo do mylného prúdu po-
nímania, lebo zadumený neznamená človeka, ktorý z duševnieho žialUj
lež ktorý z hrdosti mlčí vo spoločnosti. My dumou označujeme elégiu,
kdežto by sme ňou vlastne označovať mali ej^os čili pieseň o hrdinoch.
2. Ľy s prijatým hlásky r, dalo dry, odtiaľ nový peň drať, s ve-
tvami drak, diera, udreť, durák, dravý, duriť a j. Ten istý koreň
s prijatým hlásky /, dal dly; odtiaľ dláviť, dláto, dlahať a t. d.
3. Hy s prijatím hlásky n, dalo hny, peň hnúť a hnať; sy abo
žy s prijatím hlásky r, dalo zry, peň žerať, vetvy žiara, zora, zreť a j.
4. Hi s prijatím hlásky n, dalo hni, peň híiiť, vetvy hnoj, hynúť,
hnovo (s transliteráciou hovno), hnusný a j.
5. By s priložením hlásky d dalo Idy , peň hdeť, vetvy ladat,
budiť.
G. Bi s priložením hlásky r, dalo hri, vetvy boriť, búrať, brániť,
breh, brada, bralo, brdo a j.
52
7. Li s priložením hlásky n, dalo Ini, peň Imiť, vetvy lono (ge-
nitalia), lôn , lien (syn), /iewa (dcéra), Luna (deva), lônik (pliallus) a j.
S predložením ale predpony po, povstalo polí, peň pluť, vetvy plynúť,
plávať, plť, plltký.
8. Ly s predložením hlcásky k, dalo Iky, vetvy ľahnúť, lakomý,
lačný.
9. Ty s priložením hlásky r, dalo' tri, vetvy Twr, ívor, ívár,
tvoriť, o-s-trihať, trblietať, tury (s-tark) a j.
10. Ti s priložením hlásky r, dalo try, peň terať, vetvy íras,
s-frach, tratiť, s-tryhať, S-trygôň, s-tarý, oštara, troviť a t. d,
Úsčep 19. Dodatky.
Dotyčné složených , v prehľade uvedených koreňov , pozname-
návam ešte:
1. Z černobožeského koreňa mi, pridaním hlásky r, povstalo mri,
peň mreť, vetvy mrch, mrak. Mora, smrť, mier a j.
2. Z belbožeského koreňa hy, pridaním hlátky I, povstalo My, vy-
hynulý peň Mať = skvieť sa, odtiaľ durativum slúť, vetvy Máva, Mahol,
Mas, sluch, Helo, Madiť a j.
3. Z černobožeského koreňa M, prijatím hlásky I, povstalo Mi,
vyhynulý peň Meť = hubiť, odtiaľ durativum Miveť, vetvy Men, Mína,
Mad, zlosť, Mtať, Mtaň (hrtan), Mdlo (hrdlo, collum, Hals) a j.
4. Z belbožeského koreňa my, pridaním hlásky I, povstalo mly,
vetvy milovať, mlieko, mladý a j.
5. Z černobožeského koreňa mi, pridaním hlásky I, povstalo mli,
peň mleť (hubiť), vetvy mlch (Moloch), pak dricvné mlcha (mucha),
mlka (múka), mičiť (mučiť), mlka (múka), mlčiť (mučiť), mlyš (myš) ; —
mlyn, mlat, mlátiť a j. — Tuším, že za drievnejšcj doby i slovo
„ustá", malo názov, z koreňa mli pošlý: vierepodobnc mliiď; aspoň
na to zdajú sa poukazovať tri, na výkony úst sa vzťahujúce slová,
totiž : ml-vetiť, ml-sýtiť a ml-čítt ! čili mluvif, mlsiť a mlčať. Za tento
náhľad svedčí tuším i Nemecké Mimd, z nehož I len tak vystať mohlo,
vystalo ono i z našich mucha, múka, múka, myš. Ustá by teda vlastne
boly mlynom žalúdka t. j. drviteľom a hubiteľom potravy. Srovnaj
slová hiihiť, huba, zub, zobák, gamba (VI 4); ba tak zdá sa, že ustá
i ešte jeden z koreňa try pošlý názov malý, a síce trýzeň (od terania
potra/vy), poneváč trýzniť v niektorých vidiekoch Slovenska, toľko značí,
čo mlavif.
53
6. Z belbožeského koreňa ki, pridaním hlásky r, povstalo kri, pei'i
kriať, vetvy Kriet, Krshoh, kresať (oheň) a j.
7. Z černobožeského koreňa ky, prijatím litery r, povstalo kry, peň
kryť, vetvy krov, krivý, krivda, kruh, kresať (drevo), krč, krutý. Krt,
čert, skrtok a t. d.
8. Z belbožeského koreňa hy, priložením hlásky r, povstalo h'y,
peň Jirť, hriať, vetvv horeť, hora (peklo), hríp (vrch), hriva, hríč (kon-
čiar, pelasgicky graich, odtiaľ Gräk — horniak), grúň, horad (hrad),
hrdý a j.
Usčep 20. Vznik ^ubstantivov.
Prvým rozvojom koreňov — ako už pripomenuto — boly pne,
čili, jednoslabičné iníinitívy, z nichžto pomaly, a istotne len behom
mnohých storočí, rozvinuly sa jednoslabičné, z prvú — samo sebou
rozumie sa — nezkloňovatelné substantiva.
V Slovenskej reči , pre jej pomerne najväčšiu zachovalosť Hval-
ského typu, ešte dosť pohodlne stopovať možno tento prvý rozvoj sta-
rých pňov. Príklady :
1. Peň, ktorý mal v koreni mužský prvok i: riadne rozvinul sa
v substantivume najsamprv na oj, pak často i na aj ; tak zo pňa diať
povstalo doj a daj; zo pňa biť: boj; zo pňa liať: loj, lajno; zo pňa
niť: znoj; zo pňa riať: roj, raj; zo pňa kiať (čitt!): koj ; zo pňa
viať: voj, vajan; zo pňa piť: poj ; zo pňa hniť: hnoj ; zo pňa briť:
hroj ; zo pňa drie^: zdroj; a t. d.
2. Peň, ktorý mal v koreni mužský prvok y, riadne rozvinul sa
v substantivume na ov, pak na av; tak z vyhynulého pňa dyť (duť)
povstalo dav (dáviť); zo pňa syť, hyť (žiť) povstalo sav, chova, hoveť,
hovädo; zo pňa lyt (láť) povstalo lov; zo pňa ty^: otava; zo pňa nyť:
nav; zo pňa ryť: rov; zo pňa kyť (kuť) : kov; zo pňa vyť: vav; zo
pňa pyť (puchnút): páv; zo pňa myť: mavka; zo pňa liJyť (slúť) :
hlava, slovo, sláva, človek, Slovák; zo pňa mlyť: mluva; zo pňa šyť:
sov; zo pňa kryť: krov a t. d,
3. Pri dialšom rozvoji avšak udaly sa z tých istých pňov aj mi-
moriadne formácie, t. j. mužský prvok i prešiel tu i tH aj do av a y
do oj; na pr. dl prešlo do dev (syn), deva, dever, dívať sa, Ľevana,
dva; zy a hy prešlo do Jíoja, háj, hojný, hojiť; U prešlo do vUv,
olovo ; ni prešlo do niva, nový ; ky prešlo do kyj ; vi (pi) prešlo do vev,
pev; pi do pivo; hli do hliveť; kri do hrev, krava; a t. d.
54
4. Dajedny substantiva vzniklý z koreňov, ktoré odhodily svoj
iiuížskv prvok, í^ miesto tohto prijaly o (tu i tu zmenené na u ba často
i na ja je ji jo ju), predložené ženskému prvku; ale tak, že ráz slova,
mužským prvkom určený, vzdor odhodenia mužského prvku, voskrz
žiadnej zmeny neutrpel; tak na pr. z koreňa di povstalo úd; z koreňa
dl/: jed: z koreňa hy : juh; z koreňa sy: jesť, z koreňa hy: oha;
z koreňa U : úl ; z koreňa ty : ot; z koreňa ni : jun ; z koreňa n : jar ;
z koreňa ry : or a jarok ; z koreňa vi : jav ; z koreňa my : jama ; a t. d.
Táto istotne nadmier stará predpona o nachodí sa i vo mnohých
iných rečach Hvalskej čeľade ; v týchto ale velmi často mení sa na a,
ae; ba v niektorých aj na i ; na pr. z koreňa U povstalo Lat. Utare =
bohomilú krv lia^ na obetnicu, z tohto pak altare oltár ; z toho istého
koreňa úl a alveare; z koreňa zlí: gélu, algeo; z koreňa vi povstalo
vev, ovev, (času) z tohto pak aviis, aevum, aevtas (srovnaj Mad. vén)
z koreňa ni: anus, anicida, ancilla\ z koreňa Jii: chorým, aeger; z ko-
reňa sy: syjať, aestus; z koreňa ry: robif, Arheit — a mnoho iných.
Nasledovne, akékoľvek vokály a diftongy, ktoré nachodia sa v týchto
rečach na predku slova, nemôžu byť iné, ako rozličné premeny vyše-
uvedenej drievnej predpony o.
5. Pri opäť dialšom rozvoji reči cielom utvorenia nových ohybov
mluvy, pridávaná bola koreňom predpona s a so (Lat. cum) ; na pr.
z koreňa ty povstalo stá^ a stĺp ; z koreňa U povstaly soľ, slina, slza ;
z koreňa try (Tur, tráva) povstalo strom \ z koreňa tri (treť, teraf)
povstalo strela a strep ; z koreňa vi (pi, poieo) povstalo pev, spev a t. d.
Túto predponu s čili so , se, v jej drievnej pôvodnosti, zachovalý,
krom slovenčiny, aj iné dcéry Hvalskej čeľade. Aspoň z Nemčiny
a Latinčiny uvedem dajedny príklady. V Nemčine nachodíme drievnú
predponu s v nasledujúcich slovách: Schade (škoda), scharren (shrnúf),
Schatz (skotj, Scherbe (strep), scJdelen (skúliť), Schlinge (slučka), schlu-
cken (solknúť), Schmetten (smotana), Schnee (sňah), Schóps (skop),
Schrank (schránka), schreiben (škrabať), Schtvieger- (sôkrev), Schwarte
(skvarok, skvračka), Schwester (sestra), Schivôren (sveriť — zaveriť),
Silber fstrieblo) , Spange (sponka) , Spanne (spnutie , piad) , sparen
(sporiť), sperren (sopreť — zapreť), spinnen (spínať), sprengen (sprskať),
sterben (sterať), stóhnen (stonať), Strahl (strela), a j. V Latinčine na-
chodíme drievnú predponu s v nasledujúcich slovách: sal (soľ), saliva
(slina j, saxum (skala), scando (kotčujem), scapha, scyphus (kiepa, kúpa),
scipio (step), scribo (škrabať) , scrobis (hrob) , seclum — generatio (po-
kolenie, člen), sepelio (spáliť), astrum (trblietať), sdva (les, lov), socer
(sôkrev), somnium (so-mjiievať sa), sorbeo (strebem), sordeo (smrdím, od
55
mrch), soror (so-stra), spargo (sprskať), spinther (spinka, náramnica),
splendens (blendend, blass, bľaclý, biely), spuma (pena), stelW) (trblie-
tať), sterciis (steraf, stroviť), spirare (para), stirps = peň (strom),
strages (sterat) , drepitus (trepať), strix = sova krv cecajúca (sterat,
striga), struere (stvoriť) , stupidus (stupel}^) , stiippa =■ pazder a t. d.
Úsčep 21. Predpona o.
V predošlom úsčepe vo 4. bode som povedal, že substantiva naj-
staršej formácie mávajú predporu o, ktorá u rozličných dcier Hvalskej
čeľade rozličné premeny podstúpila, na pr. Odin, Adon, Athene. Vý-
slovne poznamenávam ešte raz o predpone o, že
1. Po priložení samohlásky o ku koreňu slova, často odhadzuje
sa mužský prvok (i abo y), ale tak, že i takto sformované substau-
tivum potom tiež podržuje svoj, už raz prijatý, belbožeský abo černo-
božeský ráz, dľa toho, aký mužský prvok pôvodne pridružený bol
k ženskému prvku.
2. Predpona o niekedy zmenená je v Slovenčine na u;
3. Predpona o, v terajšej našej reči, veľmi často zmenená je na
i«, j'e, ji, jo, ju.
Dôkazy:
a) Koreň tíj, peň tyť (mohutneť) s predložkou o dá oty; s vyne-
chaním mužskéiio prvku y, zostane ot ^= Vater, otec = Väterchen,
(Madarské atya). Mužský prvok y — ako už pripomenuto — v dialšom
rozvoji voždy prechodí do av, ov (tak ako i voždy do oj, aj) ; na-
sledovne z koreňa ty rozvine sa tav, a ked sa tomuto predloží pred-
pona o : povstane slovo otava, zotaviť sa ; avšak predpona o mení sa
i na ja, je, ji, jo, ju, — tak i vo forme ot , zmenilo sa o na ja a
povstalo jat, odtiaľ jatel, jatelina.
h) Koreň hy, peň byt = sein, s predložkou o dá ohy = ambo
(ohy-dva skrátene oba); odtiaľ „obyť hobyliŕ = die Stutte belegen
lassen (vraví sa i „horovať"); o zmenené na ja, je, ji, jo, jn: dá je-
byť, čili jebať = stuprare. Tn nachodí svoje rozlúštenie i slovo bastard
^) Žiadne iiesloženó slovo pôvodne nikdy nemalo dvojistú spoluhlásku ; dvojistá
spoluhláska povstala jedine z premenenia inej spoluhlásky na takú, ktorú člo-
veku ľahšie vysloviť padlo. Tak v slove stclla prvé I nahradzuje spoluhlásku
r; v slove míUe prvé / nahradzuje spoluhlásku d abo f; v slove stuppa prvé
p nahradzuje spoluhlásku r a t. ď.
~ sprznenec (krvou), od ohy a stor (syn) abo stra (dcéra). Mohutné
pokolenie Bastarské čili Bastarnské bývalo v severnom Sedniibradsku
a Bukovine; povstalo ono z miešaniny Sarmatov s Germany, čili Sla-
vianov s Nemci. Sára Tacitus hovorí, že nevie ku ktorým z nich po-
čítať má týchto ^Pevdnov , ktorých niektorí aj Bastarmi nazývajú."
c) Koreň Ií, peň liaf. musel mať volakedysi — ako už pripome-
nuté — význam slovu plodiť pribuzmý; to dokazujú mnohé z neho
pošle vetvy, ako lúbif, ľud, Lepa, Lada, Lema, Läio, láska, po-lad
(plod). po-Iemä (plemä) a t. d. Teda koreň U s predponou o dá oU;
s vynechaním mužského prvku i, zostane ol, čili — s premenením o na
u — ľd t. j. plodište, Brutstätte. Slovo úl znamenať muselo volakedysi
nielen príbitok včiel, ale i príbytok ludí; to dokazuje terajšie, z neho
povstalé slovo ulica t j. celý rad lilov čili ľudských príbytkov; a čer-
keské oul = dedina. Premenením predložky o na ja, je, ji, jo , ju:
povstalo júl =■ ploditel, rodič (Juhus, Jolnír, Jol-Fader) ; z tadiaľ
i jeleň, jelito aj. — Meno JiUm znamenať mohlo teda obec, alebo
i ostrov čih oliatii kopninu.
d) Koreň di, peň diať, s predponou o, premeneniu na it, dá udi,
a po odhodení mužského prvku i, zostane úd das Glied, v Arabčine
premenilo sa o na je vo slove jedd = ruka. Ked sa ale koreňu di
predloží predpona o , dá on slova Odin der Thäter, v terajšej dimi-
nutivnej forme odinec, áohrodinec Wohlthäter. Predpona o ked pre-
mení sa na ja, je, j i, j o, ju: dá formu jedin čili jeden najvyšší dejca,,
dojča, i dajcíL sveta i ľudí.
e) Koreň hy čili žy, peň žyf (žať, žnúť, žhaC) s predponou o, dá
ohy; po odhodení mužského prvku t/, zostane oh (Madarské ég), odtiaľ
oheň; zo slova oh, po premenení predložky o na ja, je, ji, jo, ju: po-
vstalo juh a južný, jay a jagať, jas a jasný a t. d.
f) Koreň sy (\)iiň syt sať), s predložkou o premenenou na u povstane
usyt, skrátene ust, odtiaľ ustá der Mund (ostium) ; vo slove ust čili ost,
ked premení sa predložka o na ja, je, ji, jo, ju : povstane jesť = essen.
g) Koreň ni, peň niť (durativum nietiť) s predponou o dal oni,
odtiaľ drievné, teraz už vôbec vyhynulo slovo onia, oňa (anya, auus,
Ahn-frau), toľko čo nietiteľka života, čili matka, a u nás dnes ešte,
ale už l('j) bez predpony o užívané nian , nianko der Vater ; vy-
hyniiié nien der Onkel , a podnes užívané niena dic Taňte. Predložka
o, ked premení sa na ja, je, ji, jo, ju, dá jun, juný, junák, junec,
ju/noch a t. d.
h) Korcn ri, peň rniť = zeiigen, odtiaľ riť = genitalia, s pred-
ponou o dal ori (oriri, ortus), odtiaľ orol i. j. — dľa povesti — pre-
57
poľodzujúci sa'). Zo slova ori, po premenení predložky o na ja, je,
ji, jo, ju, a po odhodení mužského prvku i: povstalo jar der Lenz
(Nemecké JaJir, ponevač sa rok s jarou počínal), jarý, jarec a j.
i) Podobne i koioíi ry, peň rijť, dá orať čili orývať; pak drievné
orok, teraz jarok.
k) Koreň vi, peň viať, dal ovo (von, vonku) teraz j avo, odtiaľ
zjaviť, javný a j. Zo pňa viať s predložkou o na u premenenou pošlo
ovať, uvať, terajšie úfať = hoífen. Zo slova vev , ovev pochodí i Pá-
manské Juves-piter, čili Jupiter, Jovis t. j. vekovec (Kronion) otec.
1) Podobne koreň my, peň myť, s predponou o dal omy, odtiaľ
oma čili jama = mokrá priepasť, bytovisko vodních besov, a jamnik,
vodní bes čili čert.
m) Konečne, že predložka o mení sa na ja, je, ji, jo, ju, dokazujú
ešte veľmi mnohé slová, na pr. jahlo (Apfel) od oblý; jadro od od-
retý; jisdha (izba) od ozedba; jazyk od ozyvok a t. d.
Úsčep 22. Predpona n^o.
Dialší rozvoj reči siahnul pri tvorení nových substantivov k upo-
trebovaní predpony po, ktorá, dľa môjho zdania mala dvojaký úkon,
činný a trpný vzťahom na smysel pripojeného jej slova, čomu nasved-
čujú nasledujúce príklady:
pomoc, pokoj, potecha, postava, pokrm, po-Iinúť (plynúť), po-lúšť
(plúšť), po-luta (pluta), podoba, polaziť (plaziť), popoľ (popálené), polad
(plod), pulemä (plemä), pt)riať (priať), porodtor (brator), posyt (pôst),
poriasť (priasť), porast (prst), poles (ples), poluh (pluh), polepa (plebs),
polieniť (plieniť), polieuý (planý) unfruchtbar a j.
Ostatne v predložke po tu i tu mení sa o na a, bez toho, žeby
touto premenou daný bol slovu význam, prýštiací sa z opravdivej pred-
ložky pa (23) ; takéto sú paliraha miesto pohraba, passtva miesto po-
sytva, parez miesto porež a j.
Úsčep 23. Predpona :a^sm^.
Zvláštny úkon dostal sa pri tvorení nových substantivov predpone
2}a, ktorou označovaná bola istá podobnosť jednoho predmetu ku dru-
hému čo do zovňajšku (formy) od nchož avšak čo do vnešku (csscncie)
úplne sa liší ; na pr. jwi^'í' a pažítka, čo vyzerá asi jako mladé žito,
^) Stopy tejto povesti nachodia sa i v biblii: „Obnovuje sa jako orlica.'*
Žalm 103. v. 5.
58
a je predsa len trávou; paroh, čo vyzerá ako roh, a predsa nieje
rohom; pastorok, čo je síce stor (sytor, dieťa), ale nieje vlastním
synom; pavlákčina (pavučina) čo vyzerá j ako z nití abo vlasov lio-
tovené a predsa nieje vláknom — a hotovitel toho quasi vlákna: pavlk
(pavúk); paprstča, čo vyzerá ako prst, a predsa nieje prstom lež iba
paprčou čili papučou ; papršok, čo vyzerá j ako pršanie daždu a prskanic
vody, a predsa nieje vlahou, lež svetlom ; j)anoha, čo vyzerá ako noha
stromu, a predsa je len vetev; pahUsk (slnca), čo jasá sa jako bijúci
blesk hromu a predsa nieje strelou; parohok, čo vyzerá jako k práci
súci mužík, ale majúc ešte len 12 — lO rokov, prislabým je ku ťažkej
práci ; paholok, čo vyzerá síce jako holka (bez fúzov bez brady), viere-
podobne u Slaviauov teda mužský majúci asi 15 — 18 rokov, ale
na genitaliach predsa nieje už holý a t. d.
Úsčep 24. Zacliovalosť slavénciny.
Obšírnejšie pojednávanie o rozvoji našej reči, nepatrí do úkolu
tohto dielca; poukazujúc teda na pojedinné dosial uvedené príklady
tohto rozvoju, nadpriadam teraz už svoje pojednávanie k otázke, ktorú
som v 6 úsčepe formuloval, a na ktorú odpovedám, že
medzi živými dcérami Hvalskej prareči, za najzachovalejšiu držím
slavénčinu, medzi mŕtvymi sanskritu.
Náhľad môj ohľadom zachovalosti slavénčiny podopieram nasle-
dujúcimi dô vodami:
1. Pomoria južnej a západnej Ázie, severnej a východnej Afriky,
pak východnej a južnej Európy, zaiste prv obydlcné boly nežli j ej ich
od mora vzdialené, v drievnej dobe zčiastky, ak už nie vodami pokryté,
teda istotne aspoň veľmi močiaristé, zčiastky ale ohromnými, vtedy pre
bezzbranného človeka nepreniknuteluými pralesami posiate kopniny
stredozemia. Len ked sa už na prístupnejších, pobrežiu mora bližších
priestoroch väčšmej rozmnožovať počalo plemä človeka: vtedy tcprv
vnikať počali jednotliví podujímavejší náčelníci rodín, pobrežiami väčších
riek do nutra neznámeho jim dialného územia. Nasledovne tie z Ar-
ménskej vysočiny vychodiace roje Hvalskej čeľade, ktoré obsadiť chcely
pobrežia mora, voždy s väčším odporom stretaly sa, a na prípad zda-
rivšieho sa jim výboju, voždy s väčším odporom zápasiť niusely —
a síce nielen pri vydobývaní si nových vlastí, ale i pri udržaní svojej
pôvodnej národnosti: nežli zápasily tie roje, ktoré lillišie viiikaly do
menej obydlenej pevniny zeme. Gräci na pr. , ktorí len jeden takýto
boj podnikli, i čo do koreňov slov i čo do zachovalosti orj-anismu
n
59
reči, bližší sú prarcči Hvalskej čeľade, nežli Rimania, ktorí podnik -
nuvše dva takéto boje — prvý ešte čo Pelasgovia v Gräcku, druhý
ale čo Rimania v Latiumc, organismiis reči v celku a velku síce za-
chovali, pri tom prijali nielen početné korene slov, lež i dajedny celky
odchodné formácie v rozvoju reči od autochtonov Itálie, ktoré korene
a formácie, trebas latinčina úplne strovila, oživotnila a vzdelala, predsa
nenachodíme v ostatních dcérorečach Hvalskej matky.
2. Vôbec má sa za to, že prvý roj, ktorý vyšiel z úla Hvalskej
čeľade, boli Semiti; druhým — vierepodobne len po premnohých sto-
ročiach odsfahovavším sa rojom, boli Pelasgovia; tretím Kelti a Ger-
mani; štvrtým Árovia; a čo ešte zostalo v Hvalskej čeľade na po-
brežiach mora, to všetko neskôr, a istotne zase len po uplynutí mno-
hých storočí, odsťahovalo sa do Európy pod menom Hvalénov čili Sla-
vénov, zaujmúc tam priestor medzi Čiernym morom, Baltom a Dunajom.
Reč Hvalskej čeľade ale na pobrežiach Chvalinského mora rozvi-
ňovala sa svojim prirodzeným postupom, z roka na rok a zo stoletia
na stoletie, voždy a nepretržene, a síce v tom duchu, ktorý duch túže
reč utvoril, oživotnil, vzdelal, A preto, čím skoršie odlúčilo sa daktoré
plemä od pňa Hvalskej čeľade: tym menej vyvinutú reč vzalo ono
sebou, čo dedictvo matky, do svojej novej vlasti, ktorá reč potom v tej
novej vlasti, ako útly strom, abo mäkká zem, ešte veľmi uspôsobená
bola k prijímaniu tých vtlakov, ktoré istotne činily na ňu antochton-
ské plemená novonadobudnutej otčiny. Stojí-li ale toto, stáť musí aj
opak toho, totižto, že čim pozdejšie dajedno plemeno Hvalskej čeľade
opúšťalo pobrežia Chvalinského mora, tym väčšoiej vyvinutú reč vzalo
s sebou do novej vlasti, ktorá reč, súc už otuhlejšou, ako pevný strom,
abo tvrdá zem , vzdorovať doviedla vtlakom možných autochtonov
novej otčiny.
3. Hlavní dôvod zachovalosti slaviančiny konečne čerpám i z teraz
ešte možného správneho rozboru jej slov, ako to dajedny v IG. úsčepe
uvedené príklady dosť jasne dokazujú, a bude ešte pri pojednávaní
nášho bájeslovia dostatočná príležitosť na túto zásluhu našich, svojeti-
milovných a konservativných otcov i častejšie môcť poukázať.
BÁJESLOVIE.
Úsčep 25. Doby ISlavianského bájeslovia.
Z bádania reči vysvitá, že vek nášho bájeslovia naj príhodnej šie
delí sa na tri odseky času, a síce:
1. na dobu lovectva,
2. na dobu pastierstva a
3. na dobu roMctva;
alebo — rozdelíme-Ii tie doby dfa panovania jcdnoho najvyššieho bolia,
pána a náčelníka všetkých ostatnícli bohov :
1. na dobu Odina,
2. na dobu Tura a
3. na dobu Vieta ;
abo prijmeme-li u zpytatefov prcdliistorických starožitností teraz už
povšechne prijaté rozdelenie,
1. na kamenný,
2. na broňový a
3. na železný vek.
Kamenný vek rozdeluje sa opäť na dva odseky, a síce:
a) na paläolithický a
b) na neolithický.
Kamenný vek bájeslovia počína sa so stvorením človeka, a končí
sa s rozčesnutím llvalskej čclade na viacej plemien; broňový vek
nášho bájeslovia trvá od rozídenia sa llvalskej čeľade, čili od osídlenia
sa Slavénov medzi Čiernym morom, Baltom a Dunajom, až asi po rok
20í) pred Kr. ; železný vek ale trvá od r. 200 pred Kr., až po rok
863 po narodení Krista Pána.
61
Samo sebou rozumie sa, že toto rozdelenie, menovite dotyčné
druhej a tretej doby, vzťahuje sa jedine na nás Slavénov a našich
drievnych predkov, poneváč nestojí to, žeby takéto rozdelenie vekov
kultúrneho postupu u všetkých národov spadalo do jednoho a toho
istého času. Agypfani na pr. už 2 — 3 tisíc rokami pred Kr. znali
železo, lebo v jednej pyramíde, medzi skalami, nalezené boly železné
nožnice ; k nám ale dostala sa známosť železa teprv asi 200 rokami
pred Kristom. Trojánska válka padá do broňovej doby, podobne i za-
loženie Rímu, lebo tohočasní hrdinovia ešte nemali železnej zbrane;
v severnej Európe ale bola vtedy ešte kamenná doba v najlepšom
kvete; v Anglicku ešte v XI století malí kamenné zbroje a t. d.
DOBA PEVÁ.
Panovanie Odina, cili vek lovectva.
Úsčep 26. Prvé zárodky náboženstva.
Pripomenul som, že má za seba voľačo tá hypothésa, že kolískou
človečenstva sú kraje okolo prameňov Indu, a že vierepodobné je, že
dajedna čelad z potomstva prv3^ch ľudí — opustiac údolie Indu —
posuvla sa na severozápad , do krajín medzi Indukušom a Chvahnským
morom. Na tejto dlhej asnad mnohé storočia trvavšej púti, bojovať
musel človek ťažký boj o svoje bytie ; nielen aby si život obránil proti
sto a storakým ľútym zverom, ale aj aby si potrebnú výživu opatril
pre udržanie svojho trápneho života. A preto je hlavním základom
uznania vyšších bytností: cit odvislosti človeka od prírody, čili to
Latinské „primus in orbe timor fecit deos."
Človek videl, že jeho blaho závisí od svetla a tmy, od života
a smrtí, od zdravia a choroby, od sýtosti a hladu, od tepla a zimy:
a preto uznať musel jestvovanie bytností, ktorá tieto veci riadi, tak,
že pomaly stalo sa i jeho náboženstvo výrazom citov človeka oproti
pánu prírody, výrazom totiž vdaky a obavy, lásky a zášti, úcty a hany,
dôvery a nedôvery, radosti a žialu, nádeje a strachu: z ktorých po-
citov prinášané boly, v pozdejšom veku , už i početné žertvy, besom
i bohom, len že tamtým nútene a týmto ochotne a dobrovoľne.
Tento vid, ved a vet človeka o svojej odvislosti od prírody vy-
voval teda pomaly nielen uznanie božstva, ale i myslenie, vravenie
a povestenie, a síce obrazné a symboličné povestenie o ňom, t. j.
62
sj'mboličné, živou obrazotvornosfou mladého národa dojčené predkla-
danie náuky o mohutnom tvorcovi, pánovi a riaditeľovi prírody, y kto-
rých ducho])lodoch verne zrkadlí sa myseľ a duša národa.
Úsčep 27. Nx>ÔHob živobytia prvých Iiidi.
Pri bádaní po počiatkoch týchto duchoplodov, voždy ohľad brať
načim hlavne na tie okolnosti, v akých ony vznikaly, lebo tieto objas-
ňujú rozvoj jak reči tak i bájeslovia.
Všemohúci Boh stvoril človeka k svojmu obrazu ; ale nestvoril ho
s tym stupňom vzdelanosti, ktorou honosí sa teraz, ani nepostavil ho
na tak kultivovanú pôdu zeme , akej tešíme sa dnes. Prví ľudia —
ač mali v sebe iskru božstva, ač ukrytý bol v nich zárodok možnosti
postupného zdokonaľovania sa: predsa stáli na veľmi nízkom stupni
intellektuálnosti, ktorá behom mnohých tisícročí, len pomaly rozvíjala
sa u nich v krutom a ťažkom boji o bytie ; — a prví ľndia, ač v našej,
vtedy zväčša močarinami a pralesami pokrytej zemskej pôde, už vtedy
boly zárodky všehkej teraz bežnej výživy : predsa neznali jich zužit-
kovať, a preto malý tieto vtedy nepoznané veci pre nich len asi takú
cenu, ako zlaté zrnká pre kura.
Prví ľudia živili sa korienkami, muslami, zrnkami, mädom divých
včiel, ovocím a t. d. a len pozdejší jejich potomci jazkyniaci (troglo-
dyti) mäsom rozličných , riadne malých , mimoriadne i väčších zvierat,
nakoľko totiž podarilo sa jim zmocniť sa jich svojim primitívnym spô-
sobom lovenia (kyj a kam-eň), alebo nakoľko jim pri tejto namáhavej
práci niekedy aj rozličné náhody pomáhaly.
Úsčep 28. lutellektuálnosť prvýcli ľutlí.
No akokoľvek na nízkom stupni intellektuálnosti stáli prví ľudia,
predsa to nikdy nemožno povedať o nich, že boli opicami. Človek bol
človekom, kadenáhle ho lioh stvoril, a opica bola, tak ako dnes, i vtedy
len ojjícou, — telesne ovšem viac menej podobná človeku, no duševne
bez iskry božstva, bez umu a rozumu, bez domyslu a reči'), a tak
') JIoí; uno pracstamus vcl maxime fcris, quod colloquiraur intcr nos ct quod
cxprimcrc dicendo scnsa possumus. Cicero
do or. L 8, 32.
Der Mcnscli lioisst nidit nur so, wcil cr dcnkt, sondern ist auch Mcnscli,
wcil cr dcnkt, und spriclit wcil cr dcukt. T. Grimm
Urspr. d. Spr. 1851 str. 19.
IJcz jazyka byl by clovčk na zemi toto míilcm víco než zvíí-e.
Šafárik
Slov. Náľodop. 1849 str. 4.
63
i bez zárodku možnosti bohoTubého zdokonalovania sa. Opica, ked na
svet pľijde, je i teraz následkom svojho prirodzeného zvieracieho pudu,
oveľa zručnejšou nežli novonarodený človek; a predsa, nech ju, jej
plod, a tohto mladé z pokolenia na pokolonie ktokoľvek trebas behom
celých stoleti vychováva, nikdy ani z tisíceho jej potomstva ani len
aztéka neodchová, ale voždy len opicu. Spomenutia zaslúži v tomto
ohľade porekadlo Slovenského ľudu, ktorý ked opitého človeka vidí,
povie naň, že má opicu ; t. j. podobu má ľudskú a predsa nieje človekom.
Úsčep 29. Prvé bytoviská človeka.
ISaša zem, ako už spomenuto, v tej prastarej dobe, zväčša po-
krytá bola močarinami a nesmiernymi lesami, v ktorých tmolilo sa ve-
liké množstvo všelijakých predpotopných zverov, o jakých už teraz ani
nesníva sa obyčajnej ľudskej obrazotvornosti. S týmito opachami pra-
sveta stál človek v ustavičnom boji, nemajúc z prvú inej zbrane, ako
kyj a kameň ; no majúc miesto driapov, rohov, zubov a pazúrov, ľudský
um a dômysel, nimiž — vzdor všetkej nerovnosti boja — predsa často
víťazil nad surovou silou ľútych dravcov. Že prvou zbraňou človeka
bol len kyj a kameň, to dokazujú, krom zdravého dômyslu a skutoč-
ných vedomcami vierohodne opisovaných nálezov, jak povesti tak po-
zdejšie dejiny sveta: Herakles na pr. kyjom zabil leva, Dávid kameňom
Goliáša, Trojánci kamením hádzali po Gräkoch, Rimania mali celé
čaty kamo-lúčnikov a t. d.
A preto prvj^m, koľko toľko bezpečnejším obydlím človeka, popri
spomenutej zbrani, nemohlo byť iné ako strom. Ked chcel človek spať,
vyliepal sa na strom a tam medzi konármi, lihoťou stromu krytý, od-
počinul si od nepretrženého boja o bytie ; ba vierepodobne tam — za
príkladom vtákov — dľa najlepšej možnosti trvácne uhniezdil sa i na
dlhšiu dobu. .Dokym v istom kruhu okolo tohto jeho vozdušného by-
toviska trvalý korienky, ovocie, semená, mušle a červíčky : dotym neo-
pustil ho človek; bolo-li ale po nich, aj on išiel ďalej, hľadať si nové,
živnosť mu poskytuj úco bytovisko. Takto vysvetliť sa dá i dlhotrvan-
livosť púti dajednoho potomstva prvých ľudí od prameňov Indu ku po-
brežiam Chvalinského mora.
Usčep 30. Brehy a vŕšky.
Podobne viac menej bezpečnosti poskytovaly človeku vtedy aj
vyššie skaly, alebo plešivé vršky brehov, — lebo tu ľútym zverom
64
nemohol bvf nczpodievane napadnutý ; zďaleka zazrel on hroziaco mu
nebezpečie, a mohol sa, na brehu, ako tak pripraviť ku svojej ohrane
(\IX (i, breJi, hnilo, hrdo a j.) odtial i včasná a preto prastará úcta
brehov a .skál, ktorá udržala sa až do samého konca Slavénského po-
hanstva. „Tamo k vrchu dat pokrm bobovom, i tamo bohom spásam
dat muoztvie obetí" volá Slavoj. A Vojmir „na vrše skaly", ktorá vy-
nikala z prostred dúbravy, zanietil obef svojim bohom spásam. Ba ešte
i Kosmas pripomína o našom Inde: „ille montibus sivé collibus libat."
Úsčep 31. Jaskyne.
O veľa bezpečnejšie úkryty poskytovaly človeku početné jazkyne,
ktoré najčastejšie sú vo vápenci, .sadre a dolomite, a ktoré vlastne len
behom dlhých časov vodami povymývané boly. Vierepodobne naučil sa
človek i tieto úkryty za príkladom zverov poznať a ku svojej be-
zpečnosti obrátiť, lebo to je dokázané, že vtedy vehni početné divé
zvery v jazkyňach malý svoje stále bytoviská a brlohy; tak na pr.
v jazkyni pri Gailenreuthe, beliom 90 rokov, nalezeno koštialov z asi
800 predpotopných medveďov, a Buckland tvrdí, že v jazkyni Kuhloch,
vo Franksku, nalezeno tolko takejto kostnej zeme, že s istotou, za-
vierať sa dá, že v tej jazkyni — pravda, možno že behom viacej tisíc-
ročí — vyše 5000 predpotopných medvedov zahynúť a shniť muselo.
Ostatne v Európskych jazkyňach nalezajú sa nielen koštiale medvedov,
ale i hyän, veľmačiek (tygrov), vlkov, lišiek, veľažrútov a j. Niekde
nalezené boly ešte i lajna liyäny, tak zachovalé, že jich strážnici zve-
ríncov naskutku p(»znali.
Popri kosťach týchto luná vypočítaných dravcov nalezené boly aj
kosti koni, jeleňov, mamutov, rinocerosov a j., ale už len zlomkovite;
ilókii/ to toho, že tieto slabšie zvery boly korisťou tamtých. Z nes-
čislného počtu týchto kostí teda zrejmé je to, že vtedy, ako už rečeuo,
žily nesmierne množstvá Tútych zverov, ktoré valne znebezpečovaly
jestvovanie bez/branného človeka. Preto rád uťahoval sa on vtedy do
jazkýň, kde nielen že mal ochranný úkryt pred víchrom, daždom a zi-
mou, lež — po zatarasení vchodu — jedine tam cítil sa byt v úplnej
bezpečnosti. Dôkazom toho je, že tjikmer vo všetkých j;izkyňach na-
chodia sa ľudské kosti, a síce spolu s koštialmi mamutha, hyány, vel-
jeleňa, v tej istej vrstve nánesu. Tak r. isr)ií v jazkyni pri Auriejnacu
(v departemente vyšnej (íaronny) nalezeno bolo 17 ľudských kostier
spolu s mnohými kamennými nástrojaini; podobní' nálezy učinené boly
v jazkyňach Cro-Magnon, I>izc, la ('haise, Kn^ihoul, Moravské Blansko,
65
Vypustek, Býčí skala a j. Početné jazkyne v Uhorsku niesu ešte prí-
rodozpytcami náležité preskúmané a časom istotne objavené budú v nich
mnohé velezanímavé nálezy. Roku 1874 i v novoobjavenej jazkyni
vrchu Mnícha v Liptove vykopal p. Majláth človeka jazkyniaka. —
Takéto ľudmi obývané jazkyne vierepodobne nazývaly sa brlohami (od
hry, brániť a U ležať) vtedy asnad hral-lohsuni, na čo poukazovať zdá
sa i pozdejšie, od Slovákov požičané Madarské slovo Ďar/a/Zť/ = jazkyňa.
Úsčep 32. Kiitice a dupny.
Toto asi je kratučký náčrtok pomerov, v akých vierepodobne
i naši najdrievnejší otcovia — dedovia to Hvalskej čeľade, žili, ked sa
z Indie do krajov medzi Indukušom a Chvalinským morom sťahovali.
Pozdejšie, ked už asnad jazkyne neposkytovaly dostatočného miesta
pre množiacich sa ľudí, sám človek prišiel na tú myšlienku, vyhrabať
si v hline jazkyňu ku svojmu a svojej rodiny úkrytu, tak, ako to mnobé
zvery robily a i podnes robia; takto povstaly podzemné brlohy, čili
dupny a kutice. Takýchto podzemných úkrytov (kutíc) mnoho nalezeno
v Meklenburgu pri obcach Dreveskirchen a Pôlitz; podobne i na Po-
morí. Skúmal jich vedomec Lisch a tiež našiel v nich kuchynské od-
padky a kamenné nástroje.
Úsčep 33. Oheň a odev.
Isté je, čo tiež početné nálezy dokazujú, že už človek jazkyniak,
ktorý trápne viedol nerovný boj s medvedami, mamuthmi a inými opa-
chami prasveta, aby ochránil sa pred zimou a mrazom, vedel si trením
dvúch dreviec rozžať oheň a upotrebiť ho nielen k zohrievaniu sa, ale
i k vareniu pečeniu a t. d., poneváč na pr. v prvej z výšmenovaných
jazkýu nalezené boly popri kosťach človeka a koštialoch mamutha,
v tej istej vrstve zeme, už i hlinené strepy nemotorne shotovenej ná-
doby, ktorá — día úsudku znalcov — napred na slnci veľmi vysu-
šená, a potom ešte i vo vatre vypálená byť musela.
Vierepodobne do tejto doby spadá už i riadne upotrebovanie zvie-
racích koží, čo prvého odevu a ochrany proti zime, a následkom toho
i postupné rednutie vlasov na ľudskom tele. Že medzitým človek čelo,
nos a vyšnie časti líc nikdy zarastené nemal, na to poukazujú slová
čelo (V: 27), hlava (holý, hladký od hly V: 27), nos, (od niť XII: 11,
Lat. nitere) ; alebo že prvý vyšespomenutý odev človeka zakrýval len
jeho plecia, driek a brucho, to svedčí s\o\ o noha (od nahý, VIII: 11).
9
66
Úsčep 34. Prvý náboženský cit.
V tejto najdricvnejšej dobe trápneho ludskélio života a hrozných
ncpretrženych bojov s dravj'mi opachami prasveta, náboženský cit člo-
veka zaiste obmedzený bol na milovanie toho, čo mu vítaným bolo:
svetlo, oheň, teplo (slnce) , a na strach predtým , čo mu nebezpečným
bolo: tma a zima, pak hlavne tie velikánske močiare (jamy) a lesy,
luhy, hory, obávané to bytoviská a pelechy hadov, jašterov, mamuthov,
hyän, medvedov, vlkov aj., s nimiž boriť sa musel človek o svoj
trápny život.
y horách t. j. na vrchoch lesami pokrytých, dľa jeho predstavo-
vania, horel nie obživujúci (rodivý), lež usmrcujúci oheň, a vtedy on
toto svoje peklo, jakožto najhoršie horenište hrúzy, horkostí a hriechu,
nazýval gurou (Mandragora = Hollenmutter) , preto klčovanie lesov,
jakožto sídlovísk zla, dravosti a lesti, považoval za najväčšiu zásluhu
človeka; tak že kde bolo j^o lesi, tam nastala preň radosť čili poles
(ples), bo tam cítil sa byť bezpečnejším pred nezpodievanými ná-
padmi dravcov.
Úsčep 35. Zverocestie.
O náboženstve najdrievnejších ľudí, ktorí živili sa korienkami,
semiačkami a lastúrami, sú velmi rôzne hypothésy, no najvierepo-
dobnejšou je z nich predsa tá, že to bolo zveročestie (Thiercultus)
a lemešníctvo (Phallusdienst).
Bázeň totiž porodila úctu, strach splodil zbožňovanie najdravších
človeku nebezpečných zverov; vierepodobne do tejto doby padá boho-
čestie drakovi (XIX: 2) a mlchom (Moloch IX: 30), Markanom (XVIII:
15), sauam (X VIII: 4), mrchám (divý kôn, IX: 25) a tátošom (XXI: 10)
preukazované , ktoré bytnosti predpotopných veľzverov avšak možno,
že behom dlhých časov nabyly v našom bájesloví, ked už nie celky
iného, istotne aspoň značne zmeneného významu, nežli aký malý ony
v tom najdricvnejšom čase.
Zveročestie bolo vôbec prvým hnutím náboženského citu takmer
u všetkých národov starého sveta, a z tohto kultusu vyvinulo sa
u niektorých plemien — následkom otrockého nasledovania a zbožňo-
vania spôsobu života zverov — i ľudožrútstvo (antropofagia). Podnet
k tomuto návyka zavdalo bezpochyby to poverčivé u dajednych ple-
mien jestvovavšie predpokladanic, že individuálna sila človeka veľadí
sa pokrmom dravých zverov a vôbec pokrmom padlých teda i ľudských
^7
nepriatelov, pak že takýto pokrrao-požívater stane sa dedičom tých
vlastností tela i ducha, ktoré boly majetkom k nasýteniu upotrebenej
obeti , či zvera či človeka. Z tejto povery istotne povstal i návyk obe-
tovanie ludí bohom.
Úsčep 36. Ohnočestie.
Vynález rozžihania ohňa stal sa zárodkom valnej šieho rozvitku
a pokroku. Velmi vierepodobné je, že naši drievní predkovia umstvo
rozžihania ohňa znali už, ked posúvajúc sa z Indie k západu, usadili
sa medzi Indukušum a Clivalinským morom. Prví znateha tohto umstva
zaiste požívali medzi svojimi vrstovníky zvláštnej úcty, a preto viere-
podobné je, že už vtedy položené boly prvé základy boženíckeho čili
kniahskélio stavu, tym , že rozžihači ohňa považovaní boli za vyššie,
bohonadané bytnosti, ktoré týmto spôsobom domôhli sa náčelníctva
v jednotlivých plemenách.
Takto vznikla úcta ohňa, čo prameňa svetla a tepla, ktorá niekde
spojovala sa so zveročestím, niekde ale toto pomaly aj vytískať počala;
a poneváč slnce považované bolo za nebeský oheň, ktorý svetu dáva
najvýdatnejšie svetlo a teplo, prírode pak blahonosnú plodivú a rodivú
silu: valne rozšírila sa úcta slnca u všetkých drievnych plemien, tak,
že stopy tohto svetločestia nachodia sa takmer u všetkých pranárodov,
v názvoch nimi vzývaného praboha.
A) Vet paläolitliictý.
Úsčep 37. Známka x>»liiolithickej doby.
Paläolithickým vekom nazýva sa ten odsek kamennej doby, v ktorej
si človek svoje prvé nástroje, totiž kamenné mlaty, dlaty, kladivá a j.
len bitím a kutím hotovil; jak dlho ale táto doba trvala, ani len zďa-
leka hádať nemožno; no istotne trvala ona mnohé tisícročia.
1. Odixi.
Úsčep 38. Personifikácia slnka.
Úcta slnka, čo prameňa rodivého svetla a tepla, zavdala podnet
ku personifikácii tohože nebeského ohňa, a síce u drievnej Ilvalskej,
na južních pobrežiach Chvalinského mora sídlivšej čelade, v osobe
svrchovaného odin čili jedno-hoŽGstYsi (XVIII: 1), všemohúceho to, vše-
vidúceho, vševedúceho, naj dobrotivej šieho a najdokonalejšieho udržo-
vatela sveta: Odina, boha času a veku, ktorý bol, je a bude.
GS
a) Bélhoh.
Úsčep 39. Odin stvoritel.
Čas bol od pravekov, je a bude na večné veky. Čo večný duch
žil vianim a dutím vekov, a jeho svätej vôle vev, stvoril svit.
V našich povesťach je symbolom času: starec (kmeť, šiet), ktorý
od nepamäti sveta čaká na bezúhonného junáka, čoby chaotický poklad
svitu, hrdinským dejom odklial v milý boží svet, pak blahodajne ho
udržoval a nad ním panoval. Takýto junák je v našich povesťach voždy
len jeden čili odin (XVni: 1), ktorý v pozdejších vekoch menuje sa
Viet abo Vät (Vít, Vint, Vintal: od viat; XX: 17), čo len to dokazuje,
že Odin a ten večne vejúci duch (dych = Odem) čili Čas (Vekovec,
Kronion) boli jedna a tá istá osoba; t. j. Odin bol svojou vlastnou
silou a mocou ten vev, čo stvoril svit, teda i svoj vlastuí obraz: slnce;
a stvoril svoj príbytok: nebo; a, dla národnej povesti, z morského
hlenu stvoril zem, plávajúcu čo veliký horami, dolami a riekami po-
siaty tanier na večnom nekonečnom mori; a na tejto zemi, konečne,
ku svojmu obrazu stvoril i človeka.
Úsčep 40. Odin ndržovateľ.
Slovo Odin čili Jeden (úsčep 21., lit. d) obsahuje v sebe nielen
pochop jednoho svetotvoriaceho dejcu, ale i svetoudržujúceho dojcu
prírody; lebo din, odin (XVIII: 1) pochodí od diať, čo znamená nielen
činiť (dej, jednať, den), ale i nadájať (dieťa, nadievať, dojka). Odin
príbuzné je i slovu dívať sa t. j. vo svetle videť (vid, vit, svit, XX:
17), čo zase poukazuje na totožnosť Odina s pozdejším Vietom.
V našej slovenčine neprichodí už samo o sebe slovo odin ; no nepo-
rušené zachovalo sa ono vo složených slovách dobr-odin a hosp-odin
(XII: 3), čo toíka značí, čo dejca dobroty a dejca živnosti čih hospy
(srovnaj Lat. kospes, Gräcké hestia, Nem. Gast). Slovo Odin obsažené
je — len že už v inej formácii — i v názve boha slnka Dadžhoh
čili iJadiboh; „Solnce, jegože naričjut Dažbog, Solnce, ježe jest
Dazbog".') Dadihoh t. j. boli dejca, dojča a dajca, teda stvoriteľ,
udržovateF a dávaveľ. Slovo Dadž prichodí aj v Assyrskom bájesloví
v mene boha Mero-daó t. j. dejca, dojča, a dajca rayru čili sveta
a svetskej moci. Ľtnia značí v Arabskej reči svet, dine náboženstvo.
') Ypat. lét. v pol. sobr. rus. lét. íl. str. .■>.
69
Usčep 41. Pamiatky Odinovho mena.
Slovo Odin čili Jeden dalej nezvratné dokazuje i to, že naši naj-
drievnejší predkovia, teda na pobrežiach Chvalinského mora sídlivší
Hvalovia, verili len v jednoho boha, stvoriteľa nebies, mora i zeme,
čili prahoha sveta, na nehož sa Slovenský ľud i teraz ešte tu i tu od-
voláva, čo svedka pravdy, vo známej formulke prísahy: „bysfu prabohu
sveta", t. j. byvšiemu prabohu sveta.
Ked na konci kamennej doby všetky plemená Hvalskej čeľade
z nedostatku paše radom zanechávať počaly svoje tisíeročnie bytoviská
na pobreží Chvalinského mora, úctivú pamiatku tohto mohutného pra-
boha Odina odniesly sebou i do svojich nových vlastí; len že jeho pravé
meno, s menením sa rečí v nových pomeroch života, tiek všelijako po-
premieňané bolo. Semiti nazvah ho Adon-om , Ári Adity-m ; niektoré
národy ale odhodivše predložku o, nazvali ho krátce Ľin-om ; tak Gräci
dali mu meno Dén, Ľan, Ľís, Ľivs, Theos, Dzeus, Zevs, Zés, Zén;
Latíni Dies, Dius, Deus; Germani Div, Thius, Ty s; Ägypťani (v Merve)
Ľion, Ľionys a t. d. ; jedine Škandinávci podržali pôvodní názov Odin,
a Slaviani spojih ho, čo tvorcu a darcu živnosti, so slovom hospa,
v názve Hospodin a Hospodár.
Neviem, či aj vo slove Adam nieje skrytý koreň di (diať, schaífen)
a či on neznačí toľko čo stvorenec-človek t. j. taký človek, ktorý ne-
narodil sa jako iní ľudia, ale bohom Odinom stvorený bol.
Usčep 42. Pozdejšie rôzne mená Odina.
U všetkých plemien Hvalskej čeľade, ktoré svetom rozišly sa z Ar-
ménskej vysočiny, jesú stopy toho, že ony v šerom praveku tiež ve-
rily v oÄboha t. j. len \ jednoho boha, čili praboha svojich pozdejších
bohov a bôžikov, ktorému potom rôzne mená pridávané boly. Tak
Parskí odinboh Adity dostal pozdejšie priezvysko Varunas (vor; boh
svoru), ktorého Assyrani nazývali Assur-om, Babylonci Baal-om, Fe-
ničani Beí- Adon-om, Ägypťani Osyr-om a t. d. a len neskoršie, viere
podobne po priebehu premnohých storočí, pridaní a podriadení boli to-
muto prabohu vesmýra početní iní bohovia, bôžkovia a polbohovia.
Podobne Izraeliti v najstaršej dobe tiež verili v jednoho boha
Adona', no pozdejšie práve tak ako iné národy, upadnúc do prírodo-
modlárstva, mali viacej bohov (eloliim) a len za časov Abráuia vrá-
tili sa opäť ku vzývaniu jednobožestva, ktorému teprv potom daný boJi
pravý ethický raz svrchovanej bytnosti.
70
Gräci ctili Odina pod menami Den, Ľzen, Ľzeus, Zevs , jehož
priezvyskora bolo Kronion (chrouos = čas t. j. vek, viet čili ovev
času ; ale i z mnohých miest Homéra jasne vysvitá , že bola doba,
v ktorej tenže Dzeus bol odinbohom t. j. samojediným bohom, pôvod-
com a riaditelom všetkých ved, a bol otcom sveta, ^ludí aj bohov'^,
čili prabohom. Nasledovne — ako z tejto, v Homérovi často opäto-
vanej vety vidno — najprv bol otcom t. j. stvoriteľom ludí, a len po-
tom ostatních, sebe nim samovoľne pridaných a podriadených bohov.
Asi podobné ponímanie pozorovať možno i u Rimunov božestva Juv-
piter (juv — ov, ovev; H: 17, teda Veko-Vít), u Germánov božestva
Thius a t. d. Na pr. Virgil spieva o Jupiterovi: „O qui res hominum
que deumque aeternis regis imperiis". Ďalej pak tvrdí, že je „summi
regnator Olympi", jenž „annuit et totuui nutu tremescit Olympom".
A Orpheus hovorí: „Dzevs (Jupiter) je všemohúci, on je prvý aj po-
slední; on je hlava i prostriedok; on je dajcom všetkých vecí; on
je základom zeme i hviezdnatého neba; je mužského i ženského po-
hlavia a nesmrtelný; on je silou oduševíiujúceho ohňa, on duchom všet-
kých vecí".
Úsčep 43. Vlastnosti Odinboha.
Konečne ale jesú i toho stopy, že tie vlastnosti , ktoré dľa po-
sledních úsčepov mal náš praboh Odin : mali aj odinbohovia čili pra-
bohovia iných národov. Tak Adon Izraelitov už pred Abrámom slul,
a v biblii často sluje všemohúcim, vševedúcim, vševidúcim a t. d. stvo-
riteľom a udržovateľom sveta ; podobné vlastnosti pripisujú sa prabohu
Assýrie a Babylíjnie na mnohých, v rumoch drievných veľmiest meno-
vaných dvúch krajín ponachodených a teprv najnovšie správne popre-
čitovaných nápisoch; ba tieže vlastnosti pridávané nachodíme prabohu
Dzeusovi, krom Homéra, i vo mnohých iných Gräckych autoroch, —
tak u Hesioda: kronides hjpsizygos = širokozraký, kronides evropa
zevs =■ širokohľadiaci ; Maximus Tyrius v 8, 10 hovorí, že Dzevs je
mocnejší než čas a vek a každá nestála prirodzenosť; Aischyles tvrdí
o íiom, že naplňuje svet a predsa ho presahuje , že je kráľom nesko-
nalého veku ; Terpandios spieval, že je všetkých vecí pôvodcom a ria-
diteľom: Sofokles, že je „vekom nestarnúci"; a vôbec nazývaný bol
i Zevs lakedaimon t. j. všetko už vopred vediaci, veštiaci, teda vše-
vedúri : — a podobné pochopy, ako už pripomenuto nachodíme aj
u Iíímanských spisovateľov o .lupitcrovi; .... nasledovne, keď iné
národy takéto vlastnosti pripisovali svojmu orfi>?--bohovi , čili prabohu
71
sveta, a tento jejich praboh (Adon, Dzevs) jak rečné tak vecne iden-
tickým bol s odinbohom našich predkov: tie isté vlastnosti, ktoré mal
praboh spomenutých plemien, nevyhnutne mat musel i odinboh Sla-
vénskeho plemena, čo súpotomka spoločnej kedysi Hvalskej čelade; —
bol teda všemohúci ako stvoriteľ, vševidúci a vševedúci ako udržovatel
a riaditeľ, najdokonalejší ako darcg, svetla, najdobrotivejší ako darca
rodivého tepla.
Človeku skutočne prichodí, akoby počúval hymnu drievných cti-
teľov Odina, ked naslúcha hlasom terajšej piesni:
„My veríme v jednoh' (odin) boha,
Ktorýž stvoril nebo i zem,
Ktorý sa nám za otca dal,
Bychom jeho dietky boli.
On chce nás tu všetkých živiť,
Telo i dušu zachovať,
Zlej príhody zavarovať,
Nič zlého sa nám nemá stať;
Lebo on sa o nás starie.
On nás chráni opatruje,
Všetko jestiť v jeho moci".
Usčep 44. Pozdejšie pamiatky jednobožestva.
Ostatne o úcte jednoho najvyššieho boha jesú ešte i mnohé po-
zdejšie svedoctvá; tak na pr. Prokopius Caesareánsky (asi r. 552) píše
o Slavéuoch a Autoch vo svojom diele „de bello Goth".^) toto: „Theon
men gar hena, ton tés astrapés démiurgion, hapantón kyrion monon
auton nomizusin einai". Ba už i ked rozmnožil sa počeť bohov, ešte
i vtedy bol medzi nimi jeden najvyšší, z nehož všetci ostatní pošli.
Tak kňaz Helmold (f po 1170) píše o Polabských Slavénoch: Inter
multiforma deorum numina — non diffitentur unum deum caeteris im-'
peritantem : illum praepoteutem coelestia tantum curare ; hos vero, dis-
tributis officiis obsequentes, de sangvine ejus processisse, et unum
quemque eo praestantiorem , quo proximiorcm ^). Ako vidno, popis to
velikej Slavénskej rodiny, prenesený na jej bohov a bôžikov. Medzitým
tomuto a takémuto ponímaniu božstva Odina úplne zodpovedajú i naše
Slavénské mythologické povesti, ako je na pr. i tá o zlatovlasom^)
starcovi „dedovi vševedovi".
1) Lib. m. c. 14.
') Helm. Chron. Slavor. I. 84.
^) Pod zlatými vlastni, zlatým perím a t. d. v našich povesfach voždy rozumejú
sa, papršky slnca. Ded vševed je teda personifikáciou slnca a času. Vid úsčep 39.
72
b) Černoboh.
Úsčep 45. Pocliopovaiiie černobožestva.
Kezkejšie sa rozvíjajúci ľudský duch, čim dial tym viac pozor-
livosti venoval zjavom prírody, čo zapríčineuosťam božskej moci, a iste
pátral časom i po príčinách, prečo dejú sa mnohé veci tak a nie inak,
menovite ale, prečo niesu ony v lepšom súzvuku so želaniami a oča-
kávaniami pobožného človeka. Ako to môže byť — dumal človek, —
že jeden tak mocný, dobrý a láskavý boh svetla, ako bol Odin, pri
všetkých, asnad už i vtedy, ochotne mu donášaných obetách a prosbách
veriaceho Tudu, predsa nebol v stave odstrániť od človeka tie prepo-
četné a prerozmanité nehody, jimžto na zemi i vode nepretržene vy-
stavený bol jeho biedny život. Medzi takéto nehody počitoval on tmavé
noci, kruté zimy a mrazy, pak dlhé plúšte, desné búrky, víchrice, zeme-
trasenia, povodne, nesčislnú divú zver lesov a vôd, a stá iných ne-
restí, ktoré ustavične ohrožovaly život, zdravie a pohodlie človeka,
a proti ktorým on viesť musel neúnavný boj o bytie.
A tu praotcovia Hvalskej čeľade, vedení duchom svojej reči (viď
úsčep 10), uepochybne zavčasu prišli k tomu presvedčeniu, že jest-
vovať mnsí aj kýsi mohutný protivník dobrého Odina, zlo- dej a zl-otec,
pôvodca tmy a zimy, ktorý sháuajúc sa len po škode a krivde člo-
veka, ustavičný boj vede s dobrým božstvom svetla a tepla, plodivosti
a rodivosti, lásky a dobroty.
Poneváč ale — ako poukázano (vid úsčepy 40 — 44) uznávali
najvyššiu a svrchovanú tvorčiu moc Odina: nechápali, kto by takého
zlotcu bol mohel stvoriť a usadiť do čiastočného panstva nad svetom;
poneváč neverili, žeby si Odinboh sám stvoril bol takéhoto zúrivého
protivníka a ustanovil ho k ničtoženiu svojich vlastních dobrých darov:
uverili — k čomu jich duch reči viedol — že Odinboh sám, dobro-
volne uväzuje sa z času na čas v úlohu zlotcu, aby karhal a káral
nevdačných ľudí, trestal jejich hriechy, a učil jich s väčšou vdačnosťou
prijímať a požívať jeho dobré dary.
Úsčep 46. Čeriioboxenké iiáxvy Odina.
A tu, myslím, dostatočne dokazuje sa správnosť toho môjho ná-
híadu, že reč a bájeslovie sú nerozlučne spojené, ba snistené dvojičky
jednoho plo/lu a života; lebo kul zniknul belbo/eský koreň dl, peň
diat, zaiste naraz a HÚčasue s nim zkrsnúť musel i čcrnobožeský koreň
73
dy, peň dyť^ duť, z nehož pošly potom početné, černobožeské vlast-
nosti Odina označujúce slová a výrazy.
Odin teda jako černoboh menoval sa Ľyv, Ľyveň, Ľyavd, Dyb
(Germánske iJieh), Dyheľ, Dyahol, ktorý ako taký dusil (XII: 2) svetlo
a teplo sbika, zapríčiňujúc takto noc a zimu; on mrazom dlávil (XVI: 2)
blahodajný pre človeka život prírody; on búrkami a víchrami desil
(XII: 2) strachom trnúceho hriešneho človeka, a často i udávil ho
(V: 2) neresťami trápneho života.
Ked ako hú-holi bytie dával prírode a človeku, bol bohom (VIII :
5), ked ale ako černoboh bil, bičoval a ubíjal jedno i druhé: bol besom
(XII: 6); a podobne, ako vyše spomenuto, kecľ dial a nadájcd v pro-
spech sveta a ľudí, bol Odinoni, kecT avšak dusil a desil, kecí dávil
a dlávil, bol stráchaným Dyveňom (Tyfou) čili Ľyablom (Teufel).
A jako u všetkých plemien Hvalskej čeľade zachovala sa až do
pozdnieho potomstva úctivá pamiatka belbožestva Odina (vid úsčepy
40 — 42) : tak udržala sa u početných plemien tejže čelade i desná
rozpomienka na jeho černobožestvo, čo slová Tyfon, Ľiabolus, Teufel
dosť zrejmo dokazujú.
Ako černoboh, čili bes, mal Odin ešte i nasledujúce mená:
a) Ľias alebo Ďas (XII : 2) vychudlá to , ľudí desiaca príšera ;
b) ako boh slnka (Hel) preobrazený na besa, volal sa Zlot, Zlotec
(XXI: 28) a zapríčiňoval víchre, zimu, mrazy;
c) ako boh svetla a ľudí čili Tato, premieňal sa čo černoboh na
Tatúcha abo Tantúcha (XXI: 10), ktorý v nočních tmách navštevoval'
spiacich, a dlávil jich, tryznil a tantušil.
Ostatne tieto tri mená Odinovho černobožestva sú vierepodobne
len pozdejšieho pôvodu. (Úsčep 66).
Úsčep 47. Zárodok viery v nesuíľtelno^ť človeka.
Odin teda, dľa tohto, v duchu reči, a tak v ^iuchu a bytnosti
národa zakoreneného ponímania jeho dvojnásobnej oytnosti, ako tmi-
boh dusil a udusil deň: ale tam, kde jeho duseijie už vrchovalo, bol
súčasne i zárodok nového dňa (XVIII: 1) a opatrného blahonosného dťj-
stvovania a dojstvovania prírody; — Odin ^]^o zimiboh udusil leto
a jaseň, doniesol zimu a kruté mrazy: ale tam,^ kde jeho besnou a desnou,
vtedy prevažnou mocou, najväčšmi klesalo zomdleté shiko, totiž dňa 21.
decembra, bolo zároveň i prvotné oživotvorenie dieťatka slnka, bol zá-
rodok dejov nového leta, teda v jedn'jm okamyhu svrcliované dusenie
a dlávenie, spolu s prvým rodením ^^ slnka („dies natalis Solis in
10
victi" u Rimanov); — a Odin, ako divý ďas usmrtil i život človeka,. . .
110 naši predkovia, videvše vo smrti dňa a leta, voždy súčasné rodenie
sa nového diia a uovélv) leta, zavčasu uverili, že podobný okamyh smrti
človeka, je súčasne i okamyhom jeho zrodenia sa pre nový život,
v ktorom kárané duše liiiešnikov potulovať sa budú po hrozných lesoch,
horách, jamách a búrlivýcli vlnách, čo desné príšery a potvory ; bohu-
milé avšak duše dobrých ludí dostanú sa do večne zelených stánkov
nebies, v nichžto niet tmy a zimy, ni smädu a hladu, ni choroby
a smrti, ale jest v kruhu milej nebohej rodiny, neskalená radosť a večné
blahoslavenstvo.
Tak hľa, domnievam sa, duch reči našich drievnych otcov, výtvor
to jích najvlastnejšieho bytia a žitia, už za doby prvotného rozvoju
jazyka, nevyhnutne stať sa musel zárodkom národnej viery v nesmrtel-
nosť človeka, viery v odmenu jeho dobrých boholubých, a v trest zlých
božej vôli sa priečacich skutkový).
A jedine tejto a takejto viere v nesmrtelnosť človeka pripísať
nutno z jednej strany hrdínskosť potomného národa pri hájení si toho,
čo jeho vlastnosťou bolo . z druhej strany ale rýchle zaniknutie zdi-
velými plemenami obrúbeného zbojského dobrodruženia , túlania sa po
svete a hriešneho nešetrenia cudzieho majetku; — tejto viere pripísať
nutno skoré oblúbenie si skoto- chovy, mravošľachtiacej orby a hospo-
dárstva; ba i to u našich predkov obvyklé, na prípad úmrtia manžela,
len z nezvratnej viery vo skoré shľadanie sa, a z horúcej túžby po
opätnom spojení sa s nim, pošle, dobrovolné upálenie sa vdovy nad
rovom nebohého manžela.
Úsčep 48. Prístup k ďalšiemu rozvoju.
V úsčcpoch 2fi — 3 G krátcc načrtil som stav Hvalskej čeľade,
aký on asi byť mohol vtedy, kecT táto čcľad — vicrcpodobiic lavýni
pobrežím Oxusa posúvajúc sa pomaly k západu, konečne — a asnad
po priebehu mnohých tisícročí, osadila sa na južních pobrežiach Chva-
linského mora. Teraz prichodí mi, pravda, opäť viac menej len hy-
pothetične a jedine s opieraním sa na jazykozpyt, nastíniť ďalší postup
tejže čeľade v rozvoji kultúry na brehoch menovanélio mora, aby tak
s týmto jej pokrokom, súčasne fixovaný byť mohol i d'alší rozvitok jej
bájeslovia. A tu nutno mi predovšetkým pripomenúť zemepisné pomery
menovaného vidieku.
') Srovnaj Pavla Dobšinského „Úvahy o Slovenských povesfach". Str. 132.
75
Úsčep 49. CliTaliiií-^ké more.
Chvalinské more je najväčšie slané jazero na svete, a možno, že
v tej dobe ešte i mnolioráz väčšie bolo nežli je teraz, lebo — ako
Humboldt domnieva sa — terajšie stepy Krimské, Kumanské, Volhské,
Jaické, spolu s velikým Tatárskom, až do Aralu, tvorily dno velikého
mora, ktoré malo dva ozrutné zálivy: terajšie Čierne a Clivalinské
more. Nuž ale čoby toto i nestálo, a trebárs by zbehnutie morských
vôd z menovaných zemí udalo sa bolo ešte pri vydmutí sa Uralských
hôr: na každý prípad bolo Chvalinské more, ktoré vzdor svojho, vraj
pozorovatelného umenšovania sa, ešte i teraz asi 7000 D míl obsahuje,
takým velejazerom , ktoré nielen že vtedy poskytovalo Hvalskej čeľadi
všetky tie výhody, jíchžto účastnými boli v tej že dobe obyvateHa aj
iných morských pobreží, lež predčilo ono ešte všetky ostatnie mora,
jak svojim, na vtedajší čas pre rozvoj kultúry zaiste len prajným
ohraničeným priestorom a svojim vôbec melkým dnom , tak i klima-
tickými pomermi, pod nimiž sa ono nachodí.
Z týchto momentov vyzdvihujem menovite nasledujúce:
1. Objem Chvalinského mora činí bhzo 7000 Rakúskych míl.
2. Prostrednia jeho hĺbka je veTmi mierna; miesty len asi 30 — 40
metrov ; zriedkavejšie sú jaminy do 200 metrov. V prostriedku, pravda,
je vyše 900 metrov hlboké.
3. Rozsiahlych melčín je nesmierne mnoho, tak že tam len menšie,
alebo velmi plytké lode plávať môžu.
4. Voda je slaná.
5. Chvalinské more je veľmi bohaté na ryby (zvlášte na kapry,
jasetry, vyzy, lososy, pstruhy, mrene a j.), jako i na rozličné morské
živočíchy.
6. Rybolov je v ňom veľmi výdatný, tak že sa ním i teraz blízo
štvrť milliona ľudí riadne zaprazdňujo.
7. Plavba býva na Chvalinskom mori, pre zimu, na severu len
behom štýr mesiacov zastavená; na južnej jeho časti nikdy.
8. Plavbe značne prekáža stály severní vetor, ktorý ale k juhu
slabne.
9. Jest v tomto mori aj mnoho ostrovov a sihotí.
10. Na západnej a južnej strane Chvalinského mora sú vysoké
hory; tuto menovite tiahne sa divé rameno Albrosa, so sňažkou
Dema -Vend.
76
Úsčep 50. Prvé búdy, plte, koliby.
Z týchto okolností zavierať možno, že riečišťom Oxusa z Indie
príchodzoj čeľadi Hvalov, veluii vítaným hyi muselo menovite južnie
pobrežie Chvalinského mora, kde i zima dosť levná panovávala, i ro-
zličné predmety k výžive človeka v hojnosti k dostaniu boly; krom
toho ale stály tu, na juhu mora, velikánske hory, jíchžto dupny a ja-
skyne poskyiovaly rodine človeka bezpečné úkryty pred divou zverou.
Severnie vetry doháňaly k južuím brehom mora, rozličnej veli-
kosti a podoby kláty, brvná, kole, rasochy, ktoré vierepodobne dosť
zavčasu upotrebil človek i ku stavaniu, pravda, nadmier primitívnych
úkrytov čili búdok a chyžiek, a síce — cielom pohodlnejšieho pre-
vodzovania rybačky, nie v horách, lež neďaleko pobrežia mora, ktoré —
aby jich pre svoju rodinu bezpečnejšími urobil ■ — istotne už vtedy
ohradzoval plotmi z prútia pletenými.
A tu máme už nástin prvého ľudského príbytku, čo stáleho by-
dlišťa rodiny. Že v tomto ohľade, a menovite pri nadobývaní si ku ta-
kejto búde potrebných kolov, čili palíc (Pfahl, XVI: 20) vážny zástoj
pripadal i doplavu dreva, ľahko pochopíme, ked uvážime
1. nesmierne ťažkosti pri kácaní stromov, ktoré dialo sa vtedy
jedine ohňom; ľudia totiž dotiaľ opaľovali peň stromu, dokym sa on
svojou vlastnou ťarchou nezrútil na zem. Potom ale ten istý proces
prepaľovania viacej ráz opätovaný byť musel, jestli človek to brvno
rozdelené mať chcel na viacej kusov. Ked na pr. brvno a x
a • • • x
b c d
podelené chcel mať na kusy a h, b c, c d a. d x: na punktoch h, c, d
založiť musel vatry, ktoré brvno na 4 kusy prcpálily.
2. Hrozné námahy a často neodolatelné ťažkosti pri prenášaní
dreva na isté miesto ; kdcžto po vode ľahkým spôsobom dodal aké-
koľvek veliké brvno z jcdnoho miesta na druhé, a teprv na tom po-
breží, kde stavať chcel búdu, prepaľoval ho na viacej kusov.
3. ]>a pri tejto práci istotne dosť skoro prísť musel i na my-
šlienku sviazania h úž vami viacej kusov dreva, a tak mal už hotovú plť.
4. Ano, časom presvedčiac sa, že pred dravými zvermi lesov viacej
bezpečnosti poskytuje príbytok na vode nežli na suchu vystavený, ne-
pochybne už vtedy — na príiiodných k tomu melčinách Chvalinského
mora — stavať počal vodnie koli-hy (byt na koloch, Pfahlbaut) čili
koli-chyžt, ktoré mu menovite pri prevodzovaní rybačky veľmi vhodnými
boly. Preto ešte i historická doba na veľmi mnohých miestacli spo-
77
mína ichtiofagov čili rybojedov t. j. vlastne kolibníkov a kolchyžníkov,
ktorí more — pre jeho početné dobrodenia vzťahom na človeka —
práve tak ctili ako slnce, považovavše svetlo a teplo za otca, vlahu
za matku (XXI: 21) prírody.
Úsčep 51. Odev.
Odev i v tejto dobe záležal hlavne z koží divých zverov. Mužskí
polovali kyjom, prakom a osidlami; ženské varily a piekly t. j. pe-
čovaly o prípravu pokrmu a vôbec o dom , pak j ako vedely a mohly,
mäkčily kože zverov praním a trením, šúchaním a žmolením, a tak
hotovily odev.
Z počiatku tento odev istotne záležal len z púhej haleny (od halit),
t. j. zvieracia, biedne dorobená koža, povešovala sa na plecia. Popri
mori avšak, kde bola hojnosf rozličných rybích kostí všelijakej veH-
kosti, zavčasu prist musel človek na myšlienku upotrebovania j ich čo
ihlíc a spínadlíkov čili sponiek pri upevňovaní haleny popod bradou,
ba i na myšlienku preťahovania nimi — z plazivých zelín zeme i mora,
abo zo zvieracích žíl a striev, jako i zo zvieracích dlhých vlasov zho-
tovených vlákien cez tieže kože a tak teda i k vynálezku prvého šitia.
Že menovite dlhá srsť zverov opotrebovaná bola k šitiu, to dokazuje
i sama naša reč. Od vli, vliecť sa, pochodí vlas, vlákno (nitka) obvlek
(oblek) ohvlak (oblak). I vyhynulé slovo šit voľakedesi dlhý vlas zna-
menať muselo; lebo od slova šit pochodí šiet t. j. dlhovlasí človek čili
starec (šotok = dedko) ; mládežto tižto nosila krátke vlasy, stárež dlhé ;
od slova sít pochodí štica = chomáč dlhých vlasov; šiška = chlpatý
orech; šišak = pokrievka hlavy; šietať = pomaly chodiť ako starci;
šietivet =^ starnúť, šediveť; po-šietilý = viac lež starý, po-šietílosť
technický výraz k označeniu druhého detínstva sletilých starcov; šte-
tina (Lat. seta) najdlhšia srsť dajednych zverov a t. d., a preto i šitie
(suere, sutor) dostalo tento svoj názov od vlasu čili šitú (Nemecké
näJien a naše niť a s-nuvať sú iného, ale tiež jednoho koreňa).
Z pletenia plotov naučil sa konečne človek pliest aj šitý čili dlhú
srsť zverov, a tak hotoviť prvé pokrovce, z nichžto mu už ľahšie padlo
pristrojiť si šaty (od šiť) nežli z koží ; upotrebil-Ii ale takéto pokrovce
ku pokrytiu svojej búdky, cieľom lepšieho ošatrenia rodiny pred daždom
a vetrom : nazval šiatmi pokrytú búdu šiatrom a prední vrch pukrovu.
na ňomž pripravené boly šitý: štítom. Slovo štít neskoršie dostalo aj
iný vyznám. (Scutum, Schild).
Úsčep 52. Pokrm.
Z posledních úsčepov samo sebou vysvitá, že Hvalská čelad už
na pobrežiach Clivalinskélio mora bola v stave zaopatriť si o veľa zá-
živnejšiu potravu k výžive, nežli prvotný človek, jehož spôsob žitia
načrtil som v úsčepoch 27 — 33. Tu nebol on už odkázaný len na
korienky, červíčky, žalude, bobulky, semiačka a podobné málo záživné
veci; lebo na pobreží Chvalinského mora mal on hojnosť musiel, rýb,
rakov a t. d. ; u výbehov velikých hôr pri mori ale istotne bola i hoj-
nosť lesných a vodných vtákov, jichžto hniezda vyberal ; pak bolo na
dostač malých i väčších zverov, ktorých kecT kyjom abo kameňom do-
siahnuť nevládal, vierepodobne vykädil v diere vatrou, abo vytopil
vodou. (Jazvec, jež, sysel a j.)
'"''•" No bol už i vtedy ešte jeden druh potravy, ktorú — bez toho
žeby sa behom sto a stotisícich rokov i len najmenšie zošlachtila bola —
i terajší spaskrtný svet za zvláštnu lakôtku považuje; a to je mäd,
ktorý drievný človek divým včelám dychtivé odberal, neznajúc nad jeho
pôžitok nič lepšieho a sladšieho na svete.
Celky prirodzené je teda, že s takýmto šlechtením ľudských prí-
bytkov, odevu a potravy, pomaly šlechtiť sa muselo nielen telo, ale
i myse! človeka, a zdarnejšie rozvíjať sa počaly i jeho duševné schop-
nosti; o čom medzitým dolu nižšie ešte obšírnejšie prehovorím.
Úsčep 53. Xástťoje.
Znajúc teraz už koľkotoTko príbytky, odev a potravu Hvalskej
čelade, prizrime sa ešte trochu i jej nástrojom vôbec, menovite ale
zbrani a náradiam.
Dajedny nástroje boly z dreva (palice, koly, háky a j.) dajedny
z kameňa.
Drevenné nástroje hotovila pre človeka príroda, ktorá tu i tu dá-
vala jim aj zvláštne, k ])otrebám človeka nadmier výhodné podob3^
No akékoľvek boly tieto prírodou hotovené nástroje, človek jich vtedy
nevedel ináč .šlechtiť a k svojim i)otrcbám zručnejšími urobiť, nežli
opaľovaním. Po drevenných nástrojoch tohto veku, samo sebou rozumie
sa, nezostalo voskrz žiadnej pamiatky; jedine naša reč obsahuje da-
jedny narážky, z nichžto aký taký úsudok utvoriť si možno o nich.
Tak na pr. palica hotoveiiá bola pre.paJemm dhšieho dreva na dva
alebo viacej kusov a opaCovanini jeho ratolestí. y<r(Tka sa teda jmlemm
polila na dve poly; ked ale hrubšie brvná abo kláty prepálené boly
79
dĺžkou na dve poly : hotová bola polica. Po mnohých storočiach takéto
rezanie dĺžky, nazvané bolo inlenim.
Pri kamenných nástrojoch našich drievnych otcov nie sme s úsud-
kom našim odkázani už jedine na rečové pamiatky, lebo tieto nástroje
nezničil čas a početne nachodia sa ony po celej zemi, v rozličných
vrstvách pôdy. Takéto kamenné nástroje upotrebovali v tom drievnom
veku všetky národy, a dFa nich menuje sa on i kamenným vekom.
„Meno kamenného veku je velmi charakteristické, — hovorí Dánsky
kráľ Fndrik Vlľ); — lebo kameň bol pre Tudí toho veku tým, čím
pozdejšie stály sa nám kovy. Ako terajší vek, s celou úsilou vynález-
čivosti, snaží sa po upotrebovaní kovov, a skutočne i upotrebuje jich
ku cieľom dosiaľ neznámym : tak i ľudia kamennej doby, všetkými svo-
jimi telesnými aj duševními silami len ta čelili, aby stať sa mohli pánmi
ríše kamov a skál, a aby aj z tých najmenších kamienkov hotovifc
mohh najnežnejšie nástroje. Kameň jim bol všetkým, jeho upotrebenie
bolo jim cieľom života ; veliké ťažkosti, nedokonalosť nástrojov a vzne-
šený cieľ: vzbudzovaly a udržovaly jejich spôsobnost skúmania, pak
ducha rozumnej vynálezčivosti a neúnavnú vytrvalosť, akú často ob-
divujeme i pri nevzdelan3^ch národoch". A vedomec Worsael povedal"),
že kamenné nástroje sú veľazanímavé nielen ako pamätníky najdriev-
nejších ľudí, ale i jako ľudského umstva prvotiny, ktoré dejepis vy-
kázať môže.
Úscep 54. Zbraň.
Oheň, odev, nástroje a ozdoby sú hmotnou známkou vznešenosti
človeka a dôkazom jeho duševnieho bytia a žitia. Jestli tých mudrákov,
čoby človeka postaviť chceli do jednej kategórie s nerozumným zverom,
a ktorí človeka majú len za istý šlechetnejší odrôd opíc, nie je v stave
presvedčiť jeho reč a u všetkých plemien ľudského pokolenia vyvinutý
náboženský cit, o nejapnosti a bezzákladnosti jejich bohorúhavých hy-
pothéz : presvedčiť jich môže o tom už i tá okolnosť, že žiadno zviera
na svete neklade si oheň, nezaodieva sa, nemá nástrojov a neozdobuje
sa. Človeka ale, a čo trebas ako na nízkom stupni kultúry stojaceho,
a trebas ako telesne i duševne zanedbaného, nenašli ešle tí mudráci
nikde, bez týchto štyroch vecí.
^) Sur la construction des Salles des Geants, par S. M. le roi Frederic Vil de
Danemark. Copenhague 1857.
'^) Ľänemarks Vorzeit, durch Alterthumer uud Grabhugel beleuchtet 1844.
89
Látka prvých nástrojov — ako už rečeiio — krom kyja a pa-
lice, zaiste nemohla byť iná, ako kameň, a popri kameni tu i tu aj
rohy a zuby zverov. Už poet Lutretius v básni „de ver um nátura"
vo verši 1281 spieval: „Arma antiqna manus, ungues, dentesque
fuerunt, et lapides et itera silvarum fragmina rami".
Tuná teda, bez ohFadu na látku, z nejžto hotovený bol nástroj,
na krátce vypočítam tie zbrane — a súčasne i nástroje, — ktoré za
kamennej doby vôhec užívanými boly, nasledovne i Hvalskej čeľadi
známe byt musely.
1. Prvou zbraňou človeka bol kyj (ÍIl: 16), ktorým i seba bránil,
i nepriateľa abo divú zver napadal. Tohto nástroja hojnost poskytoval
mu každý les, a už puhým chytením jeho tenšieho konca jedenkaždý
prisť musel na uajprimeranejší spôsob jeho upotrebovania. Krátke kyje
upotrebované boly aj k hádzaniu. Z kyju vyvinul sa pozdejšie (v bro-
ňovej dobe) posekáň
2. Druhou zbraňou človeka bol kameň (XVII: 16), ktorý dľa svojej
pôvodnej, alebo iným tvrdším kameňom mu danej podoby upotrebený
byť mohol i čo klopáč (kladivo) i čo mlat a t. d. Najdrievnejšie takto
upotrebované kamene majú vajcovitú podobu; hore okrúhlu, hrubú, ku
klopaniu a udretiu, dolu ostrú, k rezaniu.
3. Ku najstarším nástrojom a zbrojom človeka patrí aj kamenný
nôž, najčastejšie hotovený z kremeňa alebo v obsidiánu. Na ostrove
Ráne pri mestečku Golsen v dolnej Lužici, našly sa celé hŕby kre-
menových odpadkov a medzi mmi aj dakoľko úplne hotových, na 2 — 4
palce dlhých nožov; čo je toho dôkazom, že tam už vtedy musela byť
továreň na takéto nože^). Kamenné nože nalezené boly aj s rúčkami;
táto riadne záležala z rohu, a najčastejšie z rohu jeleňa. U prísne
pravoverných židov, vykonáva sa obriezka až podnes kamenným nožom.
(Jstatne plemená Hvalskej čeľade , bydlivšie na pobrežiach Chva-
linského mora, vierepodobne znali aj nože z mušli hotovené; poneváč
takéto rezacie nástroje hotoviji si aj dajedny iné, na pobrežiach mora
ohydlené národy. Podobné nože nalezené boly aj v Pomorí.
\. Ked vyšespomcuutý, len že čo do podoby končitejši nožík pri-
pravený a obväzkami upevnený bol na konci žrdi, povstala nová zbraň,
ktorá menovala sa kopijou. Miesto kamenného čereňa avšak , čo ná-
sada, veľmi často upotrebovaný bol i končitý čereň rohu, a vtedy me-
novala sa tát(j zbraň rožnom.
') Dic Werkzcuge iind Waffcn. von íiiistav Klomni. 1868.
81
^ ' ' 5. Kamenné dlaty (celty) malý podobu terajšieho dlátka, a tiež
upotrebované boly i čo nástroj , i čo zbraň ; takto tiež pripravované
boly na žrcTky.
6. Starého pôvodu je i prah (XIX: 20), vynalezený vierepodobne
podľa analógie hádzania kyju. Zinku medzitým vtedy zastupovať mohlo
lyko, vysušené strevo, žila zvieratá a t. d.
7. Z praku je prirodzený priechod ku lučišti (XIV: 8) čili husi
(XIII: 16), kde úsilné napínanie ruky nahradzuje napnutie lukna.
I tento zbroj známy bol všetkým vzdelaným i nevzdelaným národom
sveta. Šípy čili strely kušarai lúčané (hádzané) tiež mávaly končitú
násadku z kosti abo kameňa.
8. Podobne vôbec známe boly kamenné sekery a óbuchy (IX: 6)
a síce na hrubom tupom konci aj dierami opatrené, ktoré robievaly
sa nadmier namáhavým vŕtaním.
Ku kamenným nástrojom toho času ešte patria:
1. Struhadlá čili pilky nadmier nemotorne hotovené z kameňa.
Tento nástroj patrí k najväčším zriedkavosfam, ačpráve v Dánsku (vo
Vanggarde) jedenkrát našli z neho naraz 23 kusov.
2. Udice, z končitého kameňa nemotorne a namáhavé hotovené.
Tu vypočítané kamenné zbroje a nástroje hotovené boly z tých
najrozličnejších kameňov, obzvlášte ale zo serpentínu, kremeňa, dioritu,
granitu, bazaltu, žabice, porfyru a t. d.
Musealné sbierky vo Viedni, v Prahe a v Pešti majú početné
prímerky týchto velezanímavých nástrojov; dakolko kúskov jest už
i v Martine. Počet našich sbierok značne rozmnožený bude, ked nájde
sa raz priateľ starožitností, ktorý početné jazkyne na Slovensku syste-
maticky preskúma, a ked v dajedných nížinách našich dolín, kde za
dávnej doby močiare boly, objavené budú časom pozostatky kohbníkov,
ktorí tam svoje príbytky mali už za druhej doby nášho bájeslovia.
Úsčep 55. Xáradia.
Medzi najstaršie náradie človeka nepochybne patrily zvieracie —
a možno, že i ľudské kopone, ktoré on, náležíte očistené, čo nádoby upo-
treboval pre vodu, mheko, mäd, krv zverov a j. Na toto aspoň po-
ukazovať zdajú sa rozličné, u nás ešte dosiaľ bežné názvy hlavy, ako
sú: kotrba, gegyňa, hrynta, kiepa a t. d.
Kiepa na pr. podnes značí úplne čistú, teda plešivú hlavu (prí-
buzné Gräckému kefalé)^) a preto okiepit je toľko, čo očistiť, ktorému
1) Vid Iliadu; 11, 72.
11
príbuznými sú : kapaf, kopneť, kopnina, kopona, kypeť a j. Tak teda
ako od hrynty (príbuzné s hrivou, crinis Haar, srsť, Ärawiow = hlava,
frrfl^os = šišak) pošlo časom hrnec, — v šaríštíue Äri/wírt? podnes značí
malý hrnec — : podobne od kiepy pošlo pozdejšie kúpa, prvá to
drevenná nádoba.
Prvé drevenné mery a kúpy hotovih si vtedy Tudia vierepodobne
tiež len vypalovaním klátikov, ktoré nepochybne už veľmi zavčasu mat
musely istú, aspoň u jednoho a toho istého plemena všeobecne ustá-
lenú šírosť a hlbosť, lebo nimi označovaný bol aj istý počet; a síce
meroii 40, a kupoié čili kopou 60. Méros i v gräčtine značí istú
časť, diel ') ; odtiaľ asnad i neskoršie mérmis = obruč, provaz, väz \
a metron^= miera. ^). Od mery (koreň my, peň myť, XIX: 21) pošlo
merať, metiri, messen. — Kypellon i v gräčtine značí času, pohár*).
Za to mám, že tak ako 40 a 60 malo svoje špeciálne označenie
vo slovách mera a kopa, podobne ho mať musel i počeť 20, a síce
vo slove huľa; poueváč v gräčtine halia značí shromaždenie (halés
vid u Herodota, II. 63), cJiilias tisíc; vo slovenčine ^aZeía = drevenná
nádoba, parenica; čln, pôvodne vierepodobne toľko čo solní súdok.
Slovo huťa, guľa tiež pošlo z koreňa hly, peň Myť, slúť, vetvy hlava,
hĺbka a j.
Neskoršie, ked pri nadobývaní si nejakého predmetu, čo majetku,
pomaly prestávať počalo len pusté vymenovanie predmetov (čara, Tausch-
handel), a kúpa mädu, najvzácnejšieho to vtedy tovaru, bola prvým
surrogátom hotového peniazu; od tohto surrogátu t. j. od kúpy mädu
dostalo svoj názov i kupčenie a kupectvo (kaufen) t. j. predávanie
a potahmo kupovanie istého predmetu za toľko a toľko kúp mädu,
ktorý do týchto čias vierepodobne len divým včelám vyberali z dier
spráchnivelých stromov.
Slovo kujM dalo vznik ešte i druhej v našom bájesloví veľa-
významnej vetve. A síce ku2)a bola prvou nádobou, upotrebovanou
obzvláste k mytiu a očistovaniu či akýchkoľvek predmetov, či samého
človeka, a preto tento úkon mytia a očistovania, od kúpy, dostal ná-
zov kúpa/nia; pozdejšie, vierepodobne tiež z tejto príčiny, aj sviatok
velkého očisťovania menoval sa kupalom. Ostatne slovo kúpa majú aj
iné Slavéuske národy. liusi hmob , Poliaci koneiv, Česi konvu, Illiri
konoba (pivnica) a t. d.; ba príbuzným zdá sa mu byť i naše kompa'^).
') VifJ Anabasis; VIÍ. 8, 11.
') Viď Odyssea; 10, 23.
3) Vid Iliadu; 12, 422.
*y Vi(I Iliadu; 3, 248.
'') Vid Dobrovskébo „Slavín", str. 277.
83
Druhým náradím človeka vierepodobne boly lasturové a vôbec
žabie korýtka, domky morských slimákov a j. Tamtie, poneváč naj-
výdatnejšie takéto nádoby pochodily z mora (XIX: 21), teási oú mytia
nazval myšami (diminutiv mysula, musia) a upotreboval jich čo misy
a taniere ; slimiská ale, a menovite rohy zverov, čo poháre.
Ked doviedol človek uhlím vypáliť si kúpu, istotne pokúsil sa
vypáliť aj celý veliký klát dreva, a tak zaopatriť si válov, prvý to
skrych, do nehož, ked ho policou prikryl, odložil si k uschovaniu ur-
čené veci; z hotovenia válova pak neomylne prísť musel na myšlienku
podobného hotovenia člnhi, jehožto pomocou výdatnejšie daril sa mu
nielen rybolov, ale i dobývanie soli. A preto tuším kalia značí v gräč-
tine nielen solničku ale i čln^). A konečne ked mal človek čln, zaiste
mal už i takto hotovený klát čili úl k dochovávaniu včiel a nadobý-
vaniu mädu.
Ostatne isté je i to, že už ľudia tejto doby hotovili si nádoby
z hliny (vid úsčep 33), a tak vierepodobne znala takéto nádoby už
i Hvalská čelad na pobreží Chvalinského mora; a síce tuná tým
skoršie, že v jeho melčinách ustavične mal človek na dostač mäkšieho
i tvrdšieho blata, z nehož si svobodnou rukou nádoby hotoviť, jich
najsamprv na slnci vysušiť a potom i vo vatre kolko tolko vypáliť
mohol. Takáto nádoba — ako vyše rečeno — poneváč mala podobu
hrynty, menovala sa hrncom.
Úsčep 56. Ozdoby.
Najprvšie ozdoby ľudského tela pochodily z mora; boly to roz-
ličné malé ligotavé slimačie domky abo mušličky, ktoré si človek na-
tiahnul na vysušenú zvieraciu žilu a ovesil okolo krku, ramena, alebo
okrútil okolo skráň hlavy. Kadenáhle ale mal človek koľko toľko
lepšie, k vŕtaniu uspôsobenejšie nástroje: istotne sbieral po brehoch
vôd pestré okrúhle kamienky, ktoré — pravda, že s nadmier namá-
havou prácou — poprevrtoval a podobne upotrebil. K tomuto hodila
sa menovite kriedová skamenelina. A skutočne nachodia sa takéto
ozdoby veľmi početne na ostrove Ráne; ba našli jich v jednej stre-
kovej bani aj pri St. Acheul vo Francúzku a i medzi vecami, ktoré
v meste Ninive vykopané boly^).
Podobne i E. Martin našiel pri Grenelli takéto pestré povyvrtá-
vané kamienky, ktoré tiež za ozdobu slúžily ľudom kamenného veku.
») Viď niadu; 1, 125.
^) Der vorgeschichtliche Mensch von Fried. Hellwald. 1874.
84
Úsčep 57. Ctnosť a hriech.
Prirodzené je tuším, že národ, ktorý s takýmto zdarom rozviňoval
sa na poli rukodelstva, ktorý žil v tak prajných pomeroch, aké boly
na pobrežiach Chvahnského mora, a ktorý tak vznešenými vlastnosťami
ducha nadaný bol, aké z neobyčajne krásneho a správneho ústroju
jeho reči prebreskujú; nemohol zaostať ani vo svojom mravnom roz-
vitku, a zavčasu prijať musel isté, celou Hvalskou čeľadou povšechne
uznané pravidlá k rozdelovaniu mravnieho dobra a zla, nimiž ustálil
v národe pochop čtnosti a hriechu.
Čtnosť, skrátený výraz slova čestnosť čili čistotnosť, pošiel od bel-
božského koreňa ksy (v gräčtine kosmos — poriadok ^) a ozdoba) ^),
z nehož odvetvuje sa i čistý, Čech, česať a t. d.; nasledovne pod
čtnosťou predstavovala si Hvalská čelad hlavne čistotu duševnieho člo-
veka. V čom ale vtedy táto čistota duše záležala, dá sa viac menej
len negatívne určiť, a síce z pochopu o protive čtnosti t. j. z po-
chopu hriechu.
Slovo hriech pochodi od pňa horeť (IX: 26; odtiaľ i ^om = peklo,
tak ako peccatum od piecť, pak hrika, horký, horší a j.).
Hory t. j. vrchy lesami pokryté, boly vtedy peklom človeka (vid
úsčep 34), lebo v nich zdržovaly sa nesmierne množstvá lútych, divých,
dravých a Istivých zverov, ktoré ohrožovaly život, zdravie i majetok
človeka^). Nasledovne za hriech najsamprv považovať musel človek tú
dravosť, lesť, vzdor a sebectvo zverov, a tak tým viac považoval za
hriech tieže zvieracie vlastnosti u rozumného, k obrazu Odina stvore-
ného človeka ; alebo inými slovy : človek-zver bol mu hriešnym.
Ked teda besná divosť, dravosť, desná surová -sila, vzdor, nevdak,
nevera, zášť, sebectvo a závisť boly mu hriechom, celky prirodzené je,
že mu ušlechtilá tichosť, láska k Bohu, rodičom a priatelom, vdačnosť,
vernosť, pohostinstvo, pokora, obetivosť, šetrenie cudzieho majetku,
úprimnosť a otvorenosť vo slovách i skutkoch, musely byť čnosťou.
Úsčep 58. Očisťo^t^uíe mäsa zverov.
Dokým človek nemal pochopu o čtnosti a hriechu, vierepodobne
nielen že sa bál, ale i ctil jednothvé, jemu nebezpečné opachy prasveta
1) Vid Iliadu; 12, 225.
2) Vid Iliadu; 14, 187.
') Ostatne možno, že k predstavovaniu si večne horiaceho ohua v horách, v kra-
jinách medzi Induku.šom a Chvaliuským morom ležiacich, prispeť niohly asnad
i priepasti kamenným olejom naplnene, ktorý vierepodobne bleskom hromu
zapálený, behom mnohých tisícročí horel, vydávajúc desný plameii, hrozný kúr
a usmrcujúci smrad.
pre .jích dravosť a lesť, ^ vt,e4y ešte nepochybne pokladal si to.?a
najväčšie sčastie, dostať môcť jejich suiiové mäso za potravu, aby uži-
tím tejto — dľa svojho predpokladania — i on zveľatil sa v tých
istých výhodách života, totiž sily, dravosti, ktorými výhodami zver
predčil človeka. No kadenáhle zabreskla v jeho duši Bohom vštepená
iskra šlechetnejšej mysle a povedomia jeho ľudskej vznešenosti: istotne
bolo mu i mäso divých , zverov ,nečistýv{i ,: kliofé bez sprznenia svojej
ludskosti, čili bez spáchania hriechu, užiť nemohol. Poneváč avšak
predsa ťažko mu bolo vtedy zaobísť sa bez tejto výdatnej potravy,
celky prirodzene prišiel na myšlienku očisťovania tohože mäsa od hriechu.
A tu mu čo prstokaz slúžilo sluce, personifikácia to milovaného
Odinboha. Človek totiž každý boží večer videl do vín mora skláňať
sa ten najdokonalejší oheň (slnce), o ktorom veril, že to len preto
činí, aby — ponoriac sa do vlahy — v jej objeme prečistil sa a zo-
silnel ku novému svieteniu a ohrievaniu pre druhý deň; o vlahe pak,
dobrotivej mu obore mora, veril, že ona ponorením sa slnka do jej
vín, nadobudla nového rodivého tepla, a tak ohňom slnka tiež pre^
čistená a posilnená bola vo svojom blahonosnom pôsobení na veškerú
prírodu. Videl teda človek očisťovanie sa ohňa vodou, a očisťovanie
sa vody ohňom. Día tohto vznešeného príkladu, myslel si, nutno i jemu
očisťovať mäso divých zverov, aby ono zprostilo sa svojho vrodeného
mu hriechu. I neužil teda zvieracieho mäsa, ktoré by nebol vymočil
a umyl vo vode a neupiekol pri óhiíi ; a jedine takéto mäso obetoval
potom i svojmu dobrému Odinbohu. A tu je prvý nesmierny pokrok
civihzácie človeka, ked on miesto surovej potravy požívať počal pečeúé
a varené mäso, a síce vierepodobne už i náležité osolené. (Úsčep 54.)
So surovosťou potravy ale nepochybne pomaly miznúť počala i surovosť
mravov a rozširovať sa musela pravá ludská ušlechtilosť.
Úsčep 59. Očisťovanie Človeka od hriechu.
Akokoľvek snažil sa človek po čtnosti t. j. po čistote mravov,
a štítil sa tých skutkov, ktoré nerozumným zverom za äWccä pokladal;
predsa istotne dosť často skusoval , že neide mu to bez akéhosi , tu
i tu aj dosť namáhavého vnňtornieho boja , z nehož on asnad j nie
vždy čo víťaz vychodil. I mimovoíne teda časom prísť musel na tú
myšlienku, že človek má práve tak ako zver — tiež vrodenú akúsi
náklonnosť ku hriechu, čili, že je od narodzenia hriešnym; no delí sa
od nerozumného zvera tým, že tohto celá bytnosť je stelesneným
hriechom, bez toho žeby on mal povedomie svojej hriešnosti, — : y člo-
veku ale, ktorý vidí, cíti a uznáva svoj hriech, ba i bojuje proti
uemu — trebas ta i tu v boji aj podlíha — musí byť i vrodená
schopnosť ku čtnosti. A poneváč videl a vedel, že ten jeho dobrotivý
dejca (stvoriteľ) a dojča (udržovatel), boh Odiu, tiež záleží zo dvoch,
v ustavičnom boji proti sebe postavených stránok, totižto z hoha a besu:
vdačne uveril, že k jeho obrazu stvorený človek tiež záleží z podob-
ných dvoch čiastok, totižto z nečistoty zvera a z čistoty boha.
Pri prihlasovaní sa teda k Odinbohu, totižto pri prosbách a obe-
ťach spevom, modlitbami a posunkami údov sprevádzaných, jednalo sa
o to, aby človek pred všemohúceho a vševedúceho Hospo-Odina voždy
predstupoval čo najmožnejšie očistený od svojej vrodenej zvierackosti,
a preto už vtedy spojoval každý k bohu vyslaný vzdych s porosovaním
a prskaním sa vodou, každú modlitbu s umývaním sa a s pálením
vatry jejžto kurom, svetlom, teplom seba očisťoval; veliké bohoslužby
ale spojoval s kúpaním sa v mori, so zapaľovaním deriek^) a s pre-
skakovaním Odinbohu zapálených vatier. Tak stala sa mu voda sväto-
cudnou, oheň pravdovestným.
(Slová modliť, modla, mydlo sú jednoho pôvodu; pochodia ony
od koreňa myť, podobne i myr, more, mrav a t. d. — Prosiť je
složené zo slov po-rosiť).
Usčep 60. Duša éloveka.
Tuším, že asi do tejto doby rozvoju ľudského plemena spadá
ukrotenie túra, kravy, koňa, ovce a j. a prvé jejich upotrebenie ku
cieľom pastierstva. Táto velavýznamná udalosť istotne nezostala bez
vtlaku i na rozvitok náboženských pochopov človeka. Videl on totiž,
že divý zver prispením ľudí, síce i zložiť môže svoju lesniu divosť
a dravosť, ale vzdor toho predsa voždy ostáva len nerozumným zverom;
nasledovne, že to, čo delí človeka od zvieraťa, nie je iba krotkosť
a tichosť, ale že v tom jeho viac menej zvieracom tele musí byť aj
istá čiastka boha, ktorú sám Odin vdychuje do každého človeka.
A túto čiastku svojho bytia nazval vtedajší človek — od dychu —
dušou, na ktorú tiež preniesol tie, so sebou vzájomne zápasiace vlast-
nosti dobra a zla; a síce tým viacej, že dychy Odina tiež boly veľmi
rozličné; iné totižto v lete, iné v zime, iné vo dne, iné v noci. Z jeho
bclbožeských dychov rodily sa duše dobré, z černobožeských zlé; avšak
i dobré duše, ked za príkladom Ďasa zpreneverily sa Odinbohu a tak
^) Ľerka, odratá vysušená utlcená palica, zväčša z kalinového dreva, upotrebo-
vaná miesto pochodní aj v dome ku bvietcniu.
87
potom upadly do hriechov, stať sa mohly zlými, a naopak, zlé duše,
ked za príkladom boha, čtnosťou vymanily sa z moci Ďasu a Besu
a prilnuly k Odinu, stať sa mohly dobrými.
Aetherické podoby dychov Odina od počiatku sveta zdržovaly sa
v raji (III: 13), a pri každom narodeni sa človeka zlietla jedna z nich
dolu na zem, vezmúc si za príbytok : telo novonarodeného nemluvniatka.
Usčep 61. Raj, stan, uav.
Už v 39. úsčepe som pripomenul, že prví ľudia predstavovali si
našu zem, čo veliký horami, dolami a vodami posiaty tanier, plávajúci
ako zrenička v oku, na večnom nekonečnom okeáne.
Že toto prvotné predstavovanie si podoby sveta udržalo sa potom
ešte za mnohé tisícročia, to dokazujú Homér a Hesiod, ktorí tiež takto
opisujú podobu sveta.
Z tohto velikánskeho oka morskej obory vystupovala v nezmernej,
pre človeka nedostihnuteluej dialke, modrá klenutina nebies, na jejžto
ozore tmolily sa milliardy nebeských žiarv, a medzi nimi, čo najmo-
hutnejší a najvyšší panovník — slnce čili Odin. Na nebi boly tri
nadmier hgotné — pozdejšie sklenné — vrchy, teda vlastne tri ne-'
besia; na prvom vrchu, na východnej strane nebies, bol raj (III: 13),
príbytok to dychov Odinových, čili rodiť sa majúcich ludských duši,
ktoré odtiaľ zletovaly dolu na zem, do ľudských tiel, pri rodení sa
človeka ; — na druhom vrchu nebies — i horou Meru menovanom —
bol boží stan, čili príbytok Odinboha, s ligotavým trónom, na ktorom
si on každý deň, na pravé poludnie za okamyh zasadnul; — na tre-
ťom vrchu, na západnej strane nebies, bola nav (V: 12), utešený to
príbytok dobrých duší, ktoré vylietly z tiel zomierajúcich dobrých ľudí,
a v jasnej, večne zelenej navi tesily sa večnému blahoslavenstvu.
Usčep 62. Hora a jama, príbytky to zlých dusí.
Zlé duše zomrelých ľudí dostaly sa do gury (hora = peklo,
XIII: 26), kde pálil jich večný oheň hrúzy a horkosti za jích hriešne
skutky, alebo dostaly sa do jamy [vymyte] hlbiny mora, II: 21), kde
večne mokly v bezodnej priepasti.
V hore i v jame dostaly sa zlým dušiam za príbytok hnusné
teliská dravých zverov, ktoré ked zdochly, i zlé duše sťahovaly sa
z jejich mrčín do druhých, práve vtedy vykotivších sa zverov, v kto-
rých zase až do zahynutia týchto zdržovaly sa. Niekedy prihodilo sa,
že ked takýto živočích, v ktorom hriešna duša sídlila, zdochj'nal,
práve hned vtedy nevykotil sa iuý zver, jehožto telo by bolo prime-
raným príbytkom pre osiroteíiú planú dušu; Ucásledkom čoho sa táto
potom potulovala za čas po lesoch hôr a po Vlnách mora, čo desná
príšera, čili bludná duša (ob-luda, XX: 8), dokýmkoFvek nedostala
v novonákotenom sa zvere svoj nový, ovšem opäť len dočasný príbytok.
Z tohto vysvitá, že viera Hvalskej čeľade vo sťahovanie sa duší,
prvotne vzťahovala sa len, .na duše zlé, plané, hriešne, bezbožné,
a týchto duší sťahovanie sá že trvalo večne; metempsychôsa dobrých
a pobožných duší -trvala iba do pochovania patričnej mŕtvoly. •
Keá duša ústami vylietla z človeka, najsamprv riadne vletela dd
vtáka; a síce dobrá duša do holuba, lastovky a t. d.; planá duša ale
vletela do krkavca, vrany^) a t. d. Dľa niektorých povestí plané duše
zomrelcov vlietly aj do hnusných múch, (IX: 30).
Duša teda bola naším predkom zvláštnou, od tela rozdielnou,
v tele síce žijúcou, ale i krom neho istého života schopnou bytnosťou,
ktorá svoju prítomnosť v tele dýchaním prejavovala, ked vyletela
ustámi z tela človeka, človek prestal dýchať, bol bezduch (mrtvý,
umrlec) a jeho telo stalo sa bezdušmjm; ona potom ešte za čas ob-
letovala v podobe vtáka mŕtvolu človeka, a bola-li dobrá — po po-
chovaní tela alebo jeho popola — ulietla do navi, kde vezmúc na seba
ätherickú podobu svojho bývalého zemského vlastníka, večne žila.
Úsčep 63. Dialší život bezduchá.
Poneváč dľa tohto predstavovania si veci, duša a telo boly dve
rozdielne, len dočasne ua zemi slúčené bytnosti, preto verili aj to, že
ako po úmrtí človeka duša daloj žije, tak že i tdo nie je na večné
veky umŕtveným; ale že sú doby, v ktorých i ono dáva znaky života,
ba že sú i také doby , v ktorých navštevuje ho z navi na čas dolu
zlietnuvšia duša nebožtíka. A vicrepodobne je táto viera jednou prí-
činou toho, že mrtvým do hrobu dávali pokrm a nápoj, ba ešte i na
hroby kládavali jim každoročne 1 — 2 razy jiedlá, koláče, červené vajcia,
mäd. vence a j, menovite na jar dňa 21. marca, a v jaseni dňa
2.Jj, (Septembra, verivše, že vtedy všetky dobré dušičky navštevujú svoje
bývalé telesné príbytky.
*) tíavran je transliterované slovo rrahan; tak ako kolocier transliterované
skoro-cd {/.o. j)0(l iiini rana skoro zarelie) ; iskra — krisa; ratuUst • — leto
rasf ; povraz — jirovaz; povricslo — provieslo ; kriepopa — priekopa; hnovo
hovno a t. d. Zo shjva r rahna, s vypccbaníni hlásky // povstalo vrmci»
(XIX: 18). ...■•...
n
89
V takejto dobe na hrob stúpiť bolo hriechom , lebo verili , že to
nebožtíka bolí ; ba i sám hrob, čo posvätný príbytok bezdušného člo-
veka, bol — dľa jích domncnia — istou citelnosCoii nadaný, — a preto
hroby šliapať bolo vôbec skutkom veľmi špatným, bohu nemilým, hodnosť
človeka urážajúcim a pokoj nebožtíkov rušiacim.
Konečne zomrelí živým mohli dať aj isté heslá, čili znamenia
o svojich osudoch; podobne i milujúci, tak, ako si to vzájomne umlu-
vili. Mrtví svojich milých živých, za sebou volávali do navi a do hrobu :
tak mati svoje najmilšie dieťa, muž svoju milovanú vernú ženu a t. d.
Táto viera mohla byť tiež jednou príčinou zvyku dobrovoľného upá-
lenia sa ženy pri pohrabc nebohého manžela.
Úsčep 64. Si>ojeiiie medxi živými a mŕtvymi.
Aby som dajedny z tuná uvedených momentov vierouky našich
drievnych otcov, čo skutočne jestvovavšie ukázal, uvediem aspoň jednu
z našich starších národních piesní, ktorá nám to, čo dosiaľ povedané
bolo, čiastočne i prakticky objasní. Je to „pieseň siroty'^, a znie
nasledovne :
■i
Mať moja, mať moja za dvoma lioráma,
Už ma hlávka bolí, čo plačem za vama.
Hlavička ma bolí, len tak pobolieva,
Lebo ste ma malú, mamko, odumrela.
Čierna zem, čierna zem! vydaj mi mamku ven, .
Nech sa ja mej mamke horko vjžalujem.
Keď sa vám ja, mati, počnem žalovati.
Bude sa zem triasli, kde budeme stati.
Tu sa teda osirotelá deva priliovára ku svojej nebohej matke,
a síce najprv ku tej časti jej bývalej zemskej bytnosti, ktorá je „za
dvoma (sklennýma) horáma^ t. j. v navi; lebo na prvej sklennej hore
je raj, na druhej stan, a teprv za touto druhou horou nasleduje tretia,
t. j. hora navy. Prihovára sa teda k duši, o ktorej vie že žije „za
dvoma horáma.^ Žatým prihovára sa i k hrobu, prosiac ho, aby jej vydal
drnejúco telo mamky; nasledovne predpokladá o hrobe a zemi: dtehiosť;
lebo predpokladá, že ju ten hrob vidí, čuje, rozumie, bo ináč, keby
tak nebolo, iste by sa mu neprihovárala. Konečne prihovára sa i k bez-
dušnému telu, uverivšia, že jej čierna zem vydala už matku, t. j. že
mamkin hrob, následkom vrelej prosby osiralej dcéry , je už v takom
stave, že ju plačúcu a žalujúcu sa počuť môže v ňom spočívajúca
mŕtvola mamky. Tejto teda sdeluje svoj veliký bol a žiaľ nad svojou
opustenosťou, ujisťujúc mŕtvolu, že ked povstane trochu, a vypočúva
jej žaloby, triasť sa bude i tá citom nadaná zem, „na ktorej (spolu)
12
95
stáC budeme." Z tohto zrejme vysvitá istý hrobový život bezdušného
tela; poneváč keby neverila sirota, že ju mŕtvola matky vidí, čuje,
rozumie: iste nežalovala by sa jej tak horko, úprimne, bolestne; ba
predpokladá o nej i možnosť povstania, lebo o státí hovorí v množ-
nom počte.
Ba máme piesne i povesti , v níchžto milenka dovoláva sa na
vojnu odišlého milenca, ktorý nato v noci na koni prijde pre milenku,
čo umrlec, a pojme ju sebou do dialnej krajiny — do hrobu. Takúto
krásnu balládu počul spievavať náš znamenitý spisovatel- Št. Hyroš;
no bohužiaľ, čo historik nepripisujúc jej zláštnej ceny, nezachoval ju.
1 Biirger svoju balládu „Lenóru" napísal dla povesti, ktorú medzi
Slovinským Tudom počul.
A takýchto piesní, jíchžto hlbokého mythologického významu si,
pravda, málo kto povšíme, my Slavéni máme veľmi mnoho; lebo nie
len to sú mythologické piesne, v ktorých prichodní slovíčko Paroyn,
Beťah, Rarášek a t. d., — ba z týchto často mnohé, krom toho jedi-
ného, i to už kresťansky chápaného slovíčka, ani zbla mythologie ne-
obsahujú, — alo i tie, a síce hlavne tie, v ktorých nie hľadané, lež
prostoducho, a predsa nadmier verne zrkadlí sa bájeslovný spôsob
hľadenia na svet, prírodu a ľudí, čo nesfalšovaný odblesk ducha našich
drievnych otcov.
Tak na pr. i ohľadom toho, v poslednom úsčepe pripomenutého
dávania znakov živým skrze mitvých o jejich osude, jak krásne, jak
verne líči túto vieru našich predkov známa pieseň:
Hory, hory, čierne hory!
Však nad vami smutno stojí.
Sestra bratú hlávku mj'je,
Do vojny ho vypravuje.
„Ach hráčok m Aj prcmiloný!
Kedy že mi prijdcš z vojny?"
„„Sestra moja premilená!
Vyzri ty von po tri rúna.""
Prvé ráno von vyzrela,
Bielo zore uvidela;
„Ach Ľožc Hiój prcmilcný, ;
líž je môj brat ozbrojený." ,
Druhé ráno von vyzrela.
Červené zore videla ;
„Ach IJožc môj premilený.
Už je môj brat v prudkom ohni."
Tretie ráno von vyzrela,
(Jicrné zore uvidela;
„Ach IJo/e môj jiremilený.
Už je môj brat dorúbaný."
91
Sem patrí aj pieseň o venci, ktorý lúčiaci sa milenec dal milenke,
aby ona vedela, čo sa diať bude s milým na vojne:
Keď on (vence) bude zvädlý :
To som doľúbauý:
A ked bude suchý :
To som dostľielaný ;
Ked sa ncpremcní :
Vedz, že som ja zdravý.
Úsčep 65. Odin — Hel.
A teraz znajúc už náhľady našich dricvnych otcov o jednom bohu,
o živote, hriechu, snn-ti a o duši človeka, nadpradieme niť našich úvah
o dalšom rozvoji bájeslovia, zosobna vzťahom na boha Odina.
Slnce, ako najjasnejšie a najblahodarnejšie svetlo — dla môjho
presvedčenia, menovalo sa u Hvalskej čeľadi hel (gelo) ; a považované
súc, zprvu možno že len čo symbol, pozdejšie ale iste ako persenifi-
kácia Odiuboha, zapríčinilo, že i Odinboh nazývaný bol HeJom.
Hel (lat. sol) pochodi od koreňa My (XVI: 27), vyhynulý jeho
peň je Met (glänzen, glitzern) t. j. jasnotou sa stkveť; odtiaľ i názov
pre mravniu stkvelosť človeka slúť, odtiaľ drievue hálva teraz chvála,
pak hlava, holý, hladký, hľadeť aj. Z toho istého Ilvahkého koreňa
My, pošly i Gräcké helios (slnce), hellas (byt slnca, východ), hellen
(syn slnca), pak Nemecké hell, Helle, Halle, Held, glatt, hold, Huld,
gelb, Gold a t. d.
Nemožno mi pri tejto príležitosti ešte raz nepripomenúť, ako pri-
danie duševného prvku (y alebo i) rozhoduje nad prirodzenosťou hmot-
ného prvku, poneváč menovite v prítomnom prípade to nápadne do očú
bije pri slovách Halle (nebo) a Holle peklo , alebo lat. sol (svrcho-
vané teplo) a gélu (ľad, mráz). — Halle totiž a sol pochodia od hly
(XVI : 27), Holle a gélu, glacies od hli (XVI : 28) ; — a toto nezvratné
dokazuje naša zaznávaná a opovrhovaná slavénčina , bez ktorej , ako
vidno, nevyzná sa dnes už ani Gräk, ani Latin, ani Germán vo správ-
nom zpytovaní svojho jazyka.
H — ako známo — prechodí do z, s, ba i do i, š, č (k). Ked
hláska h v koreni hly prejde do z, dá slovo zelený, čo asi toľko znači,
že Hel, boh slnka, je pôvodcom zelenosti prírody; prejde-li do s, dá
miesto spomenutej vyhynulej , momentánny akt stkvenia vyjadrovavšej
formy hleť: durativnú formu slúť t. j. duševne Čili mravne sa stkveť.
Odtiaľ slovo = stkvenie sa ľudského ducha, sláva = duševnia stkvelosť
človeka, ktorým príbuznými sú cudzie: selah, salus, salve, kleion,
glória a j. a naše hlas, sluch a t. d.
9$l
Naše terajšie slovo slnce je síce tiež z toho istého koreňa složené
(sel-lônče), ale je pozdejšieho pôvodu. (Vid úsčep 74.)
Úsčep 66. Odin - Tat.
Odiiilxili hel mal už v tejto dobe ešte i jedno druhé meno, ktoré
privlastňované mu bolo čo mohutnému stvoriteľovi a udržovateFovi sveta,
čo všemohi'iťomu otcovi prírody a ľudí. Meno toto bolo Tat, Tato
t. j. otec.
Tat pochodí od koreňa ty peň tyť (XXI T 9) := mohutneť, i mo-
hutným robit a mohutne robiť, teda i tvoriť.
Slovo Tat, krom Slavénov, zachovalý i dajedny iné plemená Hval-
skej čeľade, a síce Agypťani v mene boha Taot, Feničani v mene boha
Taut (Tot), Germani v mene boha Teut, odtiaľ Teutoni (Deut-sche)
t. j. vyznavači boha Teuta, z nehož Madari ukovali pre nás Slovákov
názov tót, lebo tým jejich vdační otcovia (istotne aspoň vJačnejší lež
synovia) uotiť chceli našich predkov, ktorí jim dali ho2u (živište, vlasť)
a Jiozjm (živnosť)^), a učlovečivše jich, nedali jim zahynúť, ako zahy-
nuli jejich mohutní predkovia, HuDni, Nepochybne teda len z vdačnosti
a velikej úcty nazývali oni našich predkov božími ludmi čili bohami,
čoho pamiatka udržala sa i vo známom jejich porekadle: tót nem ember.
O černobožestve Odiua, jakožto boha slnka (Hel) a boha otca
ľudí (Tat) vid úsčep 46.
-ioui.i .uj.wuu.v...:Úsčep 67. Sochy a bolvany.
Zdáííž odinboh Ifelo bol jeho ctiteľmi už i vyobrazovaný, t. j. či
jemu ku cti robené boly sochy alebo nie : nevedomo ; len možným zdá
sa mi byť, že poneváč už v tejto dobe bájeslovia, pripisovaná bola Odinovi
podoba človeka, že už vtedy činené byť mohly prvé pokusv napodob-
nenia ho z dreva. Med/itým jestli dialo sa i dačo takéhoto, istotne
to bolo len veľmi lichým pokusom vyobrazenia, a v najlepšom prípade:
náhodou nalezený kus sukovitého dreva, kus skrpatelej ratolesti, al»o
kus vysclih'lio koreňa, ktorý tu i tu možno že svojou podobou ponášal
sa trochu na človeka; ba asnad záležať mohlo toto napodobňovanie
•-L— , ^ f J X
,^})/IoKo dokazuje i niiuíarbkó slovo veiuUyrlŕs , (Josloviio prt'ložoiio : vcndstvo,
sniysí'liK! i»ľf'lo/.f>ii() : iiohoslínstro (hospitalita) t. j. Maďari, kcíT k Dunaju do-
tiahli, od vyznavačov volbolia Vivlii (Vcnda), toda od Vendov čili Slavónov,
tuk pohoKtinno prijatí boli, že potom nícnoni Viiudov pohusUnHtro o/.naŕovali,
a síce tým viac, že oui sunú nemali výrazu k ozaaŕcniu tohto pochopu, po-
neváč vicrepodohno takŕho pohostinstva, ako bolo Vcndskó, ani sami neznali,
ani inde nikdy nezkúsili. ' ■\u^ u^s ^^s\v\\\
93
i"!z' opalovania klátikov abo hrubých koreňov, ktoré veci — ako
známo — ešte i v poslednej dobe Slavéiiskeho bájeslovia považované
boly za symboly bohov (menovite černobohov čili besov), na čo upo-
mínať zdá sa medzi iným aj hádzanie opálených klátikov dňa 21. marca
do vody, pri speve a tanci.
""''No ešte vierepodobnejším zdá sa mi byť, že ako na viacej stra-
nách Slovenska nachodia sa jakoby zo zeme vyrostlé, na ludské po-
stavy sa ponášajúce skaly (Súlov, Prosiek, Vrátna a j.) : tak mohla sa
nachodiť i na svahoch a výbehoch vysokých hôr, na južnom pobreží
Chvalinského mora, takáto skala, ktorá nápadne ponášala sa na podobu
človeka a ktorú ľud asnad za zemskú postavu nebeského Odinboha
považoval; pak dajúc joj názov halv, holv, holvan (XVI: 5) jej sa
koril a modlil. Na slovo halv upomínať zdá sa i meno Assyrského
boha Baala, Fenického Baela a t. d. (Prívesok an, an, padá do
pozdcjšieho veku, tak ako pri slovách kam-eii, krem-eň, pram-eii,
plam-eň a t. d.) i
Vzťahom na sochy ešte poznamenávam, že slová suchý, sochor, socha,
^ás-socha zdajú sa byť príbuznými; čomu keby tak bolo, mali by sme
aspoň akú takú narážku na najstaršie sochy Hvalskej čeľade. -^'^"^
Úsčep 68. Pohlavie Odinboha. b
<ubj\ uinoi&M
,, So vznikom personifikácie Odina a stotožňovania ho so slnkom,
neomylne pripisovaná nr.i bola i podoba človeka. Mysleh si teda cti-
telia Odina, že slnko je viditelnou hlavou milovaného, v ostatních časťach
neviditelného boha, ktorú on každé ráno vytrčí z mora, aby ňou svetu
svietil, hu zahrieval a tak plodivosť a rodivosť zeme napomáhal; v;ečer
pak opäť ponoril sa do mora, aby touto, jeho kúpelom posvätenou
velevlahou, nielen osviežil sa po tuhých námahách, ale i potenciroval
silu svojich ohnivých, svetlo a teplodajných 2^^2^^'^kov.
Kadenáhle avšak prijatá bola uka, že odinboh Helo má ludskú
podobu, tu neomylne o nezaveía vzniknúť musela i záhadná otázka,
ohľadom pohlavia tejto ľudskej podoby, či je ona totiž mužskou a či
ženskou; a tu vierepodobne opäť vzkriesené boly staré tradície Hval-
skej čeľade o lemešníctve (Phallus Dienst), spolu s nimi ale nepochybue
i mocné roztržky starešínov o vierouke , ktoré roztržky . možno , že
časom stály sa tiež jednou príčinou posuvnutia sa istej časti Hvalskej
čeľade na juh, a z tejto od pňa národa vtedy odčesnutej prvej vetvy,
že časom pošly známe Semitické národy.
P-^, Ostatuie \et\y — tak domnievam sa — zostaly ešte i ďalej po
hromade; a poueváč si uezualy vysvetliť ciel plodivosti bez rodivosti,
a možnosf rodivosti bez plodivosti: predstavovaly si Odiuboha čo
tnedzičnika čili štyrUy v jednej osobe totiž raz s plodivým lemešom,
druhý raz zase s rodivou trbou, a niekedy súčasne s obydvojim.
,.,, No nielen v tejto prvej, ale ešte i v poslednej dobe Slavénského
bájeslovia, pozorovať možno veliký vliv lemešníctva na rozvoj bájeslovia
a na z neho pošle zvyky, hájilky (ceremónie) a sviatky. Medzi tieto
popredne patrí stavanie brezových kolov čili májov ^ po uplynutí jed-
noho tydňa po veleslay^osti. Svätého Vajana. (Breza bola symbolom
plodivosti.) , ,, ! . ,:'.,.■
B) Vek neolithický.
Úsčep 69. Kultiirné pomery.
,,,^ Neolitickým vekom nazýva sa ten odsek kamennej doby, v ktorej
človek už i hlatit (polirovať) znal svoje kamenné nástroje. ,,.
Nástroje tieto boly asi tie isté, ktoré pripomenuté sú v úsčepe 54,
a tak teda jich opisovať netreba. Náradia však opäť rozmnožily sa
dajednymi novými, a síce predovšetkým hlatidlom, kameňom to ku
hlateniu kamenných nástrojov upotrebovaným. Takéto hlatidlá našly sa
z tejže doby aj v Evrópe, v Pressigny pri rieke Loire, a ešte doko-
nalejšie hlatidlo našlo sa v okolí Parížu '). Medzitým vierepodobné je,
že ked raz mal človek skalu, k hlateniu svojej zbrane uspôsobenú:
istotne mať musel už i dve ploché skaly k drveniu rozličných semiačok
a hlavne zbožia; teda príručný mlyn k robeniu, pravda, z počiatku
ttehars nežnej múky, a tak i známosť cMtha. No vzdor toho, tak
myslím , it v tejto dobe ešte nebars zapodieval sa človek tretím
stupnoiu kultúrneho rozvoju, totiž roľníctvom ; lež o voľačo menej za-
neprázilňujúc sa prvým stupňom (lovectvom) — následkom skrotenia
túra, kravy, koňa, kozy, ovce — pomaly piinovať počínal druhý stupeň,
totiž paíitieľstvo.
-i;;/jiZ oboru rohiíctva medzitým neomylne známe mu bolo už dorá-
banie konajú a lénu , pak pradenie vlákien a pletenie plátna ; na to
poukazuje i tá okolnosť, že slová konope (cannabis, Jíanf) a len
(Leine, línu/in, linleam) sú spoločné mnohým plemenám llvalskej čeľade;
.i ilil — \fU.^
'j Der vorgeschichtlichc Menscli von Friod. Hollwald. 1H74 sfr. 176.
nasledovne znať jich mnsely ony ešte pred svojim rozídeníiii sa z Ať-
ménskej vysočiny. No dorábanie p/áíwa istotne nedialo sa vtedy ešte
tkanim (Weben od viť), lež tak ako plotov, pletenim, pre a zapletaním,
čo i samo slovo plátno dosť jasne dokazuje. A toto bolo najdraho-
cenejším výdobytkom valnejsieho rozvoju kultúry, tak, že plátno, dosí
skoro na to, zastupovať počalo pri kupčení zástoj mädu, t. j. najdriev-
nejšieho surrogátu peňazí, tak že kto kúpil dačo, nedal už za to mäd,
lež plátno , ktoré menovite ku kupčeniu so vzdialenejšími plemenami
o vela vhoduíyšie bolo, nežli mäd v kupách uschovaný. A od tohto
nového surrogátu peňazí, totiž plátna, pošly potom slová: platiť, plat,
platnosť a j.
Z čiastky cieľom väčšej bezpečnosti, z čiastky k vôli výdatnej -
šieho prevodzovania rybačky , stavala si Hvalská čeľaď teraz už po-
četné chyže a hyty, ktoré v melčinách môravy na koloch stály, a preto
meno valy sa ony kol-chyžami abo koli-bami, súc úzkymi a dlhými
lávkami (most, more, môrava XII: 21) spojené s kopninou pobrežia.
Takéto byty, hlatené nástroje, pak chlieb a plátno , výsledky to
ľudských námah z tohto veku, veľmi značný obrat dať musely aj vše-
denním zaneprazdňovaniam človeka, lebo všetky tieto práce vyhľadávaly
vtedy nesmiernu trpelivosť, pilnosť, vytrvalosť, pozorhvosť, čo všetko
valne prispelo ku vzdelávaniu ľudského ducha a ku šlechteniu jeho
obyčajov a mravov. ,mwí.., w/, ,«
ríf . v.V^W r,rfo(í-i")[ľí?
Q. 13 © -V a.
i od ú-Ŕíil .«;
a) Belbohyna. ' «>«^^^ R>!losíi«m
Úsčep 70. Meno Devy. ^ '
Ked! raz Odinbohu privlastnená bola podoba človeka, pomaly síce,
ale celky prirodzene nasledovať muselo i korollárium tohto smyselného
predstavovania si prvého božestva, že totiž jeho plodivosť a rodivosť
deje sa tiež len ľudským spôsobom, nasledovne že i Odin musí mať
svojej božskosti dôstojnú družku života, čo spolupôsobiacu mocnosť
... ,. , - iJ-'.).i;Y íl I /'J ,a;lL»
plodivosti prírody. ". , . ' . .
Túto novú uku svojich prvých národních mudrcov obecný ľud
íívalskej čeľade vicrepodohne tým ochotnejšie prijal, z čiastky, že mu
učenie o medzičníctve Odinboha ťažko bolo k pochopeniu, z čiastky,
že ňou určitý zástoj dostal sa i druhému nebeskému veletelesu, totiž
liene čili lune (XVIII: 7), ktorá, ač vlastne medzičníky splodeuou
dcérou Odina bola^), takto stala sa vernou manželkou a životo-súpra-
hou plodivého Odinboha, čili ^^o\udejúcou a sinúudoJčíacoK ženskou,
teda Devou prírody. ^vo.tolq o.íí; ;(i:i ;-:')l A^s'-v bo i '■.•i\írÁi
A toto meno Odinovej dctiry a manželky zaiste i úplne zodpove-
dalo vtedajším pochopom o tejto druhej bulibe, čílí božskej bytnosti;
lebo meno Deva je toho istého koreíia čo Odln (V: 1), — sú to teda
vzájomne sa doplňujúce božstvá božieho deju čílí tvorenia, a jako také
sú ony blahodajuými prameňami plodivosti a rodivosti prírody. Menovite
on bol bohom svetla, tepla, dňa: ona bohyňou vlahy, vody, nádeje;
on dobrodajným diedom: ona dojkou (dodou, dundou) sveta; on skrze
svoj nebeský oheň dejcom stvoriteľom divných diel sveta : ona dažďom
a nadájajúcou devou týchto detí prírody.
j, I prabôh Parsov Ädity mal za ženu boliyňu Aditi, o ktorej po-
dobne udáva sa, že bola dcérou Dakšovou, t. j. dcérou pak manželskou
Dadž- čili Dadi-húha, teda Odina; ba i o Trojánskej Hcliene spieva
Homér, že bola dcérou Dzin-a, čili Zeusa.
lisčep 71. Priineiiia Devy.
Belbohyňa Deva ale krom toho mala ešte i nasledujúce mená:
<>>' 1. Jako dcéra Odina, podržala svoje staré meno Liena ti\i Luna
(XVIII: 7).
2. Jako druhá stkvejúca sa žiarva nebeskej ozory a manželka
slnci-boha Ilela, menovala sa tiež Helou čili Zelou. Odtiaľ Gräcké
zélos — horlivosť, žiarlivosť'^), zelene ::= mesiac (XVI: 27).
3. Jako bohyňa rodivej sily: vlahy a vladárka obory mora, jako
manželka ohňa (slnka), čili ako pomocná a dojčiaca súpraha Tat-hoha
volala sa Mat-ow {\ ([\mm\\\\ q Matkou, od koreňa myť (XXI: 21); —
odtiaľ nielen mundus, mater, mama a jiné, ale i Nemecké Maid,
Mädchtn t. j. čistá.
Úsčep 72. Materské pôsobenie Devy.
Symbolom Odina. ako už známo, bol oheň, symbolom Devy bola
voda. Oheň a voda, ako vidomý zjav dvojbožestva, požívaly teraz čím
dial, tým väčšej úcty, a menovite Deva velikej dôvery u ľudu. A bolo
to i prirodzené: lebo trebas slnce obyvateľom Chvalinského poiuoria
poskytovab nesčísloé dobré dary, mnohé takéto dary poskytovala jim
tam i vlaha a menovite, nwre, nad jehožto plytkými korytami mali
^i1«j| VW ŽendavesUMOl-Tá : 5.
„„»), Vi<í Ajax íjofokUs, r,:3.
97
ešte i najbezpečnejšie ľudské príbytky (koliby). A ked tu i tu zúrila
i Deva dlhými plušťami a peniacimi sa vlnami morskej obory : predsa
jej černobožeské zúrenie nebolo tak desným a hrozným , jako zúrenie
a romonenie černobožeského Odinovho ohňa, ked bleskami strašil svet,
a kárajúc hriešnych ľudí tu i tu zapálil nielen luhy pastierov, ale
i príbytok človeka, v okamyhu znivočiv takto mnohoročnie námahy
pilných delnikov.
Ľudia tejto doby, považovavše Odina a Ľevu za Tatu a Matu
sveta i ľudí, teda prostredné i za svojich rodičov, práve tak ako deti
vôbec, milovali a vysoko ctili Tatu Hosp-odina (dejcu a dajcu živ-
ností), ale pritom sa i báli , práve tak ako deti prísneho otca ; bel-
bohyňu Matu, možno, že nectili sa rovne vysoko jako Odina, no poneváč
skusovali od nej menej prísnosti, mali ku nej zase viac dôvery, ako
dietky vôbec viac dôvery mávajú ku mäkodušnej matke, nežli k prí-
snejšiemu a preto i tvrdšiemu otcovi. A tejto velikej láske a oddanosti,
viere a dôvere ľudí ku milenej a milostnej Matke, pripísať načim to,
že pri denne mnohonásobnom vykonávaní nábožností nikdy nezabývali
na íiu a na symbol jej čistoty (vodu), a ked si dačo žiadali, žiadali
to riadne len od nej, ba ešte i ked sa k Odinbohu obracali so svojimi
žiadosťami , zväčša činili to len jej prostredníctvom , tak ako to deti
vôbec činievajú, domáhajúc sa orodovania matky u otca. No pri kaž-
dom prednášaní takéhoto želania, pri každom nábožnom vzdychu
k božským rodičom , malo miesto — ako už v úsčepe 58, pripome-
nuto — porosovanie a oprskovanie, ba pri prednášaní väčších želaní
i mytie sa s vodou, ktorého mytia symbolická pamiatka ■ — ■ obzvlášte
u plemien Ilvalskej čeľade — až podnes udržala sa, nielen vo spôsobe
posunkovania t. j. skladania rukú pri príležitosti nábožných vzdychov
vôbec, lež u nás Slavénov menovite i v názve samého vzdychania:
mydlíthjj čili modlitby (srovnaj Maďarské: imádni) ; poneváč iste už
vtedy takéto, k božským rodičom vysielané vzdychy, od porosovania
a prskania menovaly sa prosbami (praecos, Frage), od mytia ale
modlitbami; socha ale, pred ktorou dialo sa toto mytie, a ku ktorej
dialy sa prosby, totiž bohjiia čistoty a lásky Máta (Mal d, Maidle),
menovala sa modlou, ktoré pomenovanie, z tejže príčiny, neskoršie
i na sochy iných bohov prenesené bolo.
Úsčep 73. Pamiatky očisťovania v 81avénskeJ reéi.
Pri riadnych väčších Odinu a Deve činených službách a obveťach
nábožnosti, zapalovaný bol i oheň. Zvláštnej úcty a vážnosti požíval
„boží oheň" t. j. bleskom zapálený strom. Ked boženíci prišli ku takto
13
9Š
rozžilmutému stromu, považovali to za zvláštne sčastie, za railostiplný
boží dar, a preto rozdmy chovali takýto oheň, aby nezhasnul, ale upo-
trebený byt mohol ku väčším slavnosťam a očisťovaniam pobožných,
vzáctné žertvy prinášajúcich obvetníkov.
Podobne bolo s vodami ; čim väčšia rieka , jazero , more : tym
vzácnejšie z nej porosovanie a mytie, tym bohumilej ši v nej kúpeľ.
Stopy tohto nielen fyzického, ale i mravného očisťovania človeka, na-
chodíme i v dajednych slovách našej reči:
Krásnfim bolo, čo očistilo sa kresom ohňa (XII: 31), čo malo
ako iskry ^) kremeňa ohnivo-červenú barvu. V Srbčine značí kresiti se :
stkvieť sa ; v staroslovenčine kreš : solstitium ; v slovinčine kresy : Svati-
Vajanské ohne, zapalované dňa 23. júna večer.
Pekným bolo, čo očistilo sa opekaním u ohňa (XV: 20); páčilo
sa, čo ohňom prepečené bolo. (Lat. pulcher od pálčenia.)
Bielym, bolo, čo očistilo sa bttim (praním) vo vode (XVI: 6);
podobne i blesk, bilok, obilie od bitia — {(bylina ale od bytia).
Švárnym (švárnym) bolo, čo očistilo sa ohňom a vlahou nebe-
ského svoni (XIX: 3) teda slncom a daždom abo rosou (teplou vlahou);
pak čo vôbec súčasné prečisťovanie ohňa a vody prešlo t. j. čo varené
bolo. Slovenské device, aby vraj švárne boly, podnes rady umývajú sa
daždovou vodou a rosou.
Pravým (pravdou) bolo, čo očistilo sa praním (bitím) vo vode
(XIX: 19) a lorantm božieho ohňa (XIX: 20) t. j, opekaním u ohňa,
ktorý sám boh bleskom zapáhl. Možno že už vtedy menoval sa takýto
oheň paroňom, ktorý potom, (v tretej dobe nášho bájeslovia) personi-
fikovaný bol v bohu Paromovi.
Mravnim bolo, čo očistilo sa pomorením čili ponorovaním do
svätocudného velekúpela Odina a Devy t. j. do mora (mos raoris;
XIX: 21) a t. d.
b) Černobohyňa.
Čo som v úsčepoch 45 — 47 uviedol o černobožestve Odina, to
isté platí aj o černobožestve jeho manželky Devy. I jej rodiaca sila
menila sa z času na čas v pustošiace plúšte a povodne, nimiž karhala
ludské hriechy a zlosti; a čo personifikácia luny každých 14 dní
ukryla svoju rudú tvár, ostaviac človeka vo tme a mrákote desnej noci.
Ako Deva brala na seba hrúzyplnú podobu Diveny abo Ďasice,
čo divo a vzdorne desila, čo strašne dusila a dlávila zdravie i životy fudí;
*) Iskra je len Transliteráciou slova Krisn.
99
ako Luna premieňala sa na desiacu Lupu (VII : 8) , dávatelku
tmy a zimy, čo lúte lúpila človeka a prírodu o vzáctné beibožeské
dary svetla, tepla, vlahy;
ako Hela menila sa čo černobohyíia na Zlotú (XXI: 28), ktorá
zlostne pohlcovala blaho človeka, hlodajúc kárami tmy a mrazu na jeho
zdraví a majetku, ba často navštevovala ho i hladom, tak že kde sa
zjavila, tam panovalo zlo a žial;
konečne ako Máta preobrazovala sa na smutuú, vlny metajúcu
a víchrami romoniacu Mátohu (XXI : 22), ktorá blúdac po desne
šplechtajúcich vlnách, mátala svet, a hrozila ludom nesčastím a zkazou,
3. T la. r.
a) Belbok
Úsčep 74. Mená boha Tura.
Kadenáhle ujal sa dualismus božstva vo vierouke Hvalskej čeladi,
prirodzeným výplyvom tejto viery stať sa musel trialismus, čili to učenie,
že ani božskí manželia Odin (Helo) a Deva (Hela čili Luna), tak ako
ludia vôbec, netrávili svoj manželský život bez požehnania, totiž bez-
detné: a to predpokladať sa muselo o nich tym viac, že oni spolu
boli zárodkom a prameňom všelikej plodivosti a rodivosti sveta, prí-
rody a ľudí; nasledovne bez jej prirodzených výsledkov ani oni zostať
nemohli vo svojom manželskom živote.
Možné je síce, že dFa najstaršej vierouky, v dobe vzniknutia
tohto trialismu, Odin a Deva mali len jednoho syna Tura; isté je
avšak, že v pozdejšej dobe pripisuje sa tymže božským manželom troje
detí, totiž Tur, Krt a Sieva; prvý z nich bol symbolom tepla (sluca),
druhý symbolom ohňa, a tretia symbolom vlahy a života.
Prvorodzeným synom odinboha Hela, a jeho manželky, devy Heli-
bohby, bol božič Tur, t. j. mohutný boží tvor (XIX: 9), ktorého
ľudia — podľa jeho božích rodičov — aj Hel-lônom abo Zel-lônom,
t. j. Hela a Hely synom (XVI: 27; XVIII: 7), v diminutivnej pak
forme Zel-lôn-kom abo Zel-lonča-tom nazývali. A v tomto dimiuutiv-
nom názve božiča Tura obsažené sú naše terajšie názvy prameňa
svetla a tepla, totiž slnko (Zellônko) a slnce (Zellônče), len že pravda,
vo skrátenej forme.
Tur, ako malé dieťa — čo roznietený plod nkma (otca) Hela
a niany (matky) Iloly, menovaný bol i Nur-om (núra = zem; nem.
nähren, lat. nutrire. XIX: 11); ked ale dospel k veku asi dvanásť-
100
ľOČDieho chlapčeka, dostal ešte i meno Ghasoň (XII: 3) t. j. mladík.
Tomuto názvu 'ľura príbuznými sú slová chasa = domová mládež
(XJl : 3), chasník = šuliajcok, hasačert = Hausteufel a j.
V tretej dobe nášho bájeslovia menoval sa boh Tur i Stri-hogom
(XIX: 9), ktorému názvu príbuzné je slovo ostrýhať, (Strihať sl strígôň
vid XIX : 10).
Aby božič Tur, čo budúci nástupca otcovho panstva, zavčasu
privykal ku riadeniu osudov sveta a ľudí, sverené mu bolo vladárstvo
nad hrudou čili kopninou zeme (srovn. lat. terra, gräcké irefó a j.),
o jejžto život a zdar pečovať: stalo sa teraz už jeho úlohou. Pozdejšie
dostal za manželku svoju sestru Sievii čili Živú, s ktorou potom čo
dospelý muž splodil dvojo detí: syna Viata (Viet, Piet, Pit, Vít)
a dcéru Cestu, na konci tejto prvej doby i Myrnou menovanú.
Úsčep 75. Tato — Svorboh.
A tu sú prvé patrnej šie základy rozdeľovania úloh pri riadení
osudov sveta medzi božstvami rozličnej prirodzenosti. Tato Heio pa-
noval nad nebom, Mať Hela nad vlahou a zel-lôn Tur nad zemou;
no tento poslední čim lepšie dozrieval čo muž, tym väčšmej rozširoval
sa jeho, a zužoval sa Odinov okres pôsobenia pri riadení sveta. Naši
predkovia totiž predstavovali si božskú rodinu nebies celky tak, ako
jednu rodinu ludí na zemi; — čim Vtäčšmej ostarieva otec rodiny:
tym väčšiu činnosť — a síce zo dňa na deň v širšom kruhu pôso-
benia — vyviňovať musí najstarší syn, aby hospodárstvo škody ne-
utrpelo. Asi takto bolo to i s Tatom Helom, ktorého — poneváč už
nebol jediným bohom — pomaly prestali nazývať Odinom; ba v tom
presvedčení, že časom jarému Turovi bude muscť čo sletilý starec
postúpiť i najvyššie panstvo nad slnkom, zavčasu postarali sa preň
i o inú, božským skusenosťam starca primeranú úlohu žitia, sverivše
mu panstvo nad íirmamentom, čili nesčislným počtom nebeských žiarv,
o ktorých pevne verili, že sú v úzkom súvise s osudami ľudí.
Firmament nazývali naši drievní predkovia vor-ú\\\ (sansk. varuna;
gräcky vranos) a s predložkou s: svor-om (XIX: 17), dľa čoho teraz
už i Odina nazývať počali Tatom a bohom svoru, čili Bohsvorom
a Svorbohom, a jeho ženu Devu Mätou svoru alebo Svormatou, jejžto
pozdnejší ctitelia ])()tom i názov Svonnatov (Savromatov, Sarmatov),
ctitelia pak Svorboha názov Svorabov (SArabov, Serbov) prijali. Zo
slova svor utvorené je i meno Babylonského boha Assura, dľa tohto
pak i meno Egyptského boha Osyra.
101
Svorboh Helo teda — ač v tejto dobe nášho bájeslovia, ako ná-
čelnik božskej rodiny, ešte voždy rozhodný vliv mal na riadenie sveta
— predsa pomaly počínal už byť špeciálnym bohom a Tatom svoru,
a j ako takémuto privlastňuje sa mu i vy nalezenie istých, z hviezd na
nebi sostavených znakov, ktorými značil si vraj na klenutine nebies
osudy sveta a ľudí. Možno, že takto zanechať chcel pre svojho ná-
stupcu závet, dľa nehož riadený chcel mať svet i potom ešte, ked by
on už asnad panovať prestal; a poneváč predpokladalo sa, že v tomto
svojom závete, žiarvami nebies zaznačuje na klenutine i budúce osudy
ludí, zavčasu značne zapodievať sa počali boženíci Hvalskej čeľade
s hvezdárstvom a menovite s astrológiou, ktorá potom nadmier rýchle
rozviňovala sa u niektorých plemien, stanúc sa poprednou vedou ná-
rodnej uky o svete a bohoch.
Domnievam sa, že bx)ženíci Hvalskej čeľade z nebeských hviezd
asi nasledovne tvoriť si mohli písmeny, ktoré vierepodobne čiarvami
o
(čiarba , odtiaľ čarhat = písať) pomenovali. Súhvezdie ^ ° na príklad
predstavovali si spojené neviditeľnými čiarkami, tak, že povstala z neho
o., o =
písmena 0- "-j súhvezdie , podobne pospájané takvmito čiarkami,
■■■■•o • ., 0 0
o o
dalo jim písmenu ; i a t. d. a z týchto písmen, možno, že dľa istých
o o
pravidiel poskladaných, veštili už potom národu jeho budúce osudy.
avíílíí
Úsčep 76. Mat — Myrbaba. ^
Svormať Hela i dalej podržala panstvo nad lunou, na zemi pak
panstvo nad vlahou vôbec, menovite ale nad morom. Jej vlivu pripi-
sovaný bol prítok a odtok mora, pravidlo krvotoku ženského lona,
porosovanie zeme dažďom a rosou a t. d. ; a preto , jako dobrotivé
slnce dehlo čas na dobu dňa a noci, leta a zimy : tak luna delila dni
na týdne a mesiace; dovedna pak (slnce a luna) delily čas i na roky.
V staroindickom spise Nirukta aspoň výslovne stojí, že „mesiac je
voždy novorodzeným zvestoňom dňov, ktorý prechádzajúc, prináša bo-
hom príslušný podiel," t. j. obete.
Nasledovne luna bola hlavním základom rozdelovania čili merania
času , a preto nazývala sa vtedy aj Merou alebo Myr- hohhou (čili
Myrbabou) času ; pozdejšie pak, dľa tohto jej názvu meňačom alebo
mesiacom (od myr, mera, merať), ktorému príbuzné sú Gräcké mriromai,
meis (mesiac '), meirizo; Lat. metiri, mensura, mensís; Germ. messen,
Maasz a t. d. ' •-'^•"<''-'í'-' ■' '
1) Odyss. 14; 162,
10^
Usčep 77. Symbol Tura: túr.
m
Tur bol v tejto dobe bájeslovia hlavne pánom zeme, a jako jej
nian čili nktiteľ menoval sa — ako už spomenuto i Nur-om\ no da-
jedny plemená Hvalskej čeľade predstavovali si ho pozdejšie ako
ženskú, pod menami Terra, Erta, Gäa (zem; XVII: 3), Núra, Pan-
dora (vše-darkyňa), Pan-mételra (vše-mať), De-méteíra (boho-maC) aj.
Vzťahom na ohromnú velikosť zeme, jej plodivú a \se-tvorivú
silu, a jej čiernu barvu: symbolom Tma, čo boha zeme, bol čierny túr
(Taurus), ktorý, čo jeho mil}' a jemu posvätný zver, ešte i potom
velikej úcty požíval, ked Tur — v druhej dobe nášho bájeslovia, už
celky prejal bol od otca Hela panstvo nad slncom, tak že v tejto
druhej dobe stal sa túr i symbolom slnca.
^j^^ Jak velikej úcty požíval boh Tur u potoraných Slavénskych po-
tomkov Hvalskej čeľade, vysvitá z názvov veľmi mnohých Slavénskych
miest, ktoré jim dľa mena Tura pridané boly (na pr. na Slovensku
Tiirihrad: Zniev; Turovo: Štubňa; Turentýn : Tvenčin ; Tura, Turany
a t. d.) a v ktorých mestách nepochybne výhlasné sochy tohto mo-
hutného boha stáť musely; veľký počeí týchto, dľa ctenia boha Túra
po Slavénskych krajinách pomenovaných miest, dokazuje ale krom toho
ešte i to, že tieže kraje skrze našich Slavénskych predkov v časoch
hlavnieho kvetu Turovej úcty, nasledovne teda ešte na počiatku druhej
doby nášho bájeslovia, čili viacej tisíc rokami pred Kristom, opano-
vané byt museli.
■ ■• I ' '
b) Černohoh.
Úsčep 78. Týrač Tur.
Dotyčné černobožeskej bytnosti boha Tura opäť len to platí, čo
rečené bolo o bohu Odinovi v úsčepe 45, že totiž plemená Hvalskej
čeľade, vedení duchom svojej reči, i o belbohu Turovi verih, že v istých
dobách berc na seba podobu, a uväzuje sa v úlohu zlotca černoboha,
aby karhal a káral nevíľačných ľudí a trestal jejich hriechy. I tu teda
opäť len to stojí , že súčasne so vznikom belbožeského koreňa tri
(vetvy Tur, tvor, tvár, zver, ostrihať), zniknúť musel i černobožeský
koreň try (vetvy otrava, treť, terat, Tras, strach, týrať, strihať, Stri-
gou, trýzniť a j. j, ktorými označovaiy sa černobožeské vlastnosti Tura,
čo týraéa prírody a ľudí.
Úsčep 79. Tras, Strach, Strygôň.
Dla vierouky Hvalskej čelade teda, pri nehodách zimy a noci
spolupôsobil i černoboh Tur; krom toho ale jemu, čo pánovi zeme,
pripisované boly aj hrúzy lomozu a trasenia, ktoré dialy sa vo vnú-
tornosfach zeme, a ktoré vtedy — pred, Boh vie, koľko tisícy rokami
— zaiste nielen o vela častejšie, ale i značne intensivnejšie byť mu-
sely, nežli sú teraz.
Dľa tohto, černobohu Turovi pripisovaného pôsobenia, mal on,
ako bes, nasledujúce nazvyská: , ' ' "'
a) ako tmiboh menoval sa Strach; vó dne sídlil v lesoch hor,
abo v priepadiskách jamy; v noci vychodil von a čo desná obluda
strašil ľudi;
b) ako zimiboh a zapríčiňovatel podzemného lomozu a trasenia,
volal sa Tras, hrúzne otriasajúc údami človeka a strevámi zeme;
c) konečne pak, ako bes, ničtožiaci dobré dary prírody a ukra-
cujúci blahodajnú dĺžosť dňa a leta, nazýval sa Strygo-m čili Stry-
gôn-ora, jeho žena Strygou, s ktorou sídlil v pustých vidiekoch zeme,
prekážajúc úspechom dobra a blaha človeka.
Nasledovne, ako jarý tury belboh Tur, mohutne tvoril dobré dary
neba i zeme v prospech ľudí: tak divý Strach desil ľud tmou; Tras
teral ho ostrosťou zimy, a trysnil ho nielen hrúzami zemetrasenia, lež
i strelami božieho ohňa čili bleskov; Strygo zlomyslne týral a trávil
mu dobré dary prírody; menovite pak v boji či s nepriateľmi a či
s divou zverou, ked nahneval sa belboh Tur na človeka, odvrátil sa
od neho, a tu ovládal bojujúceho Strach a Tras, tak, že už potom
jeho porážka nikdy nevystala.
Naproti tomu ale i tu zase stojí to, čo rečené bolo v úsčepoch
45 — 48 o černobožestve Odina, že kde Strach bol najdesnejším — -
totiž o pravej polnoci — tam naraz a súčasne bol i zárodok novor
vzkrieseného jarého Tura čili jutra a nového dňa, a kde Tras naj-
väčšmej týral človeka zimou a mrazom, a kde tma nocí najdlhšie
trvala — totiž dňa 21. decembra — tam naraz a súčasne bol i zá-
rodok novovzkrieseného boha slnca, Tura.
'.h
4:. D^ r t.
a) Belboh.
Úsčep 80. Meno Krta. ''^
Druhým synom Odina a Devy -bol Krt (XIX: 15). Dľa úsčepu 19,
bodu G, ked ku složenérau ženskému prvku hr, pridá sa mužský prvok i :
104
povstane i belbožeský složený koreň kri, peň kreť, vetvy oJcriaf,
kriatnuf, krsnúť, kresať (oheň), kriesiť a t. d.
Ako z týchto z koreňa kri pošl.ých vetiev jasne vysvitá Kriet
(Krt) čili Kries (Krs) bol belbohoni času, čili boliom kriesenia života
prírody a ludí, a preto udržala sa posvätná pamiatka jeho blahodaj-
ného pôsobenia, takmer u všetkých plemien Slavian veľnároda. Ako už
pripomenuté krés značí v staroslavénčine solstitium, kresy u Slovincov
Sväto-Vajanské ohne, kresiti se v srbčine : stkveť sa ; ba v mestečku
Krška, kde kedysi vefké Rímanské mesto Neviodunum stálo, vykopaný
bol kameň s nápisom : Invicto deo Charto Neviodum ; dôkaz to toho,
že náš Kriet (Kriato, Krodo, Clirodo, Kršo) i od Pámanov ctený bol
tam, kde títo v bližšom styku žili so Slaviany.
U Rusov menoval sa tento boh Chrs -om. a vyskytoval ešte i medzi
bohami tretej doby, jíchžto modly velekniaho Vladimír bol dal postaviť
v Kyjeve: „Perúna drévjana . . . i Chorsa, Daždboga i Striboga i Se-
morgla i Mokoš." — Christoljubec pak píše: „Vérujušče v Perúna
i v Chorsa i v Mokoš i v Sima."
Úsčep 81. Pamiatky JKrieta v pove^ťaeli.
Krietovi, čo vládcovi času (srovn. Gräcké chronos) a buditeľovi
života vôbec, pripisovaný bol — menovite v pozdejšej dobe — krie-
sivý vliv aj na mravnie záujmy človeka, rodiny, obce, národa. Ked si
človek založil nové hospodárstvo, vybudoval nový byt: prvá modla,
ktorá doň ponad priestol postavená bola, bola modla Krieta, aby blahý
život kriesil v novom dome a poprial rodine dobrých časov ; keď ale —
v dobe lovectva a pastierstva — presťahovala sa rodina do druhého
vidieku, aby tam zaujala nové polia: opäť hlavne vzývaný bol Kriet,
aby blahý život kriesil a sčastlivých časov poprial rodine aj v novej
domovine. A preto za to mám, že s menom Krieta istotne velmi úzko
súvisia i mená Krok a Krak, známe nám menovite z bájcslovných
povestí Českých a Poľských; čo nad všetku pochybnosť dokazuje
i sama reč, poncváč celky podobný vznik ako Krak od kreť, majú
i slová mrak od mreť , prak od prať (biť) , vrak od vreť , drak od
drať, dreť, zrak od zreť a j., ba na to poukazovať zdajú sa i Slavén-
skymi letopiscami zaznačené dátky o osobnosťach Kroka a Kráka.
O Českom Krokoví rozpráva Kosmas'), že mal tri dcéry, vcšť-
kyne; najmladšia Luhisa, kedt prevzala po otcovi vládu, rozsúdila
dvoch bratov, vadiacirh sa o isté priestory otcovho dcdictva a potom
*) Kosrnas, 1. 9—16. nAii/í/íq bu
305
vydala sa za Premysla „oľáča." Ked poslovia Lubiše prišli k Pre-
myslovi, aby zvestovali mu zámysel Lubišinho sňatku, našli ho s dvoma
voly orúceho novinu 12 krokov dlhú a širokú. Premysl ked počul ves(
o sňatku, vrazil otku do zeme, i vyrástly z nej tri haluzy s lístím,
z níchžto dve usclily, tretia zostala a bujne riastla.
O Poískom Krakovi pak rozprávajú Kadlubek *) a Boguchval 'j,
že mal dvoch synov a jednu dcéru Vandu (XVIII: 17); synovia za-
bili ľútu saň, po ktorom víťazstve avšak mladší brat, tiež Krakom
menovaný, zabil staršieho a puchvátil prestol. No nezavela na to
zomrel, po ňom pak panovala pannenská Vanda. O jej ruku uchádzal
sa Nemecky kráľ, avšak ona nechcela ho, a preto Nemec válečne
tiahnul proti nej. Vanda. soberúc svoju čaty, smelé tiahla proti nemu;
no zaľúbenj' Nemec poddal sa jej, reknúc : „ Vládni vzduchom, zemou
i vodou\" a seba preklal mečom. Vanda — rw, vdak za toto veliké
víťazstvo — sama dobrovoľne obetovala sa bohom, vrhnúc sa do Visly.
Po jej smrti panoval vojvoda s dvasnásty vladikámi.
Povesti tieto síce vierepodobne padajú už až do počiatkov tretej
doby nášho bájeslovia, — no v nich zaiste verne zrkadlí sa božská
povaha i drievného Krieta Hvalskej čeľade, čo boha času a kriesiteľa
veškerého života na svete; lebo roľa 12 krokov veľká, ktorú Premysl
(symbol času) oral, a tých 12 viadíkov, ktorí po Vande panovali, sotvy
bude čo iné, ako dvanásť nebeských znamení čili tak zvaný zodiakus ;
Lubiša čili Lada rozsúdila v Českej povesti dvoch bratov t. j. zimní
a letní slnovrat, a v Poľskej povesti tí istí bratia zabili saň, čili zimu,
na to mladší brat ubil staršieho (t. j. jaro zvíťazilo nad zimou) a po-
chvátil prestol (vrcholenie panstva slnca).
Úsčep 82. Mená Krieta.
V prvej dobe nášho bájeslovia, Kriet, čo pán času a kriesíteľ
slnka, ctený bol aj čo ochranca skotu, hospodárstva, majetku, bohatstva.
Ako takýto mal i nasledujúce mená:
1. Plamnit , Palnit, ktorý rozplameňoval teplo slnka k dozrie-
vaniu úrod;
2. Mokoš, boh vlahy, jejžto spolupôsobením darí sa hospodárstvo:
3. Plyvník, boh zdaru, plnosti, požehnania, oplývania ;
4. Zboždiv, boh zbožia, pozdejšie i Byl-viet-om menovaný;
5. Zemnik, boh zeme vôbec, menovite ale jej vnútorností.
») Hist. Pol. I. ep. 1—10.
') Apud Somniersb. U, 21.
14
106
U Gräkov menoval sa Kriet, ako hriesiteľ slnka, i Herakles-om,
jeliož úcta ale vraj len zo Skýthie prešla do Gräcka^). V poznámke
k úsčepu 62. pridanej . pripomenul som dajedny v našej reči pricho-
diace transliterácie, ako : krisa iskra, vrahan havran, kolocier skorocel,
letorast ratolesf a t. d.; kto vie, či aj v mene Herakles^) nejestvuje
takáto transliterácia pôvodniehu názvu Helakres? — čomu keby tak
bolo , v cele inom svetle objavily by sa nám báje Gräkov o tomto
Skýtskom božstve, ktoré veľmi upomínaly by na Slavénske báje o Kro-
koví a Krakovi. — Gräcké božsto Krieta volalo sa ApoUonom.
Krietová socha, čo ochrancu skotu a hospodárstva, shotovovala sa
zo solnieho kameňa, neskoršie i z hustého vápenca, ktorá, ked mal
byť pekný čas, bola celky suchá, ked ale pršať malo, obvlhla. Takáto
socha, asi na piad vysoká, stála v každom príbytku na polici nad
príestolom, a menovala sa Krieťkom čílí Škriatkom; a tejto sošky ra-
dievali sa pastieri í roľníci dotyčné konania svojich prác, lebo jej
suchosť abo obvlhlosť predpovedala jim jakovosť najbližšieho počasia.
Viera v dívináciu Krietkových sošiek udržala sa až daleko do kre-
sťanskej doby, lebo Kosmas, ktorý r. 1125 zomrel, píše^), že ešte za
jeho doby radievali sa roľníci, už čo kresťania, svojich Škriatkov,
a klaňali sa jím. No v poslednej dobe nášho bájeslovia malý tieto
sošky Krieta už i všelijaké iné mená, z níchžto — dľa svedoctva
našich povestí — udržaly sa názvy : Pa/ceA; (Vajanko-Palček), Porastok
čili Prstok, Parstuk, Piadimužík a j.
Úsčep 83. Tťojakci krie^ba Krieta.
„Vládni vzduchom, zemou i vodou!" riekol Nemec Poľskej kňa-
hyni Vande (vid úsčep 81.); a skutočne pôsobenie Krieta malo
tri kruhy :
prvý na neU čili v povetrí,
druhý na zemi, a
tretí ?ia mori čili na vodách;
t. j. Kriet, čo kritsiteľ života a blaha, mal svoj kruh pôsobenia v ríši
Odina teraz už Svorboba, v ríši Tura. a v ríši Devy; a Krlet vo
všetkých týchto troch ríšadi kriesil život, a zo zajatia vymáhal krásy
'j „Prví íudiu v HellatlĽ za bohov držali len tycli, ktorých toiaz mnohí /, bar-
barov /a bohov ]jokla(lajú : slncc, a mesiac, a zem, a hvezdy, a nebo. Barbari
ale sú starší ncžli my." IHatôn. »
^) Dosiaľ vobcc za to má sa, že II(!rakles toto svoje meno dostal co hrdina,
ktorý prenasledovaním bohyne lléry^ slávy dosiahnul; čo je síce tiež možné,
ale nebars vierepodobné.
3) Kosmas, I. 10.
107
prírody v povetrí, na zemi, na vode. Velmi početné sú tie povesti
u všetkých plemien Slavian velnároda, ktoré vzťahujú sa na toto troj-
násobné kriesenie Krieta, čo kriesiteľa prírody a na vysvobodzovanie
jej krás zo zajatia tmy a zimy.
Tak Srbská pieseň o Belačkovi, trihlavom vojvodovi ^u Ledjanu
grádu Latinskome" rozpráva, že tento strážiac královú dcéru a jej
dve slúžky: zabitý bol od Miloša Vojnoviča^). Ľadový hrad zdá sa
byť to isté, čo v našich povesťach „sklenný vrch;" v ktorom obyčajne
trihlavý drak abo žiarkan stráži jednu, abo i tri kráľovské panny
v zajatí, ktoré avšak bezúhonný junák (krásny kriesiteľ Kritť) zabiv
draka, vysvobodí. V Českej povesti prichodí černokňažník v železnom
hrade s tréma železnými obručami okolo tela, ktorý kráľovskú pannu
ukrýva vo troch živloch : v povetrí (Svorboh), v zemi (Tur) a vo vode
(Deva)^). V druhej národnej povesti V3^daté sú tri panny; jedna za
orla (svor), druhá za veľrybu (voda), tretia za medveďa (zem) a hlav-
ním jejich nepriateľom je železný býk (tmi- a zimiboh), ktorého bez-
úhonný junák (Kriet) zabiť musí, pri čom pomáhajú mu tri zvery ^).
Y inej povesti bezúhonný junák, aby dostal pannu (krásu prírody),
vykonať musí tri ťažké práce v povetrí, na vode a na zemi; a síce
na zemi drevenou sekerou vyťať musí les, na vode bezodnou nádobou
vyčrpať jazero, a v povetrí vystaviť zámok. Všetkých týchto a podob-
ných povestí báječný obsah je ten, že zima v zajatí drží krásu jará
a leta, a Kriet, boh času — teda ohľadom na oheli slnka, v istom
spôsobe i boh slnka — je ten bezúhonný junák, čo ju vysvobodzuje
zo smrtného sna a zajatia zimy. Krása jará a leta zjavuje sa v po-
vetrí, na vode i na zemi , a preto zjavuje sa v našich povesťach aj
zimní čas vo svojej personifikácii, čo traja vrahovia, ktorí pomocou
trích veci prekonávaní a premožení bývajú.
b) Černoboh.
Úsčep 84. Uloha besa Krta.
Ako zo složeného belbožeského koreňa kri pošly názvy všetkých
dobrých, v predošlých úsčepoch vypočítaných vlastnosti kriesenia, krásy
a okrievania belboha Krieta: tak z černobožeského koreňa kry pošly
pomenovania početnýcli pochopov krivdy a skrtby, ktoré privlasťňované
boly Černobohu Krtu.
1) Vuk, Pjesinc. 11, ir)2.
-) Perly České, 320.
^) Rimavský; I, 53.
J08
Tento vladár smrti , nosič zimy a tmy , vrah iirírody a jej krás
v povetrí, na vode i na zemi, mal svojlio neúnavného protivníka a prí-
roda svojho mstitela, v bohovi slncového obehu, Krietovi, ktorý od
času svojho narodenia sa t. j. od svojho zimnieho vratu (21. decembra)
ustavične bojuje so svojim nepriateľom Krtom , až konečne i vífazí
nad ním.
Na Krta, čo čcrnobožeského vladára vo troch ríšach prírody,
upomína i Srbská povesť o kráľovi Trojánovi, ktorý nemohol zniesť
slnečného svetla, až raz vraj, ked nechtiac opozdil sa na svojej nočnej
prechádzke, a rýchle nestačil sa skryť pred papršky vychodiaceho slnka,
roztopil sa j ako smola.
Úlohou Krta bolo teda škrtiť svetlo a teplo, veľatiť a k víťazstvu
dopomáhať tme a zime a tak usmrcovať krásy prírody v povetrí , na
zemi i na vode, a týmto škrtením krivdiť človeka.
Úsčep 85. Mená besa Krta.
Bes čili černoboh Krt, čo skrtiteľ prírody a vrah ľudského blaha,
mal ešte i nasledujúce mená:
1. Plynt (Pluto) černoboh zeme;
2. Zmok (Zimok), černoboh vlahy;
3. Kár, černoboh povetria. Tento poslední názov udržal sa v ľude
menovite pri jeho černobožeskej žene. Božou Károu, menovanej.
4. Úpal, Opál, Oplan menoval sa ako bes slncového plameňa.
5. Ľrviieľ čili Kosťmilat.
Masoudy rozpráva o jednom chráme, ktorý u jednoho zo Slavén-
skych panovníkov vystavený bol na čiernej hore; okolo neho boly vraj
divotvorné vody rozličných bariev i chutí, jejichžto liečivá moc bola
vo velikom chýre. V tomžc chráme bola vraj veliká socha, predsta-
vujúca „Saturna" v podobe starca (čas), držiaca v ruke kyj , ktorým
preráža hrobitovné kosti zomrelých. Pod ľavou nohou mal vraj čiern('í
vtáctvo (zima, noc), pod pravou žltý limyz (leto, deň). Bol to iste
černoboh Krt, ako Kostimlat. I u Peršanov nazýval sa Ahriman často
aj Astuiad-om t. j. drviteľom a drobiteľom kostí.
Úsčep 86. Nkľtba a krienba.
S odvolaním sa na to, čo o renin))ožestve Odina v úsčepe 46.
rečené bolo, o tomto predmete nakrátce ešte len toľko, že Krt dľa
vyšeuvedeného ponímania jeho hytnosti, ako tniiboh uškrtil síce deň, —
ale tam, kde jeho skrtha a krivdo-úc}ha. už vrchovala (o polnoci), bol
109
súčasne i zárodok čili nakriatnutie nového dňa, t. j. nového svetla a tepla;
Krt ako zimiboh uškrtil leto, doniesol zimu a kruté mrazy, — ale tam. kde
pod jeho ukrutnou, vtedy prevažnou mocou najväčšmej klesalo zomdleté slnce
(dňa '21. dec), bol zároveň i zárodok čili vzkres novej sily slnka (dies natalis
solis invicti), teda v jednom okamyhu svrchované krtenie a prvé vzkriesenie
slnka, odkiaľ i meno tej doby: Krieteň čili Kratun abo kratčún pochodí; —
a krutý Krt uškrtil konečne i časný život človeka, — no okamyh jeho úmrtia
bol súčasne i okamyhom jeho vzkriesenia k novému životu v navi, kde sišiel
sa nebohý (coelestis) vzkriesenec so svojimi milými, v tej zelenej vlasti večného
dna a leta, a žil tam s nimi v pokoji a v neskalenej večnej radosti.
Úsčep 87. Krt, Čert, Apoll.
Menám kriesiteía Krieta a skrtitela Krta príbuzné sú početné slová
v iných rečach. dcérach a vnučkách Hvalskej prareči. Tak na pr. Fenické
Karth, odtial i Karthago, ktoré mesto Feničania založili, Mel-kart , Nemecké
Äarí, Eerta, Gräcké kráteros, kratos t. j. víťazná sila. Latinské crudelis,
creator, Litevské kúrti, Perské kerden tvoriť a t. d.
Slovania zmäkčili časom k na c a tak povstal zo skrtitela Krta: črt,
čort, čert odlial čierny, ako od kriesiteía Krieta: krei\ červený, čerstvý.
V Gräkov Kriet a Krt dostal mená A2)oU, ApoV.on, Aphm : toto poslednie
meno bolo — ako Platón svedčí — menovite v Thessálii užívaným, a upomína
na slovo Oj^lan. Apoll pak na meno Opál Možno, že sú nielen čo do významu,
čili vecne, ale i rečné príbuznými; poneváč — práve tak ako Slávenom Krt —
i Gräkom bol Apollon belbohom i černobohom, ochrancom i nivočitelom zbožia,
skotu, íudí a vôbec prírody, ... čo najlepšie dokazujú jeho nadmier rozličné
priezvyská, na pr. loimios, erythibios; — thyraios, agyieys; — alexikakos,
apotropaios, oylios, akestor, sótér, rpikoyrios, paian (paión) , akesios; —
argeus, nomios, euargos, epargos, epimelios, poimnios, opaón, melón; —
lykoktonos (moritel zimy), lykeios (zimiboh); — ako nivočitel úrodám škodli-
vého hmyzu volal sa pornopisos a ipoktonos: ako odvracatel neresti iatro-
mantis, ako veštec (úsčep 82.) loaias a pythios (od pýtať sa, bitten, petere) ;
ako usporiadate! osudov moiragethés ; ako ochranca novozaloženého prístrešia
a domoviny (úsčep 81.) archegetés., domatités., oikistés, ktistés a t. d.
Schválne som uviedol viacej rozličných, vlastnosti Apollona bližšie ozna-
čujúcich epithetov, z čiastky abych ukázal, že jako u Slavénov Krt, práve
tak u Gräkov Apollon bol nadmier obľúbeným a tak rečeno najpopulárnejším
božstvom, z čiastky abych upozornil skúmatelov bájov, že Kriet a Apoll,
trebas rôzne mená majú, zdajú sa byť predsa jedným a tym istým bohom
kriesby a obehu slnka.
Rodostrom božeskej rodiny.
i 1. Odin.
i 2. Deva.
í 3. Tur. 4. Krt. 7. Sieva.
\ 7. Sieva.
5. Vät. 6. Cesta.
6. Myrna (Vanda).
Obsah I. sošitii.
Strana
Venovanie 5
1. Úvod. 2. Pomer rečikbájom. 3. Budúcnost níluvovedy. 4. Hvalská čelad. 5. Rôznosť
a jednota rečí. 6. Rečová prednosť. 7. Rečové pôžičky. 8. Rozdelenie rečí 21
O Hvalskej prareči.
9. Korene Hvalskej reči. 10. Prvé počiatky reči. U. Význam koreňov. 12. Korene
maďarčiny 29
O Slovenskej reči.
13. Prvky Slovenskej reči. 14. Vlastnosti koreňov. 15. V duchu reči: viera v nesmr-
teľnosť duše. 16. Rozvoj Slovenských koreňov. 17. Poznámky. 18. Složené ko-
rene. 19. Dodatky. 20. Vznik substantivov. 21. Predpora o. 22. Predpona po.
23. Predpona pa, 24. Zachovalosť Slavénčiny 34
BÁJE SL O VIE.
25. Doby Slavianského bájeslovia GO
Doba prvá.
Panovanie O d i n a, č i 1 i vek 1 o v e c t v a.
26. Prvé zárodky náboženstva. 27. Spôsob živobytia prvých Tudí. 28. Intellektuálnosť
p>-vých Iiidí. 2'J. Prvé bytoviská človeka. 30. í]rehy a vŕšky. 31. Jazkyne.
32. Kutice a dupny. 3:;. Oheň a odev. 34. Prvý náboženský cit. 35. Zvero-
čestie. 30. Ohnočestie ■ 61
A) Vek paläolitliický.
37. Známka paláolithickej doby 67
1. O (1 i u.
38. Personifikácia slnka •. 67
a) Ľelboh.
39. Odin stvoriteľ. 40. Odin udržovateľ. 41. Pamiatky Odiuovho mena. 42. Pozdejšie
rôzne mená Odina. 43. Vhxstnosti Odinboha. 44. Pozdejšio pamiatky jednobožestva 68
b) Cernoboh.
45. Pochopovanie černobožestva. 46. Cernobožeské názvy Odina. 47. Zárodok viery
v nesmrteľnosť človeka. 48. Prístup k ďalšiemu rozvoju. 49. Chvalinské more.
M. Prvé búdy, plte, koliby. 51., Odev. 52. Pokrm. ;'..".. Nástroje. 54. Zbraň.
55, Náradia. 56. Ozdoby. 57. Ctnost a hriech. 58. Očisťovanie mäsa zverov.
59. Očisfovanie človeka od hriechu. «0. Duša človeka. 61. Raj, stan, nav.
62. Ilora a jama, príbytky to zlých duší. 63. Dialší život bezduchá. 64. Spo-
jenie medzi živými a mŕtvymi. 65. Odin — Hel. 66. Odin — Tat. 67. Sochy
a bolvany. 68. Pohlavie Odinboha 72
B) Vek ncolitliický.
69. Kultúrne pomery ' 94
2. Deva.
a) ĽelbnJn/úa.
70. Meno Devy. 71. Prímenia Devy. 72. Materské pôsobenie Devy. 73. Pamiatky oči-
sťovania v Slavénskej reči 95
b) Čcniobohvúa.
73 ■ 98
y. Txír.
a) Belboh.
Ib. Mená boha Tura. 75. Tato — Svorboh. 76. Mat — Myrbaba. 77. Symbol Tura : tur 99
b) Cernoboh.
78. Týrač Tur. 79. Tras, Strach, Strygôň 102
4. Krt.
a) Ľdboh.
80. Meno Krta. 81. Pamiatky Kriota v povesťach. .^2. Mená Krieta. 83. Trojaká
kriesba Kriota 103
b) Cernoboh.
84. Úloha besa Krta. 85. Mená besa Krta. so. Skrtba a kriesba. 87. Krt, Čert, .\poll 107
BL
9M0
C95P3
1876
C.l
RÓBA
Pauliny-Toth, Viliar^
Slovenské bajeslovie
PLEASE DO NOT REMOVE
CARDS OR SLIPS FROM THIS POCKET
UNIVERSITY OF TORONTO LIBRARY
|
<p>I use a website to get stats on wifi usage. The website creates an image of a graph representation of the data. The way it does this is by the user, setting a date. So for example, lets say it was last months statistics. The website generates a URL which is then sent to the server and the server returns an image. an examples of the link is like this:</p>
<p><a href="https://www.example.com/graph/daily_usage?time_from=2015-06-01+00%3A00%3A00+%2B0100&time_to=2015-06-30+23%3A59%3A59+%2B0100&tsp=1436519988" rel="nofollow">https://www.example.com/graph/daily_usage?time_from=2015-06-01+00%3A00%3A00+%2B0100&time_to=2015-06-30+23%3A59%3A59+%2B0100&tsp=1436519988</a></p>
<p>The problem is, I am making a third party program that will download this image to be used in my program. However, I cannot use the file. It is as if the file is corrupt or something. I have tried a few methods but maybe someone can suggest a different approach. <strong>Basically, how do I download an image that is generated by a server from a URL link?</strong></p>
<p><strong>P.S.</strong></p>
<p>Just noticed that if I download the file by right clicking through a browser and save, the image downloads with a size of 17.something kilobytes. But if I use the WebClient method to download the image, it only downloads 1.5kb. Why would that be? Seems like the WebClient method does not download completely. </p>
<p><strong>Currently my code</strong></p>
<pre><code>if (hrefAtt == "Usage Graph")
{
string url = element.getAttribute("src");
WebClient client = new WebClient();
client.DownloadFile(url, tempFolderPath + "\\" + currentAcc + "_UsageSummary.png");
wd.AddImagesToDoc(tempFolderPath + "\\" + currentAcc + "_UsageSummary.png");
wd.SaveDocument();
}
</code></pre>
<p>TempFolderPath is my desktop\TempFolder\</p>
<p><strong>UPDATE</strong>
Out of random, I decided to see the raw data of the file with notepad and interestingly, the image data was actually a copy of the websites homepage html code, not the raw data of the image :S how does that make sense?</p> |
BOTANICAL GAZETTE. 220
phyll escapes from the corpuscle, ‘‘together with certain fluid or
semi-fluid substances which accompany it, in the form of viscid drops,
leaving the ground substance of the corpuscle as a colorless, appar-
ently protoplasmic, hollow sphere, with a much perforated wall.”
By this means Dr. Pringsheim was able to get some little idea of
the nature of Hypochlorin, a substance whose existence in chlorophyll-
corpuscles he had previously announced. Under the acid treatment
this substance appears as dark brown masses which eventually as-
sume a crystalloidal appearance. From the fact that no hypochlorin
can be detected when the corpuscles are warmed in water or exposed
to steam it is inferred that it is decomposed by heat.
The effects of intense light upon the various cell contents are
very interesting. It appears that although under orcinary circum-
stances the chlorophyll-corpuscles lose their color when exposed to in-
tense light, such will not be the case in the absence of oxygen or in
red light. This leads to the conclusion that this decolorization is a
result of oxidation and the products gases.
An unexpected conclusion of Dr. Pringsheim is that in this same
chlorophyll corpuscle are carried on the diametrically opposite func-
tions of assimilation and respiration. The apparent contradiction is
explained thus. The coloring matter of the chlorophyll-corpuscles
absorbing certain rays of light permit the protoplasmic base ot the
corpuscles to do the work of assimilation; but this same absorbed
light, thus kept fromthe protoplasmic base, can do the work of respi-
ration. If therefore light is too intense these rays are not all absorb-
ed and respiratory work overbalances that of assimilation. Mr.
Vines states Prof. Pringsheim’s principal results as follows :
“r. That the presence of chlorophyll favors the assimilatory
activity of the chlorophyil-corpuscle in consequence of the absorp-
tion, by the chlorophyll, of light, which would promote respiratory ac-
tivity.
2. That hypochlorin is the substance which is the first visible
product of this assimilative activity, and that the other substances
(starch, glucose, oil, tannin) which are found in chlorophyll corpus-
cles are derived from hypochlorin by oxidation.”—J. M. C.
Some New Mexican Ferns. [[].—Three Notholenas grow
here, all of great beauty. The largest, W. sinuata. Kaulluss, is a
very peculiar fern, as well as a very handsome one. The fronds grow
in clumps of five or six, and are from one to two feet long, while
their extreme width is less than two inches. It is simply pinnate, the
pinnae large, roundish, and crenate-sinuate. alternate on the rachis,
of a bright green color above, and helow covered very densely with a
yellowish-brown pubescence which becomes darker as the season ad-
vances. It is from the color of the lower side that it receives its com
mon name of “The Golden Fern.” It usually grows among rocks on
the hillsides, where it is exposed to the brightest sunshine. When it
grows in the shade is becomes very tall and slender, and somewhat
drooping. It fruits during October.
Notholena Hookeri, 1). C. Eaton, rarely reaches a foot in height ;
227 BOTANICAL GAZETTE.
the whole height being occupied by the stalk. The palmate frond is
attached to the stalk almost at aright-angle. The upper surface is of
a bright light-green and the under surface is covered with a pulvera-
ceous substance, which gives it a very bright, light yellow color, grow-
ing darker with age. When the fruit is fully mature it forms a mar-
gin of an intense black, which contrasts finely with the general sur-
face.
It grows at the edges of rocks, in dense and rather large tufts,
and is the only one of my ferns which is handsomer than Zelea flex-
ussa. lt matures its spores quite early in October. Like Cheilanthes
Lindheimeri, it curls up and becomes unfit for pressing almost as soon
as it is removed from the soil.
Notholena dealbata, Kunze, like Cheilanthes lanuginosa, grows in
tufts on the perpendicular sides of rocks, where there seems to be no
soil whatever, and in the deepest shade. It ig seldom more than
eight inches in height,the fronds finely divided, and very bright color-
ed, the upper surface being green, while below it is of a pure white.
When the fruit appears it is of the deepest black, and disposed in ir-
regular, stellate, or radiating spots. Later the fruit becomes so abun-
dant as to almost completely cover the back of the frond. A tuft of
this fern, exhibiting the fronds in various stages of maturity, the col-
ors varying from a pure white to an almost regular black, is a very
pretty object. This is one of the earliest fruiting species.
Ioodsia Oregana, D. C. Eaton, resembles our own Foodsias in
its general appearance, but the stalks are more herbaceous and deli-
cate. It is rather common, but not abundant, growing singly under
the edges of overhanging rocks at the bottom of canons, in deep
shade. and always near the water-holes, | My variety differs from the
type in having the stalks scaly, and in having narrow wings to the
midrib. The latter pecuharity is probably connected with a habitual
monstrosity which will be noticed in the conclusion. It is among the
very early frniting species.
The only remaining species is Giwwnogramme sispida, D. C.
Eaton. ‘This is quite common and abundant. It grows in very high
and dry situations, but in rich soil, and moderate shade. It seems to
grow more luxuriantly in the shade, but so late is it in maturing that
in such situations the chances are much in favor of its being destroyed
by cold and dry weather before it has fruited.
It grows to the height of two to four inches, and, like MVotholena
ffookeri, the frond exhibits its face in a nearly, or quite, horizontal
position. The frond is pedate and densely hispid on both surfaces,
but most so below. The upper surface is of a rich, dark green, the
under surface of a grayish-green, and late in the season, both are
tinged with red. The articulation is slight, and it is difficult to avoid
separating the fronds from the rootstock in pressing.
In conclusion, a few teratological notes are in order. The tera-
tology of ferns has of late attracted considerable attention, and I
believe that Mr. Davenport is at present engaged in some special
studies in this direction. | Attention has been principally attracted to
the bifurcation of the fronds, and in the recently established ‘‘Terato-
BOTANICAL GAZETTE. 222
logical column” of that enterprising botanical journal, The Bulletin of
the Torrey Botanical Club, Mr. Davenport and others have directed at-
tention to a number of interesting cases of this deviation. I have
been here favored with an excellent opportunity of contributing to
this department. Bifurcation of fronds is so common here among cer
tain species, as to have ceased to attract any attention. It is quite
common in Chetlanthes lanuginosa. 1n this species the forking is al-
ways at the apex of the frond. Fhe forks are quite slender, and di-
vided in like manner to the lower pinnae. I do not remember to
have seen a forking pinna inthis species. But in C. Lafond, while
the apices are occasionally seen to fork, the common phenomenon is
the forking of the pinnae. fn all such cases the forking does not
take place at or near the apex of the pinna, but usually below the
middle, and often quite near the stalk. The forks are regularly
divided, or, at least, quite as regularly as the other portions of the
frond, which are themselves quite irregular in their mode of division.
But by far the most interesting thing found in my collecting was a
frond of this species which bore, at a distance of two or three inches
below the lowest pinna, what appeared to be a branch, subtended by
a bract. ‘The branch, which, with the bract, was dead and withered
when I found it, though the frond was quite green, was probably
a sportive pinna, and the bract a much enlarged scale. But the spec-
imen would have well repaid a little study. I laid it away too care-
fully, for I have been unable to find it since.
While the above-named species have a decided tendency to
sport as described, the fern which is pre-eminently characterized by
this tendency is the form of I] vedsia Ovegana which I find here, and
which, for this reason, I think should be distinguished by name, as a
variety. Decidedly more than half of the mature plants are found
to be either forked, or presenting the peculiar appearance ‘which in-
variably precedes the final forked condition. For the fronds are not
forked in this species when young, but gradually approach that condi-
tion. As the process is most instructive, I will describe it, regretting
that time will not permit me to make drawings. | Many of my sub-
scribers will receive specimens of the abnormal form, which will serve
to illustrate. The lanceolate frond is entirely green and herbaceous.
The rachis, as well as the upper part of the stalk, isnarrowly winged.
often very narrowly. ‘Toward the upper part of the frond this wing
becomes indistinct from the widening of the rachis. It widens so as
to increase from in width of scarcely a line to near a quarter of an
inch, and is surrounded by a narrow wing of incised, almost lacerate
frond, this enlarged terminal segment giving to the frond a sort of a
lyrate appearance. ‘This segment becomes emarginate as the widened
rachis divides, and as the recurved-spreading forks lengthen, the notch
in the segment deepens, until we have two distinct and well defined
forks. ‘These forks never become long or slender, but exhibit a ten-
dency to fork again in the same manner. Sometimes the pinnae ex-
hibit the same kind of terminal enlargement, but I have not seen one
reach the forked state. It is not pleasant to draw conclusions, but it
seems as though the seat of the disposition to fork is in the rachis,and
223 BOTANICAL GAZETTE.
that the extended growth of the segment is in accordance with that of
the rachis. This would serve to make plainer the distinction between
the frond and the leaf, in which the form of the skeleton is determined
by the growth of the parenchyma, which demands support.
Since writing the above, I have found among my specimens
of Pellea IWrightiana, a number of specimens of that very
rare fern (in the United States), Z. ¢ermifolia, Link. Upon a
careful examination of this fern there seems to be no doubt of the
suggestion of Prof. Eaton, that it and P. Frightiana belong to the
same species. I shall, therefore, distribute it among my sets, as far
as the specimens w Il go, as P. feraifolia, Link, and P. Wrighùtiana,
Hooker, as var. [Vrizhtiana of the former species.—Hernry H.
Russy.
Some Additions to the North American Flora, by Dr. G.
Engelmann.—DIcENTRA OCHROLEUCA, n. sp. Stem erect, 2-4 feet
high, leafy, leaves glaucous, large (lower ones a foot or more long),
3-pmnate, ultimate divisions deeply cleft into lanceolate-linear lobes ;
flowers panicled on very short pedicels, about 15 lines long, ochroleu-
cous; membranaceous sepals suborbicular; exterior petals slightly
saccate at base, upwards narrower,somewhat concave below the acute
tip, and scarcely spreading; inner petals widened above intoa deep
purple circular tip, crested with two very broad flat and elongated
appendages; stamens subulate scarcely cohering.
In valleys of the Santa Monica Mountains near Los Angeles,
Cal., where it grows with the rather rare Ceanothus spinosus, the root-
stock of which, named red-wood, furnishes the principal fire-wood
there.—Together with D. chrysantha this handsome species constitutes
the subgenus Chrysocapuos, in which the crest, single and inflated in
the true Dicentrae, is formed of two distinct lamellae, flat and iarge in
our species, short and curly in Ø. chrysantha. This latter is a coarser
plant with much smaller golden-yellow flowers (6-9 lines long) and
deeply concave, spreading outer petals.
Tsuca CAROLINIANA, n sp. A small tree of the southern Alle-
ghany Mountains with larger (6-8 lines long, 34-1 line wide), darker
leaves than the common Hemlock spruce, retuse or often notched at
tip, without stomata above, beneath with two pale bands, each with
7 or 8 series of stomata; strengthening cells under the epidermis on
keel, midrib and edges; cones 12-14 lines long, scales oblong, much
longer than wide, in 8-13 order, spreading at right angles after matur-
ity, broad bracts slightly and obtusely cuspidate; seeds (2 lines long)
with numerous (15-20) small oil vesicles on the under side, twice
shorter than wing.
Mountains of North and South Carolina, on dry slopes and
ridges. —Smaller,stouter branched than 7. Canadensis,from which it is
always readily distinguished by its larger, darker, glossier, more
retuse leaves and by its larger cones with wide spreading scales. It
was first noticed in the mountains of South Carolina by Prof. L. R.
Gibbes of Charleston in 1850, who sent specimens to Prof. A. Gray
in 1856 and in an accompanying letter suggested for it the name of
|
Heldenstein is a municipality in Mühldorf in Bavaria in Germany.
References
Mühldorf (district) |
Batavia is a village in Ohio in the United States. It is the county seat of Clermont County.
Villages in Ohio
County seats in Ohio |
Todd Hillier (March 31, 1964 – August 13, 2021), better known by his on-air name Fez Marie Whatley, was an American comedian and radio producer and personality. He was known as the co-host of The Ron and Fez Show with Ron Bennington from 1998 to 2015. Whatley was born in Florida. Whatley, who was openly gay, was known for playing gay characters on the radio show.
Whatley, who had a history of heart attacks, died on August 13, 2021 of heart failure, aged 57.
References
1964 births
2021 deaths
Deaths from heart failure
American radio personalities
Comedians from Florida
LGBT people from Florida
LGBT comedians |
<p>I have this regular expression to find certain keywords on a line:</p>
<pre><code>.*(word1|word2|word3).*
</code></pre>
<p>In the find and replace feature of the latest VSCode it works ok and finds the words but it just blanks the lines leaving <strong>big gaps</strong> in-between. </p>
<p>I would like to delete the entire line including linefeed.</p>
<p>The find and replace feature doesnt seem to support reg exp in the replace field.</p> |
Arizzano is a comune in the Province of Verbano-Cusio-Ossola in the Italian region of Piedmont.
Settlements in Piedmont |
<p>How would you extract the URL parameters in javascript through a POST method?</p>
<p>For example:
localhost:8080/file.html/a/30/b/40</p>
<p>a and b would be keys while
30 and 40 would be the values for those keys</p>
<p>Thanks in advance!</p> |
Cunelières is a commune. It is found in the region Bourgogne-Franche-Comté in the Territoire de Belfort department in the northeast of France.
References
Communes in Territoire de Belfort |
Rafael Addiego Bruno (February 23, 1923 – February 20, 2014) was a Uruguayan jurist and political figure. He was President of Uruguay from February to March 1985.
References
Other websites
Photo
1923 births
2014 deaths
Presidents of Uruguay |
-S««4 /i, /OZ y JZj
mOIMIMAMMftl*^
AN NUADH BHREITH,
LEIS AN
URRAMACH lAIN U. FLETCHER
COMH-ARBA BH' ANN AM MADELI SALOP,
AGITS
GAIKM DHUSGAIDH BHO 'N
DEA SHIORRUIDH^
DO MIIUINNTIR NEO-IOMPUICHTE,
LE MR. SAMUEL CORBIN,
lAR AN EADAR-THEANGACHADH LE
ALASTAIR m, ROSf A, M,
"Ma tha neach sam bith ann an Criosd is creulair
uadhe: chaidh na seann nithe seach, feuch riniieadh
a h-uìle nithe nuadh." — Fot.
E IL I GINN:
CLODM-JSHUAILTE LE ALASTAIR C. rUANDEK;
Airson an Eadar-cheangair, agus R. Doucki.as, ann
am BaiUe-Dhuthais, agus gach Leabhar-reiceadair
eilc 'sa Ghaidhcaltachd.
CLAR-INNSÌDH.
TAOBH.
Roiinh-radh .... 5
Tionnsgnadh . • , ,12
Cbann I. Co dha, agus cionnas a shearmonuich ar
Slanuighear Atb-gbineamlìuinn 17
II. Ciod a ta sinn r' a thuigsinn leis na briath-
raibh so " Bhi iar ar breith a ris ; bhi
iar ar n-ath ghineanihuinn." . 27
III. C' arson nach feud duine air bith riogh-
achd Dhe f haicinn, dh' easbhuidh bhi
lar a bhreith aris . . 35
IV. RoiNN T. — Cia co cuunartach 's a ta e,
riaghailteachd ar caithe-beath' a ghabh-
ail airson ath-bhreith ar n-anmanna 45
RoiNN II. — An diubhrasa taeadaralh-^
leasachadh an Phai)isich agus ath-ghin-
eamhuinn a Chriosduidh, ni 's mion iar
a thabhairt fainear . . 53
COMII-DHUNADH. — ^^Ciod iad na meadhona leis am
faod anam bhi iar a bhreith aris • 61
Gairm Dhusgaidh. — Bho' n Dia Shiorruidh do
mhuinntir neo-iompuichte. 79
RABHADH
CHUM
AN LEUGHADOm.
Clii thu gu-n robli a cbiidhe agam focal beag ?»,
ghnathachadh ann an seadh 's nach do ghiiathaich
Eadar-theangair ùr cho fad 's a ta fios agams' e ;
eadhon "/«r."
Ann an Leabhar-taibse Gaidhlig an Urramaich
Ollamh Alastair Stiubhai<l bha n Duneidin, chi
thu mar so timchioll an f hocail cheudna. Taohh
duilleig 90,
The preposition 'iar' has been improperly con-
founded with 'air' on> I have ventured to restore
t, from the Irish Gramniarìans. *'Iar" is in com-
raon use in the Irish dialect signifying affer. Thus,
'lar sin' after that, 'lar leaghadh an t-shoisgeil'
after reading the gospel, 'lar sleachdadh do n
iomlan' after all have kneeled doivn, 'lar seasamh
Buas', having stood vp. ISee Irish Book of Com=
mon Prayer.
*Air' when appliod to time, signifies not after
but at or on^'Kvì an am so, airan uair so' at thi^
time, 'air an la sin' on that day. There is there-
fore sufficient reason to believe that, in the case
in question, 'Iar' is the proper word, and that it
Jias been corruptly supphmted by 'Air."
ROIMH-RADH.
IAll dhomli blil "faicinn staid mo luclid-dutcba
ionmbuinn, an to^radh leis am bheil iad ag
ian-aidb na Scriobtuire 'nan cànain fein, agus an
iotadb coitcbionn a ta 'nam measg* an deigb leithid
leabbraicbean 'sa db' f baodas iad a ìeugbadb agus
a thuigsinn gu furatida, rabeas rni e na dbleasdan-
as ceangailte orm, cogbnadb a dbeanamb cbum
(-olas crabbacb cbuir air agbaidb 'nam measg leis
an Leabbrau so eadar-tlieangacbadh bbo'n
Bbeurla ; Oir tlia e 'cuir mor mbulad orm gum
bitbeadh uiread a gbainne lòn orra nis aig àm anns
an faodamaid, agus anns am bbeil sinn fo f hiachaibh
an càil airson eolas feumail a shàsachadh,
Am measg nan leabhraicbean gann 'an air-
camb a db 'f baodas bbi iar fhaotuinn 'sachainnt
Gbaelacb cba-n f bios domh aon de bheag thomad
a ta 'cumail a mach an teagasg chudthromacb a
ta po — Atli-gliinf'?.mliuinn agus gcd 'se teagasg
nr n'ath-gliineamhuinn, no ar nuadh bhreitli anii
an losa Crisod, aon de na teagasgaibh a's ro-
(budthromaiche de'r naomh-chreidimh, ged 'ta e
ro solleir agus co tric iar a sparradh oirne 's r.a
scriobhanaibh naorali *' *s gu-m faod an ti 'ta
ruidh a leughadh.'' seadh, ged 'se an dearbh iudan
e air am bhci! slainte gach aon againn a' crocbadh,
agus fòs ged a's teasasg e, air am bheil i;a h-uile
lìor-f hriosduidh a' co'-chordadh : gidheadb, a ta
e co ainmig iar a thabbairt fainear, agus co beagf
iar a ihuigsinn gu fein-f hiosrachail, jeis a cbuid
a's mo de liicbd aidmbeil, 's nan racbaniaid
tbabhairt breth air 'fhirinn bho chleachdHdh
nioran de 'n dream a ta 'gairm Criosduidlieaii
diubh fein, bhitheamaid ullamh r'a shaoilsinn nacb
cuala iad uiread 's gu bheil Ath-ghineamh-
uinn ann. Air leam gu bheil a chuid a's
mo 'nar dulhaich-ne fallain ann am puingibh
coitchionn an creidimh, a ta iad a creidsiim
" nach eil ann ach aon Dia agus aon Eadar-
nìbeadhonair eadar Dia agus daoine, an duine
losa Crisod ; a thug e fein na eiric air son nan
nile," agus nach 'eil ainm air bith eile fo neamb iar
n ibabbairt am measg dhaoine, tre 'm faod sinn
i lii iar ar tearnadh ach ainm-san." Ged tha iad
wj^ aontachadh ri so, bitheadh a chridbe aig duine
nnseadb dhoibh, gur èigin doibh bhi iar an am
lirith bho 'n airde, gur èigin doibh bhi ar an ath-
liuadbachadh 'nan bpiorad, agus ann an uile
cheud-failiaibh an inntinn, roimh dlsa bhi 'nan
comas, fiordbearbheadh a thabhairt air cuibhrionn
bhi aca ann an toilteanas fuil luachmhor Chriosfl,
no (Ihoi a steach do 'n lerusalem neamhaidh,
chuni nach' teid airchor sam bith a steach aon ni a
sfialaicheas, no adh' oibricheas graineileachd "no a
ni breu:^^ : ach iadsan atnhain a ta sgriobhte ann
an leabhar beath an Uain," agus bithidh iad ullamh
gu èigheach amach mar rinn Nicodemus, "Cionnas
adh'fhaodas na nithe|so bhith," agus le muinntir
na h-Aithne " Ciod a b'aill leis an fhear-bhith-
bhriathrach so a radh."
Tha mi gabhail an cothrom so chum fios a
thabhairt dhoibhsan aig an robh suil ris an leabhar
60 an ùirldh, gun deachaidh grabadh chuir orm
trid adhbhavaibh bhitheadh gun sta dhoibh ged
chuirinn-sa an ceill iad agus gu bheil mi 'tabliairt
**Gairm Dhusgaidh blio 'n Dia Shiorruidh do
Mhuiiiitir Neo-iompuiclite,'' aigiarrtasshonruichte
an Urramaich iNJhaighstir Carment, Ministeir lios-
cuinge, ann an aite nan Seolaidhean chum a
Ghaehc a leughadh a gheall mi.
Ged chuala mi cuid mhor de mo luchd-dutcha
a" gearan nach 'eil e comasach doibh a GhaeHc
a leugliadh gu snasmhor 'nuair a ta cuid ga
leughadh do reir an dual-chairmt, agus cuid eile,
(ìo reiram mac-nieamnadh fein, gun colas f haotuinn
mu rioghailtaibb shuidhuichte, mheas mi gu-m
bitlieatlh an leasachadh ud ni bu bhuannaclidaile
doibh na na Seolaidh^an. A chionn gu bheil a
nis Foclair Pocaid Gaelic agus Bheuila, gu bhi iar a
chuiramach le MaighstirN. Macalpuin/s an Eilean
Ileach, anns ann bheil ni h e amhain doigli-ìabh-
airt na cànain ach fos Leabhar taibse Gaelic*, a
bhilheas froagarrach do na h-uile, araon a thaobh
tomad agus prìs.
A ihuiileadh air miniatirean aiiuneal agus
(laoine diadhaidh a mhisnich mi chum an leabliar
so chuir amach, f huair mi lilir bho Mhaighstir
Jain Broivn,f ministeir urramach agus iomraideach
bha aig Whitburn, a bh' aig mor shaothair agus
chosdas e-fein, ann bhi cuir leabhraichean amach,
ciia-n ann amhain cluim ìeas a ìuchd-dutcha fein,
ach mar an ceudna chum leas anainanna nan Gael
a chuir air aghaidh, anns am bheil e mar so ag
radh. — "Tha mi subhach gu bheil a ri'in ort
(^airm Chorbin a chuir a mach, bha e ghnath iar
a mlicas leamsa na leabhar luachmhor, agus 'nam
bheachd ni 's soisgeulaiche na Gairm deadli
Mhaighstir Bacstair, fo lamh frcasdail f huair mi aig
caochladh am mile dhiubh iar an clo' bhualadh. —
Ma bhitheas e air son maith sam bith dhuit,
faodaidh tu ainm mo Bhrathair, :|: agus m' ainin
* Gaelic Grammar.
f Rev, John Brown, late Minister of Wliitburn,
I Rev. Ebenezer Brown, Tnverkeithing,
Sons of the Rev. John Brown, latc of Iladdington.
fein a ghnathacliadh mar bhi 'moladh an leabhar,
agus 'ga mlieas iia mheadhon iomchuidh tiid
beaunachadlì aH Ti a's airde, chum peacaich
a mhosgladh, faodaidli so bhi araon ann
am Beurla agus an Gaelic," — Chaidh Gairni
Chorbin eadar theangachadh roimh so, cha d'rinn
raise ach a sgrudadh agus mearachdan a Chlo-
bhualaidh a leasachadh.
Bha e nam bheachd cunntas a thabhairt mu
Bheatha agus Bhiuthas Mhaighstir Fletcher, a
thagh mi as au Leabhar a scriobh an t-Urramach
liaibeart Cocs mu thimchioll, ach an teagal guii
atadh e an leabhar gu meud ro-mhor, cuiridh i!ii
dail ann an sin a dheanamh aig an am ; ach nui
theid aa leabhar a chlo -bhualadh am deigh so
leam, faodaidh e bhith, gu-n cuir mi an sin ris e,
air an sgath-san a ta 'gabhail tlachd ann an scriobh-
anaibh eachdruidheii.
A Leughadoir ghradhaich, faodaidh tu a
chreidsinn nach e gradh bhi 'nani Eadar-theangair,
no muinghinn spailpeil 'nam chomasaibh fein mar
aon, thug orm bhi 'gam f hoillseachadh fein 'san
t-suidheachadh 'sam bheil mi aig an àm, ach
dian-dheothas airson a chainnt reachdmhor
sin anns an do chau ar Filidh allonta 01-
BÌan, agus eud airson do blmannachd gan t-
saoghal so, agus leas shiorruidh d-anam neo-
bhasmhor san t-saoghal ri teachd, " Oir ta an
B 2
10
diadhaclì 1 tarbhacìi clmm nan uile nithe, aiii am
})heil crealladh na beatha a ta Inthair ag'iis chìim
teachtl." Agus 'se di'u'achd ' nio chridhe i^a-w
deanadh tu " rogljainn de' n chuid mhaith sin nach
tolrear uait." Cia l)e air bitlì mar tha 'n t-eadar-
theangachadh iar a dheanamh, clìa bhuin o domlisa
a radh, acli rinn mi mo dhichioU gu-m bitÌK'adli e'
co dlìi ris a cheud chuis agus co so-thuigaeach 's
a clieadaiclieadh gnaths na cainnte, agus tha dochas
af^am gu-n gabh tini ris gu seirceil, agus ma
g'-abhas, is stibhaile seirr, a ta " fad-f hulangach
agus caoimhneil, nacii smuaintich olc san.i bitli, acli
ni gairdeachas 'san f hirinn, comhdaichidh i na
h-uilo nithe, crcididh i na h-uile nithe, giùlainidh i
iia h-ui!e nithe, cha teid seirc air cul a chaoidh."
Gu'robh an t-subhailc so iar 'a sealbhachadh
leatsa gu pailte, agus d-ainm iar f haotuinn scriobte
'san " leabhar-cuimhne sin a sgriobhadh airson na
muinntir air ann bhail eagal an Tighearna, agas a
ta 'smuainteachadh air ainm, anns'an la sin anns
an dean e suas a sheudan,''agus gu robh na tha san
leabhar bheag so dhuitsa mar bhriathianan daoine
glic iar an sparradh lìmr bhioraibh agus mar
thairngibh le uachdranaibh cho' tbional a thugadh
le aon aodhaire, gu-n deanadh an Ti sin" a ghradh •
aich an saoghal co mor 's gu n d' thug e aon-ghiu
Mhic fein chum a's cia b'e neach a chreideas ann
nach sgriosare, ach gu-m bi a bheatha mhaireann-
ach aige," an oidhirp anf hann so a bheannachadh,
II
as'iis jru-n co-chuicliclieadli se e, le, lan (learbliadli
an sj)io!a(i, agiis a chunihaciid, agus gu n co-
chuirea'ih e na firinne ta ann ri cndijeachaibh
nan uil^ a leughas no chluinneas iad, chum iad
l)hi *iiam rneadlion 'na lamh chumhachdach-san,
rim-n •' suilean nan dall f hosgladJr, chum an tionn-
dadh bho dhorchadas gu sohis, agus bho chumh-
achd Sijatain gu Dia, chum gu faigh iiid maitheaiias
]>l)eacanna agiis oighreaclìd maille ris a' mhuinntii'
sin a ta iar an naomhacliadh tre' n cin'eidimh a ta
ann an losa Criiìod,"
"A nis gu doanadh Dia na siiiie, a tliug air ais
bho na marbhaibh ar Tighearna losa, ard-bhuach-
aill nan caorach, tre fbuil a' choimh-cheangail
shiorruidh. thu coimhliontaanns gach uile dheadh
obair,chum t/iii dheanamh a thoil-san.ag oibreachdii
annad an ni a ta taitneach 'na lathair-san, tre losa
Criosd : diiasan giu robh gloir gu saoghal nan
saoghal." Amen.
Tulaich, ?>Ianachuinn Rois,
20amh la de mhios dheireannach,
an t-Shamhraidh, 1832.
AN NUADH BHREITH.
EiON iii. 3.
" Fhreagair losa agus thubhairt e ris, gii deimhin
deimhia a ta mi ag radh riut, mur beirear duiue a ris
nach feud e rioghaclid Dhe fhaicinn."
rfflA truaiU 'eaclul an t-saogliail Ciiriosduidli agus
-*- meadhhhlathas gu h-inhh hhig coitchionn, an
dream aig am hheil ni-eigin de speis airson
diadhachd, 'ga dheanamh neo chomasacli hhi
'searmonachadh firinne doilleir a chieidimh chriosd-
uidh gu follaiseach agus gu hidheanta, gun hhi
'tahhairt oilhheum coitchionn.
Cia co nadurra, iar bhi ag deanamh spairn mhaitli
chum ruigheachd air slainte, 's a ta sinn a' gabhail
fois dhuinn fein, mar gu-m bitheamaid aig ceann
ar cursa ! Theagamh fòs, gu hheil sinn 'gar
smuainteachadh fein cinnteach de'n gheall, roimh
dhuinn bhi iar toiseachadh an reis ! agus ma
13
bliitheas a diridhe aig neach air bith amaitleat'h<i
agus cunnart leithid a chleachda chur fo'r comhar,
a tasinn ga niheas mar neach dubhach, a ta amhaiu
a' tabhairt fainear taobh dorcha na cuis, agus a ta
g iarrgii-m beachdaicheaniaid iiitiie amhuilrisfeir:*
Is e so aon de na h-adhbharaibli airson am
blipil eagal orrasan th' iar an cuir amach chum
slighe na slainte a nochdadh dhninu stad, air sin
a tiiubhairt losa Criosd niu thimchioll cruaidh-
chasaibh an t-slighe, agus tcircead an dream a
ta 'g imeachd inute. A rireadh, ma tha sinn feiii
aniìs an tslighe leathain a ta' treorachadh chum
sgrios, cha-n 'eil e iongantacli gu bheil sinn clio
airunig a labhairt mu-n t-slighe neo-thathaiclite
a ta 'treorachadh chumbeatha; agus gu bheil
sinn araon nco-mhisneachail agus seachainnteach
aim a bÌJi 'sparradh na firinne sin leis an èigin i\o na
saoghaltaich fein faidheoidh bhi aon chuid air am
mothachadh no air an cuir fo anilduadli. Ach thn '
e cinnteach ma tha sinn ni 's treibhdhinch gu-a
eirich iomadh cruaidh-chas suas chum moiiie a
chur oirne, agiis chum na ruintean a dhealbh'sinn
an aghaidh dian shruth chlaou-bhreith agus mi-
dliiadhaclul a chrathadh,
Ata eagal oirne gu-m bi sinn iar ar diteadh bhi
(iìicasiihuidhseirce, machuireas sinn an ceill co laid-
ri'sa tha an Scricbtuira deanamli " mur eil Spiorad
Ciiriosd aig neach nach buin e (iha " liom viii. 9.
14
Ata eagal oirne gu-m bi blii searmonachadh
teagasgùriar acliuir as arleth, manoclidassinn,leis
an Abstol Seumas, " gu bheil an ti tha na charaid
do'n t-saoghal 'na namhuid do Pliia " Seum iv. 4.
No le Pol " gu b!)eil ise a ta caitheadh a beatha
gu sòghail, iar dhi bhi beo, raarbh " 1 Tim. v, 6.
Agus ata fein-f hiosrachadh muladach a' teagasg
dhuinn gu-m feum sinn cuir suas le bhi iar ar meas
'nar taisbeanaich agus 'nar baoth-chreidmhich, no
stad bhi cuir an ceill leis an Abstol cheudna, gur
duine an f hior Chriosduidh tha " amhain a' dean-
amh uaill ann an crann-ceusaidh Chriosd ; neach
iar dha bhi iar f hireanachadh tre chreidimh, aig
am bheil gu cinnteach sith ri Dia ; agus "atamoth-
achadh sith Dlie 'na anam mar sheula maitheanas
a pheacaidh." Agus gu bheil e 'deanamh uisii! ann
dochas gloiie Dhe, agus gu bheil e 'deanatnh uaill
ann an trioblaidibh, do bhrigh gu bheil gradh Dhe
iar a dhortaidh amach ann a chrdhe, tre 'n Spiorad
Naomli a thugadh dha, "llom. v. 2 — 5. Oir ta e
cinnteach, gu bheil an saoghal a glinalh ionnan,
agus gu bheil teagasg Chriosd co maith r 'a chrann-
ceusaidh an daonnan na " cheap tuislidh do na
Tudhaich, agus do no Greugaich na amaideachd "
1 Cor. i. 23. Gu bheil e do ghnath a' brosnachadh
cprruicl» an dream ata gu breugach a' gairm clann
De dhiubh fein, agus iar a sgeigeadh leo-san alioa
gliocas amaideach an t-saoghail so le danarrachd.
Gidheadh, mar am measg an dream a ta diultadh
comhairle Dhe, ann bhi tabhairt baoth-chreidimh
15
agus troni-smuaintean cunnaitaclj mar ainm (Hia,
ata cuiil th'iar an eaiiax'-dhealachatlh le'n deadh
thoy-raidhibii, airua le cuid de shradaibh eu<l airson
creidimh an aithrichean; agus mar 'nam measgsan
ata 'cogadh an aghaidh Dhe, ata moran 'ga
dheananih tre aineolas a' creidsinn gu hheil iad a
deanamh sr-irbhis dha. — Oidhirpicheamaid anns
an teagesg a leanas, aon de fhirinnibh lo-fieum-
ail a chreidimh chriosduidh, air am bheil na leth-
chriosduidhean cho ainmig a beachd-smuainteach-
adh, agus a ta iad cho-tric aruidh sìos, a mhineach-
adl), sin r'a radh, leagasg ar n-ath-ghineamhuinn,
no ar Nuiidh-blireith ann an losa Croisd. Agus
clium aire dliurachdach a chumail suas le
ordugh na cuise, co maith 's le cudthrom aii
stcigli-theagasg, rannusuicheamaid,
' Sa cheud aife, ciod am fath air an do chuir ar
Tighearna losa Criosd an ceill, inur beirear duine
a ris nach faod e rioghachd Dhe fhaicinn,
'San dura aite, ciod a ta sinn r'a thuigsiim leis
na brialhraibh so, "Bhi iar ar breith aris,'* a bhi iai
ar n-ath-ghineamhuinn ?
'Sa7i treas aite, ciod iad na h-adhbharan air an
bheil eigin iomlan ar n-ath-bhreith iar a steighach-
adh : agus cia co furasda, agus fòs cunnartach 'sa
ta e, ath leasachadh ar caithe-beaiha a ghabliail
air son ath-bhreith ar n-anama.
16
'Saìi aitefa dheìreaclh^ Cionnas a dli' fliaoilas
sìnn ruiolieaclRl air fior ath-nuadhachadh : ni, dh'
eashhuidh nach faod duine air hith riog,hachd Dhe
fhaicinn.
A Leughadoir ma tlia gradh agad-sa do 'n fliirinn
agus ma tha urram'agad do Mhac Shiorruidh Dhe,
do 'm huin na focaii a ta sinn a nis r 'a thahhairt
fuinear, tog suas d' a ionnsuidh cridlie saor hho
chlaon-blirieth, agus guidh air, chum gu-n co'
fliuireadh e ri do chridhe agus ri d'-inntinn firinne
cudthrouiach ar steigh-thcagasg. Theagaisg e fein
iad re laithean fheoil, agus ata o a ghnath trid
ungadh a sj)iorad, a tahhairt eolas umpa. Ata,
a Shlanuighear neamhuidh ! deanadh do ghras ar
teagasg, agus bithidh t-fhocal aig an am so na
" sholus do 'r cosaibh.' Deonuich an t slighe a
theagasg agusa sheoladh dhuinn.athreoraicheassinn
a t-ionnsuidh fein, agus tabhair tihuinn an toil agus
an comas chum ruidh ann, agus do leantuinn 'san
ath-ghineamhuinn, gus an teid sinn steach trid-sa
chum do rioghachd ; oir is tu-saamhain an t'slighe,
an dorus, an fhirinn agus a bheatha.
17
CEANN I.
Co dha, agus cionnass a s/iearmo?iuich ar Slan-
uighcar Aih'ghineamhuinn,
Tha 'n soisgeulacb a 'teagasg dliuinn jru-n rol)}i
Nito<!emus ludliach, a bha co comhairaicbte airson
a dhhi-]eanni!iuÌ!;n r'a cbreidinih fein, 'sa biia e
airson a cbHu, agus 'iiibhe, iar dha bbi 'cluinntinn
nìu niliiorbhuilihh losa, a co' dhunadh gu-m b'
f haidli è tliainig bho Dbia, agus thairiig e cbuni
losa *s an oi(!bche, a reir coslais a dh 'f Kiosrachad!i
dlìetli niiJ tliimclnoll rii;ghac!i(l Dlie, airson an fobh
na }i-Iu<ì];aich diadhaidbuile 'feitbeamhgu duracbd-
ach. lar do fhios bhi aig ar Tigbeania gu n rob!»
jia barailean bb' aig Nicodemus mu tlnmcmòil a
riogh.acbd-san co neo-tbuigseach, 'sabha iadsan bh'
aig a chul*l ei!e de 'n cliiuneach ghabh e an cotb-
rom so ciium a chuir ceart agus a theagaso-. Ata
e 'cuir an ceill da, gu bheil rioghaclu! nèimlì dhe
nadur co spioradail, 's nach 'eil cumhauid aig duine
(iho! a steacli innt^s ni-b eadh, nach urrainn e bhi
ann an staid a faicinn, gun fìor iompachadh. lli ho
tlia e cuir, " Deirim riut mur beirear duine a ris
iiach laod è riogliaclìd Diie fhaicinn."
?vlar gu-n aljairoadh e, na dean tliu fein a
mlieailadh, a Nicodemus, cl.a n "eil mo rioghachd-
sa de 'n t-saoglial so. Dhealbh thu barailean
mealta dìiiili. 'S e aireamh gaim de 'n chinne —
B 3
Ì8
daonra tlia commasacli a faicinn, agus cha-n urr-
adli thu (llicl a stcach innle ihu-tein. Cha d'
ullaich (lo mheasairaclid ngus (lo shuhhailceaii
heusach, t-eud airson creidimh t-aithridiean, ajsus
an riagiiailteachd leis am hheil thu co' lionadh (lo
dldeasnasan hho 'n taol>h mach fathast tliu airson
lathairea( hd Dhe. Mur hi tliu iar do shaoiadh as
an staid s am hheil thu aig an am, Aithnich, gu-m
hiianaich t' anam a glmatli ìai a chuairteacliadh le
{iorcliadas co tiugh ri sin a ta cuaiileachadh naoidh-
ein nach fhaca an solus fathast. A ta tliu a'
deanamh gairdeachas ann am heatha corporra agus
talmhuidh ; ach chaill thn ann an Adhamh beaiha
spioradail agus neamliuidh, cliaill ihu beatlia Dhe
as t-anam agus cha-n urradh thu ath-bhuaiin-
acliadh, rch le hhi iar do hhreith a ris. Gun hhreith
spioradaii liithidh e co iieo-chcmasach dhuit Dia
fhaicinn, agus gaiideachas a dheanamh ann aii
df^alra(ih a ghnuis 'sa bliithcas e do naoidiiein nach
d* rugadh fathast a ghrian l'haotainn a mad), agus
gairdeadias a dheananih iia solus,
Cha h-urradh an teagaso^ so, iongantach gu leir-
inar b eigin da bhi do dhuine naduiach, blii gu h-
i omlan neo-aithnichte do f hearteagaisg Judhach
(iheall Dia do na h-Isiaei.ìich )e beul fhaidhean
gu-n " Cuireadh è ciidhe iiuadh 'n an taol)h stigh
gu-tn buineadh è air falbh an cridhe cloiche as am
ieola ; gu-n limchioll-gheariadh,"' iio gu' ii.utl adh
<^ gu b ionilan, an cridlieaclian, chuin gu-n gicdh-
19
aicheadh iad e " le m uile anam, agus le *n uile
neart." Thagair Daibhidh le dian-shruth dheoir
gu-ri crathaicheadh Dia ann *' cridhe glan, agus
gu-n ath-nuadhaicheadh è spiorad ceart an taobh a
stigh dbeth," Sahn. li. 10. Agus dh' oigh Eseciel
ris an t-shiagh uiie, " Tilgibh uaibh 'ur n-uile
chionta, deanaibh dhuibh fèin cridl'.e nuadh, agus
spiorad nuadh ; oir c' arson a bhasaicheaa sibh,
O thigh Israeil?" Esec. xviii. 31 . Faodaidli sinn
a chreidsinn an deigh na geallanna, na h-iarrtasan,
na trairmean, agus tia hatiiaidhean, th' iav an cuir
sios cho soilleir 'san t-sean 'i'iomnadl). gn-in bidii"
eadh beachd-eigin aig ludhach ionraic de 'n
chaochladh spioradail sin a ta 'g eadar-dhealachadlì
an dreani a ta firinneach bho chloinn an t-saoghaii
so. Acli mar aig an am so, an) measg pobull Dhe,
a ta cuid, gu coguiseach a coi' lionadh iornadh
dleasnas modhannail, agus a' gluasad le ioni'acas
ann an oi-duighibh na diadhaclnl bho 'n taobh a'
m ich, gu-n li.ii aig an au) clieudna a' bi'ethneachadh
)e i'ein-f liiosrichadh, ciud anns am bheil an Nuadli
ìihreith a co' ^heasadh, marsin hha e ann an laith-
ibh ar Slanuigiiear. A dh' aindeoin uile a dheadh
bheus, a dhiadhachd. 'eud 'ifuiracas, agus a ghi'adh
airson foghlijim, cha i'obh Nicodemus fathast iar
ath-ghineamhuinn ; agus air an adhbhar sin.mheud-
MÌch è aireamlì na muinnitr fein-f hirinneach sin
a ta 'smuainteachadh nach 'eil feum aca-san air fior
ailhreaciias, no ath-nuathachadh Spioradail.
20
Uime sin inr dha blii iar a biiiiaìadlj le iogh-
ìiadh 'nualr chualaè briathranChriosd, agus p fat.ha«^t
co dall 's nach do thiiig è iad ach ann an seadh
dorcha agus litireil, Dh' eigh e, "cionnus a dh'
t'hendas (hiine hhi iar a hhreith 'nuair a ta e aosda ?
r.m bheil e comasach air dol a stigh an dara uair
do hhroinn a mhalhair agus a hlii iar a blìreith ?"
Eoin iii. 4. Fhreagair losa. " An ni sin a ta iar a
bhreiihhho 'n f heoil, is feoil e." r. 6. Bu dion)i)-
ain (hiit hlii iar do l)iìreith an dara uair hho fliuil
ngus l)ho f heoil, nach urrainn a dhol a stigh do
rioghachd nèimh. Cha b 'urradli thu, le sin, hlù
ana.an stnid gu dhol a stigh do 'n rioghachd sin,
oir Is e nadur truaillidij, feoiuìhor. agus talndiuidh
an)hain a ta thu comasacii a thal>hairt amach as
l)roinn do mhathair. 'Sann mu hl)reith spioradail
ata mise a lahhairt, oir an ni sin anihain, " a ta
iar a hhn'ith hho' n spiorad, is spiovade e." Agns
a cliionn gu bhcil rioghachd Dhe gu h-iondan
B]>ioradail, a ta mi ag aitln-is dhuit a ris, "Gu
deimlsin, deinihin, mur hi duine iar a hhreith ò
uisge agus o *n spiorad cha 'n urraiiu) e dnl a steach
do rioghachd Dhe." Mur dean uisgeachan fiorglilan
nRTì gras, air am hheil iad sin ann am baisteadh.
samhlachail " geal, mar a)ì snoaciida iia pf^sicanna
sin a ta dcarg mar an sgariaid," Isa. i. ÌS. agus
mur dean oihreacl)adh cumhachdach spioi'aid Dl)e
uile bhuaidhean 'anam ath nuadhachadh. a tabhairt
air " hhi iar a bhreith hho sliiol neo-tiìruailìidh,"
Pead. i, 23. leis an ath bhuannaich e ioifthaigl) a
21
cliruitli 'ear, agus gu-ni 'ui e mar so ''nafliear
com-paiit de n' nadur neaniliuidli." Cha bhi
cuibhrionn aig adh'oighreachd nan naomh 'san
t-solus ; bithidh dorus aìi rioghachd sin iar a dhruid-
eadh na aghaidh gu brath.
Agus mur nacli bu leoir gu-n do chuir e an ceiU,
da uair gu bheil athghineamhuinn gu h-araidh
feumail chum slainte, aijus gu-n do neartaich e
a dhara dearbhadh leis am focal, (seadh fò? leis a
mhionn.) Gu deimhin, iar aithris mar an ceudna,
da uair, iar do Mhac Dhe ioghnadh f haiclnn iar
a dhath air gnuis Nicodemus, agus blii faotuinn
a mach leis na suilibh sin, a ta 'rannsachadh na
cridheachan agus a' sgrudadh na h-airnean, nach
robh e murrach air a theagasg a ghabhail a steach,
do bhrigh nacli robh e comasacii da a thuigsinn,
ciod e oibreachadh an spioraid lels am b 'urrainn
anam bhi iar ath-ghineamhiiinn ; ata Mac Dhe a
guidhe air le caomhalacljd, gun ionghnadh bhi air,
ged theireadh e riusan uile bha lathair, co maith
's a tb.ubiìairt e ris-fein, '' 'Seigin duibh bhi iar ar
breith a ris." Agus iar eagal biii air, gu-n tugadh
sin a ta diomhair ann an atli-nuadhachadh an anam
air, bhi 'diultadh na thubhairt e mar ni amaideacii
agus eu-comasacli, a ta e le foighidinn agus gliocas,
fior ion-mholta, ag oirpeachadh thabhairt air, comas
inotliachaidh h-eifeachdan nangras sin a ta 'gath-
ghineamhuinn, f haicinn, agus mar an ceudna, neo*
chomas 'oibreachadh a chuir au ceill gu poncail.
Nacli mòr an giorrad agus anneartth' iaran aonadli
ann an reusanacliadh ar slanuighear ! " Tha
a' ghaoth, ta e* gradh, seideadh far an aill leatha,
agus tha thu a' cluinntinn a fuaim, ach cha-n 'eil
fliios agad cia as a tha i 'teachd, no c'ait' a tha i
dol : is ann mar sin a tha gach neach a tha iar a
bhreith bho'n spiorad," Eoin iii. 8. Mar gu-m
bitheadh e iar radh, cha-n 'eil ihu cuir ann an ag
gur ni fior a ghaoth. Aig an am cheudna,
cha-n urradh thu a dath, no a mlneachadh do
dhuine nach urradh a faireachduinn ; agus bhith-
eadh e ni bu deacair a radh, cia as a ta i 'teachd
no c'ait a tha i dol, Air an doigh cheudna, tha
lìos aig peacach ataiar ath-ghineamhuinn,aig an do
sheid Dia anail na beatha spioradail 'na anam,
gu bheil neulta a thuigse iar an sgaoileadh, '' gu-n
do ghairm Dia a mach e a dorchadas chum a
sholuis iongantach fein ;" agus gu-n d' eirich
Grian na Fireantachd air. Ata e le mor ghaird-
eachas naorah a mothachadh an t-atharrachadh
solasach a rinneadh an taobh stigh dheth. Ata e
'faicinn, " gu bheil," e iar dnl thairis bho bhas
gu beatha," agus a ta e a faireachduinn gu'r
leanabh le Dia è, do bhrigh gu-n " d' fhuair e
Spiorad na h-uchd-mhacachd, *' a ta' gairm na
chridhe, " Abba — Athair !" Do bhrigh gu bheil
co' f hurtachd an Tighearn' mar sbèimh-ghaoth
Spioradail (ma dh' f heudas nii na briathra a
ghnathachadh) a beothachadh 'anam ; agus do
bhrigh gu-n d'rinneadh e na f hear-compairt de
23
cìintnliacìicj a l)!ia roinilie neD-altlinìclite dha. agus
<le flionas, " nach f haca suii, nach cuala' cluas,"
agus nach d' arduich riasnh cridhe an duine nach
'eil iar alh-ghineanihuinn. Ach ged a ta e a'
rnothacliadh an t-atharrachadh so ann fein. Cha-n
'eil e comasach da a dhath, no cunntas a thabhairt
inu 'n doigh 's an d' oihricheadh le spiorad Dè è.
Cha-n 'eil, cha-n 'eil e comasach thabhairt air duine,
aig nacli 'eil a sliìiilean iar am fosgladh leis an
Tighearna, rioghachd Dhe, a ta iar a daighneachadli
'na anam, fhaicinn, cha-n urradh e thabhairt air
na h-uisg«ichan so a bhlasad, a ta srutharlh suas
chum a bheatha sliiorruidh ; an t-sonas do labhairt
so, a ta cuir thairis ann an cridhe a chreidmhich.
'S e so " neamhnuid a mhor-luach, an ionndias
f holaichte, agus an ainm nuadh nach aithne do
neach air bith, ach do 'n ti a gheibh e." Is e so
focal na beatha, am mana f holaichte, a dh' fheura-
as gach aon a rahothachadh le a lamhaibh fein, a
dh' f heumas gach aon a bhlasad ìe 'bheul fein.
'S e " lim diomhair achreidimh e, iara choimhead
ann an coguis ghloin." 'S e an siol neO'thruaihidh
e, dh' easbhuidh nach urradh duine air bith bhi
iar a ghineadh bho Dhia, no rioghachd neimh
f haicinn.
Dh' f haodadh freagradh co dearbh-chinnteach,
Nicodemus a thoileachadh. ach dh' eignich a mhi-
chreidimh e fathast chura a gblaodbaich a mach,
" cionnas a dh' f haodas na nithe bo bhi ?" Cia c«
i'innteaclì 'a o ta o fru lilit^i; nii (ìnino nndum.cl!, gpd
l)hilhea<lhe firini)eacl), tieihlidlnrrrcli. nicrisanfuHi,
aeus r.ini ari lotnlìas (lÌ5!('l;-ai<ll), " p.eo cbdnni^-'fi 'h
air nf: iiitlu» a bliuinpas do Spiorad Dlie a tliuif.--
sinn !" ('ia co cinnteacli 's a ta e <yn-ni hhcil iad
'nan amnideachd dha, sgus gu- ni l)h<.«il e a ghnath
'gam niea? mav rvivhe neo chomasv.ch, mur dean
l>ia am foilsf-achadfi dha, air dhnigh nach 'eil e
'deanand) do 'n t f-aco|ial. Na hithe.'idh, niino sin
icTisaiìtas ort ri giulan an dieam sin dt» 'm hhcil
sinn 'IV. tric a cnir fìrinìie diomhar a chreidiiiìh
c]?ri<?s('ì'KÌl! an ceiH. Dh' eigh Niccderrus suh!i-
ailrpfAcl! (• fein ? m}!:'h, " cionnas a dh' fhaodas na
nithe sc a lih'.tli?" Faodaidh na lethchrifisd-
uidhean p i'adh nar an ceudna, Ata so 'giul m
nitlie i-o-fhada; 's e so hhi 'geileadh do l;ha<;t}i-
chreidimh ; "sf^so sinn fein a chall 's na ne<?il.
'Se an doigh 's U'iwr chum l-eoi! na mi-chreid'ich
so a ('hiuifìeadh, ani fre?gradh, m.ar f hreagair ar
Tigbearna Nicodemns. " Am hheil thusa" thubh-
airt e, "a'd f hear-tergaisglsraeil rgus nach aithne
dhnit na nitho so ? An ni a 's fios duinn a ta sim.e
a ìahliairt, agus air an ni sin a c.hunnaic sinn a ta
sinno f, Maldìairt fianuis : ach, (iar dhuihh-se l'hi
iar 'ur dalladh le gliocas meallfa) cha' g! ahh si' h
ar fianuia;" • Ma labhair mi ruihh mu nithil h
corporra agus tnlmhuidh, rau bhunidhihh a ghaoth,
a ta sihh ix'.faireachduiun, agus a ta sihh a' cluinn-
tinn gfch lath a',h(ideadh air an talomh, agus nach
'eil sibh a* ueidsinn, iar duibh bhi eu-coniasach a
k'O
th ìi^sinn. no .;dhbh:ii- a th.;:)!;iiìt air a s!u>ii ;
fi ;(in.is u 'ihiiheaàh e "jvai- ooaia.s mì} hhjiaii:i\r.;
a (.hreidsiiin agùs Hthulj^^inu, ria 'ìì lahliruiim ìÌuÌj
nìM aitliibh spiora.Iaiì agus neuuihuiiHi. Ni* ;{
lahhraian rihh iiiu uìbreacharih (licihuir ijras aa
ii-al!)-^hinean)Iiui'.:n, m\k àniidheauhilaihh aii ilar.t
bi\ ith si)i, d!i' ea'^ijhiiidli uach f heud duine uir iyiiil
ai! Tighearn' ffjaiciiin? 'Sa'nn niaV so, a ta it>^a
Criosd a' cuir aineulas ajfus as-crt:i(!ia)!i an Ollainis
Israelach so l'iar a clièil(3,. oir fathavst cha b' ait!int?
dlia sih bii choir dha th^aga-g do chach. Marso,
tliu e tabhairt ùliasun r' a tliuigsinn, agus (ìliuinn
nu.i' an ci^uihia, lisih 't/il uiadlìadul a cj-slit.^sandi
atiii aw ìir->:<j,t'ulai'>h bi'achd-ail air na toag;i--:.^aihh
a la i a t,air^;>t', n^aA it' cuir f' ar coaihuii-, — acli anii
an eo!as f.Mn-f!iio8rac!iail air a ruiniOh dioiiiijair,
i:n:i an creitlimh neo-g!iluasadach, awn an gcal'anu
ail;!iDhè,ann an roi:idi b!da.sait air a nihaitii ai:i,atu
aii creidimh so a cosnadh air ar son, agus anns na
sniiiaintìhh beo agus laidir a threoruiclieas cal^-
diiireacliciiumgnatljacliadli uile nan dleasnatìan a .a
'nnn dearbliaidliean air nuadh chait!se-heatha. A
Leug'luidoir^an e do mliiann-sa buannàchd fiia.>tuiiiU
bho theagasgaibli so MacDhe? Ma t!ia thu a
creidsinn gu-n do chuir an Ti sia do nuch uiiadh
breug a dheanJinih, no at/n sanj bith a mhealiadh,
an ceiil, gur eigin d'juit blii iar do bhriitli a ris,
clìum a dho! a stigh d 'a rioghacÌKÌ, na caill tiota ann
ain i)arai!il)li faoin. Tult sios air do gliluinihli au
latliLiir aii Ti sia auihuia a ta coinasacL ùo clirivi!;^
26
cìachach a tliaiseacliadh, agm a bheir air na lannatt
tuiteatn bho d' shuilibii. Guidhe, gu-n deanadh
e comasach thu air eigin ioinlan an ath-bhreith
f haicinn agus a mhothachadh, agus guidhe gu-ni
faigheadh tu gras chum iarruidh le deoir an f hior-
aithreachais. 'Sann mar so rinn Nicodemus. Gecl
b!ia e an toiseach, mi-thoileach gabhail ri teagasg
an ath-ghineamhuinn, gidheadh iar da bhi iar a
chuir as a bharail le briathraibh ar Slanuighear,
faidheoidh thug se e fein tliairis, chreid e, agus
rinneadh e na '• chreutair nuadh ; ' oir tha an
Soisgeul a' teagasgdhuinn gu-n d' aidich esan losa
gu fbllaiseach (agus an comh-lorg sin a theagasg,)
eadhon 'nuair a threig a dheisciobuil uile è, ged
nach rol)ii a chridhe aig roimhe so theachd d' a
ionnsuidh ach san oidhche, agus sin amhain chum
cur 'na aghaidh, O bithgamaid iar ar nearteachadh,
chum gu-m faod sinn bhi co ullamh eisimpleir a
direidimh-san a leantuinn 's a tha na saoghaltaich
gu cur n a aghaidh, mar a rinn esan ! agus a radh,
" cionnas a dh' f haodas na nithe so bhitli ?''
27
CEANN II.
Ciod a ta sinn r"a thaigìihiìi leis na hriaihraihh so
"■ Bhi iar ar breith aris ; bhi iar ar n-utU'
ghineamhuitin."
Ged (!!i!iilt ar Slanuigliear ceist pftin stfi nn
Ollamh ludhach inu 'n doiiili anns aui l>heil ana'n
iar ath-bhreith, a fhreag-airt, a ta o, gidlìeadh.
comasacli staid anum a ta iar a hhreitii a ns a
mhineachadh agus fòs sin anns an hheil ath-
ghineainliuinn a co-sheasamh. Gu coitcl.ionn
faoduidh sinn a radh gur e an atharrachadh uH.r
trid am bheil duin' a dol thairis bho staid naduir
gu staid grais. Bha e na dlmine feolmhor; iar
da bhi iar a bhreith a ris, rinneadh e na dhuiue
spioradail. Rinn a bhreith nadurrach cosmhuil e
ri Adhamh iar da tuiteam, cosmhuil ris an t-scan
duine, an aghaidh an d' thug Dia a mach binn a
bhais, do bhrigh gur è tuarasdail a pheacaidh.
Ach a ta a bhreith spiura<lail ga dheanamh cosmhuil
ri losa Criosd, an " duine nuadh, a tha iar a
chruthacliadh a rèir Dhè am fireantachd agus am
fior naomhachd," Ephes. iv, 24. Koimh so, bu
leanabh feirg e, ardanach, mi-gheimnidh, agrus lan
de mhi-chreidimh, iar a lionadh le gradh an
t-saoghail, fein ghradh, agus urram talmhaidh, bha
e mar an ceudna, " borb, gun ghaol do 'n mhaith,
fealltach, ceann laidir, a tabhairt barr graidh do
shaimh na do Dhia," 2 Tim. iii, 4. Ach trid ath-
c2
28
glilneamliuinn, rinneadli e na leanal)li do Dltia
agus na oighre air, au^us na cho-oijrhre maille ri
Criosd. Tha irioslachil, macantas, agus gradh losa
iar a dhortadh amach ann achridhe tiid an Spiorad
Naomh a thugadn dha, agus mar sin a ta e giulan
iomhaigh an dara Adhamh. *' Ata e ann an
Criosd na chreutair nuadh ; chaidh na seann nithe
seaclì, agus rinneadh na h-uile nithe nuadh," 2 Cor.
V. 17. Ata uile chumhachdan agus cheud-fathan
anam iar an ath-nuadhachadh. Ata a thuigse hha
roimhe so iar a comhdac/nadh le dorchadas, a nis
iar a soiUseachadh, trid an eolas fìosrach-ail thaaig
mu Dhia, agus mu Mhac ìosa Criosd.
Ata a choguis hh' aig fois, agus neo-mhothach-
ail a nis 'na duisg agus a' lahliairt le trcihhdliireas
neo-choireach. Ata a cln-idhe cruaidh iar a thais-
eachadh a^us iar a hln-iseadh. Ata a thoil, hha
reasgeach agus coirhte iar a mliaothachadh, agus
a' geileadh, agus niar sin, iar a dheanadh fn-agarr-
ach ri toil Dhe. Ata 'aignidhean mi-riaghailteach,
talmhaidh agus feolmhor a striochdadh do riagh-
ladh nan gras, agus dhiu fein a j)illeadh chum-nan
cuspairean sin ata neo-fhalcsinneach agus neamh-
uidh ; agus a ta buill a chuirp bha roimh so, nan
seirbhisich adh' aingidheaclui, a nis an .sàs
ann an seirbhis na fireauteachd a chum naomh-
achd. Bho 'n adhbhar so, a ta 'anam, a chorp,
agus a Spiorad a ruith, le luathas coimh-ionnan ann
ua slighe dhireach na h-umhlachd, agus a ta gach
29
riì a ta 'n taohb stiffli tlliet!), ag eigheachil
a macli, " Nar leigeadli Dia, gu deanainn-sa uaill
acli ann an craim-ceusaidh an Tighearna losa
Criosd " rno shìanuighear, " tre'in hheil an
saoglml iar a chensadh diiomh-sa agus mise do 'n
t saoghal." Gal. vi. 14. " Cha 'n aithne dhomh
a so suas aon duine a reir na feola," 2 Cor. v. 16,
" Tha mi iar mo cheusadh maille ri Criosd :
gidheadh a ta mi heò ; ach cha mhise, ach Criosd
a ta heo annam : agus a hheallia, a ta mi nis a
'caitheadh san f heoil, tha mi 'ga caitheadh tre
chreidimh Mhic Dhe, a ghradhaich mi, agus a
thug e fèin air mo shon," Gal, ii. 20.
'Se leit.hid so adh' atharrachadh mòr agus iongan-
tacli ata creidimh heo a tahhairt a mach ann an
anam peacach aithreach-ail. 'Se so an t-atharrach-
adh, ris ain bheil an t-Abstol ag radh, " nuadh
chruthac!iadh,ais-eirigl) bho na marbha'ibh, dol thai-
ris bho bhas gu beatha, cumhachd Dhe chum
slainte, do gach neach a chreideas, agus trid an
do thogadh e raailie ri Criosd, agus am bheil è
a' gìuasad aun an nuadhaclid beatha," Ilom. vi, 4.
Ach chum bhith ni 's mion. Faodaidh sinn gu
cothromach a shaoilsinn, 'nuair thubhairt ar Tigh-
earna ri Nicodemus, nach robh e comasach do
(ihuine rioghachd Dhe fhaicinn, gun bhi iar a
bhreith a ris, gu-n do rùnaich e breith spioradaii
leinibh Dhe a choimeasachadh, ri breith nadurrach
30
leiiiihli Adhaimli : mar so, chum gu-n sealhhaich-
ramaid barail ceart de'n clieud bhreith, a ta e
feumai! gu-n tugadh sinn fainear an dara breith,agus
gu-n eireadh sinn bho sin a ta faicsinnoath agus
tahn}i:iidh, gusin ata neo-fhaicsinneach agus neamh-
uidh.
Clja-n Vil naoidhein nach 'eil fathast ìar a bhreith
a mothachadh an uileaùh, no na nithe sin trid am
bheil a bheatha alg. C!ia-n 'eil e a tuigsirui :
clia-n 'eil buill a thuisge ann an staid chum obair.
Clia-n aithnich e a bheag, iar do shuiiean b'ii
druidte do 'n t-solus, agus do gach gne chuspair.
Ata e fior, nuair bhitheas e fogus do 'n bhreith, gu
bheil ceud-thas na beatha iar a nochdadh, agusgu
bheil cuid-eigin deghluasadibh an-fhanna'toiseacli-
adli chum 'eadar-dhealachadh blio mheall marbh ;
ach cha-n 'eil na cuspairean tha ga chuairteach-
adh, nis fearr iar an aithneachadh. Ged tha e
'san t-saoghal, tha e co ain-eolach mu na nlthibh
a ta ga chuairteachadh "s ged nach bitheadh an
saoghal ann ; cha-n ann amhain a chionn nach 'eil
a cheud-fathan fathast iar am fosgladh suas, ach
airson an sgaile tiugh a ta ga cliuairteachadh, agus
ga bhacadh bfjo na cuspairibh a ta co fogus air
f haotuinn a mach. Mar so, tha e dha-san nach
deachaidh ath-bhreith- Ann an Dia a ta e
beò agus a' gluasad, agus tha a bhith aig ; Ach
cha-n 'eil e 'mothachadh a lathaireachd, no 'n
analachadh neamhuìdh, agus diadhaidh sin a ta
31
'g araclì beatlia Spioradail an dream ata iar an
atli-blireii!), clia-n 'eil nithe Dlie, a ta glinath 'gani
foillscachadli fein do inntinn chloinn Dhè, a drugh-
adh air-san. Ata Dia a'gairm, ach cha-n 'eil e a'
tuigsinn a ghuth. Ata Criosd ga thairgse fein
dha mar an t aran a ta 'teachd anuas bho neamh ;
ach cha-n urradh e-san a bhlasadh gu bheil an
Tighearn" maith. Dheanadh Diae fein aithnich-
te dha, air mhodh nach 'eil e' deanamh do 'n t-
saoghal, ach a ta suilean a thuigse iar an comh-
dachadh le neul co tiugh, 's nach bitheadh e 'na
chomas 'fhaotuinn araach. Ata e 'na choigreach
agus 'na choimheach mar ata Poì a gradh ; a ta e
iia '* choimheach do bheatha Dhe thaobh an
aineolas a ta ann,'' aineolas a ta 'deanamh a staid
neo mhothachai! dha-fein. Faotlaidh cuid-eigin
de thus, agus de ghluasadaibh na beatha Spiorad-
ail bhi aig roimh dha bhi iar ath ghineamhuinn.
Faodaidh e iarrtasan maith a mhothachadh, agus
spairn a dheanamh chum pilleadh gu Dia ; acb
cha-n 'eil a thograidhean Spioradail fathast iar ani
fosgladh suas, iar do sgaile na doilleireachd bhi
fathast a' comhdachadh anam, clia-n 'eil e 'na
chomas Grian na Fireantachd fhaicinn, no latha
na beatha shiorruidh : cha-n 'eil e fathast iar a
bhreith bho Dhia.
Buanaichamaìd fathast an samhladh. Tha
breith naoidhein, gu coichionn iar a cho-chuideach-
adh le doilgheasaibh do-labhairt. 'Ta am beann-
ac'u! so a' ro'v:! (.snaiiilifan, ileoir. ixyns {os >i;l:u)n!i-
ai<'h ^iìuinpacli, oir avs-a Dia ri Euhlia, iar dh* i
pe.'ifachadii, *' Aun am pein beiridh fu cìann,.'
Ajrus a ta a bhÌMTi so, a aihor no hiitfag, mar an
ceudna iar a coi iionafili, ann an seadh Jbjjiurailaii
air na h-ui)tt peacach athatyacìid ciiutn bf'atha trid
atiii;!iineamhuinn. Mar d' fhairich Lidia pein
ita h aithieach:ds acii air.son tiota, roinih (h> 'n
'ri<<ht>arn a cridhe fhosgUidh ; ma bha tri mi!e
pe;n"!^-i " iar a;n bioradh 'nan cridhe," rè soarnjon-
atha(il« Phcathiir, agus iar baìl an deii^li sin, iar
an ath-'.'-hin, a' faotuinn " maithpanas pheacìnna,
au'ii.s ti'xihlacan Snioraid naoinih,"^ — 'i'hn 'n ..•crioi*-
tuir a' teiigasg diminn narh deachaidh Dàibhid}!,
Heseciah, Manaseh, agus Poi thairis, hlio bhas gu
beatha cho aiihghearr, no cho fnrasda. Ach c'a
be air hith, mar dh' fhaodadh eadar-(ihealacha<lii
bhi 'riajì staid, tha e cinnti'ach gu bheil an t-ath-
ari'a( (ladìi tha 'co-ciiuidoacliadii aa luiadh l)[ireith,
a K'itidd 's iruh urra lli aon air bith fhunir eolas
air, Ire fiiein-fhiosiachadli, bhi neo-ninolhachail
dh'th.
Ch.i luaithe tha naoidljein i:n- a blireitìi, ria tlia
a b'iiih aig air ndi<j(ih gu li-lonìUin eadar-dìieal-
aichte, a ti e 'g analachadii, agus a faireachduinn
an aiieadh iha 'ga cliuaiiteachadh,agusair ndmthadh
doigh 'ga ghabhail a steach, agus a ghnath, ga
chinr amach. A ta a cheud-faithean corpQira
uile iar an druiglìeadb lciy, agus iar an gnatli-
aclijidl.- u\: p." fti?; hin an tc-'i.vi. Thà 'shuileaii lar
aoi ioisiiljnlli (lo"n i-solns, p.«:as 1>!jo feiit, a ta e
lnl;haiit faiiu'ar caochladh <Ihe nithibh nuadh «i(in
clirioch. Ata 'ch'hiasaii i.ar &m !;uala<Jh le iouiadh
fiiaini e»ii:-«in(«r!uiil ; agus ataa ctioraapan niotha(h-
aiiHu T.&v aJa, laiti.l.'seacliadh.hlasaillt, asfus faiieai h-
(Ìuìm;i a' faoTuinn a mp.ch tifia na h-uiie tiota, tìÌ-
e\w.hì de na nithihh feunihil sin a ta fo 'n giiiein.
'Ata Atli-glsiuesini.hiiian a' deananih atharracha !h
co-ionnan5irin:i an anani a plieacaiih. Chaluaithe t!:a
e iar aghineadh hho Dliia, na tha e 'raolhachadh
kitliaivrachd an 'li a *s Airde ; Le Daibhii'h,
,'.S urraÌTsn e "r{;''h '•Arh dheiuh, agus rouiham,
ehuniitich thu ini, agu.s cliuir t\in do .Iì.nih orn),"
iSaihiì cxN'xix 5. Ata e 'gath-dhioladh, do ohuath ,
t\o Dhia \f ùrnr.igii agus mola<ih anail a bheat!;a
Spioradaii. a ta e 'faisihail tre direidiinh : agus, gach
tiota, tha e luannachd neart ìir, tha 'ch.'ud-fathan
Spioradail iar ant fosgladhsuas, inr an cleachdadh,
a«2UJ? iar an deanadh ionichuiflh 'clium cuspairctia
Spioradfiil a bheachdachadh.
Mar PO, iar do'*n pheacach bhi iav ath-g!iin, tha
guilean a thuigse iar arii fosgladh, tha e anns
gach ait' a' faicijin àn Ti ata neo-fhaicsinncach
"Ata Dia thubhairt ris an t-solu.s soillseachadh à
dorchada?, adeahadh ann aclniche, a tabhairt dlia
8o!uÌ3 eoh i« gloireDhè.ann an gnui.s arTighearnl.m
Cri(;.«d," 2 Cor. iv, H. '-Tha Dia 'togail air sol'js
a ghnuis," Saiìm iv,€, — Cosrnhui! ri Ahraham, iha
e faicii'n; !». an Tighearn, an la e ta (Iha-san na
.14
lììoiseacli air beatlia siorruidli ; agiis iar <la hlii
'ga fliaicinn, tha e 'deananili gairdeachas le aoihh-
iieas do-labhairt. Tha 'cliluasan iar am fosgladli
mar an ceudna. A nis cha-n ann an diomhanas
iha Dia a'gairm, tha e a' tuigsinn, 's aithne dha
guth 'aodhaire, tlia e teachd d'a ionnsuidh, tha e
blasadh focal niaith Dhe, agus cumhacJulan an t-
saoghail ri teachd. Ann am focal, tha 'chaileachd-
an Spioradail uile au sas, tha'n sgaile iar a
tabhairt air falbh, cba-n 'cil nithe Dhe ni 's faide
naii diombavachd no nan amaideachd. Tha e 'j^an
aithneacbadh, agus 'gan tuigsinn, tba e 'moth-
acliadh '' an sitb chaidb tbar gach uile tbuigse,
aoibhneas an Spioraid naoimh, agus gradh Dlie
iar a dhortadb a macb auns a cbridbe." Tba fios
jiig gu bbeil e iar a gbineadb bbo Dhia, agus gu
bheil e 'na chomhnuidh ann an Dia, agus Dia
annsan,
A Leugbadoir, 's e so do staid-sa, ma tha thu
"nad chreid'each ; ma tha 'n creidimb sin agad, ni
gur e "brigh nan nitbe ri'm bbeil dochas, dearbh-
cbinnte nan nitbe nacb faicear." Ach mar d'
f buair thu riamb faireachdainn air an t-atbarracb-
adb sin, san letb stigb, tabhair bretb ort fein, chum
's nach toirear breth ort leis an Tigbearna, bi ro-
bbrònach agus aidicb, a chionn nach 'eil tbu fathast
iar do bhreith a ris nach feud thu riogbachd Dhe
fhaicinn. Tabhair fainear na h-adhbharan tha
dearbhadh èigin iomlan an ath-bhreith, fagaidh
25
iad rÌ3 thii gun a^, ina cfieadaicheas tu do ghia»
Dhe thabhairt oit aii neait agusau sta f haireachd-
uiiin iju drui^hteacl:.
CEANN III.
C arson nich feud dtiine air bith rioghachd Dhc
fhaicinn, dh' eaabhuidh hhi iar a bhreith a ris.
Fha e cinnteach, b!io theisti^as an Scriobtuir
naoinh, gu n roblj ar nadur roimh thuiteani
Adhainih, a' co' jjairteachadh de naomhachd aj^us
de mbaitheas, ì.\\\ìì nach 'eil fuigbeal sam bilh
againn 'nar teachd chum an t-saoghail. Ann au
8taid na beatha spioradail so ghradhaich an duine
Dia le uile a chridhe, le uile 'anam. agus le 'uil'
a neart. Rinn e seu'bliis di)a le uìl' a neart, riiwi è
gairdeachas le a(/ibhnHas do-!abhairt, agus bha
co' cjjomunn l)id!ieanta aig- mailie ris, tre "u
Spiorad naomli, dlie 'n robh e 'na tiieampull ; "Acli
tre aon duine, thainig peacadli steach do 'n t saoghal
a^us bas tre 'n pheacaclli, marsin, mar an ceudna
tliainig bas air na li-uile dliaoinibh, do blirigh gu-u
do pheacaich iad uile,' lloin. v, 12, Mar so, rugadh
sinn 'uar doinn feirg, clja-n ann amhaiu orduichte
chum bas corporra, agui ann an cunnart bas
shiorruidli, ac!i cheana iiiarbli gu spioradail ann
am peacadli gìn. "lai ar gineamhuinn ann am
peacadh, agus iar ar dealbhadh ann au eu-ceart,'' tha
36
sinn 'nar coimhich do hheath Dlie. iar bhith figainn
amhain tograidhean feolmhor agus tahiihiiidh,
anns anj bheil, i'ol ag radh, gu bheii has ar n-anain
a* to' sheasanih, agus niar nach' eil Dia nn Dhia
do na niarhhaibh, ach do na beo-ihh tlia e soilhMr
roindi dliuinn blii comasach Tighearn a ghairm de
losa, tre 'n Spiorad naomh, no Atfjair trid
Spiorad na huchd-nihacachci, roiinh dhumu
eolas tre f hein-f hiosrachadh fhaotiiìn air sin
lis ain bl)eii Pol ag radh " beatiia Diie,' gu-ni
feum.sinn cunihachd ais-eirigli losaCrisoda nihotli-
aciiadh ann ar taobh stigh, agus cridije nuadh agu»
Sjiiuraci ceart fiiaotuinn uaith san. sigus fòs tog-
raidiiean Spioradail agus neanihuidh. 'Se so nn
ola ntiondi leis atti hheil I Ma ag unuadh tìor
C'hriosduidhean, Se bhì <ii»' ea.>ih!!ui(lh an ula so,
an gras beothaichidh so, an t-adhhbar airson an
bith nn h-oighean amaideach iar an druideadh a
niach bho rioghachd nèiuih co maith ris na h-
adhaldninaich.
Ach a ris, iar do ordulul>ean Dhe hlii neo-
rììaochlaideach, bilhidh na neandìan iar an gluasad,
agus faillnichidh tìrinn Dhe roimh do leiinabh
Adhaimh blii comasach gnuis Dhe f haicinn dh
oashhuidh naomluiclmdh.agus "ath-nuadhachadh au
Spioraid Naoimh.'' 'Sèigin duit blii iar do ''chruth-
atharrachadh tre ath-nuadhachadh d iiu.tinn, chuni
gu-n dearbh ihu, ciod i toil mhailh, thaitneach,
a^us dhiongmhalta sin Dhe," Kom, xii,2. Agurt
37
's èig^in, "gu-n cuir tliu uraad fìn nuadli-dhui-.ie a
tha iar a chruthachadh a reir Dhè am fireantachd,
agus ain fior-naouihacÌHÌ," Ephes. iv. 24. Agus
tha e ffu soiaimte le heul a Miiic, a' cuir an ccill,
nach t'haic aon air hith a rioghachd gun hhi iar
am [)reith a ris. Agus am bheil thus' a' smuain-
teachadh do hlirigh gu hheil Dia maith gu n stad
e bhi tìririiieach, agus gu n di-chuimhnich e bhi
naoajh, do b!ui<>fh gu hheil e fad-f hulangach ; cha
stad, cha dean a throcair Athair na hreige dheth,
agus bu (hoir dhuit a chuimhneachadh, ui''*\ rach-
adh "nòftmli agus taUimh seach, nnch teid f hocail-
6'àu scKcii a chaijidhj Marc. xiii. 81.
Ach am h'eil tìiu futhast ag iarruìdh f haotuinn
a n ach, c'ar.''On na< h teid ni air bith a ta neo-
gldan Pgus a shalai< hea.s a steach do riogbacbd
l)lìe, agu8 cV.rs')n nach 'eil fa chomtiair a righ-
cbathair-san, ach " Sj.iorada nam firean iar an
deanarnh foirfe," agus naoimh aig am bheil " an
trusgain inr an nigleadh, aiius iar an deanamh
goal ann am fuil an l ain." Tba 'n t-adhbhar
BoilÌHÌr, cha-!i fheud peacadb, luihhre sin an
diahhoiì, òilhheum tlipbhiirt dhr.-san. aig am hlìeil
a sbuiieaif ro-gblan' cbum anbarc air olc, cha-B
vil è con asacb gu n gabhadh salcbar agus
aingidheaf h(! c< mhnuidh maille ri KighnanNaomh,
cha n 'ei! didean, no aite-comhnuidh 's an lerusa-
lem neau.haidh do natlìrichihhnimhe.do mhadraibb,
no do nilìucaibb, cba n 'eil e comasach dhoibh-
38
•an a ta ardanach, re.'\sgach, breugach, agus dÌDgh*
altach, no fòs (lhoibii-8au a ta f'arniadath, sanntach,
agus mi-gheinHiidii dliol a steacli an sin, agus ged
hfjitiieadh e comasacli dhoibh, 'sann na tlieine dian-
loisgeach andiain gheibheadh iad-Dia. Co, " arsa
Daibhidh," theid suas gu sliabh an Tigliearn ?
" Esan aig ani bheil lauihan neo-chiontach agus
cridhe glan, nach do thog 'anani li diomhanas,
agus nach do mhionnaich chum ceilge,'* Sailm xxiv.
3 — 4. " 'S beannuichte na daoine a ta gian 'nan
cridhe :" arsa losa, " oir chi iad Dia " Acii "s
truagli dhoibli-san aig nach 'eil an cridheachan iai'
an glanadh, oir am f'easd chan f haic iad-san e.
Clia-n 'eil coujunn aig an t-solus ris an dorchadas,
no rèite aig Criosd ri Belial. Chum gnuis Dhe
f haicinn ann am fireantaciul 's eigin duinn bhi iar
ar glanadh biio 'r truaillidheachd nadurrach, agus
bhi iar ar deanadh 'nar luchd compairt de nadur
Chriohd agus adh' iomiiaigh Dhe. l]ho 'n adhbhar
so iha e soilleir, gur e atli-giiincamiiuinn an ceud
ciieum clium slainte, 'oe gras an t-slighe amhain
chum gloire, agus naomhachd aon steigh an f hior
bhonais, mar bi eolas faireachdail againn air losa
Criosd 's an t-saoghal so, oir 's e amijaiu siiaoras a
shluagli bho 'm peacaibii, cluinnidh sinn e latli-
eigin ag radli, " cha-n aithne dijomh sibii, co as a
ta sibh : imichibl} uam, siblise, a luchd-deanamh
na h-eucoracii." Lucas, xiii, 27. Ciia gljabh Dia
a steach chum a rioghachd, ach iadsan amhain a
naouihaicheas Criosd 'nau auam, 'nau eorp, agua
S9
Tian Spiorad ; mar 'se air aon taobh, peacadli sial
a bliais, a ta ifritin a' toiseachadh annta-sasi nach
'eil iar an atli-ghin ; air au laobh eiie, 'se naomii-
achd a hheatlìa mhaireannach, agns ata neanih a
cheana iar f hosgladh 'san anam ata a' creidsinn,
"Ann ti a ta creidsinn annam-sa," deir losa,
"tha biieatha mhaireannach aige," Eoia vi, 47. A
ta 'h-earlas, a seula,a gus a roi-bhlas aig, agus mai
iiach urradh ifrinn bhi air an son-san a ta iar an
sabhaladh bho 'm peacannaibh trid losa, cha mho
s 'urradh, pàrras bhi iar an son saa nach 'eil 'nan
luchd-compairt de nadur Dhe ; agus mar an
ccudna faodaidh sinn a radh gu bheil e co baogh^
alta, sinn fein a mhioJalachadh le dochas na gloire^
gun blii iar dol trid an atli-ghineambuinn,
'sa bhitheadh dochas meadhon-la f haicinn roimh
theachd a mhaduinn, no an samhradh roimhan t,-
earrach. Osbarr, chum gairdeachas a' dheanamh'suB
sòlasaibh tli' aig deas-laimh Dhè gu brath, a ta e
feumailgu-m bitheadh,cai]eachdan agustograidhean
againn a cho-fhreagaireas riu : Saltairichidh mù-
can neamhnuidean fo 'u cosaibh ; cha mheas cu
meall or ni 's luachmhor na ailbhinn, Tha deas-
chainte snasmhor an fheallsanaich do-fhulangach
do fhear-ceirde baoghalta ; agus ata fear-duthcha
aineolach iar da theachd an lathair dhaoinè
foghluimte agus seolta, iar a ghraineacbadh, agus
fòs ag osnaich an deigh a bhaile-beag, agus a'
nochdadh, nach do mheasadh leis, uair viamh c&
fada ri sin, a chaith e' nan cuideachd, Amhuil
d2
40
nln bhitheadh e do (Uminc nach 'eil iar ath-
ghin iia^ri b' urradh ùhuinn a shaoilsinn gu-n
(li-chiiiinhnicheadh Dia co mor' fhirinn 's gu-ra
fo8}j;laiih e geata neiinh do leithid a dhuine. Mar
bitfieadh a chridhe iar ath nuadhachadh, mar
hitheadh e iar atharrachadh bho bhi na dhuine
na(hirra gxi bhi na dhuine spioradail, cia be air
bith co neo choireach 'sa bliitheadh e rè uin a
bheatha, bhitheadh co nee-cliomasach dha aoibh-
neas a dheanamh 'sa ghradh sin, a ta 'deanamli
Buas sonas nan naoimh th' iar an gloireachadh, 'sa
bhitheadh e do each oiidheirceas daoimein a
cldiiithachadh no do mijuc boisgealachd neamh-
nuid a thabhairt fainear, cha-n 'eil è eolach mu
chainnte a Chanaain neamliuid}), cha n urradh e
leudachadh air gradh losa, maillo ris an luchd-
aitichìdh neamhuìdh, bhitlieadh e do f hulangach
dha 'san staid 'sam bheil e beachd-smuainteachadh
re aon uair air coimh-liontachd Dhè. Ciod uime sin^
dheanadh e a measg cherubim agus seraphim,
" agus spiorada nam firean iar an deanamh foirfe,''
tha uatlj-san a' tarruing an toil-inntinn a 's mò ?
Tha e-san a' gradhachadh saimh agus solasari
beatha fheolmhor: ach am bheil iad so a co-
chordadh ri gniondiarai'oh a bheatha spioradail ?
Nach 'eil nan nithe sin a bhuineas do Dhia do-
fhulagnach dha? Agus ged nach dean e siti
aideachadh, nach 'eil e 'fuatliachadh Dhia 'na
chridhe? Tha e ga f huathachadh, ma chreidear
a chaithe-beatha ni 's niò na bhriathra. Cba-a
41
Hria*!li e aon uair a fcfinithpadh ann an ùrnwigh
vi Io8a. giin bhi jfu (tionihuir ag iarruidh 2fu-na
biiheatlh au ohair uuliachail iar a criochnach*
atlh. Ata a ciiòinhratih, a leup^liatll), agus a
fchut;Tadii, ge'd tha iad co folanih adh' fhouh-
hiiin 's a ta iad de sta, gu h alnmìc ga sgltli-
eachaùh ; ach hliitheadh a<»n uair iar a caittiea<ili
ann dOì heachd'Hsnuainteachadh, no an lunuiuh (h)-
fhulantfach. Mar hi e iar a hhreith a ris, cha-ti
urradh liha bhi anii anstaidgairdeachas a dheanait h
ann an RÒlasaibh Pliài rais ni '8 mo na 's arradh <io
dhuineboijharanceòla s binneeisdeaclurie taitnea-i,
no duinedalloibie arjinchd-dreachaitiha's aimneil a
chHuthachadh, no ioiifiantas a ghabhail riu : ach
hheirea<lh ro mheud aoibhneas nan aingil grain do-
{jhiulan <iha, Seadh rachatlh e fein air hiatlaia
bho huhaireachd Dhe, a roighinn air siorruidh-
eachtl chuir thairis ann bln a' tuiteam sios an
lathair na righ chaithreach, agus hhi gtjn souir u
Ja no dh' oidhche, ach ag ratlh — •' Naomh, naomh,
naomh, an Tighearn Dia ulle-chumliaclniach, a
bha, a ta, agus a bhitheas." Taisb. iv. ti,
Ach a ta e gle fhurasda do leithid so adh' fhear
a' j-atlh ieis a mhor-dhomhlachadh shaoghahach,
•' Ata fiughar agam-sa gu-m bi Dia trocaireach,
agus gu-m fosgail e doras neìmh dhornh-sa, Gidh-
eaiììì cha-n 'eil e co furasda baraileau ceart fhaot-
uinn mu thimchioll an neamh, tlo 'ra bheil e, na
bheaciid feiu dol a steach. Bbitheadh « feumail
42
sru-n tugadh a leithìd so fainear briathra ar Tigli-
earna, " Feucli, a ta riogliachd Dhe an taohh a
«tigh dhibh." Lucas xvii. 21. Ata na briathra so
gu soilleir a' dearbhadh gu bheil Parras a co-
sheasamh ni 's mo ann an rììintibh neamhuid}i
cridheachan nam firean, na tha iad ann an greadh-
nachas glòrmhor neimh shuidhichte no ionad-
ail. Ann an Leabhar lob, a ta sinn a faicinn, gu-n
d' rinn Satan, iar da e-fein a cho-mheasgadh ris
na naomhaibh, e fein a nochdadh niaille riu fa
chomhair na righ-chaithreach, Ach an d' rinn
siii e ni hu shona ? clia d' rinn, bha rioghachd
iia (ioichadais, agus uime sin, ifrinn fein an taolih
H stigli dheth. Air an lamh eiie, faoduidh siiin
heachd a ghabhail dlie naomh ann an ifrinn ionad-
ail ; Abednego ann am fuirneis theinteich dhian-
loisgeich, no an t-Abstol Eoin, a reir eachdaireachd,
ann an còire adh' ola goileach, agus gidheadh iad
aona trid cumliachd riogliaclid Dhe 'nan taobh
.stigh, eadhon " fìreantachd, agus sith agus aoibh-
neas san Spiorad naomh," Rom. xiv. 17. Uime
sin, a ta sinn a' co-dhunadh gur eigin do gheata
iièimh bhi iar fhosgladh air talamii, trid ath-
ghineamhuinn, agus gradh Dhe, no gu m buan-
jfich e duinte gu sorruidh : agus nach bitheadh
ann arn Parras ionadail, ach amhain gainntir
mhùladach, do dhuine nach deacliaidh ath-bhreiih ;
do bhrigh, iat- da bhi gun nith sam bith thabhairt
lels do 'n ionad sin, ach caileachdan, tograidhean
agus aignidhean truaiilidh agus thalmhuidh, agus
43
aa siii, nacli faigheaclh e hheag ach cuspairean
iSpiorail.'il agus iieamhuidh, 's e\gìn gur a anntlachJ
agus neo-thoileachadh hhitheadh au co-lorg sin ;
agus cosmhuil ri Sataa, hhithcadh inntinn fein na
Ji-ifrinn da, Aig an am so, cha n 'eil peacaich
niurrach 'so a thuigsinu ; ach 'nuair bhitheas lath'
an gras iar dol thairis agus iad fein iar an " tahh-
au't thairis do irnitinn mhi-chèiilidh,' mothaichidh
iad gu h-uahhasach èigin a hhreith Spioz'adail,
chum bhi iar an saoradli bho ifrinn, ach mo ,
thruaigh ! ausin bithidh e ru anmoch.
Ri uile na thug mi fainear fulaingibh dhomh an
ni eile so a cliur, ata 'g eiridh bho uadur na cuise,
agus dhe fein ag ìarraidh ar n aire dhurachdacli,
cha-n urradh deadhchèlle, ach a dheachdadh
dhuinn, gu ii lean misgearan, geocairean, agus iad-
san ata neo-ghlan, an am focal, uile sheirbhisìch
Bhelial iar an la mòr sin, am niaighstir do 'iu
l)heil iad a nis a' deanamh seirbiiis, agus nach 'ed
e mar an ceudna soilleir, gu-m bi, na h-eucòir-
ich, luchd an fhòir-èignidh, na sanntaich, agus iad-
san uil' a ta 'dion leas rioghachd na dorchadais,
ij bhratach Mhammoin, ii^- an (htiideadh anuicii
bho rioghachd nèimh, co maith ri 'n ceann-iuil
ifrinnail ? Agus an urradh dhuinn a chuir an
teagamh, gu-m bi an cuibhrionn aig na saoghal-
taich, aig am bheil an inntinne iar an gnathach-
adh le saimh agus sòlasaibh na beatha so, nis uio
na le gradh agus gloire Dhe, maille ri Satau, neuch
44
a*s e dia an t-<>a'>ghail ? 0«barr nach eìl n'usnn
n doarhliaHM dhuiiiii, pfu-rn bi anam truailiidh, iar a
l'K'hdaciiailh le curìthrom a nilii-ghfimnitìhpai-hd
f«da, a' sioìaiih gu jfrumìd an dubh-aÌ2rean, mar a
ta cloch iar a h-eigneachadlj le a cudihrom fcin
a* tuiteam dh' ionnsuidlj a mheadhon ? Agun
norh 'eil o co furasda a 8'ìaoilsinn. g:u m bitheadh
ì\a beati*aichean a's truime agus a's pleòisjiiche <ìf»
'n t-sporsia ileagach, ag^ itealaich nn h-avd mar iolar
dh* ioiinsuidh na greine, 'sa bhitheadh e, biii an
duiJ, gu-m bìtheadh anam aifj nach robh achomh-
radh ann an neafnh, gu-m birheadh anam nach d'
fliuair riamh trid atb-ghineam'nuiim, strÌHtììan a
r!H-8Ìdìnjh dhiongmhalta, na bco dhochais, agns an
dìan-ghraidh, comasach «ir losa a leantuinn, agus a
diiol suas do neamh le armailt buadh-mhor de
nihic Dhe ? Faodaidh sinn, uime sin, achodhun-
}\(lh, gu bheil briathran ar JSlanuighear iar an
stei.t'ieachadh air reusan agus ceartas l)hith-bhuan,
agus mar beirear duiue a ris, nach feud è riogh-
achd Dhe fhaicina.
45
CEANN IV,
RoiNM I. — Cla co cimnartach '^s a ta e riagh-
aiUeachd ar caithe-beath' ^a ghabhail airson ath-
bìireith ar n-annianìia.
Faodaidli e bhith gu-u abair fear'eigin, " A ta
mi dearbh-clìinnteach nach feud luch.d-eithicìi,
iadsan a ta mi-gheaninuidh, mortairean, agua aa
dream a ta 'deanamh gu h-eu-coireach, rioghachd
nèimh fiiaicinn dh' easbhuidh bhi iar am breith n
ris ; acl) buidheachas do Dliia, cha-n 'eil mis d;-
'n aireamh so, bho m' oige chaith mi mo bheatha
ann am measarrachd, agus ann bhi cuir cearta.i
an gniomh, agus fòs ata dochas agam nach 'eii
mi a'm choigreach do dhiadhachd : a ta mi 'ii
daonnan a feitheamh na h-eaglais ; a ta mi 'leugh-
adh focal Dhe ; a ta mi 'g ùrnuigh agus a
comunuachadii gu riaghailteach. Nach 'eil iad so
'nan comharaidheau neo-amhrusach mu m' ath-
bhreith ? Agus nach 'eil mi uime sin iar mo
bhreith bho uisge agus bho 'n Spiorad uaorah 'nam
bhaisteadh ? "
Roimh dhomh a clieist so a fhreagairt, ce.id-
aich dhomh beagan a chuir, nach 'ei! dhe ni's lugha
chudthrom. Am^bbeil sith agad ri Dia? Au
d' f huair thu raaitlieanas do pheacanna? An d
f hoillsich Dia a Mhac annad ? 'Nuair a cheas-
nuicheas tu thu fein ara bheil thu 'mothachadh gu-r
46
e "Crlsod annad dochas na gloire ?" Ann iV
fhuair tlui "Spiorad nn li-ueljd-inhacaciul a'
deanamh nanuis maille r 'ad Sj)iorad-sa, gur tu
leanabh Dhe ?" Am faca tu ria.nh deah'adh
gnuise Dlie, agus "an do mhothaich rhu cumhachd-
an an t-saoji;hail ri teachd ?'' Am hheil thu a'
blasadh an neamh, a ta anaina nan naomh a' nieal-
tuinn eadhon 'sa hheatha so, '• gradh Dhe iar a
dhortadh a macli 'nan cridheathaihh, tre'n Spiorad
naomI» a thugadh dhoihh ?" Am blieil tart air,
t' ariam chum an De bheò? Am bheil e 'togradh
na dheigh, "mar am fiadh chum nan sruth uisge?"
Am biiei! tiiu a' meas nan uile nithe 'nan cail
a.'us 'nan aolacli airson ro-oirdheirceas eùlais lo^a
Crisod?" Am bheil thu iar do iliumadii nì 's
fàide ris an t-saoghal so, agus am bheil thu beo
mar cijoigreach agiis fear-cuairt air an talamh ?
Am blieil thu a dian-ruilh le aoibhneas adli'
ionnsuidh an lerusalem neamhuidii, anns am bheil
d' ionmhas agus do ciiridlie a cheana? Am biieit
t' anam dol suas chum Dhe, eadiion mar an lasair
chum nèamh ? Am bheil tliu 'nad uile ciiaithe-
beath a' ciiutliachadh agus a "euir an cèill feartau
an ti sln a gliairm a dorchadas thu chum a sholuis
iongantaich fein ?" Agu? am bheil thu san taobli
btigh dhiot a' fuireachduinn an t irioslachd, an
f had-f hulangas, an neo-f heiaealaclid, gu n do
chuir ttm cùl ris an t-saoghal, am bheil tliu fair-
eachduinn an aoibhneasnaomli, an èud caoimhneil,
an eaondjalachd bidhcanta, an togradh bhi maille
47
ri Crlsod, nn stoMaclid bfiusach, an gra(ih g\m
cht'iio:, a ta tior-shaaihlachail ona-saii tha natn fior
chreid' ich*
Mar 'eil na ceisto so 'cuir iorig-antas ort, mathup^
Splorad Dìiè conias dnuit an dioiuharaclid a ta
annta a dh.earbhadh, nia 'se do diùram a 's ro-
dhùrachdaichjbhi'faireachd'iian na caiìeachdan agus
ua h'aignidhean neamhhuidh ud ann an cèum
iosal, n^ns gur e do dhearmail* a's ro-m'io, gu-m
bitheadh tu fas ann aii gras do ghnath, gus am
niothaich tìiu cumhachd ais eirighlosa, — is leanabh
]e Dia thu, a ta thu iar do breith a ris ! Ca
dhiuhh, dh' imich thu, mar Shamuel, ann an slighe
an Tigl:earn bìio d' oige, no cosmhuil ri Pol, gum
faca thu Grian na Fireantachd ann am meadhon do
chursa, cha-n 'eil e airson diubhras : 's leatsa na
b-uile nitlie, agus is le Crisod thusa ; agus is le
Dia Crisod."
Ach mar 'eil thu 'f aotuinn na comharraidheaa
so ann ad chridhe, no 'faireachduinn na dearbhaidh-
ean so air a bhreith nuadh agus spioradail 'nad
uile chaithe-beatha, ma tha do choguis a togail
fìannuis 'na t aghaidli, agus 'gad èigneachadh, gu
aideachadh, gu bheil thu 'mothachadh 'nad thaobh
stigh ni 's no de 'n duine nadurach na de 'n duine
spioradail, iar duit bhi saothrachadh ni 's mo airson
*Anxiety, Sasg.
48
an talamli naairson neamh, airson an t-saogliail agus
air do shon fein, na airson gradh losa, agus na gloire
chum am bheil e gad ghairni, cha bhitheadh sinn ach
amhain cuir ceap-tuislidh 'nad shlighe, mar togadh
sinn ar guth^ann am briathraibh arMaighstir nèamh-
ui<ih, ''ìs èigin duibh bhi iar ar breitii a ris, mur bi
duine iar a blireith a risjcha-n urrainn e dhol a steach
do rioghachd Dhè." Eoin iii, 5-7. Cha-n 'eil
sinn le so a ciallachadh, gur èigin (hiit do bhoath'
ath-leasachadh, eadhon mar piieacaich sgainnealach.
Cha-n èigin, oir faodaidh e bhith, gu bheil do
ciiaithe-beatha a rèir riaghailtean teann na ceartais
agus na measarrachd. Tha thu 'tabhairt deirc,
tha thu 'coi' lionadh dleasnasa na diadhachd gu
poncail bho' n leth a mach. Faodaidh sinn sin
uil* a chreidsinn, cosmhuil ri Nicodemus a ta thu
deanamh so uile ann an treibhdireas do chridhe,
agus mar do Dhia, Ach a ta 'n Tighearn "a cuir
aa ceill, ged tha coslas na diadhachd agad, h-uige
so gu bheil thu ag aicheadh a cumhachd' A ta e
'cnir an ceiU, nach dean d'fhìreantachd, nach 'eil
'tabhairt barrachd air fireantachd nam Phairis-
each gu brath, do thabhairt a steach do rioghachd
Dhe. Seadh fòs, ged bu dara Chornelius thu, ged
bu duine crabhach thu air am bheil eagal De
maille ri d' thigh uile, agus ged bhitheadh tu a'
tabhairt morain dheirce do 'n t-sluagh, agus ag iar-
ruidh Dhe le trosgadh agus lìrnuigh aghnath ; mur
do ghabh Dia ruit 's au aon ghradhaichte, mur
d'fhuairthu trid creidimh ann an ainm losa
49
Biaitheaniift do pheacr.nna, mur d* thaini<r s«
iSpiiìrad Nooa)h a nuaa ort, niur 'e'ì\ Dh, d' sn
aJ'hne an cridhe, a' <!«;an'an»h fianuis (ihaitsa mar
Dbs-san, a' glanadh do cliridhe trid ereidisnh, cha
(!o s!)«or <lo hhaisU^adh tnsi, sgus gt'd nucb faod
thu bhi fad as hho 'n rioghaclid cha do shealbhaich
thu fatfuist a h!>eag dh i^ cha-n 'eil tiju fathast i;ir
t ath-yhiiieauihuinn. Ata eajxal Dhe ort, arh
clsa n 'eil a fjhradh a<^ad 'jiad chi'i<ihe, cha leana}?h
d(» Dhiafathasi thu, fathasta ta Spiorad ua h uchd-
tt)hacaclnì a disith ort, chum t!ju hhi 'nad chrìos<!-
uidh. " Oir ann an losa Crif^od, cha-n 'eil ei-
feachd sam bith ann an tiujchiol)-!4:hearrad!5. na
aiui an neo-tldnu'lìiol! ghearradh, ach ann an creid-
iuih a dli' oihriclieas tie gliradh," aguH ann au
♦' creutair nuadìi," atharracliadh iomlan air d" anam,
co maith 's air do chaitlie-bi.^atha. Ann am focal
cridlie niiadh, ?j)iora{Ì ceavt ; rioghachd Dlie an
taobh siigh dliiot.
Ma tlia na nitbe so niar so, agus clìa-n urainn iad
bhi iar an aicheadh, gun bhi 'saìtracbadh fo cboi«
an f birinn mar a ta i ann an losa, fuiling adh'
f hocal De dhoi a steach dh' ioimsuidh d' anam.
An diiigh duinn a ghuth, seadb giith Dhe, agus
na cruaidbich do chridhe. Buinidh na nithe ata
thu a leugliadìi do d' shilb bhitb-bhuan, O bi air
t-f Ijaicill ! an t eagal gu m bi do mbi-cbreidimh
'gam folach gu siorruidh bho d' sbuilibh.
50
An d' thu^a aon de naoimh ud an t-saoghal, a ta
'deanainh spagluinn 'san fheoil; agus a ta ann au
aite l)}ii fulang geui' leanmhuinti air sgatli crann-
ceusaidhChrisod,a ta iar an ùrramachadhhì daoinihh
do hhrigh gu hheil t!iu fatliast iar d ) chùtna^lh ris
an t-saoghal so a ta hithair ? An d thusa aon
diuhh-san, a ta toihchte le 'n dieasnasaihh modhaii,
agiis an crahfiachd hho 'n leth a mach, agus nach
'eil a' teachil chum losa !e aithreachas agus liosd-
achcl a Clùs-mhaoir ? Fuiling do "amaideachd so
an t searmonuichidh" do chidhis* a tliarruing
dliiot. Cuir cùl ri d' ghliocas fein, reub sios cui-
aidli (lioniliain t f iiireaìjtachd fein, agus a' huaiadh
air t- uchd, thig dli' ionnsuidh Chrisod, muille ris
na cìs-mhaoir agus na striopaichihli, agus guidh
le osnaihh gu m faigh thu an t-athghin siu dh'
eashhuidh nacli feud tliu rioghachd nèimh f haicinn.
Chuir Nicodemus au t-eiseimpleir fa d' chomhair,
ghahh e faidheoidh lis an rioghachd mar leanahh
heag, agus tliug e tuilleadh a 's huaidh trid fuil
an Uain. Imich 'na cheumannaibh heannuichte,
Agus fos ged h' Fhear-teagaisg ann an Israel tim,
lean 'aon f hillteachd-san, agus cosmhuil ris 'san
faigh huaidh air t' uile chlaon hharailibh agus V uile
amhrusaibh, agus eagal an dream sin a their gur
iad fein Israel Dhe, ged nach iad ; agus iar duit
a leantuinn 'san ath-breith, leanaidh tu e gu h ath-
ghearr chum gloir.
•Sgailu-meallaidh, Mus/c, Sasg.
oì
Ach mà's peacacli folluispach tliii, ma tha thu,
'caitheadh do hlieatha ann an èu-coir, ann an neo-
n)lieasanachd, ann an neo-ghloine no am meall-
taireachd, ag iotadh an deigh òr, no an-tograidhean
soghail, a' tahhairt grain adh' ainm Dhe agus d' a
fhocal, cha-n eigin duinn a dhearhhadh nach 'eil
thu iar t-ath-hlireith. Ata guth aig do plieacanna,
tha iad a glaodhaich, mar rinn losa ri leithid a shar-
chiontaich. " Tha sibhse hho hhur n-athair an
diabhol, agus is iad ana-mianna hhur n-athar a "s
toil leibh a dheanamh." Eoin viii. 44.
Ata fìos agad gii bheil e mar so, tha do chridhe
fj'in g' ad dliiteadh. Uime sin, na bitheadh iong-
antas ort, gu blieil sinn, ann an ainm an Tighearn.
a' cuir an ceill do leir-sgrios iomlan, mar "eil thu
iar do hhreilh a ris. Dean dichioll chum do
sliuilean fhosgladh, agus amhairc air truaillidh-
eachd do chridhe, an ionad duaichnidh sin bho 'm
bheil do chaithe-beatha mi dhiadhaidh a' sruthadli,
Feuch an t-aingeal-sgrios a d' dheigh, an t-slochd
siorruidh a' fosgladh fo d' chosaibh, agus an Tioli-
rarn losa ullamli gu dioghaltas a deanamh ort mar
a namhuid, O gu-m bitheadh smuaintean mu na
nithibh eagalach agus uamhasach so ga d' dhusgadh,
roimh do 'n dearbhachd do chlaoidheadh ! O gu m
bitheadh eagal an Tighearn na thoiseach gliocaÌ3
annad-sa ! PiU an dearbh uair so dh' ionnnsuidh
do Dhia grasmhor, " piU c arson a bhasaicheas tu, '
faodaidh am maireach bhi ro-anmoch. 'Se so latha
52
ai<!h an oi<lhche n ta 'J^achcì hhi uh toisoach air an
oiilhche shiorruidh do t-anam, Rgus nti cuir thu
■suMvnìch cunnart cossidmil ri grt. Nach <If>an ifm
i!Ì-cii!^iu chuin dljol as l.ho chìaidheatnh ci'artjiis
])he ? Mur ghiais do chunnart thu, tahhair fainear
do loas. Bu leoir ko chinn fitluirracìiadh ioinh'm
« dhcannnih ort,nan tuga^iii tu taiiieare ^u (hirach<l-
ach. \San t-sao«>hai so tha Dìa a* lairji^se dhuit
maitlu'anas do pheacanna agussonas, lais an urrainn
atukain 1)nrrachd hh.i iar a thabhairt, k' sin th* aìge
nn naoimh ih' iar an {J^h^rachadh ; agus an deigh a
l)hc'atha 80 tha e a' tairpfse ri(>ghach.d — seadh riugh-
achd anns na nc-amhaidh, agus an ciiir thu cùl gu
rai-churaniac!i li so, do hhrigh nach urrainn thu a
fhealhhachadii gun saothair ? Au roghain air Lhi
iar do hhreith a ris, am hheil thu h' runachadh
criin gloite tjhiorruidh a ciiall — do Dhia, do Sldaii-
uighear, agus t-uil' a chall — seadìi fòs thu fcin a
sgrios, apus sin guii leasaclmdli ? Na hi \vr do
Uihealiadh, mu dhruidear rioghacltd nèimh 'n a t-
st^haidh, 's e rioghachd na dorchadaìs, eadlion an
dara h:^'R. hhitheas na chuihlirionn dhuit. Mur hi
rio^ihacìid Dhe iar a daighneachadh 'san taohh
Ktigh dhi.>t ; mur hi a hunnait iar a steigheachadh
'n a t anam 'san t-saoghal so, trid fireantachd
Chriosd, sith Diie, agus aoilihneas an Spiorad
naomh, gahhaidh " an cnuimh nach hasaich, agus
an teine nacb teid aa" dioghaltas gu h uamhasach
dhiot airsoQ an di-tneas a ta thu 'cuir nir fuil a
63
choimhcheangail, anns am faodadh do phpacanna
hhi iar an glanadh air falbh, naui bilheadh tu iar a'
( hrathadh naomh aslucliadh. Ged tha sinii co
saor, na gabh oilbheum ; tha fios aig Dia mu tha
sinn a' ?gaoileadh romhad ionmhasan a chorruich,
gur ann chum gu n teicheadh tusa dh' ionnsuidh
ionmliasan a throcaire; tha iad so fathast fosgailte;
tlia 'gheallanna mor agus luachmhor fathast air do
shonsa ; agus d' an trid faodaidh tii bhi iar do
dheanadh iia t-f hear-com'pairt de 'n nadur dhiadh-
aidh 's a bheatha so, agus an deigh a bhais de 'a
oighreachd am raeasg nan naorah ann an solus.
KoiNN II. — An diubhras a ta eadar ath-leasach-
adh an Phairisich agus afh ghineamhuinn a
Chriosduidhj nis mion iar a thahhairt fainear.
Ris an earail a chaidh roimh so, ceadaich dhomh
comhairle a chuir a tha de 'n chudthrom a 's mo.
Tha raoian pheacaich ag aideachadh eigin agus.
feun)alachd an ath-bhreith, gun bhi 'buannachadh
a bheag le sin, do bhrigh gu bheil iad a' cur ath-
leasachadh beatha na h-?.ite. A Leughadoir, bi air
t-fhaicill bho 'n mhearachd so — Cuimhnich nach
leoir bhi' basachadh do 'n pheacadh, mur bi sinn
iar ar togail suas cliura nuadhachd beatha, 's ni faoin
bhi ag radh, " Trid gras Dhe 'cha-n 'eil mi an ni
EÌn a bha mi," mar urrainn dhuinn a' radh, " trid
a ghras cheudna a ta rai nith naeh robh mi riamU
roimh so."
64
Agnst mar nn ceudna, 's ni fanin <lhiilt bhì
eomasach a radh, "cha n 'ei! mì nam mhionnach-
nir, *nam mhisoear no 'nam dhruisear, ni nio tha
nii 'g-luaaad a reir na feola :*' mur moihaich thu aig
an am cheudna gu hheil thu ag imeachd ann an
tligh chomlinard a chreidimh. na dochais agus a
g^hraidh dhiadhaidh.
Cha-n 'eil thu ni 's faide eu-corach, ro-mhaith, —
ach cosmhuil ri Sacheus, am hheil thu 'tahhairt
leth do mhaoin chum na boclidan a l)healhachadh,
ma thug thu aon ni hho neach air bith gu foir-
uearteach, am hheil ihu 'tahhairt dha a cheithir
uiread ? Cha-n 'eil thu ni 's faide mi-gheamnuulh
no Roghail ; ach am bheil do thograidhean spiorad-
hil agUH diadhaidh ? Cha-n 'eil thu ni 's faide 'nad
thraiìl do choruich agus a(ili' f hearg; ach am bheil
** pilh Dhe, a ta thar gach uile thuigse " a' coimhid
t-anam ann an ciuineas agus 'am fad-f hulangas
Uain Dhe ? Cha n 'eil thu ni 's faide iar do
lionadh leis an ardan sin thug ort iadsan a 'h
inhhiclie na thu fein f huathachadh, iadsan a 's neo-
iubhiche a'chuiram rai-sliuim, agus do cho-inbhich
a sheachnadh, ach an ait' an ardain so, am bheil
thu faireachduinn 'nad chridhe I)och(!uinn spioraid
agus irioslachd losa ? Am bhci' thu aig am air
bith 'tabhairt maoth-cljaidreamn do sin de 'a
goirear " ard-aigne modhail ?" Am bheil thu aig
uair air bith 'deanamh uaill a d' dhaichealachd,*
• Geutility, Sasg.
55
ro B ea(lRr-<lhpa1ac!ia»Ih-eigin saoghalta ? Tlieas;-
amh $;ur duine ainmeil thu, agus gur e do hheaclul
^u hh.eil e suarrach dhuit hreug a dheaiiarnl), no
bhi *cùl-chainea(Ui ; ach am hheil thu 'n (laoniiau
jru (lainereann a cumail suas taobh na firiun ? Am
bheil lliu a* pòlasachadh, a spreigeadh agus ag
earalachadh do hhrathaire le caomhalachd agu8
eud a chriosduidh? Chan 'eil thu ni 's faide a
pgeigeadh focal De ; ach am bheil thu a' heachd-
•nuiainteachadh ai'", ala agus adh'oidhche ? Agus
aui bheil e ni 's milse do d'anam na tha rail do d'
bhlas ?
Chaidh 'dhearhhadh ort gur peacadh mòr ainm
Dhè 'thabhairt an diomhanas ; ach am hheil thu
le h-urram a' deanamh aoibhneas gach uair a ta
thu ag ainmeacliadh, no a' Rmuainteachadh air an
ainra naomh sin ? Ata tliu a 'fuathachadh mi-
dhiadhachd, a ta thu a' glaodhaich amach an
aghaidh an tuil adh' aingidheachd tha bagradh ar
Bgrios ; acii nach eil thu an dara cuid iar do thogail
suas le h-eud garg no nieadh-bhlath,agus iardolion-
adh le faoin-dhochas ? Atatliu a* caoidh oe-cionn
moran a ta thu a' faicinn 's an eaglais, agus aig a
bhord naomh ; ach iar duit fein bhi 'n sin,am bheil
tliu a' deanamh gairdeachas mar ann an lathair an
Tighearn ? Am bheil gach ni ta *n taobh a stigh
dhiot a' glaodhaich a raach, trid t'f hios^rachadh
eolasach *' Cia h-uamhasuch an t-ionad so ! Cba-n
ait air bith so ach tigh Dhe, agus is e so geata
nèirab?" Ambheil thu aantaobh stighdhiot a'beath-
56
acìiadlì air aran nan aìngil ? Am blieil tliu ag ol <le
na h-uisgeachaibh ata sruthadh suas adh' ionnsuidh
beatha mhaireannach ? Am bheil thu a' blasadh
gu bheil an Tighearna maith ?
Ata thu 'dol gu riaghailteach a steach do d
sì.eomar agus tha thu 'faghail cron do 'n dream
tlia 'ilearmad ìirnuigh 'dheanamh ri 'n Athair a
a (lii an uaignidheas ; ach am bheil thusa an siu
ag iarraidh Dhe le deoiribh, gus am foillsich se e
fein dhuit air dhoigh nach 'eil e deanamh do 'n t-
saoghal ? Am bheil tliu tinn " le gradh," (agus
am briathra Sholaimli,) a* mothachadh gu r leatsa
" do Ghradh, agus gu-r leis-san thusa, gu bheil a
lamh chli fo d' cheann, agus a lamh dheas timchioll
ort ?" Ann am focal, am bheil tliu an sin a'
faiieachduinn gu bheil " gras an 1 ighearna losa
Cri<>s(i, agus gradh Dhè, agus comh chomunn an
hpioraid naoimh, maille riut." 2 Cor. xiii. 14.
Ata thu, mothachadb, gu-m bu choir do bheatha
a chriosduidh bhi na gnath uUachadh airson a bhais,
agus mar a ta e an aghaidh deadhcheil, na sug-
raidhean sin a ghnathachadh, anns nach bu toil
leinti, gu-m faigheadli am bas sinii, tba thu air an
adhbhar sin a' fagail Cleas-chluicbean, Ceilidhean
neo"fheun)ail,Bannala-dannsaidh,*Spailpeanachd,|
J^olaistean,^ Cairtean, agus an leithide sin, dhoibh-
san a *' dhall dia an t-saoghail so, air eagal gu-n
* Balls. f Foppishness. § Romances, Sasg
67
deaìraicbeadh orra solus solsgeil ghlormhoir
Chriosd," 2 Cor iv. 4 , no gii-m faiceadh iad sior-
ruidheachd ullamh chum an slugadh suas ; ach am
bheil thu, gnath-cheannach na h-aimsir, a chum gu-ri
gluais thu 's ria h-oihribh deadh-hheusach so uile
a dh' uU'aich an Tighearn air do shon ? Am bheil
gradh Cbriosd ga d' chomh-eigneachadh, ionnas
gu bheil do dhleasnas "na thlachd dhuit ? Am
bheil tliu •gabhail tlachd, ann bhi -g amharc air an
Tighearn losa ann am priosan, agus ann an ionad-
comhnuidh a bhantraich agus an dilleachdain ? Am
bheil thu -sireadh a mach na bochdan a ta iar an
cuir am mi-shuim ? Am bheil thu trocaireach
gus a chuid a 's motha 'n ad' chomas, araoQ do
chuirp agus adh' anamaibh dhaoine ? Agus am
bheil bhi -frithealadh dhoibhsan tha -n amhghar,
àgus blii a* gul maille riusan tha ri gul, a 'tabhairt
dhuit ni 's mo thoil-inntinn, na tha clann an t-
saoghail so a 'faghail -nan uile aighearachd fhaoin.
Clia-n 'eil do chaithe-beatha mi-riaghailteach,
buidheachas bhi do Dhia ! Cha-n 'eil thu ni '»
faide beo ann am peacannaibh danadais, ach am
bheiì thu faireachduinn crathadh fob Chriosd ? Am
bheil thu a' mothachadh gu bheil "saorsa agad tre
'fhuilsan, maitheanas do pheacadh ?" Ephes i, 7.
Ann am focal, am bheil thu " iar do cheusadh
raaille ri Crisod," beo a 8o suas cha 'n ann duit
fein ach do Dhia ? An e Crisod do bbeatha?
5S
Am bliell tliu ft' fiosracbadli gu blieil '' do bheatha
folaichie niailie ri Ciisodanii ad Dia?" Col. iii, 3,
A Leughadoir, faic anns na ceistibh so an dìu-
bhras a ta ea(bir ath-h'asachadh aii Fii;;irisi(h agus
ath-ghineaiiduiiiin leiiiibh Dho. Tha meud ei<;in
de ghras bacaidii, de reusan agus de bheachd-
smuainteacJiadh ni 's h'oir do '11 clieud aon ; acli
cha sasaich ni 's lugjjo na baisteadli an Spioraicl
Naoinih agus coinh roinn cinnteach de bhas agiis
adfr ais-eirigh losa a:i daia li-aon. Bi air t-
fliaicill, nam bu niliiann leat (h)l as, do rireadh,
bho *n chorruich a ta ri teachd, agus riogliachd
Dfie fhaicinn, bi air t-f haicill, nach fan thu ann
an staid a cheud aon. I\Iu dh* f lianas, *' theid iia
cìs-uibaoir agus na strìopaichean do riughaciid Dhe
romhadsa,'* no *se is dociia nacii ♦eid thu gu brath
Bteach, air chor air bitli ann. Cliuir Crisod e-
fein gu solaimte an ceil e, ÌMat. v. 20, 21, 31.
Na cuir bhi geur-theann as ar leth, ann h\v mar so
80, a* leantuinn gliocas hhith-bhuan, agus bhi gun
a chridhe againn focal air bith a ta scriobhte ann
au leabhar na beatlia a chuir ann an neo-bhrigh.
Be bhi 'gar miodalachadh 'sa chuis so, ar u-anama
fein a chall agus sin gun leigheas.
Tha e iar a dhearbhadh dhuiiin gu-bheil an
dream aig am bheil an inntinn fheolndior, a' tog-
ail suas an gutha air gach taobh cosmhuil ri fuaiu»
59
titlinraisi iiisiroaclian, rt'jr.^ a' bathadli guth an
t-Slarmiiflu'ar. Ann aìi (liomhain a ta sinn cu'n
fjn ctMÌi, nacii teivi iadxan tha pu breusacli a
gaiini Tijihearna dhctli a steach d' a riogliachd.
An dioniiiain a ta ninu a' glaodhaich ripeacaich-
il>h spairn chruaidli a dheanandi gu dhol a stigh
air ^cata cunihann na hath-ghineamhuiiin. a
fliionn oun iarr moran dhol a stigh air geata iìh
h-ath-ieasachaidli, aiius nach i)i iad coma«ach.
Ata peacaich an daonnau mal!-chreidea<ii agus
rag-.udiuineHlach, agus a ghnath iar an tiirruing air
f'ìdbli leis a mhor-^hluagh, a' diultadh eisdeachd ri
guth an Aodhdir. Ata raadai(ih-alluidh ann an
(•ulai«lhibli ciiaorach 'g am mealladh, a ta -m l;às.
rcìnili dhoibh blii iar an ath-b!iroith, a' gabiiail
greiin diiiubh, agus an deigh sin tha iad iar an
*' C(*injhid ann an geimhlibh f^iorruidh fo dhorch-
adas, i'achomhair breitheanais an la mhoir,'' Jud G.
Amadana ! l)hi iar bhur daliadh le sin bu choir
bhur suilean fhosgladh, eadhon, leis an domblacii-
lidìi a ta toiliclite biii beo as eugmhais ath-ghin-
eanihuinn. Mar nach bitheadh Criosd gu pnncail
iar a radli, gu bheil " mòran iar an gairm, aeh
beagaii iar an taghadh,'' Mat. xx, 16. Gur treud
beag a tlireudsan, agus gur " tearc iadsan a ta 'g
imeaclKÌ san t-slighe aimhieathan a ta treorachadii
chum beatlia," Mat. vii. l-l.
Cuir ciil, a Leughadoir, cuir cùl ri amaideaclnl
dalma nan saogiiaitaich, agus mur 'eii an t-seun
60
failiast iar a bljnsteadh, fuiling do gliras Dlie a'
bluisteadfi aig an am so ! Na aliair gu blieil tliu
" beartach agus gun fheum agad air ni sam bith,''
na cuir do mhuinghinn 'na t-oibribh maith fein,
'na d" threibhdhireas 'nad' dhleasnasaibh crabhach. iio
'na d' t'fhireantachd fein. Direach an aghaidh sin,
aidich, nach 'eil thu iar do bhreith aris, gu bheil
thu fathast 'na d' pheacannaibh, gu bheil thu
" doruinneach, agus truagh, agus bochd, agus
dall, agus lonniochd,'' Taisb. iii. 17.
Mothaich t' èigin air " òr chaidh a dhearbhadh
'san leine a choannach, chum gu-m bi ihu saoibhir ;
agus eudach geal, chum gu-n comluhiichear thu,
agus nach bi naire do lomnocluluidh follaiseach,
agus sàbh-shùl chum do shuile ungadh, chiim gur
leirdhuit," Taisb. iii. 18 Glaodh a mach cos-
nihuil ris a chis-mhaor aithreachail; le cridhe briste
agus s])iorad bruite, " A Dhia dean trocair ormsa
ta am |>lieacach ! " Luc. xviii. 13. No cosmliuil
r'i SauÌ ag urnuigh a la agus adh' oidhche. A
1 bighearna, ''co a shaoras mi bho chorp a bhais
so ? " Kom. vii. 24. A Thigheaina, ciod is coir
(ìhomh a dheanamh chum bhi iar mo bhreith a ris ?
IVIa 's iad so iarrtasan agus dian-phuidhe do
chridhe, tabhair aire do cho-dliunadh an teagasg
so, aii sin chi thu, cia b'e co cunnartach 'sa dh'
i haodas do staid a bhith, nach 'eil e eu-dochas-
ach ; theid a dhearbhadh ort, gu Iheil " loc-
61
shlainte ann an Gllead/' lerem. vlii. 22. Agus
aidicliidh tu gu bheil creidimh an aai fiiil Chriosd
cooaasach, cha-n e arahain lotan aiima 'ta a'
hasachad'i a leigheas, ach fòs anam a ta gu
tipioradaii raarbh, a thogail suas gu beatha.
COMH-DHUNADH.
Ciod iad na meadhona leis am faod anam hJii
iar a bhreith a ris ?
Mar thiodal dha fein, tha Dia a' gabhail, "An
TlGIIEARN, An TiGHEARN, DiA, IOCHBMHOR
AGUS GRASMHOR, FAD-FHULANG ACH, AGUS
Pailt' ann an Caoimhneas AGUS AM FIRINN,
A GLEIDHEADH TRÒCAIR DO MIIILTIBH, A
'mAITHEADH AINGIDHEACHD EUSANTAIS, AGUS
PEACAIDH," Ecsod. xxxiv. 6, 7. 'ììvd e a
mionnachadh air fein, nach 'eil tlachd aìg ann am
bas peacad), ach gu-m bitheadh, e iar iompach-
adh, agus beo, agus tha na h-eifeachdan a comh-
fhreagairt ris na foiìlsichibh caoindmeil so. Fhuau-
a throcair a mach doiuh chnm an duine iar dha
tuiteam, a thogail suas, ma gheileas e, cgus a
chuir a ris asn njeasg a cfdoinn fein, gun dochann
u dlieanamh d"a choartas ; t!)a 'n doigh so ro-
62
iono^antftcli. (lo-sraiiaìnteachfin, agus (lo«t!juiijslnn,
tha e ffun totnlias a* tahliaiit banachd air sniuaint-
ifili nan ainjilcan ajjus iarrtasaihli dhaoine, Agus
;i ta e c.o neo fhailiieafh, 's gu faod na h-uiie aig-
ain bheil hcachd cheart mu thimchioil an tuiteatii
Truagh ann an Adhandi, aj?us iadsan uile a ta
'faireachduinn nach 'eil iad ni 's comasaich air iad
tVin alh-ghineadh, na tha iad air neatuha nuadh
a'^us fnifiinh nuadh a chruihachadh, a theachd a
chusn Dlìè aiTUs ath-ghineamhuinn f haotuinn gii
saor nirus trid gras, agus fòs còir air rioghachd
nèinih.
A Lciurliadoir, chunla thu mu 'n leiglieas so
iomadaidh uair, ach air an aon lamli, iar dhuit
hhi aineolach air do hhochdiiinn afrus iar d' eucail,
M^us air an laimh ei!e, iar do d" thuiiise hhi iar a
dorchachadh trid mi-chreidiiiih, faoduidh e hhith,
nach d' tluig thu fainear, ni mo an do thuig thu
mar Chriosduidh " na nithe a hhuineas do d'
shiili," Gu-n gahhadh tu riu a nis inar shoìs-
ijeil Chriosd, " oir is e cumhachd Dhe e chum
slaiiìte do gach neach a chreideas.' Rom. i. IG.
Uime sin hitheadh e aithnichte dhuit, nacli ni
air iiilh eil' an ath ghineamhuiim, ata siim a
searmonachadh, ach da ghniomh mhoir S|)iorad
Dhe air anam aitlireachail. 'Se Fireanachadii no
inaitlieanas pheacanita an ceud aoti, agus 's e 'n
gniomli saor sin e, trid am hheil Dia a' maiilieadh
do 'n a pheacach a ta creidsinn ann an losa air
GS
Bgaih a tliKorair fGÌn, uile a pheacanna clHiLilri/
seacliail, agus trid ara biieil e " nieas a chreitiimh.
cla uiar f hireantachd," Kom, iv. 5. A chioriii> iar
da bhi a' faireachduinn nach 'eil fireantachd aig
foin, agus nacli 'eil e comasach obair sam bith a
dheanamh a ta maitli ann an sealladh Dhe, a ta
e a' striochdadh do f liireantachd Dhe, a ta e, le a
chridhe, a' gabhail ri losa Criosd mar a Shlan-
uigliear, a ohlanuighear saor-thiodìilaicte, agus ao:i
Shlanuighear. agus a ta fios aig gu bheil e iai*
gahhail ris, do bln-igh gu bheil Dia 'ga lionadh le
sith agus aoibhneas ann bhi 'creidsinn, agus g'i
bheil e a' faighiun uachdrannachd os cionn uiie a
pheacanna,
'Se 'n t-uachdrannaclid so os-cionn peacadh, a
ta 'n creidraheach a faotuinn, raaille ri raaitheanas
a pheacanna a chaidh seachad, toiseachadh no
steidh an dara i'oinn adli' ath-ghinearahuinn, ris aii
abrar 's na Scriobtuiribh, Naomhadiadk. Oir 's
a cheart uair, sam bheil am peacach a faotuìnn
an creidimh so, an creidimh adh' f hirinnicheas, —
aig an dearbh uair sam bheil spiorad Dhe a dean-
amh fianuis maille r'a Spioradsan, gu bheil a
pheacanna iar ara raaitheadli, tha e faotuinn an
cumhachd chum " gradhachadh gu raor, ' anihuil
mar a ta e 'mothachadh gu-n deacHaidh moran a
mhaitheadh dha, lar do gliradh Dhe bhi mar so
iar a dhortadh a raach 'ua chridhe. a ta atbarrach-
adh iongantach iar a dheanarah ann an uilc
bt
bhiia* nùl^h 'anam ngus a ta e' farcaclirìinnn srod 's
maiih a (Ih' fiiaodta. aim an ceu n iosal, eifeachd-
Hu an Nuadh-Bhreith. rnu 'n d'achaihh cunntas
a th ibhHÌrt san dara ceann <le 'n teas-ia'^u: so.
Cha n 'eil slnn idir a co-dhunadh y:n hlieil corn
a pheacsidh iar a s^rios, iri i liinchioll-fifhearradh
8o a chrid!\c\ no trid au co;id tai'^heariadh so a ta
Criosd a' deanamh auri aii aiiaiii a pli'ai-aii h :
Cha-n 'eil, 'Sjinn amhain màille ri CrÌDsd tha 'n
seann duirH' iar a cheusadh aifus iar a chaitheadh
as ; a'jus o-ed nach 'eil e' na cliomas !)hi '<^ oih-
reacha<lh mar hha e roimhe. tha ef:itliast ii^'o afrii!}
a<r inrruidh cothrom, churn e fpìn f huMsnrla-ìh, agus
';nn-tijrhearnas a chuir an p-rùondi, le ni "s nM>
dh 'ain-i'jchd na riiui e riamh. Fhuair Daihhidh
aij^us Peadar fai''eachd!rnin dhoruinneach dhe 'n
so ; agu" iiaitli ,sin a ta sinn a faicinn nach e oh'riìr
la no eadhon hliadlina th' ami an naomhaciadh. Oir
ged tha e an comas D!ie 'ohair fein a ghearradh
goirid ann an fireantachd, mar chaidh dheanairih
do 'n ghaduich aìthreachail, hho chian, a<j:us fos
do mhòran a chaidh ghairm aii>- an aon-uair-deug
bho 'n an sin, a ta e gidheadh, iru coitchionn na
ohair a hh.itheas dol air adhairt a chuid 'sa chuid,
agus maiih dli f haodta a mhaireas rè uine fhada-
Uime sin, a ta sifi ag radh gur e iiao'.nhacha<Ih ohair
chuudiachdach sin an Spioraiii naoimh air cridhe a
phoacai(;h fhuair inaitheanas, trid am bheil e a fairh-
nd cumhachd gu dhol air adhart bho chreidimh gn
croidiiiih : Iritl, iar dha hhi iar a shoiileireachudh
«5
ni 's mò a^iis ni 's mò clium eloire Dlie fhaicinn
ann an ^ìwu^ iosa Crii»s(l, a;;^us iar ath-nuadlìach-
adh ^u latliail. a'jus iar a dìieanaiiih coirih-
chosnihuil ri ioinliuÌLjh a Shlajiuighoar, a chaill
e aiui an Adhnmh, aijus trid am hheil e ea
mh*>thachailh feiii "na tha<»i)h sti^h, " iar atharrac!!-
auh hho si-hioirc an jrhtire,' 2 Cor. iii. IS. Gus am hi
e •'i:ir a lionaiih le uile ianachd Dlie," Eph.es. iii I 9.
A^as ixu"s aii irradiiaichil e an Tighearna a Dnia
]v uili? a chridhe, agus le ui!e 'anam agus le uil a
neart, bgus le uiìe 'ÌMr.tinn, auns a choiinhearsnach
mar e fcin, eadiiou m;ir i;hra(ihaich Criosd e-san,"
.Maia xxii. 3 7, 3'). 'Se so an ceum a's airde de
n iiuuliadiadh a chic^idmhich, agus, uime sin, t ha
'uth ghiiieamhuinn coi jdiìionta.
Air an a'lhhhar sin, tha e soillelr, nach urrainn
nnouihachadh toiseacliadh roimh f hireanachadh ;
oir chionn gur e Spiorad Dhe a naomhaicheas
cridhe a pheacaich ; 'Seigin da an Spiorad sìn
f haotuinn, Ach cha-n 'eil an Spiorad iar fhaotuinn,
ach amhain iar do 'n pheacach maithenas f haghail.
Oir do reir an Scriol)tuir 'se ceud ohair Spiorad na
li-uchd-mhacachd, hhi a' glaodhaich, " Ahha
Aihair ! " ann an cridhe an ti sin de 'm hheil
e a' gahhail sealhh ; chum fianuis a thabhairt do
Spiorad a chreiduihich, gu !»hei! e r.a leanahh do
Dhia, agus chum riomh bh'as a thahhairt dha de
'oighreachd neaaihuidh. A hharr air so, tha
reuson a tlearbhadh dhuinn nach 'eil e còmasach
66
(ìo Dliia a nadur feiii, agus grasan a Spiorad a
choai-pairteachadh, ri duine nach d fhuair
fathast niHÌtheanas na pheacanna. Clia-n 'eil righ
truacanta do iochdaran ceannaìrceach, riomli dha
hhi ga thabhairt air ais chum a dheadh-ghean.
Mar so tha 'n Eaglais a' cuir an ceill na treas
pong deug, " cha-n 'eil òibre sam bith th' iar au
deananih roimh dhuiiu) blii nar luchd conipairl:
de ghras Chriosd, agus de dheaclidadh an Spiorad
taitneach do Dhia, do bhrigh nacli eil iad a sruth-
adh bho Chreidimli ann an losa Criosd ; seadh
fos airson nach d' rinneadh iad mar bu toil lc Dia,
agus mar dh' aithne Dia gum bitheadh iad iar ati
deanamh ; air an adhbhar sin, cha-n 'eil sinn ari
teagamh gu bheil nadur a pheacaidh annta, ged
dh' fhaodadh iad bhi niaith ann au sealladh
dhaoine,"* lar do so bhi iar a dhearbhadh tlia e
*Faic Aidrnhcil a Chreidimh, Caib 16, § 7. "Oibre
a nithear le daoinibìi neo-iompaichte, gcd dh' f' haodasiad
do thaobh na cuise mii' m bhcil iad, bhi nan nithe tha
Dia ag aitline, agus de dheadh f heum araon dhoibh feiu
agus do dhaoin cile ; gidheadh, a chionn nacii eil iad a'
teachd, bho chridhe iar a ghlanadh le creidmih, no iar an
deanamh air mhodh ceart, do reir an f hocail, no chum
crioch cheart, eadhon gloir Dhe, uime sin tha iad peacach,
agus cha-n f heud iad bhi taitneach do Dliia, no duine
a dheanamh iomchuidh chum gras f haghaii bho Dhia.
Ach gìdheadh, is peacaiche dhoibhsan, agus is neo-thait-
niche do Dhia na h-oibre sin a dhearmad," Am Foir-
ceadal Fior-leathain, Ccist 94, 96, agus 97, agus Fianuis
an t-SeanaidfT Aonuichtc Dhlu-Cheangailte, Earr. 2,
Caib 2, § 5.
67
soilleir, gur eigin do pheacach chum aitijne
f haotuinn air an doigh sani bheil e gu hlii iar ath-
ghineamhuinn, a tlìahhairt fainear cionnas a (!!)'
f haodas e hhi iar fhireaTiachadlì agus iar a naomh-
achadh, Air a phonc so tiia 'n ?criol)tuir agradh,
'•Le gra^ ata sibh iar hiiur tearnadl) tre chreidimh :
agus dn ciia-n ann uaildi fcin : is e tiodhlac Dhp
e: cha-n ann bho cil.rihh, chum wich deanadìi
neacij iar hith uaiil, oir is sinn ol)air-sar», iar sr
ciuthach;:{lh aiin an losa Criosd, clnim dheacìh
oihre,'* Kp!;es. ii. 8.-10. IMur jru m hitheadli an t-
Ahstol iar a )a<ih, l'iid a cln-i>i(iÌ!ìih tliug Dia
dhuihh gii saor, a ta siidi iar bliur <oarna<lh hho
'r peacannaihl), iar hhur sao)adh hho 'n pheaiias
thoill sibh, tiid fireanaihadh, agus hho' n u:ichdran-
achd os bhur cionn, tiid naomhachadh. JMur so
tha sihh iar bhur ii-ath-ghineadh, agus iar ar
deanamh 'n ur creutaiie niiadh. 'iSaiDì mar so tha
Pol a' cuir an ceill, Gur e beo chreidimh geata na
sÌRÌ!5te, agus tha );n 8criohtuii"e gu h-iomlan a'
cuir an ni ceudna an ceill, "Biilii<ih an ti a chreid-
eas iar a thearna<il) " arsa Cìiosd, agus, "an ti a dh'
eisdeas ri 'm f hocalsa, agus a ta a' creidsinn anns
an ti a cluiir uailii mi, tha a hheatha mhairean-
)ia(l! aige, agiis cha tig e chum ditidh ; ach
chrd(ih e thairis bh.o hhas gu beatha," Eoin v, 24.
Agiis ata E'iin a' iioclidiidh dhuinn gii bheil an
dol ihairis so bho hhas eu heaiha, agus ath-giiin-
eanilnjinn ioi:an;i. ''C'ia b'e chreideas, gl)inea<lli.
bho Dhia e," 1 Eoin v, E Agus mar an ceudtm
68
tlia e ag radli, "Gu bheil cumhaclid iar a tliabliairt
dboibh-san a ghabh ri Criosd a blii 'nan cloinn <io
Dhia, eadhon dhoibh-san a tacreidsinn na ainm, a
blia iar an gineatnhuiniì, cha-n ann bho f huil no
bho tlioil na feola. no bho thoil duine ach bho
Dhia,'' Eoin i, 12, 13.
Ata Leabhraichpan seolaidh na h-Eaglais a'
teagasfr r^a nithe c(Mi(h\a, an sin tha e iar a chuir
an ceill, gur e creitUnih an t-aon mheadhon amhain
ata feumail chuin slainte, agus atae iar a mhiiieach-
adh bhi tui " mhuiniihin ( innteach agus diong-
tnhalta, agus irur ann trid toillteanas Chriosd a ta ar
peacanna iar ann niaitheadh agus sinn fein iar ar
deanamh reitih li Oia-*"*
A Leughadoir tabhair fainear an so, a thaobh
creidimh, nach urrainn aon neach a mhealtuinn
ach iadsan amhain a dh' fhairich am fetim air.
Cim-n 'eil losa Criosd aig ani air hith tabhairt au
dearbh-bheachd ndiilis so, tianuis so an Spioruid,
ach doibhvsan, aig am blieil an cridhe do rireadh
briste agus aiihreachail. ''Thiiiibh a tn' ionnsuidh-
sa arsa losa, sibhse uile a ta i i saotltair, agus fuidh
throm uallaich, aijiis bhcir mìse suaitiihneas
dhuibh," Mata. xi, 28, Cha-n 'eil e' cuireadh
•Faic, Aidmheil a chrcicJiinh, Caib. 1 1^: Agus am
Foirceadal Fior-leathaiii Ceist 73. Agus fos Fianuis aii
t-Seanaidh Aonuichte, Dh!u-Cheangailte,Caib.ii. Roinnf.
69
seois' e'ile, iio 'tabliairt solas do sheorsa air bitli
eiie, acli do 'n dream a ta aitlireachail. Roimh do
Syjiorad Dhe fireanteachd a dhearhhadh air an t-
saoghal, ata e tabhairt dearhli-shoilleireachd mu
pheacadh do bhrigh nach 'eil iad a' creidsinn ann
an losa. Cha-n 'eil e comasach do neach air bith
theachd adh' ionnsuidh aMliic airson creidimh adb'
f liirinnicheas, mur tarruing an t-Athair e trid
faireachduinn a pheacanna, agus trid a pheanas a
ta e 'toiìliinn.
I\Ta rinn na firinne so t-amharusan f huadachadh
air fa]i)l>, mHr 'eil thu ni 's faide ann an iom-
chomhairl' eadar Dia agus Bàal ; inu diaidh
•dhearbhadh ort, nach f heud thu rioghachd Dhe
fhaicinn a cbaoidh dh' easbhuidh bhi iai do
bhreith a ris, agus gur e cieidimh ann an oib-
reacbadh Dhe, am meadhon anihain trid am biieil
am b^eannacbd so r' a f haghail, agus 'se an creid-
imh socumhachdDhe chumslainte,creidimh,tria am
bheil Criosd iar f hoillseachadh annainn, agus a ta
sinn a 'faotuinn sith ri Dia ; Creidimh ni gur e
" brigh nan nirhe ris am bheil dochas, agus dearbh-
cbinnte nan nithe nach faicear," Eabh. xi, ].
Creidimh a ta, cosmhuil ri Eoin Raiste a comharr-
achadh ri "Uan De. a ta tabhairt air fabh pea-
caidh an t-saoghal," Eoin i. 29. Agus a ta tahh-
airt an creidimh so gu saor agus gu giasmhor
<lhoibh-san adb* iarras e gu durachdach.
A Leughadoirionmhuinn,thigraatachum cathair
70
ìsan fjras : a* li tig", iav do (Ihiteadh le d' clioa^us fciri
iar t-uallflcliadh le eire t' euccartan, agus iar do
lotailh t!Ìd mothachadh do inhi-chreidimh au'iH
truas do chridhe. Asìuich trocalrbiìo d' Bhrv'nth-
eamh, gus an nochd so o fein mar t' Athair, io bhi
'tabhairt dliuit Spiorad iia h-uchd-mhacachd, g(i*
sn nochd sa e-fein mar t' losa, ann bhi' pad'
thearnadh l)lìo d' phcacanna ; mar do Cliriosd,
ann bhi' tahhairt dhuit ungadh an Spiorad Naoinih :
agus mar t' Emanuel, ann hhi ga f hoilUeachadlj
fein dliuit aiius annad, a'i'us a' gabhail comhnuidh
'iia d' chridhe trid crt^idimri,
Ata e fein a' tabhalrt cuireadh dhuit. " IIo !
gach neach air am bheil tart, thÌKÌbhse chum nan
uisgeachan ; atjus esau a'uj; iiach 'eil airyio<l,
thigìbh ceannaichibh agus ithibh, sibhse a ta hochd
ann an l^»]>iora(l, agus a ta 'criothnachadh roimh
'm hliriathraibhsa thigibhse, ceaniiaichibh fìon agus
bainne, gun aiigiod agus gun luacli, c'arson a ta
sibli a' caitheamh bhur airgiod air ni nach aran ?
agus bhur saolhair air ni nach sasuich ? Eisdibh,
a 's thugaibh aire dhurachdach dhomhsa. agus
ithibh an ni sin a fa do rireadh maith agus gabhàdh
'bhur anam toil intinn ann an cuilm shoghndior.
Aomaibh bhur cluas, agus thigibh a m' ionnsuidh-
sa', èisdibh agus mairidh bhur anam beò ; agus ni
mi ruihh coimh-cheangal siorruidh, eadhon trocair-
ean cinnteacli Dhaibhidh." Isaiah Iv. 1 — S. " Air
la mor na feille, sheas losa agus ghlaodh e ag radh,
71
Ma tba tart air neach sam bitli tliigeadii e m' ionn-
8ui(lh-sa agiis òladli e. An ti a clireideas annam-
sa, sruthaidli as a bhroinn aimhnichean de uisge
beò. Agus 8o ars' an t-Abstol l-ibhair e mu 'n
Spiorad, a bha iadsan a chreideadh annsan gu
f haghail : oir cha robh an Spiorad fathast iar a
thahhairt, do bhrigh nach robh losa fathast iar a
ghlorachadh." Eoin vii. 37 — 39.
y\ch a ta losa nis iar a ghlorachadh ! A ta e iar
dol suas chura 'Athar fcin agus ar n-Athar-no,
chum a Diiia fein agus ar Dia-ne ! Agus bho righ-
chaithir a gliioir, a ta e gach la 'cuir an Comh-
fhurtair dh' ionnsuidh cridheachan aithreachail,
cha n urrainn iadsan at a de 'n t-saoghal gabhail ris
a Chomfi-fhurtair,do bhriglt nach 'eil iad ag iarruidh
eo'.as f haotuiiin mu thimchioll. Ach thusa ananì
amhffharaich, gabhaidh tusa ris, ma tha lliu gu
treibh(iliireac!i an ro-gheall air, agus a diuUadii
solas a glmbliail gus an tig e. " A ta an uair a'
teachd, agus a ta i ni 's ann, anns an dean am fior
luchd-aoraidh aoradh do 'n Athair ann an Spiorad
àgus ann am firinn :" Eoin iv. 23. Agus iar duit
bhi lionte le Spiorad na tirinn, glaodhaidh tu
amach " Ata f liios agam co ann a chreid mi ! '
2 Tim. i. 12. "A Thighearn, a nis a ta thu leig-
eadli do d" she'rbhiseach siubl)al an sith, oir chun-
naic mo shuilean do shlainte !"' Lucas ii. 29 — 30.
Seadli, " baistear thu leis an Spiorad naomh, chum
maitheanas pheacanna, agus naomhaichear thu g\\
H
72
^aor tre clireidimh." Bithidh "sith ac^ad ri Dia
Ire ar Tighearri losa Criosd," atjus rii thu mòr-
ghairdeathas ann an Uia (h> shlanuighear le h-
aoil)hnea9 air dol thar lahhairt, agus lan do ghloir :'
l IVa<h i. H. " Iarra!Ì)h, agus hheirear (ihuihh ;
feirihh, agus gheihh sihh ; huailibii agun fosgailear
dhuihh. ?Ja 's aithne dhui!>h se a ta oic tiodldacan
jnaitii a thahhairt do 'ur cloinn, nach mor u iv.ò
lìn sin a hheir bhur Atiiair neamhuidh a Spioiad
Naondi dhoiblisan a dh' iarras air e ?" Lucas xi.
9, 13, Na cuir tìrinn Dhe an amharua. rahhair
fainear, *' a ta an gealladh dhuibhsa agus (h) 'ur
cloinn, BgTis (hi na h-uile a ta fad bho laiiiih, eadlioii
a mheud as a ubairtneas an 'riuheyin ar Dia."
Gniond), ii. 3, 9. lììnn Dia na tiiimi an gealiadh
glòrndior so, guidh gu ni lìi e iar a sbèuladh air
do chiidhe; ach dcan fuTiuitih a ghnalh lcis gat.h
uile ghne ùrnuigh agus asluchadh 'san Spiorad, agus
a' deaiuimh ffure clium an iii so fèin uiaiìle ris
j.'a('h uile hliuanachndh.*' I'piies. vi. 18. Agus
( uinihnuich an uair hhìtheas t ùrnui;;Ìi iar a h-
•'isdeaclid, figus Ireagradh iar a dbeonachadh di.
gij-m "hi tiiu ann an Criosd 'ii ad chreutair nuadh,"
'2 Co. V. 17- Bithidh '• Spiora.l Dhe a' di^anand)
iiaiiuis uiailU' ri d' spiorad-sa yurtu lcanabh Dhe, '
Itom. viii. 16. Agus gur e do chieidimh sa an
dearbh chreidimh ^in a ta •ijiinneacijadh agu* ag
ath-glun.
Ach aig an am cheudna, tabhair fciiaoar nach
73
mea^gaicn mi fhoii^hidin agus mi-chreldimh maille
ri mothachridh aireamh a.ìus ro rnheud do pheac-
canna, an t-eaifal |ru-n cuir i;id fodha thu la bròa
mi-mhisneaciiaii agus anabharrach. Am bheil
thu iar do bhuaireadli chum trocair Dhe chuir
an teaj^amh ? Ath bheothaich do dhochas le bhi
'beachd sinuainteachadh air cuiridhibh Diie nan uile
ghras, agus geallannaihh Dhe nan uile fhirirm.
Am bheii t'anam gu Spi^radad tinn, seadh, a'
basìachadh ? ^uimhiiuich gun dubhaiit losa, "nacU
'eil feum aija san a ta sian air an lei^^h, ach aca-
san a ta tion," Lucas v, 3i. Ani bheil t'anam
marbh gu Spioradail ? Eis.l ciod a ta Dia iar
i hoillrieaclicidii 'san f heoil ag radh. *'Is mise an
{.is-eirigh. agus a' bheatha : a:i ti a chreideas aa-
nam-sa ged giitMÌiht'adh e Ija^J, bithidh e beò : agua
cia b'e neach a ta beo agus a' creitijiinn aiuiam-sa,
clia n f haigh e bas am feasd."' Eoin xi, 25, 2Vì.
Thd tìiu a' faiceachdiiinn gu blit-il tiiu cHÌlltc,
Ata iosa na puncail ag radh, 'Hjha do cliuireadh
iiiUe ach ciiUiU chaorach chaillte tiiighe Israeil. '
Màla XV, 24. " Thaiiiig Mac an duine adli' iarr
aidh agus a ihearnatili an ni sin a blia caillie."
Eucas xix, 10. Atn bheil ihu *cuir an teagauiit
aa gabh 'e luitsa? Ata e-i'ein ag riidh, Nach
bris e a ciiuilc bhruite, a^ius nach uiùcii e an liun
drf 'ui bheil caol soiuid," ii.aiali xlii. 3. Agus
'•An li ii ihi' a ur ijiuuuidli cha tilg uii air ciior
74
sam bitli a macli e," Eoin vi, 37. Am bheil eairal
ort gu bheil e neo-cliomasacb do anam co truaill
idh ri t* anamsa bhi iar ath-ghineadh ? Ata losa
ag radh ruit ''creid agus chi thu gloire Dhe.
Ata gach ni comasach do -n neach a chreideas."
Marc ix. 23. Am hheil thu ag radh nach 'eil
cumhachd sam bith agad ? Cuimìinuich gur anu
do Dhia amhaiii a bhuineas cumhachd. Agus, thu-
bhairt e-fein, "Is leoir mo ghras-sa diiuit : oir a ta
mo chumhachd'sa foirfe ann ad anmhuinneachd
lCor xii. 9. Aljus "Cuiridh mi mo reachdan 'n ur
inntinn, agus sgriohhaidli mi iad 'nur cridheacliaibh ;
agus bithidh mi dhuibh a 'mDÌiia.Hgus bithidh sibh-
se 'nur sluagh dhomh-sa, "Eab!» viii, !0. Am bhe 1
amharus ort. nach urrainn Dia le ceartas peacanna
co graineil ri do pheacannaibh sa a mliaitheadh,
"Thigibh anis, agus tagramaid ri cheile. deir lehc-
l)hah ; ged robh 'ur peacanna mar an scarlaid, bilh-
idh iad geal mar an sneaclubidh ; ged robh iad dearg
mar chorcur, bithidh iad mar olaip.n" Isaiah i.
Ì8. Agus fos a ta Eoin ag radh, "iMa dh'
aididieas sinn ar peacanna, tha esan firiimeach a^ii8
ceart, chum ar peacanna a ndiaitheadh dhuinìì,
agus ar gianadh bho gach uile nco-f hìreantachd. '
1 Eoin i. 9.
Oh thusa a Spiorad neo-bhasmhor, a ta 'ìeugh
adh nageallanna so, c'ar son a ta thu a' dheanamh
moille ? C'ar son nach 'eil thu ag eigheachd a
niach le aoibhneas, tha 'n Tighcarn firinneac'h
cliuin nio plieacanna-sa a mliaitheadli. Giieall f,
agus coi 'Ìionaidli se e ; uime sin aidichidh ini
iad dha, le deoirihh a la auus adh' oidhche : cha
labhair mi clos do m' shùilibh, gus am faic iad
slainte an Tighearna.
Tabhair fainear, gur ann do blirigh gu bheil
an t-Uile-chumhachdach ceart a ghlanas e air
t'albh t'uile pheacaidh, seadh thug a Mhac,
aon-ghin Mhic lan dioladh do cheartas De air do
shon. Thuit am buille cbaidh chomharrachadh
air do shon-sa air a cheann neo chiontach-san,
Bha 'n iobairt neamhuidh, chaidh a shineadh air
a chrann, iar a caitheadh as !e teine na dioghaltais
shioiruidh sin bha a' lasadh a t'aghaidh-sa.
Reitich deadh bholadli an iobairt cboioddionta so,
an Dia sin, a ta na theiue dian-loisgeach do 'n
pheacach. Shruth fuil a cho' cheangail nuaidh ;
rinn i rèiteachadh air son do pheacanna-sa. Cha-n
'eil an f huil so cosmhuil ri fuil Abel ag eigheacb
air-son dioghaltas ; ach a ta i a' toiHtinn, ag
iarruidh, agus a' faghail aithreachas, creidimh,
ath-ghineamhuinn agus beatha shiorruidh air do
shon. Tha 'n t-Uan Caisge, an t-Uan gun smal
iar iobradli air do shon. A ta Dia 'cumail
gairdean an aingil sgrios air ais, gus am bi an
f huil hjachmhor so iar a crathadb air t'anam ;
gus am bi tliu iar do " bhreith a ris." A ta an
losa naomb, air am bheil eagal gu-n teid thu
76
fihitb, Tìa d' tipo-aìthrpaclias a' deanatnh ca!)haipf,
cliiMii heatha .shiornàvlli a tliairgse dhuit. "leuch,
a (k'ir ò, tha mi a' rn' sheasamh aig an (ktrus, agus a'
hualadh : ina dh' èis(!eas neach sain hith ri m'
^huth, a^us «iu-m fos<iail e an (h>rus, ihii^ nii a
ntearh d' a ioimsuidSi, airus ti'ahhaidh mi nio shuip-
eir maiìleris aifus esan maille rium-sa," 'rfsish. iii.4.().
'ì'ha e iiic radli ruit le heul 'Ahstoil fein, " An ti
si.<^ am bheil am Mac, iha heatha aige ; an ti jiÌ!,^
nach 'eil Mac Dhè, cha n 'eil beatha aijire ; ach a
ta fearg Dhe a' gabhail condiiiuidh air," 1 Eoin.
r. 12. Ata e a' guidh ort le "sheirhhiseacli
Daibhidh " Am Mac a phogadh, air eagaì gu-nj
hi fearg- air, agus gu sgriosar thu 'san t sìighe,
'nuajr a lasas a chorruicli ach gu beag, ' iSalm. li. l 2
Oh a Leughadoir ! le taingeileaclid, gahii ris na
ruiridhibh caoimhneil so, stri(jchd thu fein sios aig
cosaibli Mlìic Diie, fosgail doriis do cluidhe dlia,
aoiis an daonnan eigh a niach, Tidg a stigh,
Thighearna losa, Thig a stigh ! Aidich do
bhochdiiinn do plieacanna, do thruaighe agus do
mhi-aiiidheachd fein, gus am bi riouhachd Dhe an
taobh a stigh dhiot. Dean caoidh gus am bi lliu
iar do sliòlasachadh hitlieadh ocras agus tart na
fòrach ort, gus bi thu iar do shasachadh ; agus bi
'' ri saothair gus an dealhljar Criosd annad,*' jjus
am bi thu, iar dhuit bhi iar do bhreith bho Dliia,
a' giulan iomhaigh an Adhaimli neamhuidh, mar a
gliiuìan thu iomhaigh an Adhaimh ihahnhaidh.
77
Ala niì a* guidhe ort, ann an ainm an De
mhordha sin, roimh am bheil ainglean a' deanamh
gairdeachas le ball-chrith. A ta 'mi guidhe ort
trid uamhasan an Tigliearn, a dh* f haodas labhairt
riut ann an tairneanach, agus t anam iarraidh uait
an dearbh thiota so ! Trid trocairibh truacanta,
trid innidhibh ìochdmhorachd t'Athair neamhuidh
th' iar an gluasad air do shon, neo-thaingeil gn U'ir
mai' tha thu ! Guidheani ort air sgath corp-ghabh-
ail an Fhocail bhith-bhuan, leis an robh thu ìar do
chruthachadh : air sgath irioslachd, piantan, buair-
idhean, deoir, fallas fuileachdach, cruaidh-ghleachd
anam, agus eighich an " De mhoìr agus ar
Slanuighear losa Criosd I" Guidheam ort airsgath
na geimhlean, an tarcuis, na sgiursaidhean na
culaidhean sgeige, an criìn droighinn, an crann-
ceusaidh cudthromach. nan tairngean, nan innileau
bais a throimh-lot a chorp reubte ! Trid saigl-
dibh nimheach an Uile-chumhachdaich, a shugh
suas a Spiorad ! Trid a bhuile dhiomhair sin de
chorruich Dhe, agus trid na h-uamhasaibh neo-
aithnichte sin a dh' eignich e chum a ghlaodhaich
a mach "Mo Dhia ,mo Dhia c' arson a thrèig thu
nii !" Cuiream impidh ort, trid leas t anam neo-
bhasmhor, agus trid na fgiorraidhibh neo-f haic-
sinneach a dh'f haodas do thilgeadh sios dh' ionn-
suidh siorruidheachd I Trid au leaba bais air am
bi tliu gu h-ait}ighearr sinnte, agus trìd na h-
osnaidhibh gun sta a thaomas tu aig an am sip. a
macij, lìiur bi do shith iar a deanamh suas ri Dia !
78
Cuiream impidh ort, trid claidlieamh ceartais De
agus righ'Cholbh nan gras ! Trid fuaim na trom-
paid dheireannaich, agus trid teachd obann an
Tighearn losa Crosd, le deich mile de 'ainghbh
naomh ! Trid a chathair breitheanais flathail sin,
an lathair am bi thusa agus mise, agus a shuidh-
icheas ar staid gu sionuidli ! Trid eu-dochas
dhiomhain pheacaich chruaidh-chridheach, aous
trid aoil)hneas do-labhairt nan anania ath-ghinte 1
Cuiroam impidh ort bho 'n dearbh am so, "do
shlaiiite feiu a lan oibreachadìj a mach le h-eagal
agus ball chrith !"' PhiHp ii, 12. "Rach a stigh
troimh an dorus do clno nan caorach." Eoin x. 1.
"lleic na th' agad, agus ceannuich an neamlinuid
r»-luachmhor." "Meas nan uile nithe nan calldach
agus nan slaoit ann an coimeas ri ro-òirdiieirceas
eolais losa Criosd.'' Pliilip iii. 8. Na leig air
falbh e gus am beannuich e tlui leis a clireidimh
sin, a dh' f hirinnicheas, agus an naomhach-
achadh sin as eugnihais nach fliaod duine
air bitli an Tigliearn fliaicinn. Agus iar
dhuit bhi iar do ghiulan le buaidh-chaithream bho
ghleann nan deoir so, dh* ionnsnidh aite comh-
nuidh ''nam firean iar an deanadh foirfe," tilgidh
tu sios do chrun gloire siorruidh aig cosaibh an Ti
a ta na shuidh air an righ-chathair, agus ann an
lathair an Uain, a shaor sinn le 'f huii fein, dhas-
an gu robh am moladh, agus an t-urram, agus an
gloire, agus an cumhaclid, gu saoghal nan saoghal I
Amen.
GAIRM DHUSGAIDH.
bho'n
Dia sJdorrìddh do mhuinntir nco-iompuichte.
"Tilgibh uaibh 'ur n.uile chionta leis an dochiontaich
sibh, agiis deanaibh dbuibh fein cridhe nuadh, agus
spiorad nuadh ; oir c'arson a bhasaicheas sibh, O thigh
Israeil ? Oir cha-n' eil tlachd agam-sa ann am bas an
ti a bhasaicheas, tha an Tighearna Dia ag radh ; uime
sin, pillibhse, agus mairibh beo." — Eseclel, xviii. 32,33.
Tn A teacliclalreachd agam blio Dhia a' t'ionnsuidhse
nach do mhothaich liamh ath-ghineamhuinn, no
cumhachd ais-eirigh Chriosd, ach a ta marbh ann
do pheacaibh giis an la'n diugh, cia b'e cia fliad 'sa
thainig thu air t'aghaidh ann an coslas sgiamhach
na diadhachd a chum muinntir eil' a mhealladh,agus
na naoimh, agus t'anam fèin ; tha olc iar a chur
an ceill a' t'ngliaidh leis an Tighearna, tha la do
sgrios am fagus, agus tha na nìthe a thig ort a'
deauamh cabhaig Deut. xxxii. 35. Tha leir sgrios
agus truaigh ann do shlighibh, agus tha'n leabhar
beag so air a chur a' t' iornsuidh leis an Tigheara
80
tbeagamh, gu stad a chur ort ann *}o sliligìi ea-
cèillidh. Co is urratlh a char an ceill cia ioiigan-
tach a ni thu laathghaire gu sioiTuidh ann an
saibhreas saor ghrais, ma dh' f hosglas sj)iorad Dhè
do shuileansa,tha nis ri cabhaig dhalì a ruith dh'ionn-
suidh na muinntir a ta iar an damnadh, le brèig
ann do laimh dheis, Feuchaidh mi ri do graineal-
achda, agus truaigh do staid a chur fa d' chomli-
air. Ged tha raoran aig aideachadh gur peac-
aidi mhoraiad fein, gidlieadli cha'n 'eil am pearadh
iar a dtiearbhadh orra, agus chado chreid iad gu'm
bheil am binn iar a toirt a mach, oir eha' 'eil iad
a' creidsinn lois a chridhe chum fireantachd. Is
duine r.o bean thu tha buailteach do n bhas, agus
theagamh nach 'eil ach beagan gaiueamh ann do
ghloine quù ruith, agus an sin c' ait' am bi thu ? Na
diult am matlianas a ta nis iar a thairgse gu saor
dhuit, gun airgiod agus gun luach ; na cuir suar-
ach fuil Chrìosd, na ealtair fo d' chois raac Dhè,
oir an sin cha'n fhagar iobairt air son do pheacan-
na : na mùcli gluasaid a' spioraid, oir tba'n t-am
am fagus, nach dean e stri riut tuìlle gu briith.
*' Mosgail thusa a tha d' chodal agus eirich o na
marbhaibh, agus bheir Criosd solus duit,'' Ephes. v,
14. Na diult a chomhairle so tha Dia toirt dhuit,
a' t'aghaidìi fèin. Na bi ri fanoid air eagal gu-n
deanar do chuibhreach laidir, Isa. xxviii. 22. An
uair a chunnaic an Thighearn bho shean gu'n robh
aingidheachd an duine mor, sgrios e an saoghal le
tuil, agus bithiclli losa Criosd gu h-aitligliear iar
f hoillseachadh bho nèamh ann an teine lasrach a
ghabhail dioghaltais onasan nach 'eil umhail da
shoisgeuh Ged tha thu ann a' leithid a chodal
trora nach urradh cumhachd chruthaichte do dhas-
gadh, gidheadh js urradh aa Tighearna le ro
raheud raorachd a chumhachd a radh ruit a nis,
an uair tha thu ann a' tfhuil, Bi beo, agus is ur-
radh e an t'am so a dheanamh na am gaoil. Duisg,
duisg, O ghairdein an Tigliearn, maranns na laith-
ibh bho shean. Gheall thu gu'm " bheii an uair a'
teachd agus a nis ann, anns an cluinn na raairbh
guth mhic Dhe, agus iadsan a chluinneas bithidh
iad beo." Eoin v. 25, Ach co aca dii'eisdeas tu no
nach eisd, biodii fios agad, gu'm bheil rioghachd
Dhe air teachd dlu dhuit,
1. Smuainicli air do pheacaibh antromaichte-
Thado chridhero aingidh; bho sin tha t-uile dhroch
smuaintean a' sruthadh a mach, t" adhahranas, do
striopachas, do mhortadh, do ghoid, do shannt,
t'aingidheachd, do miiealhoireachd, do mhacnus,
do dhroch shùil, do thoibheum tardan; is iad so na
nithe tha ga d' shalachadh Mar. vii. 21.
Air son na nithe so tha fearg Dhe a' teachd ort,
Eph, V. 6. Na meall t'anam neo-bhasmhor, thusa,
tha deanamh an leithide so do nithibh, clia sheal-
bhaich thu rioghachd Dhe mar oighreachd, 1 Cor.
vi. 9, 10. Cia an aon de reachdaibh cothromach
82
Dhè nacli do hlirist thu ? Rinn Dia an duine ceart
ach (Ih'iarr esan iomadh innleachd a mach. " Tha
uile hhreithneachadh smuaintean do chridhe a
nshain olc an comhnuidh. Tha t'inntinii flieolmhor
na naimhdeas an ay]iai(!h Dh.e ; am feadh tha thu
anns an f heoil cl)a'n urrainn thu Dia tijoileachadh
Ilom. viii 7, 8. Clia'n 'eil eapal De fa ciiomhair
do sliHÌÌean. Nacli 'eil e na throcair iongantach
nach s^o^riosadh Dia thu ann am mionaid air son
nieiid t'ain-eolais, do leisge as^us cion mothachaidh,
rruais do chriillte aiius do mhi-chreidimh, affus air
Ron do ghrainef<!ac!)d uai<^neach ? Nach 'eil do
pheacanna iar an juftromachadh gu mor ? Ani
hheil peacanna air hitn cosmhuil ri do pheacaibh-
pe ? Nacli do shaoithrich seirbhisich Dhe, agus
nach do chaith siad iad fein gu diomhain air do
shonsa ? Gu cinnteach tha thu iar tuUeam ann
an lamhaibh an De bheo, agus feudaidh tu bhi n:i
t'uamhann dhuit fein. Chan ionghna leam ged
tha curam ort air eagal nach mathar do pheacanna
gu brath, ach gu'm bheil thu an cumiart ditidii
Hhiorruidh, air eagal gu'n ol thu de fhion corruich
Dhe, tha iar a thaomadh a mach gini mheasgadh
ann an cupan 'f heirge : air eagal gu-n teid ari
]>eanas is m<> chur an gniomli ort ; agus gu'm bheil
thu beo fuidh dlii'iil eaiialach breitheauais agus
corruich theinntich a sgriosas an ^^'eascaraid. Gabh
aithreachas uime sin, mu'm peacaich thu, gus nach
hi leigheas air do shon. 2. Eaehd. xxxvi. 1(5. Nach
'eil tliu bodliar do f huaim aoibhneach shaor m!ìa-
thanais pheacanna iar a chur an cèlll dhuit trid
fola Chriosd ? Cionnas a theifl thu as a ta dean-
amh di-nneas air slainte co mor ? Thoir an aire
an t-eagal gu'm bi ifiu cosnihuil ris an taìamh a tha
'g 61 an uisge a tha teachd gu tric air ; agus gidh-
eadh a' toirt a mach droighionn agus drisean, ggus
a tha iar a ciiur air chul, agus ftigus do mhallach-
adh ; d'an deireadh a bhi iar a losgadh Eabh. vi,
7, 8, Tha aobbar agad bhi fo uandiann an còmh-
Tiuidfj, air ergal gu' abaireadh an Tighearn mii
d' thimchioU, mar tliuirt e mu'n chraoibh fhige gun
mheas ; " gearr sios i, c'arson iha i na draglì air an
talamh ? "
2. Smuainich air do staid eagalach 'san àm ata
lathrir. Tha thu iar do dhiteadh a cheana, do
bìuigli mach 'eil thu creidsinn Eoin iii. 18. Tha
beagan dàile blio'n bhas iar a thoirt dhuit a mhAin
trid foighitiin iongantach Dhè, Cfia n f haic thu
beatha ach tha fearg Dhè gabhail conihnuidh orl.
An staid so, gu tuireach ana gu neo-churamach aon
nihionaid ni's faide ? Thoir comas labiiairt do d'
ci)0guis.
2. Cha'n 'eil earbsa agad ; nam biodh tanail iar
dol as, tha ^Io staid an-earbsach. Tha thu ag radh,
tha dìiil agam bhi iar mo thearnadh le losa Criosd;
ach tha'n Tighearn ag radh, gu'n teid dochas
a chealgair a dhith, agus gu'n gearrar as e. Oir
84
ciod e a dhochas an uair a bheir Dia air faibh
«nain ? Job xxvii, 8. Cha'n aithne dhuit sligh
na sith ; tha thu gun Chriosd, 'na do choigreach
do na geallaibh, gun dochas, agus gun Dia 'san
t-saoghal, Eph, ii. 12.
3. No theagamh gu'm bheil tliu ni's measa, agus
aiui an cor ni's cunnartaiche, cha'n 'eil agad acb
earbsa mliarbh. Am bheil t' earbsa air a gintinn
le cumhaclid ais-eirigh Chriosd ? Nach do phill
cridhe meallta thaobh thu, nach urrainn thu t'anam
a shaoradh, no radh, nach eil breug ann am laimh
dheis ? Isai. xliv. 20. Tha'n duine laidir fo arm-
aibh ga d' chumail ann an sith mheallta. Tha thu
a'd' chodal, an uair nach 'eil do sgriosritaimh-neul,
ach ri mor chabhaig, Tha thusa cosmhuil ri neach
'na chodal air barr cruinn luinge ; gluais car tamuill
ann an solus nan sradan a bheothaich thu, agus an
8Ìn gheibh thu so bho laimh Dhe, luidhibh tu sios
ann an doilghios. Is. I. 11.
4 Tha thu dluth do sgrios, agus is iomchaidh
dhuit, a bhi a' bith-shealltuinn gu'm bheil truaigh
nach gabh seachnadh a' teachd ort. Tha thu an
crochadh os ceann lasraichean ifrinn a mhain le
snathain do bheatha ; nam biodh sin iar a ghear-
radh, thuiteadh tu sios air ball ann aii truaigh bho
nach 'eil saoradh. An uair luidheas tu sios gu codal
co aig am bheil fios nach duisg thu le lasraichibh
mu do chluasibh ? An uair a thig an oidhche^
Sò
feiulaidli tii radli \o ciidhe gort craiteacli a nis tha
ino dhusnnadh dì's faigse na hha e 'sa mhaduinn.
'J'husa thaidh chronachudh gu minic, agus a ta
fathast a' cruadliach.adii do n)huìneal, sgriosar gu
h-ohann thu, agus sin gun ìeigheas. Gnath.xxixil.
Feu(Iai(!h am focal so uamhainn achur ort gacli aon
oidhche : amadain air an oidhche nocJid iarrar d'
anani ort. Luc. xiì. :Ì2*
5 Mur do dhiìin Dia cheana thu fo mhallachadh
uaitjneacìi, cha-n 'eil fhios agad, c'uine (!!>'f heudas
e (theananih, agus niionnachadh na f fieirg nach
teid thu a steach rì'a shuaimhneas, Ealdì ìii. 11.
Do hhrigh gu'm hheil ihu ceangailt ri d' iodholaibh,
tha aohhair agad a bhi fo churam, air eagal gu-n
duhhairt Dia, Leig leis. Esan tha truaiilidh hiodh
e truailìidh an comhnuidh. Coidlidh tu codal hith-
bhujm f)t:us cha dùisg thu. Ann ad shalchar iha
neo ghloiiie, do hhrigh gu'n do ghlan nii thu agus
nach rohii thu glan : cha bhi tlui iar do ghlanadh o
d' thruaillidheachd nis mò gus an toir mise
air mo chorruich gu-n gabh i tarah ort. Esec.
xxiv. 13,
6. Feudaidh thu dail f haotainn hho ifrinn chum do
pheacanna dheanamh ni"s antromaichte, gus an lion
thu suas tomhas tait 'idheachd, O staid uamhas-
ach! duine bhi beo mhain chum a bhi carnadh suas
connaidh gu hhi ga losgadh fein gu siorruidh,eadhon
ionmhasan feirgo airson an la dheireannaich- Seum
V.2. ^
86
7. Feudnidh e bliitli, gur e an t-aobliai' nach 'eil
Dia g-a d' bhualadh raarbh ann ad pheacaibh do
bhrigh gu-m bheil tliu iar do ghleidheadh air soa j
doirinnean ni's mò, chum s gun tig feirg ort gus
a chnid is faide. B' fhurasda do Dhia do leith-
idsede chnuimhghraineil a phronnadh na bloighdibh
ann am mionaid,ach tha e a' caomhnadh an t-aingidh
gu la na sgrios ; cliuni la na feirge gu'n toirear
a mach iad, lob xxi. 30. Air son na criche so,
agus an rìiin so feudaidh thusa bhi iar do thogail
suas chum gu m foillsiclieadh Dia a cliorruich agua
gU'iì deanadh e aithnicht' a chumhachd, agus uime
8Ìn tha e giulan le mor f had-f hulangais soitheach
na feirge a ta air ullachadh air son sgrios,
3. Thoir fainear do naimhdean.
1. Tha-n lagh ga d' mhallachadh oir a ta e scribh-
te. "Is malluichte gach neach nach buanaich
anns na h uile nithibh a ta scrihhte ann an leabhar
an lagha chum an deanamh ; tha e aig innseadh
dhuit gu'm faigh thu gu cinnteach bas. Gal. iii. 10.
Frasaidh an Tighearn nuas ribean ort ; ann an
iomlaine pailteis t' f hein-fiioyhantais l)ithidh tu ann
an teanntaclid. Tha na h-uile nithe tha thu sealhh-
achadh iar am malluchadh tlliuit. Deut. xxviii.
Bi air chritli a pher.caich a ta ann an suaimhneas
oir a ta Dia a' teaciid ann an teine 'eud chum an
talamh a bhualadh le mallaclul : tlia fearg Dhè iar
f hoillseachadh bho nèanih an pghaidh gach uile
87
aingidheachd agus eucoir dhaoine, a tha cumail
ua fiiinn ann an neo-f hireantachd.
2. Tha'm bas agus ifrinn a' feitheamh riut; tha
chruitheachd gu leir air a sgitheachadh le do
leithid a dhragh air an talamh agus a ghrian le bhì
(leahachadh air do leithid chreutair hreun, agus gu
li-aithghear foillsicljidh na nèaraha d' aingidlieachd
uaigneach. ngus eirigh an talamh sua.s a t' agliaidh.
Is e so do chuibljrionn hho Dhia, agus an oigh-
reachd tli' iar a cuir air leth dhuit le Dia. Nis thoìr
fainear so, tl)usa nach cuimhnich Dia, air eagal gun
reub e as a clieile thu. gun neach ann a thea.sairgea3
thu. Salm l 22.
3. Tha'n diabhol a' heucaich mar leomhan air
son na creich gu <lo shlujradh suas ; an uair tha e
ga d' chasaid an lathair Dhè ; ch-n 'eil a h-aon
agad ann an flaitheas a thagras do chùis. Smuain'
ich ort fein, ciod a ni mi ann an là an f hiosrach-
aidh, agus anns an sgrios a thig hho chein ? Co dh-
ionnsuidh a theicheas mi chum cobhair, no c' ait
am fag mi mo ghlòir, Isai. x. 3.
4. Tha DÌH na namhaid millieach dhuit. Tha
gnuis an Tighearn a t'aghaidh. An urradh do
chridhe fulang, no do làmhan a bhi laidir anns an
la anns am buin mise riut. Cò a's urradh seasamh
roimh fhearg-san ? Agus cò dh'fheudas fuireacb
ann an dian theas a chonuich ? Kah. i. 6.
88
4. Smuainicli air do thruaigli aii deigh so.
1. Is eiginduit am bas f haotainn gu h-aitiighear,
agus an sin cha bhi t-uine, no la <Io ghrais ann ni's
mò. Cha'n fhaigh thu tuille a chaoidh an ni a ta
t'anam a' miannachadh.
2. Thig Criosd le deich mile d'a naoimh gus a
chuis a dheavbhadh ortsa, nach gabh dusgadh a nis.
Bithidh cumhachd agus teachd an Tighearn losa
'sna neoil rouamhasach, an uair thig e ann a ghloir
fein agus ann an gloir Atiìar. Sei(iidh an tronipaid
dheireannach, fosglar na h-uaighean, agus bheir
a'mhuir agus am bas agus ifrinn suas na mairbh ;
an sin bheir Crìosd a mach a naimhdean k'ìs nach
b'aill gu'n riagbladh e os an ceaim ; an sin eighidh
tu ris na beanntaibh agus ris na creagaibh, taitib})
orm agus folaichibh mi o ghnuis an Ti a T,ha na
shuidh air an rigli-chathair, agus o chorruich au
Uain, oir tha la mor flieirge air teachd, agus co dh'-
fheudas seasamh f Taisb, vi, 16, 17. Ach cha bhi
dorchadas no sgaile bais ann, far am folaich luchd
deanamii na h-aiugidheachd iad fein. lob xxxiv.
22. Dli'fheudadh eadhon iomnidb air iia nithibh
60 am peacach a's aingidh a dhusgadh.
3. Theid ciiis dhitidh a thoirt a t'aghaidli agus
breith thoirt ort aig cathair breitheanais an Dè
cheirt far an eigin duinn uile seasamh. 2 Cor.v.lO.
Ann an sin bithidh do pheacanna uaigneach uile
air an toirt gu soius cimm do naire sbior:uidh.
89
Tlia'n t-am iar teaclul, anns an tolsich breitlieanas
aig tigh Dhè, agus ma tlioisicheas e againne, ciod
is crioch dhoibhsan nach 'eil umhail do shoisgeul
Dè ? Agus ma's ann air èiffin a thearnar am firean
c'ait an taisbean na h-ain-diadhuich agus na peac-
aich iad fein ? 1 Pead- iv. 17, 18. Esan a dhoirt
fhuil aon uair air son pheacach, thig e nis chum
breith a thoirt ort, agus do dhiteadh, agus bho
bhreith-sa cha'n 'eil e air chomas a chùis a thogail.
An sin eiridh gach uile shearmon agus cronachadh
dileas a' t' aghaidh, Cha-n aill leat a bhi rèidh ri
t'eascaraid gu h-aithghearr am feadh tha thu maille
ris air an t-slighe. Cha chluinn thu ni's mò guth
caomh Chriosd a ta gairm ort. Thigibh oir a ta
na h-uile nithe nis ullamh Luc xiv, 17- Ach is
èigin dhuit an guth sin a chhiintinn, olc air mhath
leat. Eiribh sibhse a ta marbh, agus thigibh gu
breitheanas. Bu mhor an trocair dhuit, nan gabh-
adh roimh-smuaineachadh air uamhainn an la sin
greim air do choguis neo-mhotliachail, cia b'e ait
an rachadh tu. Tha do Bhreitheamh na slieasamh
aig an dorus, agus tha teachd an Tighearn tarruing
fagus ; duisg uime sin thusa tha 'd chodal, agus
ulìaich gu coinneamh a thabhairt do'nTighearn anns
an athar. Cuiridh losa Criosd fein an ceill a bhinn
uamhasach sin a t'aghaidh; imichibh uam sibhse ta
malluichte, gu teine siorruidh a dh' ullaicheadh
do'n dhiabhol agus d'a ainglibh. Cia brònach a
ghlaodhas anama iar an diteadh an sin air son tro^
90
cair, no fuasu^ladli, leis ani fuath a nis a bhi iar an
aith-Ieasachadh, agus tha toirt toibheim do spiorad
Chriosd ?
4. Thusa air nach druidh focal a nis chum teich-
cadh a dh' ionnsuidh Chriosd, luidhidli tu sios anns
na lasraichibh a's teoitlie an ifrinn. Bithidh e ni's
so-iomchair do Slmdoin agus do Gliomorra aig la
a bhreitheanais, na dhuitsa, Is eigin duit falbh gu
tcine siorruidh, an uair a theid na fìrcanaich gu
tl)eatha sliiorruidh. larruidh tu basachadh, ach
eichidh am bas uait.
Bu mhiann leat dol as bho laimh Dhe, ach bithidh
o do- dheanta. Nithear pcdnas ort le sgrios siorrùidh
bfio lathair an Tighearn asrus bho gldòir a chumh-
aclid. An sin bithidh uachdranachd aig na fìrean-
aibh os do clieann aira mhaduinn so, agus deahaidh
iad a mach mar a' ghrian an rioghachd an Athair ;
cia b'e aig am bheil duasa chum eisdeachd, eisd-
eadh e. Gabhaidh Dia tlachd ann a bhuaidhean a
ghlorachadh lo thus a sgrios. Nì e gaire ri do
sgrios agus ni e fanoid an uair a thig eagal ort : an
uair a thig eagal ort mar f Iiasacliadh, agus do leir-
sgrios mar iomghaoith, an uair a ihig eigin agus
amhghairort Gnath. i. 26, 27. Cha-n urradh cridhe
a bhreithneacliadh, nì mò 's urradh teanga dFiaoine
no aingil a chur an ceill, ciod an f hearga dhoirteas
an Tighearn Dia siorruidh, firinneach, agus cumh-
achdacli a mach air soitheach feirge air ullachahd
91
air son sgrios. Anns an aite sin guilidh tu, agus
ni tliu caoidh agus casaidh tu t' f hiadan far nach
basaich cnuimh na coguis, agus far nach bi an teine
air a mhuchadh. ISach 'eil thu fathast iar do
dhusgadh gu eighf-ach a mach " Ciod a ni mi chum
's gu'n teariiar mi bho'n f heirs" uamhasaich so a ta
teachd ? An robh nn a scriobhadh gu mir fiodha,
uo gu cloich, no gu carraig ailbhinn ? Thoir au
aire air eagal gu-n tig an rabhadh so am breith-
eanas a t'aghaidh clium gu'm biodh tu iar do bhris-
eadh, agus iar do ribeadh, agus iar do ghlacadh
Isai. xxviii. 13. Bi cinnteach dheth so, gu-m faigh
do pheacanna a mach thu, Air. xxxii. 23.
Ach feudaidh cuid a radh, C'arson a ta thu mar
so a'cur eagail air peacaich bhochda. Nach 'eil
Dia trocaireacii ?
Ach, carson tha thusa seasamh a mach, a' dean-
amli tarcuis air gras agus trocair ? Bu choir gu-n
treoraicheadh matlias Dhe tiiusachum aithreachais.
Ged tha Dia trocaireach gidheadh air son ar peac-
anna gin auus gniomh thaìuig breitheanas air au
t sac.ghal uile chum dìlidh, agus gach uile neach
nach creid damnar e. " Is cumhann an dorus atrus
is aiiiihleatliean an t-sliglie a ta treorachadh chum
beatha, agus is tearc iad a ta 'g amas oirre."
Matt. vii. U.
Tha thu 'g radh "s docha nach tig an la chreid-
92
eas mi gu-m blieil mo staid co uamhasach agus
toiltneach ait* damnadh.
1. Thoir fainear, cha'n e scriobhhadh dhaoine ach
focal Dè a ta iar f hosgladh an so : bheir am focal
so breìth ort air an la dheireannach.
2, Cha'n 'eil sibh a' creidsinn do bhrigh nach ann
de'm chaoraich a ta 'sibh, deir Criosd. Eoin. 10. 26.
Is comhara air feirg Dhe gu'm bheil thu diultadh
corahairle Dhe a't'aghaidh fein,LeughDeut. xxix.
Ma tha ar soisgeul-ne folaichte, tha e folaichte
dhoibh san a ta caillte ; anns na dhall Dia an
t saoghail so inntinn na droinge nach 'eil a'
creidsinn,2. Cor. iv. 4. Thoir an aire uime sin
air eagal gu'n tig sin ort a ta air a labhairt
anns na faicìhibh, amhaircibh a luchd tarcùis,
gabhaibh iongantas agus rachaibh a dhith ; oir tha
rni 'g oibreachadh oibre ann ur laithibh, obair nach
creid sibli air chor air bith, ged innseadh neach
dhuibh e Gniomh. xiii. 40, 41.
3. Tha mi faicinn la do sgrios fagus air laimh,
an uair a dh'f haireas tu an ni nach creid thu nis,
an sin saoraidh tu mise, agus ditidh tu thu fein.
Mur 'eil thu nis iar do dhusgadh ann an trocair,
tha 'n t-am a' teachd gu dluth an uair a bhios am
peacach a 's cruaidhe iar a dhusgadh ann am
breitheanas, aon chuid aig uair a bhais, no aig a
chuid a '8 faide aig cathair a bhreitheanais. An
93
robh Corah agus a chuideachd tearuinte an uair
dh' f hosgail an talamh a bheul agus a shluig e sios
iad, an uair a chaidh iad sios do'n t-slochd agus a
dhùin an talamh orra : an uair theich Israel uile a
bha timcliioU orra, aig an glaodh ? Aireamh. xvi.
32-34. Nacli d'thaing crioch air fois Bhelsasar an
uair, ann am meadhon iodhol-aoraidh, 'ana barra,
agus a ghleocamas, ghlac uamhann e air au uair
8Ìn fein. Dan. v,
Cha'n f heudar fuireach fad anns an staid neo-
churamach so, an uair a bheirear breith ort, agus
a dhitear thu chum dioghaltais an teine shiorruidh
f hulang, am bi thu an sin sua.imhneach agus neo-
mhoihachail ? Cha blii, cha bhi, cha'n' eii fois am
measg a mhuinntir a ta iar an damnadh ; tha e iar
f hoiUseachadh bho nèamh gu-m bi gul agus gios-
gan f hiacla an sin.
4. Am bheil thu brosnacbadh an Tiffhearn gu
h-eud ? An treise thusa na esan ? Tha Dia glic
an cridhe, agus treun an neart, cò chruaidbich a
chridhe 'na aghaidh agus a shoirbhich ? lob. xi. 4.
Cha'n'eil tuigse, no giiocas,no comhaiile an aghaidh
an Tighearn. Gnath. xxi. 3(>. Uime sin mur
rannsuich thu na scrio!>tuirean, no mur eisd thu ri
guth Dhe, no mur eigb tbu air son a Spioraid
chum t eas-creidimh a dhearbhadh ort, agus ro-
mheud morachd a chumhachd a chuir a raach chum
thusa dheanamli toilicbte teachd a dh' ionnsuidh
H 2
94
Chiiosd mar phearach ain-diatlhuidh cailte ; nis
tha rioghachd neimli a' fulang ain-neart, mur
teannuich thii <la h-ionnsuidh, agus mur glac thu
i leis an lainih laidir, tha mi a' toirt cinnteas duit
o Dhia nam flaitheas gu-m bi dorus na trocair gu
h-aithghearr dLiiiite ; Seasaidh tu gu h-aithghearr
an leth-muigh, asjiis glaodhaidh tu gu muladach a
Thighearna. aTliighearna fosgail dhomh; ach freag-
raidh esan le gruaiin, gu deimhin cha 'n aitiine
dhomh thu, Matt. xxv. 11, 12.
Ach their neach eile, tha mise iar mo ghabhail
a steach gu co chomunn eaglais, agus tha mi meall-
tuinn shochairean.
Biodh eagal air peacaich agus air cealgoiribh
;ann an Sion, oir tha Dia iar teachd a nuas a rann-
sachadh lerusalem le coinnlibh. Na meall t-anaoi
fein uime sin ; feudaidh ainm a bhi beo a bhi agad
agus thu fathast marbh ; feudaidh tu bhi ann an
ceangail ri eaglais shoisgeulaich, agus gun a bbi
air do cheangalriCriosd. Cuimhnich airludas agus
criothnaich : cuimhnich gu n d'imich nacuigoigh-
ean araaideach maiile ris na h-oighibh glic ann an
aideachadh ; agus theagandi nach rol)h iad iaran cur
an amharus leis na h-oighibh glic, no leo fein gus
an d' thainig an glaodh sin, mu mheadhon oidhche,
tham fear-nuadh-posd a' tighinn, rachaibh a mach
na choinnimh.
95
Tha moran a sgrios an anama feiii le bhi' gahliail
fois ann an dearbhadh nach 'eil ceait. Thusa a
chealgair a ta ga d' mhealludli fèin, bithidh ifriim
shios air a gluasad aig do theachdsa, Isai xiv. 10.
Acli tha thus' ag radh tlmille air so, tha grasan
teariiaidh agam mar a ta creidimh, aithreachas,
naumhaclid, eud, agus an hnthide sin.
Freag. Nach 'eil daoine ini-naomha an t-saogh-
ail fein ag radh gu'm liheil iad a' creirìsinn, agus a'
gabhail aithreachais? Tha searmonachadh bagarrach
eagla traiUeil roimh ifiinn, foghlum diadhuidh.
no gluasaid leis an lagh, a' toirt muinntir gle f had
air an adhart anns na laithibh so a bhios gu h-
aithghearr iar an cothromaclia(Ìh 'sa mheidfj, agus
a gheibhear ro-eatrom. Feudaidh tu am focal a
ghabhail ìe aoibhneas, agus creidsinn car tamuill.
Feudaidh tu bhi iar do thilgeadh sios le eagal feirge
cosmhuil ri Cain. Feudaidh tu peacanna a tliil-
geadh uait le grain fo choguis iar a teannachadh,
agus an deigh'sin do sgeith ghraineil imleachadh suas a
ris. 2 Pead. ii. 20. Feudaidli an spiorad neo-ghlan
dol a mach asad, agus an deigli sin pilltinn le
seaclid spioradaibh a's measa na e fein. Feu<laidh
iiian thogradh a bhi agad gu'm faigheadh tu bas an
fhirein, agus gu'm biodh do clnioch dheireannach
cosmhuil ris agus an deigh sin uile, thu bhi caillte
gu si()MUÌ(ih. 1 hoir an aire uime sin nach tog
!1G
thu gun bhunait. Feudaidh miiiiiiitlr eile bhi
a'gabhail iongantaisri do chailhe-beatliafhaicillich,
ara feadh a ta thusa dol mu'n cuairt a chur air bonn
t'fhireantachd feiii, iar dhuìt a hhi ain-eolach air
fireanteachd Dhe trid creidimh. Feudaidh tu call
na h-uile nithe f hulang, agus gidlseadh t'fhulangais
a bhi mi-tharbhach, do bhrigli gii'm bheil thn
dh'easbhuidh graidh.
Tha thu 'g radh a ris, bha mi iar rao lot gu domhain
air son rao pheacanna agus fhualr mi sith bho sin«
Ach cha-n e gach uile lot agus dearbhadh obair
eifeachd spioraid Dhe ; ni mò tha gach uile
leigheas a' sruthadh bho shith ri Dia trid aonachd
ri Criosd le creidimh a ta <Ie oibreachadh Dhè ; ni
rnò iha t'aoibhneas a ta maìlle ris do ghnath a'
sruthadh bho fhior mhothachadh air gradh Dhe.
Tha moran 'gan cuairteachdh fein le sradaibh d'ani
fadadh fein, dh'a nach b'aithne riamh gras Dhe
ann an treibhireas, no fianuis an f hior spioraid.
Tha thu nis ag radh O ! Aman, do bhrigh gu'ra
bheil mo staid co uamhasach a's a ta focal Dhè a cur
an cèiil, innis dhomh, guidheam ort, ma tha
dochas air bith air son mo leithid-sa pheacach,
agus ciod is eigin dhomh a dheanamh ?
An uair a dh'fhiosraich fear gleidhidh a phrios-
uiu de Phol agus de Shilas, Fheara ciod a ni mi
97
chum gii'm tearnar mi ? Thuli t iad. Creicl anin
an Tighearn losa Criosd agus bithidh tu iar do
thearnadh agus do thigh. Uime sin air ball ann
am meadhonaibh nan gras, feith air son an spioraid
chum do thanuing leis an t-soisgeul. Cluinnidh tu
an sin gu'n do shaor Criosd sinn bbo mballachadh
an lagha iar dba bhi iar a dbeanamh na mballachd
airar son, Gal. iii. 13. Chur Dia mach a mhac, iar
a dheanamh fon lagh, chum iadsan a bba fo'n lagh
a shaoradli. Gbradbaicb Dia an sangbal air a leitbid
a dhoigh, 's gu'n tug e aon-ghinmic, cbum cia
b'e chreideas ann nach rarhadh e dhitb, ach gu'm
bi a bheatha mbaireanach aig. Eoin iii. 16. Na
rach mu'n cuairt uime sin a cbur air cliois t'fhirean-
teachd fein. oir is e Criosd crioch an lagba do gach
neach a ta creidsiiin, Rom. x, 3, 4. Cluinnidb
tu an sin am fuaim aoibbneacb, gu'n chreid ceann-
feadhna nam peacach agus gu'm bheil e iar a thear-
nadh ; agus nacb e antroniacliadb do pheacanna,
no do staid tbruagh a nis a cbumas air ais trocair
uait, Bbeir an Tigiiearn mathanas am pailteas,
Isai. Iv. 7. Tba gras CKriosd a' dol a meud, tha
tiodblaiceanaig air son namuinntir cbeannairceach.
Is fior an radb so, p.yus is fiu e air gach aon chor
gabbail ris, gu'n d'tbaing losa Criosd do'n t-saoghal
a ihearnadb pbeacach, d'am mise an ceud f heav
1 Tim. i. 15. An neach a thig a'm' ionnsuidh
cha chuir mi air falbb air chor air bith. Uime iin
98
na gabl) ceum an-earbsach. a bhrigh gu'ai bhcil
thu am beaclid nach 'eil peacadh ann cosmhuil ri
(]o ])heacaibhse ; oir tha fuilIosaCriosd a inhic Var
glanadh bho 'r n nile pheacaibh, 1 Eoin i, 7, Tha
Dia a fireanachadh pheacach gu saor le ghras trid
an t-saorsa ta ann anlosaCriosd. Thugadh e i)uaidh
air do chiidhe a bhi smuaineachdh cia saor a rirm
Criosd e fein aithnic!)te do pheacaich an uair a
gliabh e conìlinuidh *n ar measg-, an uair a sheas e
suas agus a gliiaodh e, Ma tha tart air neach aii' bith
thigeadh e a'm' ìonnsuidhsa agus òladh e : tha
fhuil phriseil ni's comasaiche gu fireanachadh> na
tlia do pheacanna mora gii do dhiteadh. Thiy,
(leir losa ruit, oir a ta na huile nithe ullanjli.
As^us deir an Spiorad agus a' bhean nuadh-phosda,
Tliig, agus abradh an ti a chluinneas, riiig agus
thigeadh an neach air am bheil tart agus cia b'e
neach leis an aill. gabhadh e uisge na bohtha gu
saor. Taisb. xxii. 17.
'i'ha fireanteachd ann an Criosd gu d' chomhdach-
adh, agus creidimh chum gabhail riut nìaranceud-
na. Ni Dia trocair orrasan nach d'fhuair trocair,
agus ni e iadsaii nan sluagh dha fein nach rohh nan
sluagh dha Ijos, ii, 23. Tha Criosd iar ardachadh
chiuii aithreachas a tlioiit, agus c'arson nach
d'thoir e dhuit sa e aia' am bheil feum air ? Nach
do ghairm agus nach dfheith Criosd fad, gus
99
an robh a chiabhan flluch leis an dealt ? A pheac-
uich bhochd ! Cionnuìs is urrainn thu gun gheil-
leadh do ghradh an li sin, a ta fathast a* guidh-
eadh ort a bhi reidh ris, ged dh'flieudadh se e fèin
a ghlorachadh ann do sgrios. Nam feufhadh Dia
dhuit beagan deghradh a chridhe fèin, agus cridhe
Chriosd do pheacaicliibh, leaghadh e do chridhe
reota, agus chuireadh e iongantas ort gu'm biodh
mathanas ri f haotainn fathast !e do leithid-sa chreu-
tair truagh air son nam peacanna is mò, An.
uair a bha Criosd air an talamli, faic cia taitneach
an t-searmon a rinn e do chis-mhaoir agus do
pheacuich Luc. 15. An uairarinne iomradh air
an staid chailte, agus a dhinnis e dhoibh gu'n robh
e iar teachd g'an iarruidh agus gan tearnadh ;
agus a chura misnich a tlioirt do mhaeaibh stròghal
a ta ullamh a bhi gahhail eagal nach "eil trocair air
an son, tha e feuchain dhoìbh, ged tha iad fad as,
gu'n do leagh a chridhe os an ceann, agus gu'n do
ruith e nan coinneamh, a leum thar beanntaibh a
chum an glacadi) na uchd. Biodh cinnteas agad gu'm
bheil uiread de ghradh agus adh'iochd ann an cridhe
Chriosd a nis ann a' ardachadli ; is an uair bha e
an 80 air an talamh. Ged tha thusa 'n ad f hear-
tarcuis air spiorad Chriosd, gidlieadh deiran Tigh-
earn, Cia fhadaluchd fochaid, a gliabhas sibh
tlachd ann am fochaid ; pillibh ri m' achmhasan ;
feuch doirtidh mi mach mo spiorad oirbh. Gnath.
i. 22, 23. I\Iar so tìioir thusa wisdeachd do ghuth
I 2
JOO
taitnfach blasda Chriosd gus an toir a ghaol
thaiiis thu, agus am bi ihu iar teigneachadh gu
leachd a stigh.
Bha cuid a dhearbhan tha thu 'g radh agam, ach
tha eagal orm nach robh mi iar m' iompachadh,
Tha mi faicinn gu'm bheil moran iar an gairm ach
l)pagan air an taghadh ; ciod a chomhairle bheir
thu dhomh chum nach caillear mi gu siorruidh ?
Thuille air na bheil scriobhfa ann am cliomh-
airle do pheacachaibii gabh na h-earail so a leanas.
1. Oibrich a mach do shlainte le eagal agus
ball-chrith. Dean baigh ris an eagal dhindhuidh,
neach a theachd gus a bhreilli, agus gun neart ann
chum gu'm beirear e. Thoir an aire nach basaich
agus nach tig do dhearbhan gu neo-ni : na gabh
fois na socair dh' easbiiuidh leighis, trid crathadh
fola Chriosd.
2. Na gabh fois ann an uamhann an lagha a
dh'easbhuidli broin diadhuidh ; claidhaich gu dumii-
ain a chum gu'n tog thu air a cdarraig. Ma dii'
f hosglais Dia do fehuilean agus gu'm feuch e dhuit
cia mar a ta thu na' d' uaigh f iiosgailt lan de
phuinsion mairbhteach, firìnnicliidh tu Dia an sin
ged thilgeadh e dh'ifrinn thu gun dail ; agus bithidh
iongantas ort ciod a chum air b-ais lanTih a chear-
101
tals gun thiisa sgrios bho chiorin flir.ila. Cha
bhruth Dia fo chasaibh a leithid a plniosuineach
talmhainn. Tuir. iii 34. Ni niò dhiteas e thusa
a ta uiar so 'ga f hirinneachadhsa, agus 'g ad
dliiteadh fèin, agus a ta luidh sios aig a chasaibh le
fadaidheachvl chum blii iar t-fhaotainn ann an
Criosd : feith uime sin air son dearhhaidh an
spiorad mu pheacadh do hhrigh nach 'ei! thu a'
creidsinn ann an losa Crios(h An uair a thig an
Comhf hurtair, dearbliaidh e an saoghal mu
pheacadh, do bhrigh nacheil iad a creidsinn an-
namsa. Is e sin dearhhaiclh e am peacadh so gu
sonruichte orra : tha'n spiorad ag an-tromachadh
peacadh a mhi-chrei(Hinh, far am bheil e a' teachd
a dh'oibreachadh gu h eifeachadch ; tha so iar a
ghealhuinn anns na laitliibh deireannacii, gun
amhairc na peacuich is mo air Criosd a h)t iad,
agus gu-n dean iad l)ron air a shon mar ni neach
brun air son aon ghin mic. Sechar, xii. 10.
3. Biodh dian iarrtus acrad gu-m faighear ann
an Criosd thu, gun t'f hireantachd fein a ta o'n lagh
a bhi agad, ach an f hireantachd a ta trid creìdimh
Chrios(l ; na earb gu brath gu m bi thu iar do
leigheas !eis an latrh : ach trid fireantachd Chriosd
a dh*eashl)uidh oibre an lagha ; oir is e gach uiie
ni is urrainn an lagha a dheanamh do lot,agu8 eolas
a' pheacaidh a thoirt dhuit. Rom. iii. 2(>, Agus an
102
sin tha e ga d' f liagnl ann an staid gun chobìiair,
agiis ullanih r'a dhol a dhìth ; tha e g' oibreach-
adh feirge, agus ga d' mhallachadh ; a' toirt breith
ort, agus ga d' diiiteadh Tha e na glinath aig
anamaibh to thrioblaid, gu tric,ruith nan neartfein,
a dh' ionnsuidh an dlea?ìnas no'n deoir, no rùna
nach peacuich iad ni s n)ò, an aite amharc air
Criosd a rinneadh na pheacadh air an son, chum
agus gu-m biodh iadban iar an deanamh nam fir-
eantachd Dhe aunsan. 2 Cor v. 21. Bu choir
dhoibh teachd gun airgiod, mar pheacuich a dh'-
jonnsuidh Chriosd an neach b'e toil an Athar a
bhruthadh. Chuir Ciiosd crioch air easontas,
agus chriothnaich e lochdan, agus rinn e reite air
son aingidheachd, agus thug e steach flrenteachd
Bhiorruidh. Ann an so tha feum aig teachdairibh
Chriosd a bhi air am faitill an uair a ta iad a'cur
pheacuich iar an dusgadh, gu dleasnasail)h, gu-n
teagaisg iad dhoibh aniharc ■Ar son tìreantachd le
creidimh dh'easbhuidh oihre an lagha, air eagal
gu-n dean iad ginealach de chealgoiribh fèin-
fhirinneach an aite creidmhich fhallain. 'Malluich-
te gu-n robh gach teagasg, beatha, no creidimh a
dh'fheuchas ri fireantachd ullachadh an lathair
Dhè, leis an lagh bhrist, no le oibribh an lagha."
4. Uime sin, nam b'aill leatsa gu-n gabhta riut
ann an Criosd, thig mar aindiadhach, niar eucor-
103
acli d'a innnsuidhsa f liuair l)5«s air son pl;carach,
an uair blia iad nam peacuìch, a^us tlia 'gam faot-
ainn marhli aim an peacaihh an uair a ta e teachd
'gan gairm. Is e obair an lagha mhain a dhearbh-
adh oirnn gu-m bheil sinn 'n ar ain-diadhaich,
marbh ann aai peacaibh gun fhireantachd gun
neart. Mur nach bu n)hath leat a hhi iar do
chuir iar dn'il, sgus air do ndieas mar Phairseach,
thig mar pheacach gmi chohhair gun earbsa. Ged
tlia thu gad" f haireachduin lein marbh. neo mhoth-
achail, cadalach, sejìdh ged nach 'eil fhiosagad
gu-m bheil thu doruir'.neach aiius truagh, agus bochd
agus dalì ayus lomnochd, gidheacdi a deir Criosd.
Comhairlicl.'eam (iluit or a cheannach uamsa, iar
a dhearbhadh 'san teine, cluim gu'm bi thu saibhir,
agus eudach gea! chum gu-n comhdaichdear thu,
agus nach bi naire do lomnochd follaiseach Taisb.
iii. 18 Ann an aite Criosd a dhitdtadb le mi-
chreidimh, air eaoal thu bhi neo-airidh, no do
bbrioh gu'm bhei! thu dheasbhuidh an oibie so, no
oihre ud eile an lagha, uidheamachaidh, uo ulla-
cbaidh, is ann bu cliijir dbuir iongantas a ghabhal
gu-m bheil fireantachd trid saoir ghras iar a foill-
seachadh do d'leithid a chreutoir ceannairceach;
gu'm biodh tus 'a ta do namhaid a' faotints aithne,
agus ciiireadh teachd a dh'ionnsuidh Chrìosd air son
fireantacbd, chum t'f hirinrieachadli agus do thearn-
aidh.
104
ò. Duisgeadlì na bagraidhean an aghaidh a mhi-
chreidmhich thu, agus na gabh de dhanadasCriosd
a dhiultadh. Is peacadh an-tromaichte agus uamh-
asaclì e, niathaiias saor atm am peacaibh trid fola
Chriosd a chur suarach. Is trocair so nach deach-
aidh riamh ordachadh air son dheamhan,0 na tionn-
daidh air falbh hho Chriosd le neo aithreachas mi-
chreidmheach, agus cruas-cridhe ! air son a pheac-
aidh so brisidh Criosd gu h-aithghearr troimh
na neoil ann an teine lasrach maiUe ri' ainglibh
naomha. 2 Thess. i. 8, 9.
6. Biodh eagal ort roimh mhi-chreidimh os
ceann gach ni eile Eab. iii. 12. Tha moran de'n
mhuinntir a ta iar an dusgadh fo ihrioblaid air
eagal nach'eil mathanas peacuidhair son an leithide
so de chreutairibh graineil, tha eagal orra nach
gabhar ri'n leitliidibh sa pheacaichibh cruaidh, sal-
arh neoH-huramacli.ach Opheacuich aingidh! biodh
eagal ort Criosd a dhiultadh, no nach tugadh tu
deagh bheatha dha. Ijiodh curam ort an t-eagal
iar do ghoalladh a bhi iar fhagal agad doi a
steach do shuaitnluifa^, gu'n tig ihu dheigh-laimh
air trid ìin chreidiudi.
Cha'n 'eil fhios agad, tha thu 'g radh, cia aingidh
a bha niiso, cha'n urradh mi gun eagal a bhi orm,
gu'n sgrios mo pheacaidh nji, Ma tha do choguis
gu tric gad' bhualadh le eagalaibh craitcacb, gu*n
105
dean do neo-ghloine, t'fhein-lhruaillidfieachd do
gheocaireachd, t'fhearg, t'ardan, do shannt agus au
leithide sin do sgrios : tha peacadh is mò na iad
so agad ; is e sin t'eas-creidimh ; nacìi d'thainig ihu
dh'ionnsuidh C'riosd, nach d' th ug thu deagh-
bheatha do 'n sgoul in!i;ah mu thinuìiicll rnath'-
anais pheacanna trid fola Chriosd do na peacaich-
ibh is mo, Is e so auì peacadh sgriosail sin bho 'mo
bu chòir dhuit eagal a bhi ort : is esan a njh'in
nach 'eil a' creidsinn anns a mhac nach fhaic
beatha, Eoin iii. 36.
7. Biodh cinnteas agad nach danadas, ach dleas-
nas a bhi a' creidsinn ; ged tha thu gad' fhaicinn
fein mar am peacach is mo ; oir measaidh Dia e
fein iar a ghlorachadh le thusa bhi a creidsinn anii
an dochas an aghadh dochais. Kom. iv. 20.
C'arson tha thu 'g radh ris, tha thu gara chuir
gu creidsinn dhiom fein.
Do bhrigh gu-m bheil an Tighearna a toirt air
t' aitheantaibh a theachd le cumhachd air luchd
tarcuis, agus gu'm bheil e a' compairteachadh a*
spioraid agus a neart ann an cleachdadh orduigh-
ean gnathuichte chura chreidimh a thoirt seachad
agus oibreachadh. 1 Thess. i. 4, 6.
8. Nasgrios t'anam luachmhor le bhi 'saothrach-
adh chum am peacadh a chlaoidh, roimh dhuit
106
hlil iar t-atb-h}ireitli. Clia'n fheud co-chomunn a
l)lii ann roimh aonachd ; air tùs dean a cliiaohh
^u rnath, agns hitliidh a nioas gu mnth. Tlia fios
ais: moran giir eigin doibh iomadh dleasanas a
choimhlionadh, agiis tha iad a' toiseachadh ris an
ohair 'nan neart fein, agus tha iad do ghnath a'
foghhim ; iarruidh moran mar so dliol a stigh ag'us
clia'n urrainn iad. Mar nach hu mhath Ìeat dol
air seachran hho'n t slighe chumhang ; iarr air tùs
hhi iai- do shuidlieachadh ann an C'riosd le cum-
aclid ais-eirigh, agus an sin oibricliidh do chreid-
imh le gradh gu jiailt.
Tha Mr. Cotton 'n a mhineachadh air leahh-
air an Taish. a' toirt fainear. " Gu'ni hheil sag-
airtean eaglais na Roimh 'nan teagasg cosmhuil
ris na locuist, a' cur gath ann an coguisihh leis an
lagh, agus a' leigheas an loit le muinntir a chur
h-uige gu oihribh claoidhidh as an leth a muigh,
iar dhoibh a hhi aineolach air teagasg fireantachd
le creidimli, a direasbhuidh oibre an lagha."
Thugadh ministeirean Chriosd an aire nach cuir
iad, ffu niearachdach, muinntir gu oihribh roimli
chi'eidimh, agus gu meas math a thoirt a mach
mu'm bi a bhunait iar a suidheachadh le h-aonachd
ri Criosd trid teagaisg Dhe, Is e so duine chur
a thogail aitribh gun bhunait. Tha eagal orm gu'm
bheil miltean iar an call trid a leithid so de shear-
monachadh.
107
9. Gu li-araidh thoir an aire nach gabh thu fola
dh'easbhuidh aonachd ri Criosd. Tha aonachd
glormhor asrus diomhair ann ri Dia iar a dheanarah
aithnichte 'san fheoil, leis an spiorad. An uair a ta
Criosd a' posadh anam ris fein gu brath ann am
fireanteachd, ann an caoimhneas graidh^aorus ann an
ceartas, agus an am firinn, an sin gabhaidh e eolas
air an Tighearna, Hos. ii 19, 20. Ann an sin tha
urnuighChriosd air a freagairt, *'Chnm gu'm bi iad-
san uile 'nan aon, mar a ta thus' Athair annamsa
agus mise arnadsajgu'm bi iadsan "nanaon annainne,
Eoin, xvii. Is e neach aig am blieil am mac aig am
bheil beatba, agus esan aig nach 'eil am mac, cha'n
'eil beatha aig, ach tha fearof Dhe a' gabhal comli-
nuidh air. Cuiridh na creutoirean is graineile meas
air sochairean Chriosd aig uairabhais. Tha 'm fior
chreidmheach a' gradhachadh Chriosd fein. Is
eigin duit a bhi iar do ghearradh as a chrann-ola
a ta fiadliaich a thaol)h naduir le laimh Dbe, agus
iar do shuidheachadh ann an aghaidh naduìr anns
an deagh Chrann-ola ; no mur bi, cha'n aidich
Criosd thu mur bhall dheth fèin ; ach seargaidh tu
mar gheug, agus bithìdh tu iar do thionail le
daoinibh, ag-us iar do thilgeadb 'san teine, Eoin.
XV. 6. Is eigin duit, ann an creiditah, fuil Chriosd
61 agus 'fheoil itheadh, no cha'n urradh thu beatha
fipioradail a bhi agad annsan.
108
Fuasgladh iar a tboiit do cheistibh neach a ta
iar a bhuaireadh,
Tha an t anam 'sa staid so 'g radh gu tric,och! tha
ini cinnteach nach urradh mi creidsinn dhiom fein.
Acli nach fheud Criosd gearan ort mar rinn e
orrasan. Eoin v. 40. "Agus cha'n aill leihh teachd
a in' ionnsuidh a chum gu'm biodh beatha agaibh.
Is e t'aineolas a thaobh naduir air Criosd, agus do
bheachd mearachdach air, is coireach nach 'eil thu
creidsinn ann.
2. Fuidh f haireachduin air t'anmhuinneachd
fein guidh air son, agus feith, ri eolas faireachdail
cumhachd ais-eirigh Chriosd, Phill. iii. 10. Chum
gu'n cuireadh Dia mach ro mheud morachd a
chumhachd a thoirt comais dhuitsa dol a dh'ionn-
suidh lanachd Chriosd, a chum gu'n riogliaich
gras annad, Ephes. i. 3 Is e croich an spioraid gu
sonruìchte ann a bhi dearbhadh t'anmhuinneachd
ort, gu n teagaisgeadh e dhuit sealituinn ri Criosd,
a ta lan grais, agus ann an uile orduighibh Dhe a
bhi feitheamh air son tarruing an Athair a gheall a
theagasg, Eoin vi. 44«, 45.
3. Choisinn agus gheall Criosd an spiorad, an
Comhfhurtair a chuir chum an t saoghail a dhearbh-
adh rau mhi-chreidimh, agus creidimh a ghintinn.
Uime sin ann an aite an earbsamhi-chreidmheach,
109
aeall air son dortadh a mach an spioraid an am
meadhonaibh nan gras a chum do chomhnadh gu
creidsinn.
Och ciod mo ghnothuchsa ri teachd a dh'ionn-
suidh Chriosd, a ta am ain-diadhach, cadalach ain-
deas, am cheann-cinnidh nam peacach? Och! Tha'a
lagh a' toirt cuìs dhitidh a' m' aghaidh, agus tha
eagal orm gu'm bi mi truagh gu siorruidh.
'Se an Tighearna a thoisich ri do shuilean f hos-
gìadh a chum gu-m faiceadh tu do staid ; feudaidh
e bhith gu'm buin an gealladh sin duitsa, Abraibh
riusan a ta lag-chridheach bithibh laidir, na biodh
eagal oirbh-
2. Is tusa an neach a ta iar do ghairm, agus
gabhaidh Criosd riut ciontach, as-us ain-deas mar
tha thu ann do bheachd agus do mhothachadh fèin.
Tha Dia aig aithneadh dhuit gn'n taice leigeil air
t-oibribh fèin air son sith, ach creidsinn aiin anDia
ta firinneachadh nan ain diadhach, agus measar do
chreidimh air son fireantachd, tha thu gu creidsinn
ann an Dia a ta beothachadh nam marbh. Tha
Dia saibhir ann an trocair air son a ghraidh
mhoir leis an do ghradhaich e peacuich, guni beoih-
achadh maraon ri Criosd. chum gu'n taisbeanadh
e ro-mheud saoibhris a ghrais, Ephes. ii. 4 — 7.
Tha Criosd a' toirt aithne agus cuireadh do
IIO
pheacaich teachd da iounsuidh fein agus cha-n ann
chum neach eile ; agus tha e 'g innseadh gu soilleir,
gur aill leis trocair agus ni h-e iobairt, agus gu'n d'
thainig e cha-n ann a ghairm nam fireanach ach nam
peacach chum aithreachais.
Tha so a' rur aoibhneas ann mo chridhe gu-m
feud mo leithidsa chreutoir aingidh teachd a dh'-
ionnsuidh Chriosd : aeh am feud mi nis teachd a
dh'ioniisuidh Chriosd, co aithghearr au deigh mo
dhusgaidh ?
Thig agus 's e do bheatha nis a dh'ionnsuidh
Chriosd. Thug Criosd mor mhisnich do Nataniel,
do bhrigh gu'n d'thainig e air a cheud ghairm,
Deir losa ris, do bhrigh gu'n dubhairt mi ruit,
chunnaic mi thu fo'n chrann f hige, am bheil thu
a'creidsinn? Chi thu niihe is mo na iad so.
Tha thu 'g radh tha 'n Tigliearn iar tarruing air
falbh uam, agus deir t-anam craiteach, tha eagal
orm gur mealladh bho Shatan a ta ann a'm' fhair-
cachduinn; agus gur sradan d'am fhadaidh fèin a
ta agam ?
An deigh an eagail churamaich a ta dusgadh
chum aire dhichiollaich, bu choir da so bhi ghnath
annad: ach bi air t'f haiciU bho eagal traiileil a
mhi-chreidimh ; uirae sin an uair a sheinneas tu
cliu Dhe na dichuimhnich gu h-aithghearr obair
iongantach, mar rinn na h-Israelich bho shean,
Salm. cvi, 12, 13,
111
2 Na tilg air falbh do dhoclias. Tha comharan
graidhChriosd agad mar gheall air a sheasmhalachd
an uair nach'eil e lathair maille riut. An uair
bha Asaph ann an amharus thuirt e, "cuimhuichidh
mi caochladh deis-laimiie an Ti 's airde, gu cinnt-
each cuimhnichidh mi 'iongantais bho shean,'' Sal.
Ixxvii. 10, 11. Nach do reub an t-Uan a bh' iar a
mharbhadh brat roinn an eas-creidimh, agus nach
d'f hosgail e an leabhar a bh' iar a sheuladh, agus
nach d'flieuch e dhuit, gu soilleir, mu-n Athair?
Nach do chuir e riamh seula air a ghradh dhuit le
aon ghealladh ? Nach d'f huair thu riamh buaidh
thar aon ana-miann ? Nach do thog e riamh solus
a ghnuis ort an uair a blia duil agad ri sgrios,
iar dhuit bhi iar do tliogail, mar gu-m b' ann a
broinn ifrinn agus iar do chuir ann an uchd Dhè ?
C'arson a ta thu mar so gu mi-chiatach agus
neo-thaingeil a' dichuimhneachsdh an la anns na
shaor an Tighearna thu, ciia, b' ann bho aon, ach
bho t'uile eagalaibh. An sin shuidh thu fo sgaile
Chriosd le mor thlachd agus bha' mheas miiis do
d' bhlas. An sin b e a blnatach thairis ort gradh.
Au sin b' urradh thu a sheinn, is leamsa mo ghradh
agus is leis-san mise, O airde agus doimhne, fad
agus leud graìdh Chriosd do m' anam, tlia e dol
thar eolas ! Nach urradh thu cuimhneachadh air
an la anns an d'thainig Criosd a leum thar na
beanntaibh, agus a' cruinn leura thar na cnuic
112
a dli'ionnsuidh t'anani fann, An sin labbair
t-aon ghraidh agus tliuiit e liut. Eirich mo ghradh
m'aon sgiamhachthig leam, oir feuch tha 'n geamh-
radli iar dol seachad ; tha'n t-uisge thairis agus
air falbh, Na biodh sòlasan Dhe beag leat.
Smuainich air am do cheud cheangail pòsaidh
an uair a rinn Criosd e feìn aithnichte dlìuit, agus
a dh'fosgail e gaol siorruidh a chridhe dliuit, an
uair a bha thu ann an cor hronach agus aonarach —
an sin tharruing e leis do cbridhe. Bha do ghradh
an sin laidir mar am bas, agus cha b'urradh moran
ìiisgeachan, a mhuchadh ; an tsin b 'e do chainnt.
" Cumaibh suus mi le cornaibh, thugaibh sòlas
dhonih le ubhlaibh, oir tha mi lag le gradh: an sin
thilg gradh iomlan a mach eagal, agus le solus
ghkiais thu troimh an dorchadas. Cuimhnich air
na laithibh bho shean, an uair gbabh thu fois do
t' anam sgìth ann a' ghairdeinibh bith-bhuan, a'
deanamh aoibhneas ni 's mò na fear buaidh, thar
a pheacadh agus an lagh, am bas, ifrinn agus an
diabhol trìd Chriosd a ghradhaich thu, Amhairc
air Criosd ian a chreutair bhochd f holamli ; piilidh
do Tighearn' aris, cha tilg e uaith gu brath. Rùn-
aich maille ri lob Ged ndiarbh e mi, earbaidh mi
as. Mar an ceudna bithidh e dhomhsa chum
slainte, lob xiii. 15. Dh' f hoillsich an Tighearn e
fèin dhomh bho siiean ag radh, *' Seadh ghradhairh
ìiìì thu le gradh sìorruidh, uime sin le caoimhneas
IIS
graidh rinn mi do tliarruing." Ciodged tba minis an
dorchadas, an doimhne, agus 'san t-slochd is ilse,
cosmhuil riusan a ta marbh san uaigh, air nach 'eil
cuimbne aig Dia ni 's mò, gidheadh nach 'eil e
taisbeanadh iongantais do na m&irbb ? aithnidh an
Tighearn a chaoimbneas graidh anns an la. Bheiv
e mi macli a chum an t-soluis, agus cbi mi f hir-
eautadid.
Ged tha tbu nis aig imeacbd gu brònacb a
db' easbiiuidb na greine, gidheadh fan ann an
Criosd le cumliachd Dbè a thog bho na raairbb e;
deab'aicbidb an la, agus teicbidh na sgaile air fal!)' ;
deab-airbidh tu mach, bithidh tu raar a mhaduiiuì,
eirigb do sbolus ann an dorchadas, agus bitbidh do
dborcbadas mar mljeadbon an la ; bithidh an Tign-
earua na sboius siorruidh dbuit, agus tbig criocb
aìr laitiubb do bbròiu. Guidb air sou searragan
iiuadb cbum a 's gu'n CL'm iad am 6on nuadb ai;^
atb-])biileadb do Tbigbearn. Tba cuis chonnsach-
aidii aig an Tigberna an agb^idh moran san tir
so, eadbou d"a cliloinn gbradbacb, ullamb r'a
dhortadb, airson am mi-chreidirah agus am meadìi- .
Lblatliad.
S. Ti:f)ir fainear criochan àraidh an Tigbenrn
ann a tbarruing air falbh ; ia ann an gradh rinn >; *
e, chum a tlieagasg dbuit a bbi beo ie creidimb ann
an Criosd, agus ciia'n ann air na nitbibh a tha thu
"loaiiuiun ; cbum gu'n leigeadh tu do thaice air
114
t-aon ghraidh 'san fl)asach. Nam feoraìcheadh
neach de Phòl. cia mar a bha e maiile ri anam;
faic am freagairt, Gal ii, 20. *'A bheatha tha mi
nis a' caitheadh san f heoil, caitheam i troimh
chreidimh mhic Dhe," Ged ghluaiseadh tu 'san
dorchadas agns thu gun solus agad, gidheadh tha
e 'g aithneadh dhuit eavbsa ann, agus do thaice a
leigeal air Dia, " Is beannuichte esan nach f haca,
agus gidheadh a chreid." Eoin xx. 29.
Ach thaneach eil ag radli, is neach a chùl-sleamh-
nuich mise, agus tha 'n Tighearn annan ceartas a'
folach a ghnuis uam.
Is raor an t-aobhar misnich a bhi toirt fainear
cridhe Dhe agus Chriosd do thaobh a chloinne
'nuair a ta iad a' ciìl-sleamhnachadh uaith, tha so
TÌf haicinn ann an gairmibh lionmhor an t-soisgeil,
agus geallannaibh mnthanais, agus leigheis a ta iar
an tabhairt do anamaibh iar am buaireadh, an uaira
ta iad air seachran, agus iar an tilgeadh a mach
a sealladh Dhe. Leugh, Isai, liv. ler, iii. agus xxx,
agu9 xxxi. Hos. xiv. Luc. xv,
Ach Ì8 docha gun abair thu fodh chumhachd buair-
idh, air chinnte is fearr dhomhsa mi fèin a sgrios,
na bhi beo mhain a chum rao dhanjnadh a churam
meud. Tha mi iar mo dhiteadh a cheana. Chuir
Dia suas mi mar chomhara air f heirg ; c'arson a
bhithinn beo ni 's faide anns an doruinn so ?
115
Thoir an aire bho pheacaibh a ta lot an anani, agus
air eagal gu'n teich thu air falbh bho Chriosd le mi-
chreidimh an deigh dhuit tuiteam annta, Tha
cuid a' peacachadh an aghaidh soluis, agus an sin,
an aite teicheadh cljum tola a chrathaidh, tha iad
a dol ni 's faide air talbh le mi-chreidimh, na chaidh
iad le'n cùl-sleamhnachadh chum peacaidh, agus
thaiad ag altrum smuaintean cruaidh mu thimchioll
Dhè agus Chriosd ; ann an ardan an cridhe, is fearr
leoionnsuidhathoirtair ceum an-earbsach agabhail,
na geilleadh do f hireanteachd Dhe, agns tuiteam
6ÌGS aig cosaibh Chriosd, aig am bheil a lamhan
sgaoilte mach chum gabhail ris na peacaich is mo.
2. Nam biodh tu ad luidh iar do scaldadh ann
an losgadh siorruidh, mheasadh tu e na throcair
mhor, a bhi mach a ifrinn aon uair eile. Cha'n 'eil
aon an sin a ghabhas truas dhiot, na bheir boinne
an uìsge dhuit chum do theangaidh fhuarachadh.
3. Ged tha do staid a nis muladach, na cuir as
duit fein ma dheonaicheas Dia dail dhuit anns an
t-saoghal, An uair a bhuairear thu chum tiiu fein
a mhillpadh tha mi a' toirt aithne dhurachdach
dhuit thu chuimhiseachadli gu'n do thoirmisg Dia
e, ag radh, *' na dean mort''
4. Na rach a mach ann do neart fein ann an
il6
uair a bhuairidli. Amhairc air Criosd, agus dean
greim air san a ta comasach do ghleidheadh bho
thuiteam. " Chuir an Tighcarna cuideacliadh air
aon a ta cumhachdach."
5. Na tahhair aite d'an diahhol. Na hiodh eagal
ort fanluìnn ann do ghairm ; eliealì an Tighearna
do ghleidheadh ann ad uile sJiHghibh, sgus bithidh
aithne air a ihoirt d'a ainglibh mu d'tliimchiolL
6. Tiia thu ann am mearachd mìior le smuain-
eachadh nach "eil staid aiin cosnihuil ri do staidsa ;
oir cha do thachair deu( liainn air biih riut ach an
ni a ta cnmanta do dliaoinibh. ] Cor. x. 13. Bha
lionmhoireachd de chloinn ghradhach Dlie iar am
bualadh leis na buairibh cheudna bho ifriiin. ged tha
thusa am beaclid gu'm bheil do chor g:un choimeas,
agus bha iad iar an saoradh uapa, agusa mi-chreid-
imb, agus bha an uile bbriathran cruaidh nan agh-
aidh fein, iar am faotainn a mach hhi nam mearachd,
7. An uair tha thu iar do bhuaireadh chum peac«
aidh, teìch a dh'icuinsuidh a gh^'allai(ih sin. Isai. liv.
17. Cha soirbhich inneal air bith a' dhealbhar
a't'aghaidh. Bruthaidh Dia iia siih gu li-Jiirhghearr
Satan fuidh do cliasaihb. Tha Dia diloas nach leiir
dhuih bhi iar d'f heuchainn thar do chomas, ach nì,
maille ris an deuchainn sliglie dol as mar an ceudna
^hum gu'm bi thu comasach air a g;hiulan.
117
Tlia eagal orni, Jeir neach eile, gu-m failuicb mi
ann an uair deuchaìun.
1. Tha'n t'eagal (Hadhuidh na ghleidlieadh soa-
ruichte, iar a ghealkuin anns a chumhnant nuadh,
an aghaidh uile bhuairidhean chum peacaidh agus
tuiteam air falbh. ler xxxii. 40.
2. Dean feire agus urnuigh do ghnath, a chum
gu measar thu airidh air dol as bho na nithihhse
uil' a thig, agus seasamh an lathair JNIhic an duine.
3. Na rach a mach ann do neart fein, oir is e au
Dia siorruidh do dhidean, agus fodhad tha ghair-
deanna bith-bhuan. Bi-sa nad f hear comhpairt
de thrioblaidibh an t soisgei!, trid cumhachd Dlie
bi laidir anns a' ghras a ta ann an losa Criosd.
Amhairc ri Crlosd chum do neartuchàdh leis aa
uile neart, a reir a chumhachd ghlormhoir chum an
uile fhoighidin, agus f had-f hulangais, maille ri
gairdeachas. "Ciiraidh na fir-bhogha gu geur
loseph, agus tliiìg iad air, agus dh'f huathaich iad
e ; ach dh'f han a bhogiia 'na neart, agus rinneadh
gairdeana a lànih laidir le lamhaibh Dhè
chumhachdaich lacoib." Gen, lix. 23, 24.
4. Focal Dè is focal dearb!)ta e- Feuch an
neul mor de fhianuisibii bho thoiseachan t-saogh-
L 2
118
ail gus an la' n dlugli, uile a' cur an seula ris gu'm
blieil Dia ftvvnneach ann a bhi a' coimhlionadh a
gheallanno. lo-nihor agus luachmhor.
5. Faic gradh iongantach Clniosd ann a hhi
fiigail a chalhair glòire, agus udid Athar, agus a
hhi iar cheaugal ris a chrann-clieusaidh ann do
naduir-sa, a giulan feirge Dhe air son t-uiìe phea-
canna uan)lia!»ach : co eignicliidh so ihu chumDia
aleantuinn gu h-iomlan, chum ant-Uan a leantiiiim
cia b'e taohh aii teid e, agus chum fantuinn maille
ris ann a hhuaireadli. Amhaiic ri Criosd chum
gu-n dortadh e a giiradh ann do chridhe lespiorad.
"i'ha gradh laidir mar am has : cha n urradh morain
uisgeachan gradh a ndiucliadh, ni mo's urraìn tuil-
tean a bhathadh.
Deir aon eile, tha mise l)ho chi(mn f had iar mo
hhuaireadh chum peacanna graineil agus sgriosail ;
gu cinnteach is cealgair mi ; hha mo bheatha mar
ifrinn air an talamh.
Earail. Cha hu mhath leam gu-m mealladli
cpalgair air hith a ta gahhail tlfttlid ann an peac-
aihli uaigneach o fein le so, a hhi toirt a chreidsinn
air fein nach'eil ann a pheacaihh a ta riaghladh os
a cheann ach anmhuinneachd, do hhrigh gu-m hheil
a choguis 'ga leon an deigh dha am peacadh a
chur an gniomh.
119
Tcich a (lirionnsuidh fola Chrìosd a clmni
cionta <lo plieacaibh a ta niar an scarlaid a ghlau-
adli airfalhli ; agus bitliidh fiiiieachduin air gradh
niathanais Dhe iar asiiaoileadh aiin do cliridlie, na
uihejidlion eirpaclMÌach a chiim do lihhMdlifadh o
|)hilhiiiii air t"-ais iliuDi amaidt'achd. 'l'ha so sòill-
eir o inhothachadh Phoil. (ìal. ii. 20. Is e bhi
'jr aniharc air Criosd iar a cheusadh air son do
pheacanna, agus do chiil-sleainhnachda, an cuid-
eadiadh is fearr a chum lliusa bhi iar do cheiisadh
niaille ris, auus a chiim ^u'm biodh corp a pheac-
aidh iar a sorios ; dhearhh na Coriniianaich p^u'r
ann le hhi "g amharc, mar ann an soathan air ^inv
an Tighearn, is e sin, saihhreas orais agus nintha-
nais Dhe trid fola Chriosd, a hha iad-san iar an
cruth-athanaciiadh a chum an iomhaigh cheudna.
l Cor. iii. 18.
Ni taishoanadh air gradh matliHnais Dhe do cho-
'igneachadh ; is e so am heaclid a hhiosagad, Ma
huair Criosd bas air do slion an uair a bhathuad
amhaid, uime sin thusa tlia heo, cha hu choir
liuit o so mach a bhi heo dliuit fein, ach dhasan a'
hasaich air do shon, agus a dh'eirich a ris.
]\Ia dh'fhoillsicliear gras Dhe tha toirt slainte
huitsa, teagaisgidh e dhuit uii-dhiadhachd
<^\i8 ana-mianna saoghalta aicheadh ; oibrichidh e
120
mitlireachas soìsgeulach annad ; leaghaidh e do
chiidhe reota chum gu'n cuimhnich thu do shlighe
agus gu-m hi amhladh ort, agus iiach fhcsgail
thu ni's mò do bheul a bhrigh do mhaslaidh, au
uair a rbi thu gu-m bìieil Dia reidh riut air son
gach uile iii a ririn thu Esec. xvi. 63. Uime sin an
deigh dbnit tuiteam ged robh do chridbe marbb
agus gun tuigse, gidbeadh dean ca!)hag adh"ionn-
suidh Cbriosd le rugbadb gruaidb, oir tba esan iar
ardRchadb a chum aitbreachas agus mathanas peac-
aidh a tboirt, Gniomh. v, 31' Creid ge<l
jDbeacaicb thu gu-m bbeil fear-tagraidh agad maille
ris an Athair, losa Criosd am firean, a ta beo gu
bratb a cbum eadiir-ghuidb dbeanamh air son nau
ciontacb. Bi sealltuinn suas ris-san air son t-uile
uireasbbuidbean a dheanamh suas duit.
An deigb dhuit peacacbadh na teich ni's faide
bho Dlda le mi cbreidimh, na rinn tbu le do cliid-
sleamhnacbadh. Na spiòn do bhunait as a freamb-
aibh air balb 'Se so aon de innleacbdaidbSiiatain,
air tùs do inbealladh a cbum peacaidh agus an sin
do sbitb a mbilleddl), do cbradb agus do cbuir air
seachran, agus do thoirt air falbb b!io t-oibre agus
t'f beumalachd do Dhia, Feudaidb moran pbeac-
anna aobhar irioslachd a tlioirt dhuinn, ach cba-u
'eil iad a' toirt aobhar dhuinn cbum dail a chur
ann an gnothuchaibh ar slairite.
121
3. Imicli à mach ann an neart Chriosd agus bheir
t^ii buaidh fa dheoigh. Is e aon aobhar air son ar
tuiteam ann an uair abhuaividh, gu-in bheil sinn a'
(ìol a nìacli ann an neart a' ghrais a f huair sinn a
cheana. Uime sin bi beo an comlinuidh ann an
dearbliadh agus fuidh f liaireachduinn air do neo-
chomaschum cur an agliaidh a bhuaiiidh a's hjgha,
asus fuiricii ann an Criosd anns am bheil gach uile
iomlanaclid a' gabhai! comlinuidh,
4. Biliiidh e na ghradh air leth bho Dhia, ma
tharlas, trid tilgeadh steach nan saighdean teinteach
so, agusbnairidlìean eile, gu'm hi tltu iar do ghleidh-
eadh ad dhnisg bho bhi meadh-bhlath, agus bho
Rj)ioiad suain agus suaimÌHieis, am peacadh a ta do
glinath a' leantuinn uair a' bhuairidh so, agus tha
buadhaciiadh gu mor araon anns na naoimlì, agus
annsan t-saoghal, a dh'aindeoin air gach freasdail
dusgaidh, a reir mar a dh'innis Criosd roimh-
laiuih. Matt.xxiv. agus xxv.
5 Tlieagamh gu'm mair do bhuaireadh feadh
uìle lailhean do bheatha. Na biodh fadal ort co
nior air son saorsa, 's a bhios ort, air son neart a
ciium cuir 'na aghaidh ; tha sinn gu minic ag
eigbeacb air son buaidh iiho'r leisg, uime sin, tha'm
buaireadh iar fhagail againn fathast; Thoir an
aire do'n fhreagairt athug Criosd do Phol. 2 Cor.
ii. 7—9.
122
Cha robh saorsa ann o'n sgolb na f heoìl, ach so;
**tha Kioghras foghainnteach air do shon, oir tha
mo neart ionilan an do laigse.'' Bi cinnteach de'n
ni so, nach bi aig a' pheacadh tigliearnas os do
cheann, do bhrigh nach'eil thu fuidh an lagh ach
fuidh riaghluidh grais; agus gu-n toir Dia cumh-
achd dhuit an uair a ta t!ìu fann, agus gu'm meud-
uich e do neart an uair nach 'eil cumhaclul agad.
Isai. xl. 29, Agus ann an creidimh nan geallanna
iomlan a clioisinn Criosd le f huil, gabh misneach;
agusdean uaill annadanmhuinneachdaibh dobhrigh
gu'n gabh cumhachd Chriosd fois ort. " Na dean
aoibhneas tharam O mo namhaid, oir ged thuiteas
ini, eirigh mi a ris ; an uair a shuidheas mi an
dorchadas, bitliidh an Tighearna na sholus domh."
Dean gairdeachas ann an Criosd trid au d'f huair
thu buaidh a cheanaair an t-saoghal, agus am bheil
thu iar do thogaii maraon ris, agus a suidh maraon
ris an ionnadailìh flaitheal ann an losa Criosd, Cog
an aghaidh a' pheacaidh, an t-saoghail, an laglia,
a' bhais, agus cumhachdan an dorchadais, mar ann
an aghaidii naimhdean iar cn toirt a chean fo chis.
Guidh le creidimh air son sin a cheannuicli Criosd.
llom. V. 21. JNIar rioghaich am jK'acadli a chum
bais annadsa, gu'n rioghaich gras a nis trid firean-
tachd chuui na betitha maireannaich« Dean aoibh-
ueas ann an earbsa na beatba shiorruidh, far am
mò an gabh thu a dhiongantas ri cumhachd agua
Ì2S
gliocas Dhè, ann a bhi treòrachadh agus a cumaii
suas cnuimheag bhochd anmhunn trid a' leithide
a threigsinnibh, agus a bhuairibh, agus a shlighibh
'ham, na ged' bheireadh e thu air slighe rèidh
chum gloire Dhasan a bhuaidhicheas bheir mise,
deir losa, romas suidh sios maille riuna air mo
rìgh-chathair, eadhon mar thug mise buaidh, agus
tha mi iar suidh sios maille ri m' Athair aira righ
chathair. Dean urnuigh air mo shonsa a ta gu
minic iar mo dh'f heuchain le corp anmbunn, agus
]e cogadh as an leth a stigh. " A nis dhasan tha
comasach sinn a gleidheadh bho thuisleadh, agusar
taisbeanadh neo-lochdach an lathair a ghloìre le
aoibhneas ro mhor ; don Dia ata amhain glic ar
Slanuighear gu robh gloir agus raoralachd, neart
agus cumhachd, a nis agus air feadh uan uile linn."
Ameìi,
CRIOCH.
Ulsin ; Printed hy A. C Brander.
MEARACHDAN A CHLODH-BHUALAXDH,
-»9ese<i'—
^'aobh.
Sreath
. Alrson.
Leiigh.
9
15
ani deigh so
an deigh so.
10
17
scriobte
scriobhte.
12
2
Eion
Eoin.
13
20
Ach thn
Ach tha.
—
21
gu-a
gu-n-
—
27
macbuireas sinn
ma chnirens sinn
an ceilì co laiHri
anceill co Liidlr.
14,
2
matiochflas sinn
ma noclidas sinn.
_
19
chrdl (^
chridhe.
16
9
claon-bhrleti
claon-bhreith.
19
5
dbth
dheth.
31
28
coichìonn
coitchionn.
46
1
Crisod
Criosd.
58
2
Crisod ann ad Dia
Criosd ann an Dia.
59
22
pnncail
puncail.
(ì4
26
a ta sin ag radh
a ta slnn ag radh.
70
7
sa c-fein
se e-foin
96
20
0 ! Aman
0 ! Anam.
105
20
t' aitheantaibh
'aiflicju.talbh.
111
18
dichuimhneachsdh
dlchuimlmcachadh.
|
Super Bowl XLV was an American football game between the American Football Conference (AFC) champion Pittsburgh Steelers and the National Football Conference (NFC) champion Green Bay Packers to decide the National Football League (NFL) champion for the 2010 season. The Packers defeated the Steelers by the score of 31–25. The game was played on February 6, 2011, at Cowboys Stadium in Arlington, Texas, the first time the Super Bowl was played in the Dallas–Fort Worth area.
Sources
045
2011 in sports
Arlington, Texas
Sports in Texas
2011 in the United States
2010s in Texas
Pittsburgh Steelers
Green Bay Packers |
<p>If I have a matrix as a simple array of arrays (not a numpy matrix), how could I scale one column of the matrix in just one line of code? </p>
<p>This is just out of curiosity - I'm not claiming there's any benefit to one line over two or three.</p>
<p>Here's what I have, for some matrix "mtx", column index "index" and scalar "scale". Can we make it prettier or more readable? Also, this could fail if multiple columns have the same values.</p>
<pre><code>mtx = zip( * ( (map(lambda r : r*scale if zip(*mtx).index(col)==index else r, col)) for col in zip(*mtx)] ) )
</code></pre>
<p>Edit: </p>
<p>here's an example of input/out, as requested</p>
<pre><code>mtx = [ [ i for i in range(3) ] for j in range(3) ]
index = 1
scale = 17
print mtx
mtx = zip( * ( p (map(lambda r : r*scale if zip(*mtx).index(col)==index else r, col)) for col in zip(*mtx)] ) )
print mtx
</code></pre>
<p>The print statements will produce, respectively:</p>
<pre><code>--> [ [0,1,2],[0,1,2],[0,1,2] ]
--> [ [0,17,2],[0,17,2],[0,17,2] ]
</code></pre> |
Finning is a municipality in Landsberg in Bavaria in Germany.
References
Landsberg (district) |
Iacobeni is a commune found in Suceava County, Romania.
Iacobeni, Suceava |
<p>I'm implementing a peak detection algorithm in Python that detects only those peaks that are above a threshold magnitude. I don't want to use the inbuilt function as I have to extend this simulation to Hardware implementation also. </p>
<pre><code>from math import sin,isnan
from pylab import *
def peakdet(v, delta,thresh,x):
delta=abs(delta)
maxtab = []
mintab = []
v = asarray(v)
mn, mx = v[0], v[0]
mnpos, mxpos = NaN, NaN
lookformax = True
for i in arange(len(v)):
this = v[i]
if abs(this)>thresh:
if this > mx:
mx = this
mxpos = x[i]
if this < mn:
mn = this
mnpos = x[i]
if lookformax:
if (this < mx-delta):
if (mx>abs(thresh)) and not isnan(mxpos):
maxtab.append((mxpos, mx))
mn = this
mnpos = x[i]
lookformax = False
else:
if (this > mn+delta):
if (mn<-abs(thresh)) and not isnan(mnpos):
mintab.append((mnpos, mn))
mx = this
mxpos = x[i]
lookformax = True
return array(maxtab), array(mintab)
#Input Signal
t=array(range(100))
series=0.3*sin(t)+0.7*cos(2*t)-0.5*sin(1.2*t)
thresh=0.95 #Threshold value
delta=0.0 #
a=zeros(len(t)) #
a[:]=thresh #
maxtab, mintab = peakdet(series,delta,thresh,t)
#Plotting output
scatter(array(maxtab)[:,0], array(maxtab)[:,1], color='red')
scatter(array(mintab)[:,0], array(mintab)[:,1], color='blue')
xlim([0,t[-1]])
title('Peak Detector')
grid(True)
plot(t,a,color='green',linestyle='--',dashes=(5,3))
plot(t,-a,color='green',linestyle='--',dashes=(5,3))
annotate('Threshold',xy=(t[-1],thresh),fontsize=9)
plot(t,series,'k')
show()
</code></pre>
<p>The problem with this program is that it is unable to detect some peaks even though they are above the threshold.
This is the output I got:</p>
<p><img src="https://i.stack.imgur.com/WKEch.png" alt="Peak Detection Output"></p>
<p>I saw other posts with peak detection problems but couldn't find any solution. Please help and suggest corrections.</p> |
Transmutation is a basic process in alchemy. The most important form of transmutation is the change of lead into gold. Alchemists tried and failed to change base metals (metals of very little value) into a metal of high value like gold.
However, more recent work by James Chadwick and Irène Joliot-Curie in nuclear physics has established that radioactivity does lead to elemental changes.
Physics
Occult
Chemistry |
Garichtisee is a lake on Mettmenalp in the Canton of Glarus, Switzerland. It is above the municipality of Schwanden. The lake's area is .
Other websites
Swissdams: Garichte
Lakes of Switzerland |
<p>I am running Jupyterlab 2.1.2 on Ubuntu 19.10, since my upgrade to Jupyter lab 2.x the matplotlib widget is not working.
Every time I try to create a figure:</p>
<pre><code>%matplotlib widget
import numpy as np
from matplotlib import pyplot as plt
fig, ax = plt.subplots()
</code></pre>
<p>I get this in the output cell:</p>
<pre><code>Canvas(toolbar=Toolbar(toolitems=[('Home', 'Reset original view', 'home', 'home'), ('Back', 'Back to previous …
</code></pre>
<p>I upgraded and installed the extension both in the extension manager and from command line:</p>
<pre><code>pip install --upgrade jupyterlab
pip install --upgrade nodejs
jupyter labextension install jupyter-matplotlib
</code></pre>
<p>but without any luck.</p>
<p>Thanks in advance for any suggestion.</p> |
<p>I have a hash that I'm getting from using JSON.parse. I am inserting into db at that point. The data structure uses acts as tree so I can have a hash like this: </p>
<pre><code>category_attributes
name: "Gardening"
items_attributes:
item 1: "backhoe"
item 2: "whellbarrel"
children_attributes
name: "seeds"
items_attributes
item 3: "various flower seeds"
item 4: "various tree seeds"
children_attributes
name: "agricultural seeds"
items_attributes
item 5: "corn"
item 6: "wheat"
</code></pre>
<p>For this hash, I'd like to return an array of all the items_attributes. I have seen this question <a href="https://stackoverflow.com/questions/3748744/traversing-a-hash-recursively-in-ruby">Traversing a Hash Recursively in Ruby</a> but it seems different. Is there a way to recursively search a hash and return all those elements? Ideally, empty items_attributes should come back with nothing rather than nil.</p>
<p>thx</p> |
<p>I'm aware that the new toolset is not supported by boost yet but I'd like to try to build Boost with it anyways. I've naively tried using the Boost build system and the option <code>toolset=msvc-12.0-ctp</code> but it doesn't work. I'm confident that it is possible since Boost 1.55 officially supports Visual Studio 2013 (msvc-12.0) and there have only been few breaking changes between the two releases.</p>
<p>My motivation is that I need some features of the CTP so my own application will be compiled with the CTP version of the msvc compiler. I'm afraid that simply compiling Boost with the original 2013 compiler will cause binary incompatibilities between Boost and my own application. <a href="http://channel9.msdn.com/Series/C9-Lectures-Stephan-T-Lavavej-Core-C-/Core-Cpp-10" rel="nofollow">Stephen T. Lavavej himself doesn't guarantee binary compatibility</a>:</p>
<blockquote>
<p>-- any chance of reusing Boost Binaries built for MSVC 2013 in MSVC Nov 2013 CTP</p>
<p>Because this is compiler-only, you can probably get away with mixing-and-matching. I wouldn't recommend it, though.</p>
</blockquote>
<p>Any thoughts on how to solve this? Thanks in advance.</p> |
Moon Over Miami is a 1941 American musical comedy movie directed by Walter Lang and starring Betty Grable, Don Ameche, Robert Cummings, Carole Landis, Jack Haley, Charlotte Greenwood. It was distributed by 20th Century Fox.
Other websites
1941 movies
1940s musical movies
1940s comedy movies
American musical comedy movies
Movies directed by Walter Lang |
Freestyle music or Latin freestyle is a type of electronic dance music. It became popular during the mid and late 1980s. However, this kind of music started falling in fame during the 1990s. Freestyle music continues to be created and played on radio stations that are still of interest to the Latin and Italian communities.
Notable artists that performed freestyle include Stevie B, Shannon, Cynthia, Collage, Johnny O, Sa-Fire, George Lamond, Lil Suzy, Judy Torres, Exposé, Lisa Lisa and Cult Jam, La India, TKA, Corina, Nocera, Company B, The Cover Girls, Noel, Pajama Party, Shana, Will to Power, Sweet Sensation, Seduction, Linear, Lisette Melendez, Angelina, Laissez Faire, Coro, and Rockell.
Regional scenes
New York City
Philadelphia
Miami
Los Angeles
Detroit
Chicago
References
Electronic dance music |
The following is a list by date of acts and failed attempts that can be considered terrorism.
Note: there is no single official definition of terrorism in common use. Events listed here are commonly called terrorism, or meet some of the commonly used parts of the definition.
17th century
1605: Failed Gunpowder Plot to blow up English Parliament while King James I of England was there.
19th century
1856, 1858, 1859: Attacks by John Brown in his fight against slavery, which now would mainly not be considered terrorism.
1865 – 1882: Jesse James and his gang attack "Northern" railroads and banks in a personal continuation of the American Civil War
1881: Tzar Alexander II of Russia is assassinated (killed) by a "People's Will" (Narodnaya volya) terrorist.
1881 – 1884: Waves of pogroms against the Jews sweep southern Russia. The word pogrom—meaning "destructive, often murderous riot"—becomes known internationally.
1886: Bomb at Haymarket Square, Chicago during a labor rally kills 12.
1910s–1960s
1910: A bomb at the Los Angeles Times newspaper building in Los Angeles, California killed 21 workers.
1911: Siege of Sidney Street, East London.
1914: Assassination of Franz Ferdinand, Archduke of Austria, technically starts World War I.
1920: Jerusalem pogrom of April 1920 incited by Haj Amin Al-Husseini (later the Grand Mufti of Jerusalem).
1920: Wall Street Bombing - A bomb exploded on Wall Street in New York City, killing 40 people and wounding 300 others.
1929: The ancient Jewish community of Hebron is destroyed in the Hebron massacre. [1]
1946: Bombing of King David Hotel, the British Army HQ, by the right-wing Zionist terrorist group Irgun.
1963: 16th Street Baptist Church bombing. A member of the Ku Klux Klan bombed a Church in Birmingham, Alabama, killing four girls.
1966: Ulster Volunteer Force declares war on the then-quiet IRA; June 26 engage in 3 sectarian murders
1967: Sirhan Sirhan, a Palestinian, assassinates Robert F. Kennendy in Los Angeles, California
1969, 12 December: Piazza Fontana bombing - A bomb in a bank killed 17 people in Milan, Italy.
1970s
1970: October Crisis (Quebec): FLQ murder of Pierre Laporte, kidnapping of James Cross
1970: Nahariya/Avivim school bus attack by Palestinian PLO terrorists.
1971, 4 December: McGurk's Bar bombing: UVF bomb in Belfast's North Queen Street kills 15 people.
1972: Lod Airport massacre by the Japanese Red Army terrorists.
1972: Munich massacre by Black September.
1972: Bloody Friday nine are killed and many injured as Provisional Irish Republican Army (IRA) set off 22 bombs.
1973, 20 December: ETA Basque terrorist group kills Spanish Prime Minister Admiral Carrero Blanco by bombing his car in Madrid, one more person dead.
1974: Guildford pub bombings by the IRA leaves 5 dead and 44 injured.
1974: Birmingham pub bombings by the IRA kill 21; 182 people are injured.
1974: Kiryat Shmona massacre at an apartment building by the Popular Front for the Liberation of Palestine Palestinian terrorists
1974: Maalot massacre at the Maalot High School in Northern Israel by Popular Front for the Liberation of Palestine Palestinian terrorists
1974: Dublin and Monaghan bombings by the UVF, who detonate 3 car bombs in Dublin and one in Monaghan; 33 dead - the deadliest toll of any one day in the Troubles.
1974: TWA Flight 841
1974, 13 September: ETA Basque terrorist group bombs the "Rolando" cafeteria in Madrid, kills 12.
1975: Tel Aviv Savoy Hotel guest attacked by Palestinian PLO terrorists
1975, 31 July: Three members of Ireland's popular Miami Showband killed in UVF gun attack.
1976: Hijacking of Air France Flight 139 (Tel-Aviv-Paris) and the following Operation Entebbe
1976: Orlando Letelier assassinated in Washington by Chilean government
1976: 73 died when a Cubana aircraft was bombed while flying from Barbados to Havana.
1977, 7 April: Federal Prosecutor Siegfried Buback and his driver were shot by two Red Army Faction members.
1977, 30 July: Jürgen Ponto, then head of the Dresdner Bank, was shot and killed by the Red Army Faction in a kidnapping failed.
1977, 5 September: Hanns Martin Schleyer was kidnapped by the Red Army Faction. He was murdered by the Red Army Faction on October 19 1977.
1977, 13 October: Lufthansa flight LH 181 was kidnapped by a group of four Arabs around the leader "Captain Martyr Mahmud".
1978 – 1995: The Unabomber kills three and injures 29 in a string of anti-technology bombings
1978: A bomb is detonated outside the CHOGM meeting in Sydney Australia, killing 2 people. 3 Ananda Marga members are later arrested and jailed for the attack. They were then proven innocent of any crime by the supreme court.
1978: Palestinian Fatah terrorists on the Tel Aviv - Haifa highway kill 34 Israelis.
1979, 27 August: Lord Mountbatten and three others are killed by IRA bomb on board his boat off Mullaghmore. The same day two IRA bombs kill 18 British Soldiers near Warrenpoint.
1979, 29 July: ETA Basque terrorist group bombs two railway stations in Madrid, kills 7.
1980s
1980: Oscar Romero assassinated by death squads in El Salvador
1980: Four United States nuns killed by death squads in El Salvador
1980: December U.S. trained Salvadoran Army unit executes 800 civilians at the village of El Mozote
1980: Bologna massacre: neo-fascist bomb kills 85 people in Bologna railway station
1980: Iranian Embassy siege: Iraqi agents took over the Iranian Embassy in London, gaining hostages. After a number of days, one hostage was killed by the Iraqis, and the Special Air Service assaulted the building to rescue the remaining hostages. One hostage died during the assault.
1982: Two bombs in Hyde Park and Regent's Park, London by the IRA kill 11 people. Seven horses are also killed.
1983: United States Embassy Bombing in Beirut, Lebanon kills 63.
1983, 20 May: Church Street bombing in Pretoria, South Africa by Umkhonto we Sizwe, killing 19 people.
1983: 1983 Beirut barracks bombing in Beirut kills 241 U.S. Marines.
1983: Harrods bomb by the IRA. Six are killed (including three police officers) and 90 wounded during Christmas shopping at the West London department store.
1983: Gulf Air Flight 771
1984: IRA bomb in the Grand Hotel Brighton 5 are killed in an attempt to kill members of the British cabinet.
1985: TWA Flight 847 hijacking
1985: Achille Lauro cruise ship hijacking by Palestinian Liberation Front
1985: IRA mortar attack kills nine soldiers in Newry
1985: Air India flight 182 is blown up by a bomb put on board the flight from Canada by Sikh nationalists. All 329 passengers are killed. The single most deadly terrorist attack prior to September 11, 2001.
1985: EgyptAir Flight 648 hijacked by Abu Nidal group, flown to Malta, where Egyptian commandos storm plane; 60 are killed by gunfire and explosions.
1985: Rome and Vienna Airport attacks
1985: Investigators associated with the WHO reported that U.S.-funded Contras repeatedly destroyed health-care facilities and murdered health-care workers in Nicaraqua.
1986: New Year's Eve fire at the Dupont Plaza Hotel in San Juan, Puerto Rico, claimed 97 lives, mainly in the casino area. Fire set by 3 hotel workers, trying to make tourists stay away from Puerto Rico as a protest to their working wages.
1986: TWA Flight 840 bombed on approach to Athens airport; 4 Americans, including an infant, are killed.
1986, 15 July: ETA Basque terrorist group bombs a Guardia Civil police truck, kills 12.
1986: Berlin discotheque bombing On April 6, the La Belle discotheque, a known hangout for U.S. soldiers, was bombed, killing 3 and injuring 230 people, for which Libya is held responsible.
1986: Pan Am Flight 73 is hijacked; 22 people die when plane is stormed in Karachi, Pakistan.
1987, 8 November: Enniskillen bombing. Remembrance Day parade in Enniskillen, County Fermanagh is bombed by the IRA and 11 are killed and 63 injured
1987, 19 June: Hipercor bombing: ETA Basque terrorist group bomb in Hipercor mall's parking in Barcelona, kills 21; 45 injured.
1987: KAL Flight 858 bombed by North Korea.
1987, 11 December: ETA Basque separatist terrorist group bomb a Guardia Civil police bedrooms in Zaragoza, kills 11, 40 injured.
1988, 21 December: Pan Am Flight 103. A bomb onboard exploded, causing the plane to crash, killing all 259 people on the plane and 11 on the ground in Lockerbie, Scotland.
1989: Deal barracks bombing: eleven Royal Marines bandsmen are killed and 22 injured when their barracks in Deal, Kent are bombed by the IRA.
1989: UTA Flight UT-772
1989: Avianca Flight 203 bombed over Colombia
1990s
1990: A series of car bombings directed by the IRA in Northern Ireland leave 7 people dead and 37 wounded.
1991: Two IRA members are killed by their own bomb in St Albans.
1991, 29 May: ETA Basque terrorist group bombs the Guardia Civil police barracks in Vic (Barcelona), kill 10.
1992: Israeli Embassy bombing in Buenos Aires, Argentina; 29 die.
1992: Eight Protestant builders killed by an IRA bomb on their way to work at an Army base near Omagh.
1993: World Trade Center bombing
1993: Failed New York City landmark bomb plot
1993, 21 June: ETA Basque terrorist group bombs a militar truck in Madrid, kills 7, 36 injured.
1993: Mumbai car bombings in India
1993: IRA bomb in Warrington kills two children.
1993: IRA detonate a huge truck bomb in the City of London at Bishopsgate, killing two and causing approximately £350m of damage.
1993, 23 October: A bomb at a fish shop on the Protestant Shankill Road, Belfast kills 10 people, including two children.
1993, 30 October: Seven people killed in a Loyalist UFF gun attack in a bar in Greysteel, Co Derry.
1994: Bombing of Jewish Center in Buenos Aires, Argentina kills 86 and wounds 300.
1994: Baruch Goldstein kills 29 Arabs in machine gun attack on mosque in Hebron.
1994: Air France Flight 8969 is hijacked by GIA members who planned to crash the plane on Paris but did not succeed.
1994: A small bomb explodes on board Philippine Airlines flight 434, killing a Japanese businessman. Authorities found out that Ramzi Yousef planted the bomb to test it for his planned terrorist attack.
1994, 18 June: Six Catholic men shot dead by Loyalists in a pub in Loughinisland, Co Derry.
1995: Operation Bojinka is discovered on a laptop computer in a Manila, Philippines apartment by authorities after an apartment fire occurred in the apartment.
1995: Sarin gas attack on the Tokyo subway
1995, 19 April: ETA Basque terrorist group tries to kill Jose Maria Aznar (then leader of the Popular Party, later Spanish Prime Minister) bombing his car, kills 1 woman.
1995: Oklahoma City bombing
1995 islamist terror bombings in France by a GIA unit (Khaled Kelkal being one of the operational leaders)
1995: Bombing of military compound in Riyadh, Saudi Arabia
1995:, 11 December: ETA Basque terrorist group bombs a militar truck in Madrid, kills 6 civilian public servants.
1996: Central Bank Bombing in Sri Lanka kills 90 and wounds 1,400.
1996: A series of four suicide bombings in Israel leave 67 dead and 161 wounded within 10 days.
1996: Centennial Olympic Park bombing, killing one and wounding 111.
1996: 1996 Docklands bombing - IRA break their ceasefire and kill two in a bomb at the Canary Wharf towers in London.
1996: 1996 Manchester bombing
1996: Khobar Towers bombing
1997: Islamic terrorists attack tourists in Luxor, Egypt, killing 71 people, most of them European and Japanese vacationers.
1997: A terrorist opened fire on tourists at an observation deck atop the Empire State Building in New York City, killing a Danish national and wounding visitors from the United States, Argentina, Switzerland and France before turning the gun on himself. A handwritten note carried by the gunman claimed this was a punishment attack against the "enemies of Palestine".
1997, 22 December: 46 killed while praying in Acteal, Chiapas, Mexico. A paramilitary group associated with ex-president Salinas is held responsible.
1998: U.S. embassy bombings
1998: Omagh bombing by the so-called "Real IRA" kills 29.
1999: Gunmen opened fire on Shi'a Muslims worshipping in an Islamabad mosque killing 16 people injuring 25.
1999: David Copeland's nail bomb attacks against ethnic minorities and gays in London.
1999: Ahmed Ressam is arrested on the United States-Canada border in Port Angeles, Washington; he confessed to planning to bomb the Los Angeles International Airport as part of the 2000 celebration terrorist attacks plot
1999: Jordanian authorities foil a plot to bomb United States and Israeli tourists in Jordan and pick up 28 suspects as part of the 2000 celebration terrorist attacks plot
1999: Indian Airlines Flight 814, which just took off from Kathmandu, Nepal for Indira Gandhi International Airport in Delhi, India is hijacked, one passenger is killed and some hostages are released. After negotiations between the Taliban and the Indian government, the last of the remaining hostages on board Flight 814 are released
1999: Russian Apartment bombings lead Russia into Second Chechen War.
Fatal Terrorist Attacks in Israel Since the DOP (Sept 1993)
2000s
2000: The last part of the 2000 celebration terrorist attacks plot fails, as the boat meant to bomb USS The Sullivans sinks
2000: Beginning of a campaign of attacks on civilians in Israel - see Terrorism against Israel in 2000.
2000: USS Cole bombing
2000: German police foil Strasbourg cathedral bombing plot
2001: September 11, 2001 attacks ("9/11") kill nearly 3,000 in New York City, New York, and hundreds in Arlington, Virginia and Pennsylvania.
2001: 2001 bomb plot in Europe foiled
2001: Anthrax attacks on the offices the United States Congress and New York State Government offices, and on employees of television networks and tabloid.
2001, 13 December: 2001 Indian Parliament attack.
2001: Palestinian attacks against Israeli civilians continue - see Terrorism against Israel in 2001.
2001: Richard Reid, attempting to destroy American Airlines Flight 63, is subdued by passengers and flight attendants before he could detonate his shoe bomb
2002: Singapore embassies terrorist attack plot foiled
2002: Ghriba synagogue bombing in Tunisia
2002: 2002 Karachi bus bombing
2002: June 14 attack outside U.S. Consulate in Karachi
2002: Limburg tanker bombing in Yemen
2002: Kidnapping and murder of journalist Daniel Pearl
2002: Bali car bombing of holidaymakers
2002: Zamboanga bombings in the Philippines
2002: Moscow theatre siege
2002: Most deadly year of Palestinian terror campaign against Israel, including the Passover Massacre in which 30 people are killed - see Terrorism against Israel in 2002.
2002: 2002 Mombasa attacks
2002: Beltway sniper attacks
2003: Palestinian terror attacks against Israel continue, including the Maxim restaurant massacre. See Terrorism against Israel in 2003.
2003: Chechen militants carry out several deadly suicide bombings across Russia and nearby provinces, killing more than 250 people.
2003: Riyadh Compound bombings—bombings of United States expat housing compounds in Saudi Arabia kill 26 and injure 160. Al-Qaeda blamed.
2003: 2003 Casablanca bombings in Casablanca, Morocco leaves 45 dead. The attack involved 12 bombers and 5 targets. The targets were "Western and Jewish". Attack attributed to a Moroccan al-Qaeda-linked group.
2003: Canal Hotel bombing in Baghdad, Iraq kills 22 people including the top UN representative, Sergio Vieira de Mello.
2003: In response to the 2003 invasion of Iraq, terrorists in that country stage dozens of suicide bombings targeting Iraqi and Coalition targets.
2003: 2003 Istanbul bombings: Within five days in November, al-Qaeda truck bombs go off at two synagogues, the British Consulate, and the HSBC Bank in Istanbul, Turkey, killing 57 people.
2003, 15 October: A bomb is detonated by Palestinians against a United States diplomatic convoy in the Gaza Strip.
2004: Violence in the Israeli-Palestinian conflict 2004
2004: 109 Kurds are killed in 2 suicide bombings in Arbil, Iraq.
2004: February 2004 Moscow Metro bombing: Bomb on Moscow Metro kills 41.
2004: Suicide bombings at Shia holy sites in Iraq kill 181 and wound more than 500.
2004: Attack on procession of Shia Muslims in Pakistan kills 43 and wounds 160.
2004: March 9, 2004 attack of Istanbul restaurant
2004: Bombing of Spanish commuter trains kills 191 people and injures more than 1,400.
2004: 21 April 2004 Basra bombings
2004, 21 April: bombing of a security building in Riyadh, Saudi Arabia kills 5.
2004: Islamic militants seize hostages at a compound housing foreign oil workers; at least 25 are killed.
2005: 7 July 2005 London bombings ("7/7") killed 52 victims and 4 suicide bombers in London.
2006, 11 July: 2006 Mumbai train bombings
2007, 18 October: 2007 Karsaz bombing
2008, 26 July: Ahmedabad bombings
2008, 20 September: Islamabad Marriott Hotel bombing
2008, 26 November – 29 November: Mumbai attacks on Chhatrapati Shivaji Terminus, the Oberoi Trident,the Taj Mahal Palace & Tower, Leopold Cafe, Cama Hospital
2008, 24-27 December: 2008 Christmas massacres
2009, 14-17 December: Makombo massacre
2010s
2011, 22 July: 2011 Norway attacks
2013, 10 January: January 2013 Pakistan bombings
2013, 11 May: 2013 Reyhanli car bombings
2014, 22 October: 2014 shootings at Parliament Hill, Ottawa
2015, 7 January: Charlie Hebdo shooting
2015, 20 July: 2015 Suruc bombing
2015, 17 August: 2015 Bangkok bombing
2015, 10 October: 2015 Ankara bombings
2015, 18 November: November 2015 Paris attacks
2016, 17 February: February 206 Ankara bombing
2016, 22 March: 2016 Brussels bombings
2016, 28 June: Atatürk Airport attack
2016, 14 July: 2016 Nice attack
2016, 10 December: December 2016 Istanbul bombings
2016, 19 December: 2016 Berlin attack
2017, 1 January: Istanbul nightclub shooting
2017, 17 August: 2017 Barcelona attack
2017, 14 October: 14 October 2017 Mogadishu bombings
2018, 13 July: 2018 Mastung and Bannu bombings
2019, 27 January: 2019 Jolo Cathedral bombings
2019, 21 April: 2019 Sri Lanka Easter bombings
2019, 4 August: 2019 Cairo bombing
2020s
See also: aircraft hijacking, Palestinian terrorism, American terrorism, Israeli terrorism, IRA, suicide bombing, List of massacres, assassinations, Dupont Plaza Hotel, GIA
History-related lists |
Boyaval is a commune. It is found in the region Nord-Pas-de-Calais in the Pas-de-Calais department in the north of France.
Communes in Pas-de-Calais |
Saint-Caprais is a commune. It is found in the Allier department in the center of France.
References
INSEE
Communes in Allier |
Antonio Lamela (December 1, 1926 – April 1, 2017) was a Spanish architect. He was born and raised in Madrid. His most well known projects are Santiago Bernabéu Stadium, the Adolfo Suárez, Madrid–Barajas Airport and the Torres de Colón.
Lamela died on April 1, 2017 in Madrid at the age of 90.
References
Other websites
Official website of Estudio Lamela Arquitectos
Conferencia A. Lamela
Antonio Lamela CV, at COAG
Antonio Lamela CV, at GVA
1926 births
2017 deaths
Disease-related deaths in Madrid
Architects
People from Madrid |
The assassination of President James A. Garfield happened in Washington, D.C. on July 2, 1881. Garfield was shot in the back by Charles J. Guiteau at about 9:30 am, less than four months into Garfield's term as the 20th President of the United States.
Guiteau shot Garfield after being mad at him about not receiving credit for Garfield's victory in 1880 after he wrote a speech about Garfield but never made the speech. The 31st Speaker of the United States House of Representatives James G. Blaine was at Garfield's side when he was shot down.
Garfield died eleven weeks later on September 19, 1881 aged 49. He was the second of four Presidents to be assassinated, after Abraham Lincoln and the next president to be assassinated would be William McKinley and next John F. Kennedy. His Vice President, Chester A. Arthur, became the next President after Garfield. And on June 2, 1882 Guiteau was executed by hanging, aged 40.
Garfield also lived the longest after the shooting, than the other Presidents. Lincoln and Kennedy died less than a day after being shot, and McKinley died a week later.
1881
1880s in the United States
Garfield, James A
James A. Garfield
Murder in the 19th century
19th century in Washington, D.C.
July events |
Lippe (district) is a district in present-day Germany.
Lippe may also refer to:
Principality of Lippe, historical state in Germany
Free State of Lippe, historical state in Germany
Lippe (surname)
Lippe (river)
Lippe (department)
House of Lippe
Lippe Uplands
Lippe, Indiana, a community in the United States |
Sauverny is a commune. It is found in the region Auvergne-Rhône-Alpes in the Ain department in the east of France. |
Aix-en-Pévèle () is a commune in Nord in north France. In 2018, 1,275 people lived there.
References
Other websites
INSEE commune file
Communes in Nord |
Santa Claus is a city in the U.S. state of Georgia. It's part of the Vidalia area. The city is Christmas-themed. In 2019 estimates, about 160 people lived there.
Cities in Georgia (U.S. state) |
Taygete or is a non-spherical moon of Jupiter. It was found by a team of astronomers from the University of Hawaii led by Scott S. Sheppard, et al. in 2000, and given the designation .
Taygete is about 5 kilometres in diameter, and orbits Jupiter at an average distance of 22,439,000 km in 686.675 days, at an inclination of 165° to the ecliptic (163° to Jupiter's equator), with an orbital eccentricity of 0.3678.
History
It was named in October 2002 after Taygete, one of the Pleiades, daughter of the Titan Atlas and mother of Lacedaemon by Zeus (Jupiter).
It belongs to the Carme group, made up of non-spherical retrograde moons orbiting Jupiter at a distance ranging between 23,000,000 and 24,000,000 km and at an inclination of about 165°.
References
Jupiter's moons |
Isparta is a city in western Turkey. The city is in the Mediterranean Region. In 2020, 262,255 people lived there.
References
Cities in Turkey |
<p>So, I'm looking for something more efficient than this:</p>
<pre><code><?php
ob_start();
include 'test.php';
$content = ob_get_contents();
file_put_contents('test.html', $content);
echo $content;
?>
</code></pre>
<p>The problems with the above:</p>
<ul>
<li>Client doesn't receive anything until the entire page is rendered</li>
<li>File might be enormous, so I'd rather not have the whole thing in memory</li>
</ul>
<p>Any suggestions?</p> |
Maccabi Haifa is the biggest sports club in Israel, founded in 1913, and part of the Maccabi association. It runs several sports clubs and teams in Haifa such as football, basketball, weightlifting, swimming, tennis, table tennis, volleyball, team handball, water polo, ice hockey, artistic gymnastics, chess, boxing, fencing and others. Maccabi Haifa is well known for its green uniforms.
1913 establishments in Asia
Sports clubs
Sport in Israel
Football in Israel
Haifa
1910s establishments in Israel |
Viry is a commune. It is in the Haute-Savoie department in the Auvergne-Rhône-Alpes region in southeastern France.
Communes in Haute-Savoie |
Mónica Fernández Balboa (born 4 July 1966) is a Mexican architect and politician. She is a member of the National Regeneration Movement. She is a senator in the LXIV Legislature of the Mexican Congress from Tabasco.
On 1 September 2019, she became the President of the Senate.
References
1951 births
Living people
Mexican architects
Presidents of the Senate of the Republic (Mexico) |
Géry-Jacques-Charles Leuliet (12 January 1910 – 1 January 2015) was a French prelate of the Roman Catholic Church and the oldest bishop of the Catholic Church at 104 years of age.
Leuliet was born in Richebourg-l'Avoué. He was ordained to the priesthood on 8 July 1933, in the Roman Catholic Diocese of Arras. He was appointed Bishop of Amiens on 14 February 1963 and received his episcopal consecration on 9 May 1963.
Leuliet retired on 15 January 1985 and turned 100 on 12 January 2010 as the bishop's dean in France. Upon the death of Nguyen Van Thien on 13 May 2012, he became the oldest bishop in the world.
References
Other websites
Catholic-Hierarchy
Diocese Site (French)
1910 births
2015 deaths
French centenarians
French Roman Catholics |
Raytown is a city in Jackson County, Missouri, United States.
Cities in Missouri |
Betül Kacar (born 1983) is a Turkish-American astrobiologist. She is an Assistant Professor at the University of Wisconsin. She directs a NASA Astrobiology Research Center. She is known for her works about the origins of life.
Kacar was born in Istanbul. She was the first woman in her family to receive formal education.
References
1983 births
Living people
Naturalized citizens of the United States
Turkish scientists
American biologists
Scientists from Wisconsin
Scientists from Arizona
People from Istanbul |
A Talking Cat!?! is a 2013 independent children's film directed by David DeCoteau. The film was released by Phase 4 Films direct to DVD on February 18, 2013. Eric Roberts is featured as the voice of the talking cat.
Synopsis
Two families with one parent are brought together by Duffy (Eric Roberts), a cat who can talk. Phil Barber, (Johnny Whitaker), a wealthy man, recently sold his computer company to spend more time with his son Chris (Justin Cone), a model, who does not care about this decision. At the same time, Susan (Kristine DeBell) is finding it hard to make enough money as a caterer with her two children Tina (Janis Peebles) and Trent (Daniel Dannas). Duffy then enters the families' lives, talking to them to give them advice, but can only talk to each person once.
Cast
Johnny Whitaker as Phil Barber
Kristine DeBell as Susan
Justin Cone as Chris Barber
Janis Peebles as Tina
Alison Sieke as Frannie
Daniel Dannas as Trent
Eric Roberts as Duffy (voice)
Production
The film is one of several direct-to-video family films directed by David DeCoteau using the false name Mary Crawford. It was shot in three days in the same mansion as his 1313 series. Eric Roberts' dialogue was recorded in 15 minutes.
Reception
The film is mostly hated. Film.com hated Duffy. The A.V. Club gave a mostly negative review for the film, but said "for lovers of utter, unredeemable trash, it is highly recommended." CraveOnline also gave a negative review, but said the film should be for "Bad Movie Night".
In an interview, DeCoteau, talking about the film, said "people have called me who I haven't seen since high school who said, 'David, after 100 movies you've finally made a movie we like.'" He added, "I watched it again, because I hadn't seen it since we made it, and it is so ridiculous and hilarious and over-the-top."
References
Other websites
2013 comedy movies
Movies about cats
American movies
American children's comedy movies |
Rosemead is a city in Los Angeles County, California, United States. As of the 2010 census, it had a population of 53,764.
References
Cities in California
Settlements in Los Angeles County, California |
Marquivillers is a commune. It is in Hauts-de-France in the Somme department in north France.
References
Communes in Somme |
The Roots of Heaven is a 1958 American adventure drama movie directed by John Huston and starring Errol Flynn, Juliette Gréco, Trevor Howard, Eddie Albert, Orson Welles, Paul Lukas, Herbert Lom, Grégoire Aslan. It was distributed by 20th Century Fox.
Other websites
1958 drama movies
1950s adventure movies
American adventure movies
American drama movies
Movies directed by John Huston |
<p>We are using an Azure Function to publish and Event to Azure Event Grid, which is hooked up to multiple subscribers. For some reason all our events result in a delivery failure with the error status of InternalServer error with an errorMessage of 'The operation timed out'. This timeout seems to occur very quickly. We are using the EventGridSchema and we have tried with and without filters. Has anyone run into this before?</p> |
<p>I have two question regarding Tab control of .net(3.5). I am working on windows application.</p>
<ol>
<li>Wrap text in Tab control(title) so that it will come in two lines</li>
<li>Round corner insted of square corner of tab control</li>
</ol>
<p>Please suugest how can I do using vb.net or C#.</p>
<p>Thanks</p> |
Alfred Sant (born 28 February 1948) is a Maltese politician and a novelist. He led the Labour Party from 1992 to 2008. He served as Prime Minister of Malta between 1996 and 1998 and as Leader of the Opposition from 1992 to 1996 and from 1998 to 2008.
References
1948 births
Living people
Prime Ministers of Malta
European Union politicians
MEPs for Malta |
<p>I am getting a date of birth in yyyy-mm-dd format. I want it in dd-mm-yyyy format. How can this be done in Ruby?</p>
<p>Here is my code:</p>
<p><strong>index.html:</strong></p>
<pre><code><div class="row">
<div class="col-md-6 dob">
<%#= f.input :date_of_birth %>
<%= f.date_select :date_of_birth,
{:start_year => Time.now.year,
:end_year => 1900,
:use_short_month => true,
:order => [:month, :day, :year],
:prompt => {:day => 'Day',:month => 'Month', :year => 'Year'}}
</div>
</code></pre>
<p><strong>show.html:</strong></p>
<pre><code><div class="col-md-10 primary-info-label">
<label><%= @user.date_of_birth %></label>
</div>
</code></pre> |
Interstate 610 (I-610) is a auxiliary route of Interstate 10 in New Orleans, Louisiana. It allows drivers to drive around the Central Business District instead of driving through it.
References
Interstate Highways |
Gray is a census-designated place (CDP) in Washington County, Tennessee, United States and a rural suburb of Johnson City. It is part of the Johnson City–Kingsport–Bristol, TN-VA Combined Statistical Area – commonly known as the "Tri-Cities" area. 1,222 people lived there as of the 2010 census.
History
The town was founded as Gray Station, Tennessee because of a train rail running through the town. The Gray area was only rural farms until the 1990s. Some suburban areas began to take shape. The Gray area has rapidly grown each year starting in 200 because of the addition of new chain restaurants and a museum known as the Gray Fossil Site.
References
Tri-Cities, Tennessee |
Corps badges in the American Civil War were originally worn by soldiers of the Union Army on the top of their army forage cap, left side of the hat, or over their left chest pocket. The idea was suggested by Major Geneneral Philip Kearny. During a battle he reprimanded officers that turned out to not be under his command. To prevent that from happening again, he ordered the men in his division to sew a square of red cloth on their hats. This idea was adopted by Major General Joseph Hooker after he assumed command of the Army of the Potomac. This was so any soldier could be identified at a distance.
Corps badges
Maj. Gen. Daniel Butterfield, Hooker's chief of staff, was assigned the task of designing a distinctive shape for each corps badge. Butterfield also decided that each division in the corps should have a variation of the corps badge in a different color. Division badges were colored as follows:
Red — First division of corps
White — Second division of corps
Blue — Third division of corps
These were used in the United States' Army of the Potomac. These rules were adopted by other Union Armies, however it was not universal. For example, the XIII Corps never adopted a badge. Also, the XIX Corps had the first division wear a red badge, the second division wear a blue badge, and the third division wear white.
For Army corps that had more than three divisions, the standardization was lost:
Green — Fourth division of VI, IX, and XX Corps
Yellow — Fourth division of XV Corps (reportedly Orange was also used for a 5th Division Badge)
Multicolor — Headquarters or artillery elements (certain corps)
The badges for enlisted men were cut from colored cloth. Officer's badges were privately made and of a higher quality. Metallic badges were often made by jewelers and were personalized for the user. The badges eventually became part of the Army regulations and a great source of regimental pride.
Corps badges
Corps flags
I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII XIV XV XVI XVII XVIII
XIX XX XXI XXII XXIII XXIV XXV Cavalry corps
See also
External links
Corps badges gallery
Corps flags, Army of the Potomac
I Corps, Army of the Potomac
II Corps, Army of the Potomac
III Corps, Army of the Potomac
IV Corps, Army of the Potomac
V Corps, Army of the Potomac
VI Corps, Army of the Potomac
IX Corps, Army of the Potomac
XI Corps, Army of the Potomac
XII Corps, Army of the Potomac
Corps flags, other Union armies
VII Corps, Dept of Arkansas
VIII Corps, Middle Department
X Corps, Department of South
XIII Corps, Army of the Tennessee
No badge was designated for the XIII Corps.
XIV Corps, Army of the Cumberland
XV Corps, Army of the Tennessee
XVI Corps, Military Division of West Mississippi
XVII Corps, Army of the Tennessee
XVIII Corps, Army of the James
XIX Corps, Middle Military Division
XX Corps, Army of the Cumberland
{Note:XX Corps Badges same as the old XII Corps; the XX Corps was consolidated from the XI and XII Corps}
XXI Corps
XXII Corps, Dept of Washington
XXIII Corps, Dept of Ohio & Dept of North Carolina
XXIV Corps, Dept of Virginia
XXV Corps, Army of the James, Dept of Texas
Brigade badges
I Corps, Army of the Potomac
Related pages
Major organizations of the Union Army
Kearny Cross
References
Other websites
Designs of Civil War Corps Badges
Civil war insignia cavalry, infantry and artillery brass
Union Army |
YESPERTILIO WASMANEN SIS,
J Codd and H C Richter del. et hth. Hidlinanded d Nlm dnp
VESPERTILIO TASMANIENSIS.
Tasmanian Bat.
Noctulina Tasmanensis, Gray, List of Mamm. in Coll. Brit. Mus., p. 194.
Iv would appear that this species enjoys an unusually wide range of habitat; for not only does it inhabit
Tasmania, but, according to Mr. Tomes, it is also found in the Philippines, and even on the continent of India.
Had I not known that Mr. Tomes had closely investigated the Vespertilionidee, and that from his intimate
knowledge of the subject he is considered an authority in such matters, I should have hesitated to make
this statement.
On submitting my drawings to Mr. Tomes, he suggested that the ears should be a little more indented
on the lower side, after the manner of the Notch-eared Bat of Europe; but the Plate having been printed,
this could not be attended to.
The specimen from which my figure was taken is in the British Museum.
The fur of this species is of a light brown hue, with a slight tinge of olive, and is lighter on the under
than on the upper surface; the wing-membranes and the interior of the ear are of the usual parplish-brown
hue; the nose and lips reddish flesh colour.
The figure is of the natural size.
|
<p>Intel makes microprocessor, so he could define the instruction format and its corresponse assembly of its processors,so why AT&T could also create its syntax of assembly language?</p>
<p>thanks.</p> |
Mission Impossible was an American spy television series that originally aired on CBS from September 17, 1966 to March 30, 1973. The first season starred Steven Hill as Dan Briggs. From the second season on it starred Peter Graves as Jim Phelps. The show was a creation of Bruce Geller. The music was composed by Lalo Schifrin. When the series ended and reran in syndication in 1973, it was distributed by Paramount Domestic Television, which was formerly named Paramount Television Sales through 1973-1987.
Plot
The series is about an elite group that specializes in intelligence. In addition to Hill (first season) and Graves (second and following seasons), the other group members were played by Martin Landau (Rollin Hand, expert in disguise), Barbara Bain (seductress Cinnamon Carter, the bait to lure rivals), Greg Morris (Barney Collier, electronics expert), and Peter Lupus (Willy Armitage, the strong man). Landau and Bain left after the third season. In the fourth season, Leonard Nimoy joined the cast as Paris. Later cast members included Lee Meriwether (who guest-starred in 8 episodes as Tracey), Lesley Ann Warren as Dana Lambert, and Sam Elliott as Doug Robert. The last episode aired March 30, 1973.
Mission: Impossible 1988
Mission: Impossible 1988-1990 was an ABC TV series. Peter Graves again played Jim Phelps. The co-stars in this version were Thaao Penghlis as Nicholas Black, Tony Hamilton as Max Harte, Phil Morris as Grant Collier. Greg Morris and Linda Day George from the first series also appeared.
Bob Johnson was the voice on the tape.
Related pages
Mission: Impossible -1996 movie
Mission: Impossible II - 2000 movie
References
Magazine Ebony Dic 1967
The Stimulus Package: Why Men Cheat, by Sheila Whalum
Other websites
1966 television series debuts
1973 television series endings
American drama television series
CBS network shows
English-language television programs |
<p>I'm using create-react-app template with typescript. On my local pc, run build successfully, but when run in CI server, build failed.</p>
<ul>
<li>build error</li>
</ul>
<blockquote>
<p>./src/store/redux/info/index.ts Syntax error: Cannot read property
'name' of undefined (0:undefined)</p>
</blockquote>
<p>But there is no 'name' property in file</p>
<p><strong>info/index.ts</strong></p>
<pre><code>export { default } from "./reducer";
export * from "./actions";
export * from "./types";
</code></pre>
<pre><code> "react": "16.12.0",
"react-app-rewired": "2.1.5",
"antd": "3.26.5",
"antd-theme-webpack-plugin": "1.3.0",
"typescript": "3.7.4",
</code></pre>
<pre><code> "build": "react-app-rewired --max-old-space-size=8192 build",
</code></pre> |
The Controlled Substances Act (CSA) is a United States federal law. It controls what drugs American people and companies can have, make, import, and use. It also controls what drugs doctors can prescribe.
"Controlled substances" include illegal drugs, chemicals that are used to make illegal drugs, and some medications. If a government has rules or laws about a certain drug, then that drug is called a controlled substance.
The United States Congress passed the law as part of the Comprehensive Drug Abuse Prevention and Control Act of 1970. President Richard Nixon signed the bill into law on October 27, 1970.
Summary
The Controlled Substances Act (CSA) sets laws about:
Which drugs are controlled substances
When it is illegal to make, sell, or have controlled substances
What kinds of importation and exportation of controlled substances is illegal
The punishments for breaking these laws
The CSA does not include alcohol or tobacco as "controlled substances."
Schedules
The CSA divides controlled substances up into five groups, called Schedules. Drugs are put into these categories based mostly on:
How easily and commonly they are abused;
Whether they have any accepted medical uses;
International treaties
For example, the United Nations may make a treaty to control a new drug. If the United States agrees to that treaty, then the CSA has to be amended (changed) to add that drug to one of the Schedules
Amendments
Since the CSA was created in 1970, many new illegal drugs and medications have been developed. Because of this, the Act has been amended many times to add on new types of drugs.
For example, since 1970, the CSA has been amended:
In 1978, to include barbiturates, benzodiazepines, psychedelic drugs like LSD, and amphetamine-type stimulants
In 1986, to add designer drugs like MDMA (Ecstasy)
In 1988, to include chemicals and machines that were being used to make cocaine
In 1990, to add anabolic steroids (man-made steroids that act like testosterone in the body)
In 1993, to try to control methamphetamine trafficking
In 2008, to prevent people from getting drugs from online pharmacies without having prescriptions
The Schedules
There are five different Schedules of controlled substances, numbered IV (one through five in Roman numerals). The CSA describes the different Schedules based on three things:
Potential for abuse: How likely is this drug to be abused?
Accepted medical use: Is this drug used as a treatment in the United States?
Safety and potential for addiction: Is this drug safe? How likely is this drug to cause addiction? What kinds of addiction?
This table gives a summary of the differences between the different Schedules.
Schedule I
The CSA says that no doctor in the United States can write a prescription for a Schedule I drug. Some states have passed laws allowing doctors to prescribe marijuana for diseases like cancer and AIDS. Even though those prescriptions are legal in those states, they are still illegal under the CSA.
Here are some examples of Schedule I drugs:
GHB
Heroin
LSD
Marijuana
Synthetic cannabis
MDMA ("Ecstasy")
Mescaline
Peyote
Psilocybin
Schedule II
Schedule II drugs are the most-controlled type of drugs that a doctor can write a prescription for. Some drugs that are usually illegal are on Schedule II. They are on Schedule II instead of Schedule I because sometimes, they can be used for medical reasons. For example, Schedule II includes cocaine, because it can stop bleeding and kill pain in the mouth, throat, and nose. Schedule II also includes methamphetamine, because it is sometimes used to treat Attention-Deficit Hyperactivity Disorder (ADHD) and severe obesity.
Other drugs on Schedule II include:
Amphetamine, Adderall, and other medications used to treat ADHD
Methylphenidate (also called Ritalin or Concerta): Used to treat ADHD
Opiate painkillers: fentanyl, oxycodone, morphine, hydromorphone, hydrocodone, and pure codeine
Methadone, which is used to treat severe pain or opiate addiction
Phencyclidine (PCP), which used to be used as an anesthetic for people and animals
Short-acting barbiturates, like pentobarbital (a sedative and strong anti-seizure medication)
The CSA puts limits on prescriptions for Schedule II drugs. For example, prescriptions for these drugs cannot be refilled. The patient cannot get more of the medication at the pharmacy without getting a new prescription. Also, the doctor must write the prescription they cannot call or fax the prescription to the pharmacy. The pharmacy needs an original copy of the prescription.
Schedule III
Schedule III drugs are less controlled than Schedule II drugs. Doctors can send these prescriptions to a pharmacy by fax or phone. These prescriptions can be refilled five times in six months without the patient needing a new prescription.
Drugs in Schedule III include:
Anabolic steroids: Used to treat many medical problems, like growth failure (when a child does not grow normally)
Buprenorphine (also called Suboxone or Subutex): Used to treat opiate addiction
Ketamine: Used as an anesthetic
Marinol: Man-made tetrahydrocannabinol (THC, a chemical in marijuana): Used to treat nausea and vomiting from chemotherapy, and loss of appetite from AIDS
Schedule IV
Schedule IV drugs have the same rules for prescriptions and refills that Schedule III drugs do. Examples of Schedule IV drugs include:
Benzodiazepines, like clonazepam (Klonopin), diazepam (Valium), and lorazepam (Ativan): Used to treat anxiety
Benzodiazepine-like drugs used for insomnia, like zolpidem (Ambien)
Long-acting barbiturates like phenobarbital: Used to control seizures
Schedule V
Schedule V drugs are the least strictly controlled of all the controlled substances. A doctor can call or fax the prescription to the pharmacy. There is no limit on the number of times a prescription can be refilled.
Examples of Schedule V drugs include:
Cough medicines with small amounts of codeine in them
Mixtures with a small amount of opium in them (used to treat diarrhea)
Some anti-seizure medications, like pregabalin (Lyrica)
Enforcement
The United States Drug Enforcement Administration (DEA) is in charge of enforcing the CSA. The DEA is part of the United States Department of Justice.
Usually, only two government agencies can add or remove drugs from a Schedule. These agencies are the (DEA) and the United States Food and Drug Administration (FDA). However, sometimes Congress passes special laws to add a drug to the CSA.
Anyone can ask the DEA to add a drug, remove a drug, or change a drug to a different Schedule in the CSA. Even a regular person can petition the DEA for a change. After it gets a petition, the DEA starts an investigation of the drug.
During these investigations, the DEA gathers a lot of information, talks to different government agencies, gets the FDA's opinion, and does research. Because all of this takes time, a federal law allows the Attorney General of the United States to put a drug on Schedule I for a year. The law only allows this when there is "an imminent hazard" (an immediate threat) "to the public safety." For example, in 2011, the Attorney General used this law to put synthetic cannabinoids on Schedule I.
Notes
References
1970 in the United States
Drugs
United States federal legislation
1970s in law |
456
Miscellaneous.
Double Eggs.
To the Editors of the Annals and Magazine of Natural History.
Gentlemen, — Capt. Mitchell’s notice of “ a double egg of a fowl,”
in the ‘ Annals ’ for last month, has brought to my recollection the
following account of a double egg I heard at the small village of
Bantham, near the Bolt-Tad, on the south coast of Devon, this
summer. Several farmers met in the common room of a small inn,
when one of them asked “ if any on ’em there could tell the weight
of a guse’s egg ?” Several statements were made, hut eight or nine
ounces appeared to meet with the most approval ; hut one man said,
“ Now I reckon you had one wi’ a double yolk, so I do say eighteen
ounces.” “ Thee heest nigh the mark, for ’t were nineteen ounces ;
but ’twam’t a double yolk, at least not a double yoUc like most double
yolks be ; for when I broke the shed, there corned out, oh ! a lot o’
stinking trade sure ’nough ; but when all that beastliness were
out, why I’m blessed if there warn’t a proper egg inside, quite gude.
’Twere the largest egg I ever see’d in my life, and he ’most kdled
the ould guse for to lay en ; her never laid no eggs afterwards, her
didn’t.”
I give the story in the farmer’s own words, because, although I
believe the account, I have it only on hearsay.
I am. Gentlemen,
Yours obediently,
Plymouth, Nov. 18, 1868. C. Spence Bate.
Occurrence of Gigartina pistillata on the Welsh Coast.
Mrs. Gatty, in the month of September, 1865, picked up a speci-
men of Gigartina pistillata in fruit, in Blackpool Bay, not far from
Linney Head, on the south-western coast of Pembrokeshire. It
was seen by Dr. Harvey, at New Milford, on his way to Ireland ;
and he had a written account of its discovery made out for the
Trinity College herbarium (Dublin).
Ealu.
Some time ago a veiy small quantity of a fine silky substance was
brought to England from California under the above name ; and it
was used as an object for the microscope, on account of its beautiful
structure. Mr. Bingham, in his very interesting paper on the
“ Volcanic Phenomena of the Hawaiian Islands,” says — “Palu is the
silky covering of the opening fronds of several species of tree ferns,
and is exported in large quantities to California, for beds &c.”
(p. 426). The trade is so extensive that “ corduroy roads” are made
to the station where it is collected, and whole districts are leased for
the “Palu business,” and there is a large number of “PaZtt-pickers.”
The Pcdu is collected at Kelauea, which is the most tropical region
in Hawaii ; the tree ferns have stems 15 feet high to the base of the
frond, and 8 or 12 inches in diameter.
|
<p>This is a really amateur question but I've installed <a href="http://en.wikipedia.org/wiki/ImageMagick" rel="nofollow noreferrer">ImageMagick</a> from the ports on my FreeBSD.</p>
<p>However when I use </p>
<pre><code>$image = new Imagick($filename);
</code></pre>
<p>I get:</p>
<blockquote>
<p>Fatal error: Class 'Imagick' not found in /usr/local/www/test.php on line 1</p>
</blockquote>
<p>How do I make this class accessible to the scripts?</p> |
<p>I am so new in Java and I have cloned one project from Gitlab and imported it into Eclipse.</p>
<p>I also added tomcat server and also set properties for project as well as for tomcat server.</p>
<p>I have currently 2 projects added in Eclipse and one is working fine but another is failing. I have changed ports for server of another project.</p>
<p>It looks like some files are missing?</p>
<p>I have gone through many answers here but none helped.</p>
<p>But upon running second project, I am getting below errors:</p>
<pre><code>INFO: Initializing ProtocolHandler ["ajp-bio-8009"]
Nov 15, 2016 7:41:27 AM org.apache.catalina.startup.Catalina load
INFO: Initialization processed in 411 ms
Nov 15, 2016 7:41:27 AM org.apache.catalina.core.StandardService startInternal
INFO: Starting service Catalina
Nov 15, 2016 7:41:27 AM org.apache.catalina.core.StandardEngine startInternal
INFO: Starting Servlet Engine: Apache Tomcat/7.0.72
Nov 15, 2016 7:41:27 AM org.apache.catalina.core.ContainerBase startInternal
SEVERE: A child container failed during start
java.util.concurrent.ExecutionException: org.apache.catalina.LifecycleException: Failed to start component [StandardEngine[Catalina].StandardHost[localhost].StandardContext[/ProductEngine]]
at java.util.concurrent.FutureTask.report(FutureTask.java:122)
at java.util.concurrent.FutureTask.get(FutureTask.java:192)
at org.apache.catalina.core.ContainerBase.startInternal(ContainerBase.java:1119)
at org.apache.catalina.core.StandardHost.startInternal(StandardHost.java:819)
at org.apache.catalina.util.LifecycleBase.start(LifecycleBase.java:145)
at org.apache.catalina.core.ContainerBase$StartChild.call(ContainerBase.java:1571)
at org.apache.catalina.core.ContainerBase$StartChild.call(ContainerBase.java:1561)
at java.util.concurrent.FutureTask.run(FutureTask.java:266)
at java.util.concurrent.ThreadPoolExecutor.runWorker(ThreadPoolExecutor.java:1142)
at java.util.concurrent.ThreadPoolExecutor$Worker.run(ThreadPoolExecutor.java:617)
at java.lang.Thread.run(Thread.java:745)
Caused by: org.apache.catalina.LifecycleException: Failed to start component [StandardEngine[Catalina].StandardHost[localhost].StandardContext[/ProductEngine]]
at org.apache.catalina.util.LifecycleBase.start(LifecycleBase.java:162)
... 6 more
Caused by: java.lang.NoClassDefFoundError: Lorg/apache/commons/logging/Log;
at java.lang.Class.getDeclaredFields0(Native Method)
at java.lang.Class.privateGetDeclaredFields(Class.java:2583)
at java.lang.Class.getDeclaredFields(Class.java:1916)
at org.apache.catalina.util.Introspection.getDeclaredFields(Introspection.java:106)
at org.apache.catalina.startup.WebAnnotationSet.loadFieldsAnnotation(WebAnnotationSet.java:270)
at org.apache.catalina.startup.WebAnnotationSet.loadApplicationListenerAnnotations(WebAnnotationSet.java:89)
at org.apache.catalina.startup.WebAnnotationSet.loadApplicationAnnotations(WebAnnotationSet.java:63)
at org.apache.catalina.startup.ContextConfig.applicationAnnotationsConfig(ContextConfig.java:417)
at org.apache.catalina.startup.ContextConfig.configureStart(ContextConfig.java:891)
at org.apache.catalina.startup.ContextConfig.lifecycleEvent(ContextConfig.java:388)
at org.apache.catalina.util.LifecycleSupport.fireLifecycleEvent(LifecycleSupport.java:117)
at org.apache.catalina.util.LifecycleBase.fireLifecycleEvent(LifecycleBase.java:90)
at org.apache.catalina.core.StandardContext.startInternal(StandardContext.java:5522)
at org.apache.catalina.util.LifecycleBase.start(LifecycleBase.java:145)
... 6 more
Caused by: java.lang.ClassNotFoundException: org.apache.commons.logging.Log
at org.apache.catalina.loader.WebappClassLoaderBase.loadClass(WebappClassLoaderBase.java:1892)
at org.apache.catalina.loader.WebappClassLoaderBase.loadClass(WebappClassLoaderBase.java:1735)
... 20 more
</code></pre>
<p>Update: my pom.xml is as below and it does not have provided state</p>
<p><a href="https://i.stack.imgur.com/RVLZ0.png" rel="nofollow noreferrer"><img src="https://i.stack.imgur.com/RVLZ0.png" alt="enter image description here"></a></p> |
Google
This is a digital copy of a book that was prcscrvod for generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project
to make the world's books discoverablc online.
It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books
are our gateways to the past, representing a wealth of history, cultuie and knowledge that's often difficult to discover.
Marks, notations and other maiginalia present in the original volume will appear in this file - a reminder of this book's long journey from the
publisher to a library and fmally to you.
Usage guidelines
Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing tliis resource, we liave taken steps to
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying.
We also ask that you:
+ Make non-commercial use of the files We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for
person al, non-commercial purposes.
+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's system: If you are conducting research on machine
translation, Optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the
use of public domain materials for these purposes and may be able to help.
+ Maintain attributionTht GoogX'S "watermark" you see on each file is essential for informingpeopleabout this project and helping them find
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it.
+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other
countiies. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any specific use of
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe.
About Google Book Search
Google's mission is to organize the world's information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders
discover the world's books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ihis book on the web
at |http: //books. google .com/l
Google
Dette er en digital kopi af en bog, der har været bevaret i generationer på bibliotekshylder, før den omhyggeligt er scannet af Google
som del af et projekt, der går ud på at gøre verdens bøger tilgængelige online.
Den har overlevet længe nok til, at ophavsretten er udløbet, og til at bogen er blevet offentlig ejendom. En offentligt ejet bog er en bog,
der aldrig har været underlagt copyright, eller hvor de juridiske copyright vilkår er udløbet. Om en bog er offentlig ejendom varierer fra
land til land. Bøger, der er offentlig ejendom, er vores indblik i fortiden og repræsenterer en rigdom af historie, kultur og viden, der
ofte er vanskelig at opdage.
Mærker, kommentarer og andre marginalnoter, der er vises i det oprindelige bind, vises i denne fil - en påmindelse om denne bogs lange
rejse fra udgiver til et bibliotek og endelig til dig.
Retningslinjer for anvendelse
Google er stolte over at indgå partnerskaber med biblioteker om at digitalisere offentligt ejede materialer og gøre dem bredt tilgængelige.
Offentligt ejede bøger tilhører alle og vi er blot deres vogtere. Selvom dette arbejde er kostbart, så har vi taget skridt i retning af at
forhindre misbrug fra kommerciel side, herunder placering af tekniske begrænsninger på automatiserede forespørgsler for fortsat at
kunne tilvejebringe denne kilde.
Vi beder dig også om følgende:
• Anvend kun disse filer til ikkc-konnnerdolt brug
Vi designede Google Bogsøgning til enkeltpersoner, og vi beder dig om at bruge disse filer til personlige, ikke-kommercielle formål.
• Undlad at bruge automatiserede forespørgsler
Undlad at sende automatiserede søgninger af nogen som helst art til Googles system. Hvis du foretager undersøgelse af m;iskl-
noversættelse, optisk tegngenkendelse eller andre områder, hvor adgangen til store mængder tekst er nyttig, bør du kontakte os.
Vi opmuntrer til anvendelse af offentligt ejede materialer til disse formål, og kan måske hjælpe.
• Bevar tilegnelse
Det Google- "vandmærke" du ser på hver fil er en vigtig måde at fortælle mennesker om dette projekt og hjælpe dem med at finde
yderligere materialer ved brug af Google Bogsøgning. Lad være med at fjerne det.
• Overhold reglerne
Uanset hvad du bruger, skal du huske, at du er ansvarlig for at sikre, at dot du gør er lovligt. Antag ikke, at bare fordi vi tror,
at en bog er offentlig ejendom for brugere i USA, at værket også er offentlig ejendom for brugere i andre lande. Om en bog
stadig er underlagt copyright varierer fra land til land, og vi kan ikke tilbyde vejledning i, om en bestemt anvendelse af en bog er
tilladt. Antag ikke at en bogs tilstedeværelse i Google Bogsøgning betyder, at den kan bruges på enhver måde overalt i verden.
Erstatningspligten for krænkelse af copyright kan være ganske alvorlig.
Om Google Bogsøgning
Det er Googles mission at organisere alverdens oplysninger for at gøre dem almindeligt tilgængelige og nyttige. Google Bogsøgning
hja^lper læsere med at opdage alverdens bøger, samtidi g med at det hjælper forfatter e og udgivere med at nå nye målgrupper. Du kan
søge gcnnom hele teksten i denne bog på interncttct på |http : //hooks . google ■ com|
rSTEWWRIcHT DUNNING"!
I BEQUESr
[UNIVERSITY „MICHIGAN;
t ,. GKNERAL LIBRARY ^
T
FROM THE LIBRARY
CHRISTIAN JENSEN
ror , I
SEN li
FSITAS VllIGHt DUNOTNC^
1 BEQUEST
[UNIVERSITY orMICHIGANi
fc, CiKNERAL LIBRARY ^
FROM THE UBRARr OF
CHRISTIAN JENSEN
å
ri
u'ti
•
PEDER TORDENSKJOLD
Et nationalt Digt
I SYTTEN SANGE
^^■>v\Jk lU^L^^
HOLGER DRACHMANN
1 ^
KJØBENHAVN.
Gyldendalske Boghandels Forlag (F. Hegel & Søn).
THIELES BOGTRYKKERI.
1880.
'4-
DEN DANSKE OG NORSKE SØMAND
TILEGNET.
— »Nu ere vel de fleste af de da levende døde , dog blusser i mit Bryst
en brændende Nidkierhed, efter ringe Evne, at fremme mit Fædrenelands og
Sprogets Ære.«
Casper Peter Rothe.
(Fortale til Forfatterens Levnetsbeskrivelse af P. T. Decb. 1772).
"v^io^
DUNNINO
HILL
12.14-39
39863
INDHOLD.
Side
Indledningsdrapa 9
Barndoms Skilderi 18
^ Indefrossen 25
^ Baadsmanden fortæller 31
Mellem Dragoner ' 37
Paa Kanoner og Pokaler ' 45
W For Fiscalen 54
I Chaluppen 63
Adelsmand . . . " 67
Tordenskjolds Flagsang ; . 71
Dynekilen 77
1 Strømstad 91
Ombord paa Hukkerten 107
Karl den Tolvtes Skygge 123
Marstrand! 131
Gæstebudet 138
Tilbageblik 167
Indledningsdrapa.
N„,
da det Pæne, det pynteligt Smaa,
breder sig yppigt og blomstrer i Landet,
nu, da det Djærve maa søge sin Vraa
og bide Forbitrelsen i sig,
da ej det tør bide paa andet;
nu, da det Kraftige kaldes det Raa,
og Tiden sit Alenmaal henter
fra Dværge, som den kan forstaa.
I o Indledningsdrapa,
-w-.---_-^_/--
Nu, da vi længst har slidt Oldtiden op
og puttet dens Helte og Kæmper' i Skabet :
Madding, som brugtes med afgjort Held,
saa længe som Folket blev medet
og flinkt over Maddingen gabed —
nu, da vi har det saa rart og godt
og sidder og traller gemytlig som Barnet,
og klipper os »Mænd« af kulørt Papir
og trækker det Friske i Skarnet.
Nu, da vi sover — en Matteisens Søvn
ovenpaa knuste Forhaabningers Dage,
og Ingen har Mod eller Evne
at tage det Tabte tilbage,
nu, da vi ret som et Vrag under Strand,
nagleløs, falder i Stumper og Dele,
og Maagen raaber sit Nødskrig
og Kragen sit: »Skidt med det Hele«.
Indledningsdrapa. \ \
Nu — ak min Musa, hvor bærer det hen!
Hvad vil din Stemme? har Maagen ej skreget?
Slug kun din Hulken og sid paa din Strand
tavs, dér hvor Vragstumpen bliver
udvasket, skyllet og bleget.
Snart er vel Storvasken endt, kan jeg tro,
snart er i Sandet det sidste forsvundet,
saa vil der komme Aarhundreders Ro,
og af Døden opstandet blir Stumpen
paa et fremn^ed Museum fundet. —
Dog: det har været et pynteligt Skib,
pyntelig stort, i Stævnen en Løve,
skinnende Stykker i Portenes Gab,
Bjørne paa Bakken, paa Skansen en Stab
Helte, saa stolte som nogen,
hvem Nordhavet satte paa Prøve.
Kuglerne pløj ed i Planken sig ind,
Riggen blev slidt af den ruskende Vind,
Mændene faldt og Tømrene knaged:
pyntelig vaj ed dog Flaget.
1 2 IndUdningsdrapa.
Ret som en sjælden, en Æventyr-Fugl,
blodrøde Vinger og kridhvid i Brystet,
fulgte det flagrende Skibet paa Vej
højt over Dækket og Hytten og Røstet;
tavs, uden Skrig, som et Vartegn foroven,
svævede Fuglen med Varsel i Flugten,
slog med sin Vinge og spiled sit Næb,
naar den indaanded Krudtrøgs-Lugten.
Under dens Vinger voksed en Slægt,
under dens Vartegn mylred Bedrifter
frem gennem Nat, gennem Nød, gennem Skrig,
gennem Splinternes gabende Rifter.
Sagaen tegned paa Tavlen dem ned,
Folket har slugt de ærværdige Skrifter;
Folket er blevet af Læsningen ked,
thi Folket .... ja, Tiderne skifter.
Indledningsdrapa. \ -5
Gemt er, saa siger man, Sagaen blot.
Nej den er glemt: den mangler jo Brugen,
Sandheden, Livet. I Stedet er traadt
smaathakket Ondskab, gemytlig Passiar,
Kævl over 01 og Vrøvl ved Sigar,
Alvor i Smørret og Rugen.
Smørret og Rugen: Respekt for de tol
det er vor Nerve og det er vor Kilde;
men vi har lagt os i Smørret til Ro:
det er derfor vort Folk er saa lille. —
Havet, som maner, Havet, som slaar
stedse sin Kno paa vor tætklinte Rude,
yuggen, hvis Gænger evindelig gaar,
mindende Slægten om Ungdommens Aar,
Kæmpetids-Drøn om vor Pude:
Havet vi glemte derude.
Lunken mod Søen, som raabte: parat 1
strøg vi paa Tavlen hvad Havet vi skyldte;
Luften med Raab for vor »Landsoldat«,
vor egen, vor tapre, vi fyldte.
IA Indledningsdrapa.
Vel var han værd at man tog saa paa Vej:
mandelig stod han og mandig han blødte,
men som vor »egen« vi kender ham ej
dybt nok tilbage, hvor Mindet
rejser sin ristede Støtte;
stavnsbunden, hværvet, en Hund for en Nar,
som paa sit Tysk kommanderte Kadencen,
blødt under Fanen vor Landsoldat har, —
men sent først i Folke-Phalanxen.
Fødelandsværnet, vor stridbare Slægts
urgamle Hjem, Du fribaarne Flaade!
det var jo Dig, som fra Mythernes Tid
med din Saga til Helgoland naaede;
enten det bar for en strygende Bør
ind gennem Fjenden til Haandmængets Møde,
eller Du laa paa den aabne Rhed,
lænket som Doggen til Huset, og bed
fra dig og sejrende døde!
Indlednings drapa. j c
Folkelig var Du af Fødsel og Vækst;
aldrig kom Hofkryb og stramme Lakajer
op paa din Skanse, hvor Vinden
bort det Forlorne fejer.
Aldrig dit Sprog var »Darauss'ernes« Tekst;
Tampen paa Dansk eller Norsk var parat;
Junkeren taalte, som Katten, ej Vandet,,
Junkeren holdt sig paa Landet
og banked paa Tysk sin Soldat.
Gasten i Top og Kaptajnen paa Dæk
kendte hinanden som to Kammerater,
begge begyndte de som Akrobater,
én var den Bølge, som bar dem,
og én den, som skylled dem væk.
En var den Ed, hvormed begge gik paa,
ens deres Køje og ens deres Skraa;
En maatte lystre, den Anden befalte,
men ét var det Sprog, som de talte. —
1 6 Indledningsdrapa,
Fødelands Flaade, om nu Du er graa,
hamret af Jernet, et underligt Skue,
halvt under Vandet, med Skorstene paa
og i Vommen en gloende Lue:
ældgamle Flaade, Dig vies min Sang!
end har Du dog Kammerater, som flyde
stolt over Vandet med vingespændt Fang
om de end ej har Brev paa at skyde.
Flaade og Hav, i Kamp eller Fred, —
medens min Sang, i vort Fødelands Øde,
maner en lysende Helt fra de Døde
frem over Nordhavets skvulpende Rhed:
Eder min Musa har troligt for Øje,
I giver Trøst i det tvivlende Sind,
medens den skyfødte, fribaarne Vind
rejser de rullende Høje.
Indledningsdrapa. \ j
Mærket, som / har i Krøniken lagt,
maa dog vel jage os Blodet til Kinden;
Styrken, som / har til Slægterne bragt,
kan dog vel ikke henvejres for Vinden;
mane I maa dog engang vel til Vagt
om, hvad der rester, forinden vi synker
helt i en Døs under Dødslinets Dragt
for Skæbne-Medusaens stivnende
Smil bag de stenhaarde Rynker.
Men har I pustet i Landet et Liv
atter til Daad fra vor Kævlen og Dvasken,
rejst til en virkelig Prøve vor Kiv,
eller gravet den dybt under Sindenes
flammende Fredsbaal i Asken:
da skal det kendes i Landet omkring,
hvordan en Verdenshavs-Bølge sig vælter
ind gennem Sunde og Fjorde og Bælter,
rensende, friskende kold; —
da skal der fødes i Norden
en ny Peder Tordenskjold.
BARNDaMS SKILDERI.
lin Raadmand udi Trondhjem, Johan Wessel ved
Navn,
havde af Børn sig Atten, til Ære som til Gavn;
Moderen Maren Schøller, af den SchøUerske Æt;
begge døde de gamle, i Dyd og i Ret.
Der maatte vel stundom strides med saadan Børne-
Flok;
alene det at faa dem, er, som bekendt, ej nok.
Barndoms Skilderi.
19
Dog selve det at sætte i Verden saadant Kuld,
(halv Dusin af Døtre, Sønner Dusinet fuld')
dertil skal baade Helsen, god Lykke og godt Huld.
Det var vel dér paa Landet ej noget uhørt Fald,
men saadan var det andensteds, som her berettes skal.
Hr. Wessel for paa Rejser med eget Købmandsskib,
da kom han med en Kaper, en Franskmand, i Beknib;
det var i Krigens Tider, den spanske Succession,
til St. Malo han førtes for Entring og Kanon.
Hvad mest man har paa Hjærte, man sværest dølge kati;
det spurgtes snart i Byen og rundt omkring paa Land:
der kommet var en Fremmed, en før, anselig Mand
med Atten Børn derhjemme! Man vilde knap det tro.
Fi'anzosen er ej saadan; han nøjes med de To.
Saa løb man forat se ham; de Fleste gav Entrée.
Vor Raadmand gned sin Albu og gav sig til at le;
og da man havde set ham og Løbet var forbi,
saa kunde han købe Skuden, sig selv og Mandskab fri.
2-'
20 Barndoms Skilderi.
Derhjemme var blandt Flokken Peder Wessel Nr. Ti.
Aldrig stod et Slagsmaal, han skulde jo deri.
For Bogen som for Bænken han røbed liden Nemme,
men mere for at komme i al Fortræd og Klemme;
saalunde sled han Tiden, men sled og sine Klæ'er,
saa Faderen lod gøre ham Buxer udaf Læ'r.
Man véd nu, sligt blandt Drenge knap regnes for en
Pryde,
og Peder svor, hans Fader snart skulde det fortryde.
Ihiast vor Knægt udfinder en Udvej og Spilop:
Paa en Skærsliberkærre med Bagen af sin Krop
han satte sig, mens Hjulet de andre drejed rundt
og drejed det saa flittigt, til Bagen gjorde ondt.
Saa hopped han fra Stenen. Det stod kuns paa et Nu,
og da var Bagen blodig, men Buxerne itu.
Mens sligt vel har sin Moro for den, som hører dette,
saa mored det ej Faderen. Han gik helt streng i Rette
med Knægten, at han arted saadan fra Slægten ud,
og sendte, forat kue ham, til Byens Skrædder Bud.
Barndoms Skilderi. 21
»Hr. Mester, min er Hvalpen, men min er ogsaa
Skammen ;
»tag I ham i Jer Lære, den maa I vel forstaa.
»Han river Alt isønder, lær I ham at sy sammen;
»Jert Alen-Maal behøver I ej at spare paaU —
Saa maatte Peder følge, trods det han græd og bad.
Han sad paa Skrædderbordet og syede Sting i Rad.
Han græd de stride Taarer, dog græd han ikke
længe,
han tænkte paa sin Ære og paa de andre Drenge;
hvad langt han skulde kaste, han rimpede kun kort,
og hvad han skulde øge, han klipped ganske bort.
Saa fik han Tamp ^f Mester; det Skrædder-Maal det
bed,
men Peder tog om Maalet og sprang af Bordet ned,
og rendte ud paa Gaden, hvor Sneen den laa højt,
og tog en dygtig Sne-Boldt og trykked den ret drøjt,
og langed ud sin Mester, hvor Næsen møder Brynet,
en saadan Tak for Tampen, en saadan En i Synet,
at Syn og andre Sanser den arme Mand forgik; —
og endt var Skrædderiet fra samme Øjeblik.
22 Barndoms Skilderi.
Da rejste Majestæten i Norge just det Aar,
og Frederik den Fjerde (som af sig selv forstaar)
havde sig af Tjenere en Hoben og Lakajer,
og én iblandt saa mange hel lettelig sig grejer.
I dette Anno Domini, Aar 1704,
vor Peder var en vever, txs. trettenaarig Spire;
han slumped med i Følget, var Alles Spas og Fryd,
men da man kom til Danmark, fik Piben anden Lyd.
I Lommen ej en Styver, ej Moders Sjæl han kendte,
og hvis han kom tilbage, der var kuns Hug i Vente.
Saa fik han Plads som Tjener hos Kongens Skriftefader
og rendte Bud og Ærind i Residentsens Gader.
Det var jo rare Sager, hvad dér han fik at se,
dog droges mest til Havnen han efter Klokken Tre;
der kom det faste Mandskab fra Holmens Vagt
derovre :
Tømmermænd og Smede, Sejlmagere og Sjovre;
og Underofficerer i Spidsen gik med Sabler,
Ober- Kanonerer og Baadsmænd og Konstabler;
det kunde Knægten lide; han tænkte: stod Du blot
blandt saadan Standspersoner, saa stod Du ganske godt!
Barndoms Skilderi.
23
Saa skrifted han sin Længsel for Kongens Skriftefader,
og næste Dag han rendte ej mer i Byens Gader;
højt bankede hans Hjærte, og Blus stod paa hans
Kind,
da han som Lærling tegnedes blandt Holmens Mand-
skab ind.
Og her han lærte Sømands- Haandteringen fra
Grunden,
og gik paa lange Rejser, indtil han blev befunden,
som Jungmand først, og siden som virkelig Matros,
og endelig som Sø-Kadet, for værdig til slig Ros:
»Man finder Peder Wessel som for Etaten dannet,
»han er til Sømand skaaren og ej til noget andet;
»i Kuling og i Uvejr, ved Morgen og ved Nat,
»han klatrer rask i Riggen og tager muntert fat
»i Alt hvad forefalder, om det er nok saa drøjt,
»og intet Sejl ham hænger og intet Tov for højt.
»Hvis ej han brækker IJalsen — som tidt er Udsigt
til —
»en Pryd for hele Standen han sikkert blive vil.«
24
Barndoms Skilderi,
Med saadan Ros forsynet, han sejlede just hjem
i en Ostindiefarer og kom for Bergen frem;
dér spurgte de den Tidende, ved Jevndøgn Anno Ti,
at Krigen var erklæret og Freden forbi.
INDEFROSSEN.
Uen Vinteris har ligget
paa Christiania-FjcM'd
saa trykkende, saa hvid og saa længe;
dog trykkes ikke Byen,
dens Handel, staar i Flor,
de norske Købmænd fattes ikke Penge.
26 Indefrossen.
Der holdes Juleballer
og Nytaars-Kalas,
og mangen Rus til Hjemmet bliver baaren;
det hjælper ej der prækes
mod al det Liv og Fjas —
man holder tappert ud til hen paa Vaaren.
Skal ikke Sindet fries
for alle tunge Baand,
naar Sneen vælter massevis fra Skyen?
Skal Glæden ikke netop
ta' Foden i Haand,
naar Kaptajn-Løjtnant Wessel er i Byen?
Han ligger indefrossen.
Han lider det just ej,
dog Isen har han ikke lært at smelte;
men alle unge Hj ærter
de tøer paa hans Vej; —
de er nu engang varme, disse Helte.
Indefrossen. 27
De unge, kække Jenter, ^
og Konerne med,
de pynter sig i deres bedste Fjædre.
Den unge Søhelt bedes
fra Sted og til Sted.
Hvad gør man ej, for Landsmænd at hædre?
Han bukker, og de rødmer,
han beder om en Dans,
kan hændes, at han beder om lidt mere;
et Kys maaske? De gives
kun sparsomt der tillands,
men Wessel han er vant at hazardere.
Han er just ej saaledes,
som Slægten efter ham
har gjort ham til i Contrafej og Sange;
lidt mere af en Viking,
og meget mindre tam.
For Damer har han aldrig været bange.
28 Indefrossen.
Han tager med paa Vejen
de Skønnes Tribut.
»Hel artig«, mælder Sagnet, »han sig viser
mod Damerne den Vinter;
han sparede sit Krudt,
men tog ved Entring mange smukke Priser.
Hans liden Snav er byttet
mod Løwendahls Galej,
en Letfregat paa atten blanke Stykker.
Med den har han vist Svensken
saa grundig Vintervej, —
nu ligger den ved Oslo gamle Briigger.
Ved Briiggerne der véd man
er Værtshuse nok,
hvor indefrosne Søfolk finder Varme;
i saadan et var samlet
af Wessels Folk en Flok,
som slog en Slurk i deres slunkne Tarme.
\
Indefrossen. 20
Mens Chefen er til Gilde,
er Folkene iland, —
Fregatten ligger sikkert nok fortøjet;
og Kruset vandrer flittigt,
saa stort som en Spand;
det skjuler Næsen helt og næsten Øjet.
En Borgermand betaler;
til Gengæld vil han ha'
en »Ende« — og han ser sig rundt om Bordet.
Der er en gammel Baadsmand,
som nikker et Ja!
og vender Spanden, før han tager Ordet.
Han kigger under Kruset
og sætter det igen,
saa alle Stob og alle Brikker hopper:
Den Medicin er ikke
saa ilde, Hj ærtensven,
den kan kurere indenfra for Lopper 1
10 Indefrossen.
Saa visker han sig Skægget
og rømmer sig, imens
der falder Stilhed rundt i Skænkestuen:
Om Peder Wessel er jeg
at tale nu til Sinds!
Og Hverm^md stryger sindig af sig Huen.
c:
BAADSMANDEN FORTÆLLER.
flan var ej mer end Nitten Aar
og Sø-Kadet af Rang,
da mødtes vi paa »Ormen«;
det var den første Gang.
Jeg tjente da for Tømmermand
og saa', ved første Syn, at han
var bygget til at bære
hvad Skyts det skulde være.
Vi sej led sammen dette Togt,
og ud og ind vi for,
og Chefen han var Styrmand
og bedste Mand ombord.
O
■2 2 Baadsma?iden fortæller.
Kadetten og den lille Snav
de passed ind i samme Lav;
men da hans Togt var ude,
han maatte bytte Skude.
Der var i Langesund en Mand,
hed Jørgen Pedersen,
han var og er og bliver
min rigtig gode Ven:
han gjorde atter Ormen klar
det næste Aar, da Wessel var
som Løjtnant vendt tilbage
med Halsklud under Hage.
Paa »Postiljonen«, en Fregat,
han havde nemlig tjent
imens, men dér var Wessel
kun maadelig bevendt.
En saadan Fyr — forstaar I nok —
er ligesom en Skive-Blok;
den maa ha' stadig Smøre,
om den sin Gavn skal gøre.
Baadsmanden fortæller. 'i'i
Han var ej født som Vente-Per
med Konnexioner bag,
han gad ej konvojere
og sejle tyndt i Mag;
det kunde, mente han, enhver)
som var og kaldtes Sekretair.
Han gad nok avancere,
men ej som Peder Flere.
Der maatte Noget staa paa Spil
og Noget gaa paa Kant;
jo højere, des bedre
han Spillet immer fandt;
en Orm ham stedse nagede,
og Løwendahl han plagede;
saa fik han »Ormen«: atter.
»Sej!'< raabte han. »Det batter!«
Om Nv-taarsdagen, Anno Tolv,
vi løb til Fladstrand ned,
og straks igen til Sverig
og ind paa Elvsborgs Rhed.
^A Baadsmanden fortæller.
Dér drilled vi en svensk Fregat;
den vilde have Snaven fat,
men »Ormen« fra den smurte,
som vi bestandig gjorde.
Og siden løb vi ud og ind
i hver en Krog og Vig
og førte med de Svenske
paa egen Haand vor Krig.
Snart var vi hist, snart var vi her,
og bragte Fjenden i Gevæhr
og snapped bort hans Lodser
og banked hans Matroser. •
Vi jaged Svenskens Hukkerter,
skøndt vi var kun de Smaa,
vi tog hans Rokkebaade,
hvor bedst de var at faa.
Tilsidst saa var der intet mer
at ta'. Og hvor der intet er,
dér siger Præsten Amenl
Saa løb vi hjem til Drammen.
Baadsmanden fortæller, ^c
Og saa fik Visen anden Lyd,
og Ormen gik sin Vej,
i Stedet kom Fregatten,
vor Løwendahls Galej.
Og Wessel fik en lang Instrux,
den lød, han skulde sejle flux;
og Chefens Øjne skinned,
som om de var fortinned'.
Han kaldte os paa Skansen frem
og læste op sit Brev;
det faldt jo noget langværts
hvad Herrerne de skrev;
men Meningen var ganske klar:
vi skulde ta* hvad Svenskens var,
og banke ham saa længe,
vi kunde sammen hænge!
Det gjorde vi paa bedste Vis
og af et ærligt Sind,
og Den, som ej kan se det,
maa være meget blind;
3
2 5 Baadsmanden fortæller.
hver Planke og hver Bolt ombord
kan sande disse mine Ord, —
dér ligger jo Fregatten
saa stolt, som En kan ha' den.
Og som den ligger dér og ser
paa andre Skuder ned,
og ønsker blot at fare
ud paa en aaben Rhed:
saa banker der i Chefens Bryst
et Hj ærteslag med samme Lyst;
Gud la' det længe banke 1
det er min simple Tanke.
MELLEM DRAGONER.
1 Marts, da Isen just var brækket op,
og Vandet koldt, og Vejret ikke mindre,
brød Wessel ud. Kun Is kan Wessel hindre.
Om Luftens eller Vandets Kuldegrad
han spørger ej. Naar blot hans Skib kan flyde,
er han til Sejlen klar og til at skyde.
^8 Mellem Dragoner,
For Torekow, paa Grænsen mellem Skaane
og Halland, duved op han med Fregatten.
Dér kasted Anker han og laa om Natten.
Den næste Dag bemanded han Chaluppen.
Han havde spændt sin Kaarde omkring Kjolen,
men havde ikke taget med Pistolen,
som ellers var hans trolige Gelejder;
af hvilken Omgang aldrig han blev ked.
Han var en Mesterskytte, som man véd.
Hans Folk var, som han selv, kun let bevæbnet.
En havde med sin Øxe, En en Pike;
man vented sig en Rotur — Fjender ikke*
Han satte Kursen lige ret mod Land,
i Haab'ved Trusel eller ved en Skilling
at kunne spørge Nyt om Fjendens Stilling.
Mellem Dragoner. ^o
Han sprang iland. Der laa den lille By
med sine lave, rødstensrøde Hytter.
Han standsed. Holdt der ikke hist en Rytter? . . .
Aa hvad I En Rytter mer, en Rytter mindre!
Det gaar tillands vel, som det gaar ombord:
man kan jo stole paa sin Skudes Ror
og løbe væk fra Fjenden, hvis man ej
kan magte ham. Helst holder man ham
Stangen ;
men nødig fler' end To om En ad Gangen 1
Og Wessel kommanderte fremad Flokken;
selv løb han forud i en saadan Fart,
at han var skilt fra Baadens Mandskab snart.
40
Ahllem Dragoner.
Det var hans Skik ; han kunde ej gaa langsomt.
Han løb og sprang, og som han var i Springet:
For Djævlen! raabte han. Han var omringet.
Dragoner her og der, paa alle Sider.
Staal raabte de. Staal skreg han; Notabene
til sine Folk, som lod ham dér alene.
De vendte flux, da Rytterne de saa'.
Bort i Chaluppen de fra Stranden roede
og efter Chefen som Kameler gloede.
Da bed han sig i Læben, og med Kaarden
i Haanden snurred rundt han som en Top,
og løb tilbage. Hej, det var Galop.
Galop paa Liv og Død. Galop dér bag ham.
De svenske Heste kunde ogsaa springe,
og Rytternæven svang den nøgne Klinge.
Mellem Dragoner. a\
Tre var de Karle, som paa Stranden kasted
foran den kække Søgut Hesten om
og raabte pustende: Hej, Dansker, kom!
Fly hid jer Dyrendal, Hr. Officer.
For Tnsend! giv Jer, og vær ikke galen I —
Og Klingen lyned, Hesten svinged Halen.
Der stod han, Peder Wessel, En mod Tre.
Han slog en Bule harmfuld sig i Hatten:
Velan; her er min Kaarde. Kom og ta' den!
Den forreste Dragon i Skægget smisked
og rejste sig i Sadlen med et Buk,
og strakte Haanden frem og — fik et Hug,
som gennem Handsken skar, saa Haanden dingled.
Av! brøled R>'tteren og tog paa Vej,
men Wessel lo og raabte: Dengang q'I
42
Mellem Drasroner.
i>'
Og som en Hjort, der jages gennem Skoven
og bøjer let og smidig af, saasnart
en Hindring standse vil den lige Fart,
saa for han ind iblandt og rundtomkring
de skræmte Dyr, som stejled dér paa Sandet,
og med et højt Hurra sprang han i Vandet.
Det kendte han. Med Kaarden mellem Tænder
han vaded ud, saa langt han mægted bunde,
og svømmed saa det forteste han kunde.
Han svømmed, men de svenske Heste ej.
For dem nok Badetiden ej var kommen;
de vendte om, da Vandet naaede Vommen.
JlelUm Drage n£r. ^^
Hans lange Haar drev efter ham derude;
det blev en Sldve, da med sure Miner
Hestfolket løsned deres Karabiner.
Han dukked ned og dukked op igen;
tilsidst man kun som liden Prik ham skimted
og Kaarden, som i Solen stedse glimted.
De roede ham imøde med Chaluppen
og fik ham hevet ind og bragt ombord.
Han rysted sig, men mæled ej et Ord.
Vaad som han var, han peged blot mod Masten.
Dér fik hans Folk, hvad der var vel fortjent;
og Chefen tåled saa, da Alt var endt:
I løb jer Vej. I selv maa bedst afgøre,
om ej et Hug var bedre af en Sabel,
end Tamp for Masten af min Skibs-Konstabel.
AA Melletn Dragoner.
Men Hver sin Lyst. Jeg takker nu min Gud,
at Liv og Førlighed jeg har beholdt, —
skøndt, jeg maa sige, Vandet var lidt koldt! . . .
PAA KANONER OG POKALER.
Uen Nordsø vælter sit mørke Vand
og skyller forbi Kap Lindesnæs;
der vugger en Skude med Sejl paa Rand,
den syner som en af de vilde Gæs;
den nejer med Stævnen, den vipper med Spejlet;
aldrig en kækkere Vildgaas har sejlet
hen over Bølgernes Vej —
og det er Wessel ombord i Fregatten
Løwendahls Galej.
^^ Paa Kanoner og Pokaler.
Og sel hvor Kimingen graaner let
og Bølgen drejer sit tunge Hjul,
dér stiger bagved de hvide Skvæt
en anden Sejler, en anden Fugl;
for revet Kuling de Tvende skyder
afsted over Søen, som friskere bryder
med hulende Bølgedrag —
og Wessel staar paa sin Skanse og kigger
efter den Fremmedes Flag.
Og Solen, lider saa smaat mod Hæld
og gyder i Havet sit gule Skær.
Da Klokken er halvgaaen Sex saa vel,
de Tvende er kommen hinanden nær.
Den Fremmede toner en engelsk Stander
og engelsk Flag; men Wessel han bander
den Ed, som han lider bedst: —
Nej, Fanden annamme mig, tror jeg ham ikke.
Gutter, nu skal vi til Festl
Paa Kan^^n^r og PokaUr. aJ
SieuT Wessel viser et hollandsk Flag,
han gemmer sit eget til rette Stund,
og Krudt og Kugler til glatte Lag
er lagt igennem Kanonens Mund;
med Et staar Røgen i rundede Borde
ud fra den Fremmedes Laaringsporte,
det engelske Flag er væk —
i Stedet spiller de gule Tunger
i Blaat fra den vippende Hæk.
Filuri saa fik Du din Mund paa Gled;
Konstabel, tre Skud; giv Agt, brænd løs I
tildæks med Hollænderkluden, hiv ned!
hejs Kongeflag op og den røde Gøs!
Og Wessel raaber: Hej Gutter, mærk jer,
om ogsaa den Fremmede nok saa stærk er,
vi stikker dog vel ikke a' . . . ?
og hundred Struber fra for til agter
ham svarer: Gaa paa! Hurra.
aS Paa Kanoner og Pokaler.
Saa brændte de løs, saa langed de ud
med alle Kanoner og Musketten,
og pyntet blev baade Skrog og Klud,
kun sjældent gik Kugler og Knipler forbi;
saa bares der Raab med Eder i Følge
paa Engelsk, paa Svensk og Norsk over Bølge,
men højest Kommandoen lød:
Sej, Løwendahls Gutter, for Kongen og Flaget
vi slaar nu paa Liv og Død!
Saa fulgtes de tungt i den hule Sø
med Undersejl op, i hvirvlende Damp;
som hidsede Hunde, der rasende gø,
saa hørtes de under den vilde Kamp;
saa bed de og flænged hinandens Sider;
den Stoute, som st^ar der, den Trufne, som vrider
sig under det væskende Saar —
alle saa har de kun samme Tanke:
til Døden, for Sejer vi slaar!
Paa Kanoner og Pokaler, aq
I
Og dengang Solen sig lagde til Hæld
bag Sommernattens det lyse Skær,
og Klokken var halvgaaen Ti saa vel,
da brased den Fremmede fuldt sine Rær;
mens Ilden slaar af hans aabne Porte,
han trækker sig bort, som han ikke burde
da raabes der : Gaar Du din Vej ?
og det er de danske Glitter, som prajer
fra Løwendahls Galej.
Sieur Wessel smiler saa bredt dertil,
han lider helt gerne sit Mandskabs Mod,
saa lader han sætte, hvad trække vil,
og atter langs Dækket der flyder Blod:
de sparer ej Krudtet i Arkeliet,
det knitrer og knalder af Musketteriet
igennem Kanonernes Brag —
men endnu skelnes i Glimtet derovre
fra Hækken den Fremmedes Flag.
so
Paa Kanoner osr Pokaler
a
Saa falder Natten, og Kampen dør.
Hver bøder bag Mørket sit Tab iløn,
men næppe har Morgenen kastet sit Slør,
saa kaldes hos Wessel paa Skansen til Bøn.
Først Bibelens, Davre — saa Brændevinen,
og Chefen læser i Andagtsminen,
at begge Dele gør Gavn: —
Nuvel, mine Gutter, en blodig Godmorgen
i Guds og i Kongens Navn! '
Og tredie Gang i den hule Sø
med Undersejl op, i hvirvlende Damp,
som hidsede Hunde, der rasende gø,
de styrted sig ind i den vilde Kamp;
de pynted hinanden det bedste, de kunde,
til Rig og til Skrog var én gabende Vunde:
saa fik de sig lidet at dy; —
en Kende de hviled og Hullerne r
og saa tog de fat paany.
V
Paa Kanomr og Pokahr. z \
Men da de kom sammen den fjerde Tøm
og dænged hinanden paa Haandskud nær,
hver Skude ligned en plukket Ørn,
»
og Vandet syned af Fuglenes Fjær;
og Krudtrøgen hvirvled og Stykkerne braged,
og Wessel han kigger derover mod Flaget:
Ja bi Du kuns en Minut 1 —
da springer til Chefen Konstablen og mælder:
Kaptajn, det skorter paa Krudt I
Du primer, Konstabel, ved Tordenens Gud I —
Kaptajn, Gud bevare for Løgn min Mund:
om mere der er, end til fire Skud,
saa hæng under Nokken mig op som en Hund I
Og Wessel han bider sin Læbe, og knuger
mod Brystet sin Raaber, imedens han sluger
den Mundfuld, der kom ham paatvers; —
vred staar han paa Skansen og hugger i Luften
med Raaberen Kvart efter Ters:
52
Paa Kanoner og Pokaler.
".^^ -^-^^-^ -*^—
Saa op da med Roret; Trompeter, her!
far over i Jollen og læg ham ombord,
og bed ham, saa sandt han har Flaget kær,
at fly mig lidt Krudt paa mit ærlig' Ord;
bedrøver mig meget, jeg ikke kan entre,
men Søen er hul, jeg vil nødig kæntre
og rage ombord i hans Stavn; —
Du hilser fra Wessel, og spørger til Gengæld
om Chefens og Skudens Navn I
Og sig ham, Trompeter, han slog som en Mand,
det skal jeg bedyre med Haand og Mund,
og kunde jeg slæbe ham med mig iland,
jeg gjorde det fluxens af Hj ærtens Grund;
men vil han mig møde, naar Tid er gaaet
og atter jeg Lod og Karduser har faaet,
saa skifter jeg Vind ham og Sol —
og vil han et Glas paa min Hytte drikke,
saa er han min Gæst paa Parol!
Paa Kanoner og Pokaler. c^
Da saa' man de tvende Chefer at staa,
enhver paa sin Skanse, med Raaber for Mund,
og fredeligt Skuderne sammen laa,
som nyssens sloges af Hj ærtens Grund;
saa svang man Pokaler med Hurra i Følge,
og Taabte paa Engelsk og Norsk over Bølge,
og Vinen den funklede rød —
»Paa Gensyn« var Skaalen, og Glassene blinked
og svandt dybt i Nordsøens Skød.
Og se, hvor Kimingen graaner let,
og Bølgen drejer sit tunge Hjul,
dér duver nu bort bag de hvide Skvæt
mod Nord og mod Øst en vingeskudt Fugl;
med vaklende Stænger to Sejlere skyder
afsted over Søen, som toppes og bryder
med hulende Bølgedrag —
og Wessel staar paa sin Skanse og kigger
efter den Fremmedes Flag.
FOR FISCALEN.
IMu blev der et Røre blandt alle Parykkerne,
blandt samtlige smaa Misundelser ;
den hinkende Klaffer kastede Krykkerne,
den havde nu fundet »Begrundelser«:
En Pebling har sprunget os Alle forbi;
hvad kan han? en Smule Fribytteri,
som gælder ej mer i Etaten;
nu springer han alle Hensyn til Staten
og til Majestæten over;
For Fise alen.
55
man tænke: den Tyveaars-Hvalp han vover
at tage det op med sin Overmand,
uden endda at være istand
at slæbe ham hjem som Prise;
og for sin Frækhed tilgavns at vise,
saa drikker han Fjenden til paa Pokalen, —
nej, nu skal han Kronedød for Fiscalen!
Og de, som har Kongens Øre,
de tuder saa længe deri,
til Kongen lader sig røre
og skriver: Beordre Vi
Vor Kapitajn-Lieutenant Wessel paastand
at rappelleres fra Norriges Land
og svare for Retten med samt sin Fregat,
hvorlunde han udi den hafte Combat
har holdt sig til Sø- Artiklernes Bud; —
og dermed sker Vores Villie.
Befalendes Eder Gud!
c 5 For Fiscalen.
Saa skrev de og skrev og stævned ham ned,
og Wessel gav Møde. Da blev der en Glæde
blandt alle hans Fjender — og de vare mange -
men Vennerne var jo lidt bange.
De gav ham det Raad: Far sagtelig freml
Wessel han slog med Haanden ad dem;
hans Ansigt tog paa at lyse:
de skulde kuns lidet ham kyse!
Og Wessel gik frem med sin Skibs-Journal:
kom an, Hr. Fiscai;
nu leger vi Tampen brænder,
men se til, hvor Legen ender!
Saa skrev de og skrev og protokollered
og krydsforhørte og Svaret notered.
Vidner blev førte,
Ed deponeret.
Udsagn blev hørte, i
intet mankered,
og Akterne voksed til Vognmandslæs, -
da var Peder Wessel først ret .i sit Æs.
For Fiscai en.
57
Han syntes, han stod ombord i sit Skib
og havde Kanoner og Sejl at regere,
han syntes han var i Beknib
og skulde sig flinkt retirere:
for Sejl og Kanoner han mødte kun Penne,
de Herrer de sad dér med Alvorsmine —
da brugte han sig behænde
og fired paa Varpets Line;
og alt soni han fired, et Slag han slog,
og sejrende ud af Actionen sig drog;
og Sø-Fiscalen blev rød i Kammen
og stænked en Klat i sin store Bog,
og Herrerne stak udi Retten
hviskende Ho'derne sammen.
Men Sø-Fiscalen sit Indlæg gjorde:
Hvorledes dog Monsr. Wessel turde
saalunde skalte med Kongens Gods,
og exponere sit Skib mod Fjenden,
og ikke ta'e Fordel af Vinden
og retirere betids sig bort?
c 3 For Fiscalen,
Item saa var det Etaten en Tort
at høre bestandig den samme Bravade
om alt det Mod, som saa lidet nytted;
og havde ham end Majestæten beskyttet,
saa var den uværdige Gasconade,
den med at drikke tilpægls med sin Fjende,
for grov til at kunne kvitteres; —
man burde ej længer fare gelinde:
og bør Monsr. Wessel derfor mulcteres,
og videre, til han vil lære
lidt mere forsigtig at være,
ifølge Ethundredogtoogfirs
i Loven at degraderes! —
Da tog Peder Wessel til Pennen og skrev
de Herrer i Ober-Krigs-Retten
et saalunde lydende Brev:
For Fiscalen.
59
Jeg sender Fiscalen 'min Hilsen og samtlige
Herrer,
Høje og velbaarne Mænd; — min Dom staar for
Stund.
Skælm giver mer end han har, jeg er kuns en
simpel
Søgut, jeg fører det Sprog, som mig Nidkærhed lægger
i Mund.
Ringe jeg skulde kun føle mig selv mod Fiscalen,
om ikke
netop hans Visdom var klejn — at sige tilvands;
tog jeg Bestik efter ham, ja saa burde jeg sikkert
sættes i Mulet, men det gaar nu forskelligt tilsøes og
tillands.
Ilter jeg er; ja maaske: men naar Æren man slaar for
og Flaget,
saa maa man passe sit Snit; thi Æren er rap.
6o -^<^^ Fiscalen,
Kom jeg Fiscalen paa Siden — og han var ipin
Fejende —
maalte jeg først ej hans Klyds, men tog straks i Fyren
et Nap.
Sloges han .da som en Karl, og jeg kunde ham ej
kujonere,
hvorfor da ej salutere og drikke hans Skaal?
Ja hvis en saadan han var, og han bravt havde
fægtet,
gjorde han ej for et Glas eller to vel det emsige ,
Skraal. •
Sømand jeg er og Soldat: jeg skriver mod Godtfolk
ej Aet er;
skulde jeg skrive mod nogen, det blev vel mod
ham,
For FiscaUn. 5 1
som, naar en Snav eller Hukkert, endsige Fregat-
skib,
er ham af Kongen betroet, gør det Betroede Skam.
Item hvad angaar den Skade, jeg nys i Attaqven har
faaet,
da staar jeg ved, at Kanonen hun haver sin Vægt,
samt er et sligt Instrument, som saa temmelig
lader
se, hvor det træffer en Mast eller Mand, sin alvorlig'
Effect.
Sluttelig holder jeg for, at hvad Hr. Fiscalen
belanger,
burde vedbørlig han næses for slig Occasion,
at ej en brav Officer for Fremtiden udi det
mindste
frygter for Bogstaven mer end for baade Skib og
Person 1 —
52 F^^ Fiscalen.
Saadan han skrev. Hvordan det blev læst
i Retten, 'ja derom intet forlyder;
men lige med Et v^r Actionen som blæst
bort, og intet ivej'n.
Wessel blev udnævnt til Orlogs-Kaptajn —
det blev nok Fiscalens Snyder.
å
I CHALUPPEN,
ivong Karl er kommen fra Tyrkens Land —
ved Sadlen hans Støvler hænger.'
Stralsund vil han holde trods Mord og Brand
Stralsund kan ej holde sig længer;
det hagler med Jern, det sneer med Bly,
og Dansken er alt i den ydre By;
Kong Karl maa fly —
haardt Sverrige til ham trænger.
64
OgJpV^fssel staar paa sin ny Freeat,
den har han fra Svensken faget;
den Hvide Ørn AH han haardelig fat,
. nu bærer den Q|pdfcbrogsflaget;
han sattes paa^agt for Kongen at ta'e,
tre Skibe skulde han med sig ha;
hvor bliver de a'? —
de kniber nok ud' af Laget.
• å
Decembertiden tilsøs er slem ' —
aa ^a^ man kan have den bedre I
djjP&inker, de luner nok Redens Gem —
da vover jeg Ørnens Fjg^dre!
Saa spejded han Dage og Nætter itræk,
men Hjælperne holdt ham bestandig for Gæk;
Kong ICarl slap væk —
thi Heldet vil Helten hædre.
Kong Frederik sad udi Pommerland,
og han lod de andre skyde;
en Konge maa holde sig borte' fra Brand
og Mord, for Folket at fryde;
/ Ck4iimf>ffft. 65
...•s.^-v,v N-S.N.-v'N.'VN.'S.'S.'N.N.-V "^^-V "S. •«■ -VS. 'N,*\. "v %. ^ '
han sad i sit Telt i sit Hoved-Kvartér
og saa' paa sit Kort og sin Stabsofficer:
De skyder ej mer? —
Nej, Sire, Kong Karl han fly'del
Men Wessel fik Breve og kongeligt Bud
til Hovedkvarteret at bære,
thi smykked han sig i sit bedste Skrud,
da han skulde have den Ære;
saa lod i Chaluppen haa ro sig iland,
at hilse paa Kongen, samt deribland* —
han var jo Mand
for sligt — sig en Gunst at begære.
Dér sad han saa kæk i sin fulde Stads,
som om han til Bryllup var buden,
med opkrempet Hat og med blankt Kyrads,
i Galla til Støvlesnuden;
og agter 1 Baaden hos Wessel befandt
Hr. Løwenørn sig. General- Adj utant,
og — det er sandt —
adskillige Herrer foruden.
66 I Chaluppen.
Chaluppen slingred, og Wessello
og tog til sin Daase blandt andet:
Den skænked mig Kongen I De Herrer maa tro,
min Pris er forsvarligen blandet;
mod Søsyge hjælper Carotten-Råpé,
og se disse Stene paa Laaget — ja se! ... .
da, ak og ve,
for Daasen af Haanden i Vandet.
Men hurtig som Lynet bagefter han sprang, —
kom op med et arrigt: For Fanden!
og dykked forgæves Gang efter Gang -^
da hev de ham ind, trods hans Banden.
Dér sad han, og ærgerlig tænkte han paa,
hvor snart selv en kongelig Gave kan gaa —
men Herrerne saa
den ene stum paa den anden.
ADELSMAND.
»iri jeg er som Fuglen under Sky,
og jeg gaar lige paa som Havets Bølge:
Majestæt! der er ej Krudt og Bly,
hvorfor jeg skulde som Poltron mig dølge.
Majestæt I jeg lever af den Luft,
som bølger stedse om Jer høje Naade,
men hør et Ord: der er saa mangen Schuft,
som spinder mod mig sine Rænke-Traade.
5''
68 Adelsmand.
Majestæt 1 den Hvide Ørn jeg tog,
i Flugten greb jeg Fuglen under Vinge;
stændig jeg med JØrnen siden jog;
nu hugger Fuglens Næb i Svenskens Bringe.
Majestæt I jeg er en fattig Gut,
der bejler stedse til Jer høje Naade:
Gør mig til Kommandør-Kaptajn til Slut
og lad mig slaa med Eders Nordsøflaade!
• • • •
Men Svaret det blev et andet,
end Wessel havde sig tænkt;
Kongen han sad i Teltet,
haardt af den Hidsige trængt;
og Kongen tog til sin Daase
af Guld, med Stene om Kant,
og sagde: Du tabte den sidste,
ifald man beretted mig sandt!
Omstændelig, skal Du vide,
jeg følger din hele Færd;
Du øder, hvad man dig skænker.
Du kaster med Penges Værd;
Adelsmand.
69
Du kaster vel, skal man fornemme,
dig selv med det første bort —
men vogt Dig, Wessel, for saadant,
det blev mig den værste Tort I —
Og Helten stod dér med Hatten
i Haanden og Øjet mod Jord,
og bed sig i Læben og kunde
ej finde et eneste Ord;
da følte han noget falde
ned i sin Hattepul;
det tynged, han tog det og vej ed
det meget sigende Guld.
Og Kongen rakte ham Haanden
og smilede naadigt dertil:
En Konge kan ikke gøre
Alt hvad han ønsker og vil;
men hædre han kan en Frimodig,
som viste sig brav og bold —
naa! byd mig en Pris af Jer Daase,
Hr. Kapitajn Tordenskjold! —
^o
Adelsmand.
Paa Knæ deii Modige tumled
og famled mod Kongens Skød,
og rejste sig atter, mens Blodet
op gennem Kinderne brød:
Hvad Sa . . . Majestæt, tilgiv mig,
men hedder jeg Tordenskjold,
saa skal jeg nu dundre og lyne
Svensken Fanden ivold!
TORDENSKJOLDS FLAGSANG.
Ug atter paa sin hvide Ørn han for
og lo i Luften frem, mens han betænkte,
hvad Kongen med et saadant vægtigt Ord
til saadan liden Snusedaase skænkte;
han følte Ørnen blive dobbelt stor,
i Farten spile dobbelt ud sin Vinge; —
nu skulde han, og for sig selv han svor,
til Kommandør — ja Skoutbynacht — det bringe:
72 Tordenskjolds Flagsang.
Fri stander jeg
som fri Mand paa min Skude,
Kongen er med mig,
jeg er Adelsmand;
lad nu de Hunde
kun i Krogen tude:
aldrig at bide
var. de ret istand.
-Første Vers er ude,
Wessel er begravet,
evig sover han —
men Wessel er en Spøgefugl,
han gaar igen ved højlys Dag paa Havet.
Stig af dit Dyb,
af Kølvandsfurens Striber;
elsk mig og styrk mig,
Hjaertensven og Bro'r;
bland dig i Vinden,
som i Riggen piber,
støt mig i Bygen,
vaag ved Skudens Ror.
Tordenskjolds Flagsang. nx
Hjælp hvergang det kniber!
det har Wessel kunnet,
mens han var ombord —
og jeg skal være evig dig
indtil mit sidste Timeglas forbundet.
Herre, min Gud,
mod Dig er jeg kun ringe
Stakkel, som trænger
til Din Assistens;
tag mig og Ørnen
naadig under Vinge:
faar jeg et Grundskud,
hold mig Skuden læns!
Saa skal jeg nok bringe
det til noget Meget,
— Admiral kan hænd's —
thi jeg og Peder Tordenskjold,
vi To har endnu ej for Noget veget.
HA Tordenskjolds Flagsang.
Og mens han saadan stod og tænkte paa,
hvorlunde Fremgang nok han skulde faa,
og mens han som et Barn gentog bestandig
det dyrebare Ord, det nye Navn,
saa lyste der en Ild, og det en mandig,
i Øjets Ørneblik; op til sin Favn
han syntes at han kunde Verden knuge;
han maatte ret med Vold det Udraab sluge,
som fra det altfor fulde Hjærte brød; —
saa slog han ud med Haanden, og han talte
til Flaget.
Som en Sang hans Tale lød:
Jeg vil slaa for min Konge og slaa for mit Flag,
det vil sige: at slaa for deh gode Sag;
saa lærte jeg fra jeg var ganske liden,
og den ABC har jeg brugt hele Tiden.
Tordenskjolds Flagsang. 7 C
Skrædderdreng var jeg,
det staar jeg ved,
. Tordenskjold er jeg,
Wessel jeg hed:
saa faar den ene vel dække den anden.
Jeg frygter min Gud, og gi'er Fjenderne Fanden.
Jeg hlar tjent mig franeden op til mit Flag,
jeg har gaaet i Skole i Kuglernes Lag;
de mener jo nok, jeg er ikke dannet:
kom kuns, I Pedanter, herud paa Vandet I
Lange Tabeller
bruger vi ej
dér, hvor det gælder
Dig eller mig;
medens / slog paa Papiret Slaget,
har Fjenden jeg fejet? jland — eller taget.
Jeg vil stævne de Godtfolk hid for mit Flag,
som forlanger Mirakler hver eneste Dag;
jeg har nok forvænt Jer ved første Lekse:
en ærlig Sømand han kan dog ej hexe.
76 Tordenskjolds Flagsang,
Fanden annamme mig,
gaa eders Vej!
hvem skulde skamme sig,
I eller jeg?
Tog jeg en Prise, ja saa tav I stille —
jeg hørte Jer kun, naar det gik mig ilde.
Det er derfor jeg føler mig bedst ved mit Flag,
for jeg hører Jer ej under Stykkernes Brag;
der ei^ mere Raison i min mindste Pjece
af Jern, end der er i jer fineste Næse:
Har kun mit Dæk jeg
ryddet til Slag,
har over Hæk jeg
hejset mit Flag,
og vil Vorherre saa læmpe ved Blæsten —
saa skal jeg nok klare mig selv for Resten 1
DYNEKILEN.
Uet lyder som et Sagn, som en længstforstummet
Sage
fra Dideriks og Videriks og Barbarossas Dage;
de gamle Pergament -Skrin, berørt af Troldmænds
Stav,
udspy Kong Artus' Kæmper af deres mugne
Grav:
yS Dynekilen.
de flokke sig, de tygge
paa Skægget, mens de skygge
for Brynet med den Jernhaand, som længst var mat
og kold —
de vækkes op ved Lynet fra Peder Tordenskjold.
Er det da ej et Æventyr, en Ammestue-Sage ?
Betænk: i Falbeladernes og Bukkelhaarets Dage,
da som en Poppegøje man pludred Tysk og Fransk
og Bonden var et Asen og Herren udenlandsk,
da Folkets største Glæde
var se paa Hoffet æde,
og dengang Ludvig Holberg paa Sproget retted
Stil —
da slog hin Trondhjems Viking sit Slag ved Dynekil.
Der stander udi Asien et Fjeld med bratte Sider,
som Solen med et Ildkys af sine Læber svider;
Dynekilen', 70
dér mejsled Ørknens Konger i dunkel Kileskrift
for Seklers Karavaner saa mangen mørk Bedrift;
og Granskeren gi'er Møde
og læser om de Døde,
mens Karavanen mumler frem sit: Allah! giv os
Regn. —
I Norden taler Fjeldet foruden Billedtegn.
Der er en Krog i Norden imellem tvende Lande,
en Vig, hvor Havet Qæler sig med sine kolde Vande,
dér brummer Vinden over den vaade Bølges Grav:
den synger Sjælemesser for mangen Kæmpe brav,
og Bølgerne de springe,
og Fjeldets Sider klinge,
som klang der ud af Stenen en Æventyrbedrift. —
Kom, Sømænd, lad os læse den Dynekileskrift!
Kong Karl, den Heltekonge, vil Norges Klipper
gæste
med Tusinder af Stridsmænd og Hælvten af Heste;
go Dynekilen.
for F'redrikshald han lægger sig, — den Sten er ham
lidt haard;
af Stenen slaar han Gnister, men trægt det Arbejd'
gaar.
Saa er hans Bud og Vilje:
Kom snarlig, min Flotillie,
fra Gothenborg med Kugler og Krudt og Proviant!
Og Flaaden drog paa Veje, — men Maalet ej den
fandt.
Stromstjerna hedder Føreren, — han hed nok nylig
Knappe.
Kong Karl har fæstet Stjernen paa hans borgerlige
Kappe;
med Adelskaaben svor han at dække Havets Strøm
og Flaaden med; — men Klæder kan rives paa et
Søm:
Og Tordenskjold gør Sejl, han;
han er saa haard en Negl, han;
han svor at rive til sig alt Krudt og Proviant; —
i Dynekilefi laa det; dér Tordenskjold det fandt.
Dynekilen. 8 1
Det var en Julimorgen ved Sverigs Kyster golde,
og Solens Globus rulled op bag Taagebankens
Volde;
en liden Luftning rejstes, saa let en Morgenvind,
i Løvens Gab den peged, mod selve Døden ind:
belyst af Dagens Lue,
hvor bratte Klipper true,
hvor der er knap Passage for hundred Alen Vand,
blank bored Havets Kile sig dybt i Fjendens Land.
Dér ligger han, Stromstjerna; dér fandt han sig et
Gemme;
paa Svensk man har det »roligt«, man føler sig saa
hjemme;
den halve By har været den Nat til Bryllupsstads,
ombord hos Flaadechéfen er Resten til Kalas:
»Stenbocken« er en mægtig
Stykpram, hvor Chefen prægtig
beværter hver, som mangled ved Byens muntre
Fest; —
her byder Tordenskjold sig — ubuden — selv til Gæst.
32 Dyfiekilen,
Han lover sig en Mundfuld, en dygtig, kan man
tænke.
Blandt svenske Flaadens Borde han agter sig at
bænke;
der er to Snese Skuder i Alt^ med stort og smaat,
Halvdelen er armeret — den smager dobbelt godt;
selv mægter han at byde
kun over Syv, som skyde,
men disse syv har Tænder, som nok kan gøre
Gavn;
spist har de før hos Svensken; — her er de, nævnt
ved Navn:
Fregatten Hvide Ørnen; — den bytter han ved
Gildet
med Hjælperen, en Stykpram, som Mesterrollen
spilled ;
saa kom den raske Vindhund, og Grip hed dens
Kaptajn,
og hvad han greb, det holdt han, i tættest Kugle-
regn ;
Dynekilen. 83
Og saa kom Kaptajn Tønder —
just heller ingen Flynder;
enbenet med sit Træben han garvet er som Bark;
og endnu to Galejer; og sidst kom Noahs Ark.
Det var en Julimorgen, og Tordenskjold han pejled
det snevre Sund, mens sagtelig hans Skuder fremad
sej led;
han skrev nys Majestæten et Brev: Jeg er en Mand,
enfoldig — men jeg elsker mit fattig' Norges Land!
Bestandig la'er han raade
sit Hjærtes Tænkemaade;
og som han er behjærtet,*og der just er god Vind:
saa sætter lige lukt han i Dynekilen ind.
Hans Folk ombord paa Flaaden er nye Gaster alle;
frivillig gav de Møde, saasnart han hørtes kalde;
blandt menig Mand hans Navn er en god og gangbar
Mønt,
og klinge gør Metallet og slides aldrig tyndt;
6*
84 Dynekilen.
men Ørnens gamle Drenge, <
som fik saa mangen Flænge
omkap med Skrog og Rejsning, med Tømmer og med
Klud,
dem skafifed gode Klæder han; — de gamle var
slidt ud.
Saa stævner han i Spidsen, begærlig efter Striden,
og da han er Fregatten, den Vindhund, klods paa
Siden,
saa raaber han til Grip: om han ogsaa var parat
at tage denne Morgenstund med Svensken en Dravat,
og være med at -spille
paa Hakkebræt til Gilde,
og pudse Stjernen inde paa Strømmen rigtig klar? —
Ja; vi har Dagen for os! var Kammeratens Svar.
Og Dagen kom med Opsang af Piber og af
Trommer ;
det snevre Hul derinde knap Gæstebudet rummer;
Dynekilen. 85
Og »Vreden« og »Bellona« dem gælder første Skaal;
snart strømmer Drueblodet, iskænkt til bredfuldt Maal;
men Svenskens Krigsgudinde
hun famler som iblinde,
hun kan ej ret faa Sværdet ud, det volder hende
Mas; —
'dyrt købte Svensken ofte sit Hang til Kalas.
Dog er desaarsag ikke for Haanden han en Sinke,
han kan en Skaal besvare med andet end at klinke,
i Bordet kan han trumfe, saa Glas og Flasker gaar
ad undas, medens Haanden paa Kaardefæstet slaar;
og Kaarden kan han trække
og falde ud og dække
sig som en vaabenøvet og mandig Kavaler. —
Og da var Klokken noget over Fem og tre Kvarter.
Saa kom to fulde Timer, hvor Svensken var i
Aande,
hvor »Vreden« gik »Bellona« helt punktligen til-
haande,
36 Dynekilen.
hvor Sjoblads »Stenbock« stødte og brugte sine Horn,
hvor »Kastor« og »Ulysses« tog Dansken paa Korn,
hvor »Pollux« og hvor »Bjørnen«
faldt i med »Hvide Ørnen«,
hvor »Hekla« og »Proserpina« lod høre Helveds
Brag,
og »Hektor« og »Achilles« var enige den Dag.
Det var to lange Timer, hvori kun Dansken haled
og hev i Spil og Aarer, som Førerne befaled;
det var to Prøvens Timer paa koldt Vand i Blod,
paa Sømands Disciplin, paa Soldatens største Mod;
de tykke, tunge Pramme
— og Ørnen med det samme —
d^e skulde slæbes fremad, thi der var fattig Vind,
og lægges paa Musketskud under Fjendens Ildsvælg
ind.
Og Gutterne ved Spillet sank døde ned som Fluer,
— der lød ej Hurraraaben, og svunget blev ej
Huer —
Dynekilen. 8?
langs Aarebænkens Rader faldt Vittigheder ej,
— de svenske Kugler baned sig saa blodig en
Vej; -
men dér hvor Gasten rørtes
af Dødens Haand, dér hørtes
et Suk, en Tænderskæren, og saa en Ed — lidt
plat — :
Den Oride ta'e i Svensken, naar først vi faar ham
fat!
Og midt i Kugleregnen, i Damp og Røg og Bulder,
ses Tordenskjold paa Dækket saa tæt og bred om
Skulder,
hans Øje som en Musvaag paa Byttet fast er vendt,
brunrød er Pandefuren og Aaren staar spændt;
da spiller Blikkets Flamme,
han ser de svære Pramme
med deres Bredsid' svajet tæt op mod Fjendens
Ild:
Nu da, Gud være lovet 1 nu, Gutter, slaar nu til I
88 Dynekilen.
Da slog de, saa hvert Ribben i Svenskens Sider
'knaged,
Kanonerne de brøled og Plankerne de braged,
Stangkugler for og Knipler og Skraa og Søm og
sligt,
som lod Effecten kende: man laa jo ganske digt;
og Tordenskjold laa tættest
paa Fjenden, hvor han lettest
og varmest kunde Maden servere fra sin Kok; —
og noget over Middag fandt Svensken det var nok.
Stromstjernen var den Første, som løb sin Vej fra
Fadet,
men Kniven lod han ligge paa Bordet vendt med
Bladet
mod Sejerherren. Saadan en Stjerne han er snild:
sin Løjtnant lod han sætte ombord paa Skuden Ild;
han vilde ogsaa rende,
men Grip tvang ham at vende
og vise sig, hvor Lunten til Krudtet vel var lagt;
og saa blev Lunten slukket og ved Lugen sat Vagt.
Dynekilen, 89
Dér laa Kong Karls Flotillie og røg af alle Porte,
og Folkene var skudte, og Førerne var borte;
og Grip og Tønder hasted omkring, hvor Ilden brød
og Lunter hang tre Tommer knap fra den visse
Død.
Vorherre dem forundte
at snappe mangen Lunte;
dog sprang et Skib i Luften med samt en Sø-
kadet, —
men han kom ned paa Benene; for saadan En er
let.
Saa varped man og slæbte og haled ud af Sundet
med Alt hvad flyde kunde, til Mørket var oprundet;
igennem Natten lysned dog Skud den hele Vej;
tildørs de Gæster fulgtes. Skrabud der mangled ej;
men ligemeget: Hullet
var tomt; paa Dansegulvet
der rested ej en Jolle; man medtog hvadsomhelst:
og saa var Slaget vundet — og Norge var frelst 1
QO Dynekilen,
Det klinger som et Sagn, som en længstforstummet
Sage; —
men Slægten bør se fremad og ikke did tilbage;
det Blod, som her i Strømme blandt nære Stammer
flød,
det voldte bitre Smærter i Nordens Moderskød.
Og dog ta'er Klippeklangen
bestandig Hj ærtet fangen:
paa Mindets Esse nitter Sagnsmeden i vor Favn
for evigt sammen Tordenskjolds og Dynekilens Navn.
I STRØMSTAD.
H
ør Du, Grip, sagde Tordenskjold,
Fanden ivold
med Parykkerne I
Dér haver de givet mig Snus' i min Næse,
selv Kongen har ladet mig Texten læse,
fordi jeg lod Gothenborg staa, hvor den stod,
og ej lod den splittes for Stykkerne.
Q2 / Strømstad.
En Dannemand slaar
som bedst er hans Agt,
Kongen han lider mig, véd jeg, saa vel,
men Gabel ønsked mig før skudt ihjel,
ja hængt og parteret i Stykker,
forinden jeg blev Skoutbynacht ; —
Fanden ivold med de stive Parykker! —
jeg blir det, som jeg har sagt.
De ønsked nok helst, jeg tog Sverig og Karl
til Prise med et og det samme Skud,
og førte dem med mig til Holmen
med Buk og med sirligt Skrabud.
Gud véd, jeg tog dem saa gerne begge,
naar blot jeg dem kunde paa Siden lægge:
men Sverig er Klipper og Træer og Jord,
og Karl han komtner jo aldrig ombord.
Havde y^^ blot ham paa Vandet,
saa skulde vi se noget andet 1 —
/ Strømstad.
93
Aa ja, sagde Grip, saa var Krigen forbi,
saa kunde vi trække i Stads-Liberi,
og gaa paa de høje Hæle,
og for Kisselinkerne kæle;
saa stak vi vel Reb i de gamle Eder,
og stilled til Thevand i lange Geleder,
og glemte vort saltede Norsk-og-Dansk,
og snøvled Madam! gennem Næsen
til Hoffets Fruer paa Fransk! —
Hør Du, Grip, sagde Tordenskjold,
Fanden ivold
med de Dele!
Nu skal, paa Parol, jeg betro Dig det Hele:
jeg tænker ret nu paa en ny Affaire,
og Du skal min Følgesvend være.
Vort Krudt er iaar vel saa godt som ifjor,
og Kugler og Knipler dem ta'er vi ombord.
Kong Karl i Norge vil atter ind;
94
/ Strømstad.
saa ville vi sætte for hannem en Pind.
Ifjor hedte Pinden en Dynekil*:
Strømstad den hedder iaar.
Men først min Dessein vil jeg sætte i Stil
og Parykkerne Alt rapportere,
at ikke det sker, som paa Elfsborgs Rhed,
og andre Steder, hvor stedse det hed,
paa Omsigt jeg lod det mankere.
Naa! svar mig saa, tror Du det gaar? —
Som Tordenskjold spørger, han Svaret faar.
Den Grip er ej af de mange Ord;
saa tog de tilbørlig Forsyning ombord,
og lagde tre Orlogsskibe paa Rad,
med Stykpramme, hele og halve Galejer,
ud fra Rheden ved Frederiksstad;
og Tordenskjolds Stander fra »Lolland« s
Top over Bølgerne vaj er. •
/ Strømstad.
95
Men Vinden den blæste ham hart imod,
og Prammene sejled kun Fod for Fod;
Arken Noah og Hjælperen med,
de luntede begge saa tungt afstedj
og Strømmen vidste det saadan at mage,
at ogsaa Galejerne blev tilbage.
Saa stod han alene med Skibene ind
gennem Strømstads Gab imod Strøm og Vind.
Han er vokset fra sidst — han er Kommandør,
har Guldmedalje, paa Brystet at bære;
Baandet er blaat, en kongelig Ære,
og vokset med al denne Hyldest og Ros
er ogsaa hans Mod og hans Evne: —
men Strøm og Vind kan han ikke stevne,
om ogsaa han stamper i Dækkets Planker,
da Tiden bliver ham lang.
Han burde maaske slaa Strømstad af Tanker; -
men nu ligger han der engang!
96
/ Strømstad.
Strømstad hedder den liden By,
som laaner af Tordenskjolds Vunder sit Ry;
fra Norges Grænse knap tvende Mile,
den skyder sig just som en Dynekile
ind mellem Klipper og Holme og Skær; —
men Fjorden har Rum for en Flaade,
og Byen har Hus for en Hær.
Kong Karl har kastet sit Øje derpaa,
og dette Øje, det véd man,
er vant at slaa Gnister af Stenen.
Saa trylled en Fæstning han frem over Scenen;
der voksed i Læ bag den skærmende Klippe
af Ildrør et truende, tredelt Knippe,
Kanoner og Mørsere, store og smaa;
og Kongen sagde til Gjerta:
Se her, min Bro'r, skal Du staa!
Kong Karl har givet sin Ordre til Gjerta,
den haarde Hugaf, Generalmajoren:
/ Strømstad,
&
97
Du dækker med Garden Byen og Fjorden,
Du dækker dem, eller Du dør!
Saa lagdes der rundt paa Holme og Øer
Grenaderer, prøvede Veteraner,
som voksede op under Løvens Faner
og skyer, som han, hverken Ild eller Vand,
som fulgte hans Spor paa de blodige Baner,
og aldrig tog fat med Læmpe,
som nu med Kongens jævnbyrdige Mand,
med Nordsøens Viking om Æren —
og helst nok om Sejren vir kæmpe.
Dér ligger da Strømstad en Julinat.
Men Nattens den drømmende Stilhed er borte;
dog er der ej Bryllup og intet Kalas,
Hr. Gjerta han taaler ej saadan Spas.
Kanonerne strække de Mundinger sorte
frem over Værnet paa Laholms 0,
■
lig lænkede Hunde, som vaage og gø.
q8 / Strømstad,
Skarpt gennem Natten den Gøen lyder:
mod Orlogsskibet tilmaals man skyder,
og Kuglen vander for Lollands Bov
og hilser saa flittigt fra Gjerta,
at ej han paa Vagten sov!
Den Nat gik over, og Dagen med.
Vinden hun rørte sig ej af sit Sted;
Strømmen løber af Fjorden ud —
der spurgtes endnu ej fra Prammene Bud.
Med trende Skibe mod tre Batterier
— Karolus, Prins Karl og Prinsesse Ulrika —
det gaar dog, min Død I ikke an;
ja var jeg blot Vindens og Strømmens Mand
men se, rundt om Fjorden, paa Veje og Stier
mylrer Soldater fra Fjeldene ned,
som kendte de til min Forlegenhed! ....
og Tordenskjold stamper i Dækket;
han er bister, skummende vred.
1 Strømstad.
99
Dog, Noah i Arken er med ombord,
og Grip saa kalder han sig.
En Pram er en Pram, har kuns liden Forstand,
men naar blot dens Chef er en Hædersmand,
saa haler man ud, man varper dg ror;
den Modige stedse sig grejer.
Hr. Grip har givet sit ærlige Ord —
ham følger de fire Galejer
til »Lolland«, hvor Tordenskjold venter
og Raads-Flag paa Toppen vajer.
Ja, Kommandøren har Krigsraad sat:
I Herrer, den Hjælper er lovlig plat,
flad i sit Hjærte og flad i sin Bund;
vi ligger og spilder den gode Stund.
Vil Strømstad vi vinde, saa maa vi ej nøle,
den Ledige kan sig saa nemt forkøle.
Skal rask vi ta'e fat, eller løbe vor Vej?
skal vi slaas eller sejle: Ja eller Nej? —
7*
lOO I Strøm stad.
-- ,r '" v~ y^^
Det Spørgsmaal, det faldt jo paa Tordenskjolds
Dæk;
thi toge de Herrer til Pen og Blæk
og skrev deres Ord i Betænkningen ned,
kort og fyndig: De blev, og de stred 1
Og Skibspræsten læste for Flaaden en Bøn,
og sagde til Chefen: Min uilge Søn,
Gud gav Dig dit Liv; vil Gaven han hente,
saa gør Dig bered' ved hans Sakramente!
Og Tordenskjold knæled andægtig. Saa lod
han Blodflaget hejse. Og Slaget stod.
De slog for Strømstad en Julinat,
og Klipper og Holme de skjalv under Slaget;
haard var den Hilsen, og haardt tog de fat,
men her havde Svensken nok Overtaget.
De Skibe de ligge foruden Vind
og vende mod Fjenden Næserne ind.
/ Strømstad. \q\
Og hvergang en Trosse de fik bragt ud,
saa bristed de Varp for de Svenskes Skud;
og Dækkene bliver af Kuglerne fejet,
til endelig Lolland, Tordenskjolds Skib,
mod Fjenden med Siden er svajet.
Da gik det Dig ilde, Karolus, der oppe
med Gjertas Soldater paa Klippernes Toppe;
da spilled de Skibes Kanoner imod dig,
til atter og atter dit Mandskab forlod dig;
Lavetterne vælte, Kartoverne springe,
og Gjerta maa selv, Veteranen den graa,
fugtle med dragen Klinge
Veteranerne til at gaa paa.
Da farer dit Krudtmagasin med et Brag
i Luften, mens netop det gryer ad Dag,
og Tordenskjold staar ved sin vaklende Mast:
I02 I Strømstad.
Hej, Gutter, staar fast!
Karolus, dér brast
dit Værge! — Men Skæbnen bag Skyen
har rullet sit Tærningekast.
Hr. Grip, som flittig holdt Fjenden varm,
maa trække sig ud fra Grunden;
Noah fik splintret sin højre Arm,
og Arken fik Huller i Bunden;
en Eftermand bliver ham hurtig funden:
kun en Minut,
saa ligger han skudt;
skudt bliver Alt, hvad paa Dækkene staar,
thi Solen er oppe, og Svenskens Kugler
durk gennem Skibene gaar.
Saa raaber han, Kommandør Tordenskjold:
Fanden ivold.
/ Strømstad.
103
la' os faa dem afvejen!
Rask, Kammerater,
Søværns-Soldater,
følg mig, saa gaar vi iland 1
Saa springer han selv som den første Mand
ombord i Sophia, Galejen;
men da han er Stranden paa Stenkast nær,
da rejser sig mod ham en formelig Hær,
* og Gjerta han raaber: Giv Agt, læg an . . .1
Det var ham, som kom Dansken ivejen.
Da blev der en Myrden; det strømmed med Blod.
Alt blev skudt ned, hvad paa Fartøjet stod;
og Tordenskjold delte Soldaternes Kaar: —
for første Gang mærket med gabende Saar,
han takked sin Gud han slap bort i en Baad
og kom til sit Flagskib tilbage;
og nu er de dyre, de gode Raad; —
det Strømløb havde sin Hage.
I04
/ Strømstad,
Han blødte saa stærkt som han bløde kunde.
Dog, hvad er ham Blodtab og svidende Vunde?
De tvende Galejer han lod jo derinde,
bestrøget af Skud fra den sejrende Fjende.
Han maatte jo ha' dem;
de skulde ej ta' dem;
det var paa hans Ære saa styg en Plet. —
Da mælder sig villig en rask Kadet.
Kadetten kom lykkelig ind og ud: —
da virked Kadettens Exempel.
I Fartøjet sprang de, og Aarernes Stempel
de brugte, og haled Galejen ud.
Men højt paa dens Hyt, en Skive for Skud,
et Maal for det svenske Musketteri,
sprang udi Paradis-Liberi,
i Adams-Kostumet en Skipper.
/ Strømstad.
105
Og det er den djærve Elias Wulff,
som staar dér og svinger sin Kaarde
og brøler utrolige haarde
Skældsord til Fjenden iland:
Saa sigt dog engang paa en Dannemand,
og træf — om I ellers er dertil i Stand!
Sigt ham paa Navlen
og træf ham i Bagen!
skriv saa paa Tavlen,
at Strømstads-Dagen
havde ét Bytte at vise:
og det var en Mand, som undte Jer ej
engang sin Skjorte til Prise! —
De skød og de skød; men den Modige slap,
hvor meget de svenske Skytter
end mod hans Knap maatte hige.
I06 ^ Strømstad.
Da hørte man Tordenskjold, blødende, sige
Større vi er end vor sejrende Fjende; —
tvi den fordømte Fortræd!
men Æren er frelst — og Skibene med;
og nu vil jeg la' mig forbinde!
OMBORD PAA HUKKERTEN.
rivem sejler under den svenske Val
Decembernatten saa lang?
hvem ejer den liden Hukkert vel
med Raa paa sin eneste Stang?
Hvem huser ombord i den tømrede Stue,
hvem ligger, hvor tusinde Farer true,
som laa han i sødest Behold?
1 08 Ombord paa Htikkerten.
hvem bryder sig Pokker, om Svensken?
Det gør Peder Tordenskpld.
Og Søen brummer sin gamle Sang
om Hukkertens Stævn og Hæk,
og Vinden sætter sin Fløjte for Mund
og spytter sin Trille væk,
og Manden ved Roret faar Munden paa Gang,
han synes den Hundevagt bliver saa lang,
han skifter sin Skraa og nynner
med Søen og Vinden omkap.
Saa mangen en Vise, saa mangt et Stev
om Dannemarks Heltestand
paa Flaaden vanker fra Mund til Mund,
og mest blandt den menige Mand;
hvem Visen har gjort, fik man aldrig høre,
men er der en Sang, som altid faar Øre,
Ombord paa Hukkerte?:. lOQ
trods Baadsmandstampens Kontrol,
saa er det den Vise, som Rormanden nynner
om ham, Peder Tordenskjold:
»Peder Wessel var hans Navn
alt ifra sin Fødestavn;
Skrædder skulde han gerne være;
Pyt! sa'e Peder og løb af Lære:
Stuen er trang, Søen er vid,
dér skal jeg staa min Læretid I«
»Om hvordan han lærte dér
mælder Svensken fjernt og nær;
Peder vidste saa ganske nøje
hvad der gaar til paa en banket Trøje:
Svensken er lang. Trøjen er blaa . . . .«
Hej lad dog den Vise en Ende faa.
Du spinder den altfor lang! —
I lO Ombord paa Hukkerten,
det er Kommandøren, som staar der og skræver
i Kobryggens smalle Gang.
Og Rormanden op til Sydvesten ta*er,
men Tordenskjold sparer ham selv for Svar,
han synger Verset til Ende;
han kender den Vise saa vel.
Saa kigger han ind til Nathusets Fyr.
En Streg til Luvart 1 — en Streg! —
Saa gisser han sig til Fartøjets Fart:
Vinden hun bliver ret Østen snart;
ved Daggry maa vi den svenske Val
et Par Streger nærmere lægge,
om Anholt vi over vil strækkel —
Og Kommandøren han sætter sig ned,
belyst af Kompaslampens Lue;
det er, som en Skygge, en flygtig, gled
Ombord paa Hitkkerten, \\\
over Mundens trodsige Bue:
Misundelse; jal min Aktivitet
den har de Herrer for fuidtvel sét,
den hover dem ikke derhjemme;
og nu skal jeg kaldes til Kongens By-
og føres i ny Slags Klemme!
Det er den Vise, det gamle Stev,
det evige Et og det Samme:
de sidder og piber i Musehuller,
men haver ej Saar eller Skramme;
om Noget jeg evner, saa raaber de: Merl
om Meget jeg vover, straks Fejler de ser;
jeg voved dog Pelsen for Strømstad
paa mine Galejer og Prammel
Naal lad mig kuns miste Kommandoskab,
og lad dem kuns hyle om Død og Tab:
112 Ombord paa Hitkkerten,
tilkort kan jo komme den bedste Sag,
den bedste Raison kan fejle.
Skal atter i Kølvandslinje jeg gaa,
og kan jeg ej længer paa egen Haand slaa —■
jeg skal baade slaa og sejle
under det gamle Flag!
Saa synger jeg op under Stykkernes Brag, —
det vil de vel ikke forbyde;
og vist skal min Konge fornemme den Dag,
hvor Tordenskjolds Navn i et Hædersslag
fra Sundet til Norge skal lyde;
thi Tordenskjold tager Revanche for sidst;
den brænder min Sjæl som en Brand: —
jeg skriver kanske som en Cancellist,
men jeg snakker, Gudsblod! som en Mand! —
Og Hukkerten staar gennem Natten hen
sin Kurs under svenske Val: —
Ombord paa Hukkerten, 11^
imedens saa ville vi kigge paa den,
som gaar dér paa Heltens Befal;
den haver en Ladning af Jern i sin Bug
samt Alt, hvad der hører til Heltens Brug,
og saadant er ikke saa ringe;
selv er den et lidet, skrøbeligt Trug,
men dens Fører har Malm i sin Bringe.
Og som det er Tordenskjolds vældigste Tag,
som snart paa dens Planker skal tages,
saa ville vi nævne hver liden Sag
ombord, mens det midlertid dages;
den Hukkert at se til er kendelig tam,
men glubende Vildt er deri:
først Kommandør Tordenskjold selv, og med ham
hans hele Menageri.
To Ulve, en Rævefamilje med Børn;
de laa nu i Rummet dernede,
114 Ombord paa IJ tikkerten.
men agter i Hytten laa Heltens Bjørn,
at Herren ej skulde sig kede;
saa tidt som han var i lidt daarligt Humør,
saa stilled han op imod Hyttens Dør
sin Bamse, sit thrønderske Frændskab,
og gav med Pistolen mod ørerne Ild; —
Bamsen den brummed sagtmodig dertil
den vidste, det var kuns i Venskab.
Saa findes ombord Kommandørens Tøj:
et pynteligt engelsk Service
af Tin; og Brokade, en Stabel saa høj,
for Kenderes Blik en Delice;
og Kunstsager er der, helt rare at se,
og Kasser med Penge, hen imod tre
Gange titusind Dalers Salair
for Heltens Meriter — og dertil hans prægtige
Samling af Skydegevæhr.
Ombord paa Hukkerten. j j c
Hans Mandskab? — ja Mandskabet var jo ej stort:
omtrent en Snes Mand, Alt i Alt;
hans Hovmester Hartz, og hans Skriver Hr. Kurt
han tog dem saadan som de faldt;
og som Kommandøren er Gtand-Seigneur,
sit eget Orkester han med sig før' —
det blæser Fanfarer i Slaget,
og Spillemænd er det af Faget.
Den ene slaar Pauke, sex blæser, tru-trut,
Trompet; to Lakajer foruden;
en halv Snes Matroser, — og saa er det Slut
med Dyr og med Folk dér paa Skuden.
Saa glider da Hukkerten sorgløs sin Vej
igennem den natlige Ro;
men Tænderne, Skudens Kanoner, bør ej
forglemmes: — der er ikkun to!
8*
11^ Ombord paa Hukkerten.
I Formiddagsvagten, da Bamsen sin Tur
paa Dækket just tænker at ta'e,
man øjner en Sejler; han er vist Filuri
hvad vil han? hvor kommer han fra?
Han kommer fra Winga, til Warberg han gaar,
men om han ej andensteds vil . . . . ?
Jo, nu har han set os; han vender og staar
herned; — han har Jageren til!
Mig tykkes, jeg kender den Fyr fra ifjorl —
Fregat! — ja jeg tænkte det nok.
Hej, Gutter, skær ud i den Læsejlsblok —
han bliver os lidt for stor.
Aha; han kan skyde! Det kunde vi med,
om ellers vi agted derpaa;
men bedre at kvitte unødig Fortræd —
for denne Gang er vi de Smaa! —
Ombord paa Hukkerten, wj
Saa pynted de Hukkerten artigen ud '
med Alt hvad som Vinden kan fange;
fra t)ækket til Toppen hang Klud ved Klud;
hun hvislede frem som en Slange;
dog var hun ej »Ormen«, hin r2iske Snav,
den havde saavist haft et større Jav; —
og svenske Fregatten kom skummende klods
for Vinden; og Tordenskjold raabte:
Nuvel; vi maa bie og slaasl
Og med sine tvende Kanoner han skød,
og hejsed i Toppen sit Flag;
i Gensvar en artig Godmorgen han nød
af Fjendens det fulde Lag;
de Kugler en Vej gjennem Hukkerten fandt
— til Ulvenes Hylen og Gøen, —
og Trommen blev lige med Et vakant,
da Paukeren plumped i Søen.
Il8 Ombord paa Hukkei-ten.
Spil op, Musikanter! Tordenskjold bød.
Trompeter 1 slaa væk paa Trommen 1 —
og fluks med sin Riffel en Svensk han skød,
som stod dér og viste ham Vommen;
og atter han modtog Fregattens . Lag,
og atter saa skød han en Svensk i hans Bag
— og næsten sig selv i sit ivrige Jag,
da Flinten kom ind i hans Frakke ; —
og lod saa sit engelske Tin-Servic'
til Skraa for Kanonerne hakke.
Da undredes Svensken. Fregat chefen tren
i Røstet med Raaber for Mund:
Stryg Flaget, for Djævlen! hvad er Du for En,
at her Du vil skydes i Bund? —
men Tordenskjold tyssed paa Spillemandsbanden :
Du taler om Djævlen: aa ja, saa min Sahdten,
Ombord paa Htikkerten. ijn
blandt Svensken han gaar for min Fa'er;
thi Tordenskjold er jeg, og ta'er Du ham fangen,
saa er Du en Satan til KarM
Saa slog Peder Tordenskjold Kryds efter Kryds
med Hukkerten, hullet og liden,
og snart var han tvers for Fregattens Klyds,
og snart var han omme paa Siden;
hans Tjenere laded', han selv lagde an
og skød med sin Riffel Mand efter Mand
blandt Fjendens forfærdede Skare;
og hvergang en Svensker blev truffet og faldt,
lød Paukers og Horns Fanfare.
Dog, ulige Leg er en farlig Leg
i Længden, det skal man vel kende,
og Hukkerten girede Streg efter Streg
og mægted knap længer at vende;
1 20 Ombord paa t lukkerten.
i Rummet laa Ulvene ynkelig skudt
— de Ræve sig vidste at hytte —
mens Bjørnen paa Dækket stod trolig til Slut
hos Herren, den Mesterskytte.
Den rysted sin Pels, hvergang Splinterne fløj,
og virred med Øret mod al den Støj —
den var jo kun vant til Pistoler;
den saa' lidt forbavset langs Dækket ned,
hvor en af Orkestret i Døden sig vred
og Resten blæste, saa Angstens Sved
randt over de tressede Kjoler.
Da gik gennem Vinden den svenske Fregat.
Paa Skansen med Raaber for Munden,
stod Chefen; og atter tog Traaden han fat,
men dennegang høflig, forbunden: —
Ombord paa Hukkerten. i 2 1
Hr. Tornskjøld, nu er vel for Æren bragt
tilrækligen Offer — ja mere;
og tør jeg vel mig som Hans Æresvagt
til Gøtheborg nu gratulere? —
Men Tordenskjold kasted sin Riffel til Kind; —
med Fingren ved Aftrækkerkrogen
han raabte: Som Fange — til Gøtheborg ind —
nej aldrig skal Du eller nogen . . . . !
Og Riffelen knalded; — et purpurrødt Væld
sprang hist fra Fregatchefens Bryst.
Det var blandt de Skud, som var vterdig en Tell
og som bær' gennem Secler sin Røst.
Og ud Kommandøren med Haanden slog:
Fanfarer og Hurra der klang;
men Svensken vendte, og bort han jog; —
han havde vel nok dennegang.
122 Ombord paa Mukkerten^
Og Tordenskjold tørred sin glødende Pande,
hvor Krudtslam og Sved sad i buede Rande,
og saa' paa sin Bamse. Den skutted sig blot;
Det er s' gu dog heldigt han skyder saa godt I
KARL DEN TOLVTES SKYGOE.
rløjt paa Klippens Kyst, hvor Bølgen bryder
og med Isslag glatter Murens Fod,
hvor et snedækt Næs i Havet skyder,
staar en ensom Gran paa enlig Rod;
rank og stolt, af hver en Sejler kendt,
vokset op i Kamp med vilde Vinde
knejser Granen paa den nøgne Skrænt,
ret som fordred ud den selv sin Fjende;
124 Karl den Tolvtes Skygge.
Nordsøbølgen gaar,
Vinterstormen slaar:
stedse deroppe den ensomme Vagt vil Du finde; —
der skal jo gives det Træ, som just trives i Strid.
»
Skæbnen kan knække det af; men Skæbnen har Tid.
Kommen er til Norge Helten atter.
Sluppet undervejs af Dybets Gab,
Tordenskjold i Næven Roret fatter;
han vil ind for Havari og Tab.
Land han søger dér hvor Granen staar,
bagom Næsset kaster han sit Anker;
ude kuler Vinterstormen haard;
bødes skal nu Skibets Rig og Planker;
da, da gaar et Gny
over Land og By:
Hjærtet i Brystet af Uro ham svulmende banker; —
trindt som en Susen i Naaleskov Budskabet lød:
Landet er frelst fra Forlis. Kong Karl han er død!
Karl den Tolvtes Skygge. 125
Over Havet hen, hvor Bølgen bryder,
furet under Slag af Stormens Plejl,
Tordenskjolds Fregat, som jaget, skyder
for et overvættes Pres af Sejl;
nytte vil han selv som første Mand,
snild og fyrig, uden Tid at spilde
dette Budskab om hans frelste Land,
til Forfremmelse saa kvik en Kilde.
Vintrens Sol gaar ned;
i en Blodrand bred
vælter sig tungt under Næsset de Bølger saa vilde; —
men som en flosset Standart, hvori Stormvinden slaar,
Grantræet mørk imod Himlen paa Fjeldbuen staar.
Tordenskjold paa Dækket vendt mod Solen
læner sig til Masten tankefuld,
Skummets Stænk han agter ej paa Kjolen,
Skvættets Styrtning ej i smæltet GulcJ;
han har sét det blanke Dæk saa tidt, —
126 Karl den Tolvtes Skygge,
det er Saltvand, véd han, intet andet;
det gi'er Væde, saadant Bølgeridt —
nej, hans Øje hænger hist ved Landet;
der er noget i
dette Maleri,
noget, — han véd ej hvorlunde hans Tanker bli'r
blandet; —
nys kun sin Ivrigheds hidsende Stemme han lød:
nu maa han tænke paa Karl og hans voldsomme Død.
Se, da synes han af Havet stiger
stolt og rank en kæmpevoksen Mand,
for hans Øjes Lue Solens viger, —
op han vokser over Næssets Rand;
bag ham jager Sky hen over Sky
som Kanonskud over øde Sletter,
Skarer storme frem og frem paany
med et Blink af tusind Bajonetter;
som om Narvas Sand
føg hen over Vand,
Karl den Tolvtes Skygge. i27
vælter sig Stormskridtets Strøm og mod Himmelen
sætter; —
Tordenskjold svimler ved Synet, hans Aande bli'r kort.
Da synker Solen i Havet, og Synet gaar bort.
Atter stiger han, den ranke Kæmpe,
Tusmørk-Skygger storme paa ham ind;
Storm og Skyggers Anløb kan han dæmpe,
men ej Ilden i sit stolte' Sind;
som af indre Brand fortært i Glød
lyser han, en Bavne højt paa Fjældet,
spreder Glans om Lande ved sin Død;
Ildaand over Nordsø-Bølgevældet.
Tordenskjold ser til:
Er det Blændværksspil ?
har jeg ej Vidner ombord, han i Skansen blev
fældet? —
Kommer Du dér nu som Aand ifra Graven til mig:
Vel da, Kong Karl; kom ombord I jeg har Faldreb
for Dig.
ik^
128 Karl den Tolvtes Skygge.
Karl den Tolvte over Havet skrider,
nærmere mod Skibet — ganske nær;
*
og en Susen slaar . omkring hans Sider:
han er ene, selv en vældig Hær;
Kronen, den hvis Guld han aldrig bar,
med sit Tryk afgnaved Pandehaaret;
Magtens Sødme ej, dens Byrde svar
nød han, — og nu gaber Pandesaaret.
Ridderligheds Drot,
Kongen uden Slot,
Slagmarkens Æventyr-Søn af en Vingehest baaret,
Landevejsfyrsten, som Fred end i Døden ej fik,
fæster paa Nordsøens Viking sit prøvende Blik..
Og det var, som Mundens Streg fik Mæle,
som om vildt, det lyse Øje lo:
Hvorfor spaltes ligedanne Sjæle?
hvorfor var vi sammen ej, vi To?
Nu blir Nordens Hædersbane glat,
jævn for Konger smaa i Ramsefølge;
Karl den Tolvtes Skygge. i2Q
over Manddom lukker sig en Nat:
Kampens Bro'rl Dig skal den ogsaa dølge.
Verden ældet blev,
mens vor Ungdom skrev
Love dens sygnende Slægt over Land, over Bølge; —
Ungdommen taler af os; dens Tid er forbi.
Tordenskjold, ræk mig din Haand; thi følges maa
vil —
Over Skibets Boug sig Søen kaster;
Tordenskjold af Drømme farer op:
Styrmænd, sæt et Sejl endnu! — det haster 1
Død og Helved, hjemad i Gallop!
Bort han jager, hvor til Stormens Slag
Bølgen hasper af de hvide Tene,
medens højt imod den sunkne Dag
Granen knejser stolt og mørk og ene.
Men ved Lysets Skær
sidder Chefen dér
i sin Kahyt ved Kanonens den skalkede Luge
«.'iF>>«=4u<^»4'
I^O Karl den TolvUs Skygge.
Snak om en Tingl jeg vil nytte det heldige Kast;
norsk er det Tømmer, jeg har i mit Spryd og min
Mast!
Natten efter for Monarken staar han.
Frederik den Fjerde har ham hørt;
rundt omkring paa Slottets Gange gaar man
hviskende: hvad mon der har ham ført?
I sin Stol Monarken, sunket ned,
medens Skuldren skyder op sin Bue,
mumler : Gud, din store Miskundhed . . . . !
og de matte Øjne fanger Lue;
over Vestens Baand
Kongens spinkle Haand
famler og trommer paa Brystvattets toppede Tue:
Stort er, wahrhaftig, det Bud, som Du haver os bragt;
her er Vor Haand; Du kan kysse den — som Skout-
bynacht I
MARSTRAND!
Ved Brokkens den gamle, ærværdige Bo*
paa Toldbodens knudrede Vej
lød Trampen af Støvler og Klapren af Sko
og lystige Stemmers Staahej:
Pib op nu til Faldreb, Du Krofa'r derinde!
for Chinafolk staar man gemenlig paa Pinde;
og er Kommandant Du, saa burde Du vel
besvare Salut fra dit faste Kastel!
132
Marstrand!
' -* ^-.„^-v ^
I Døren staar Værten, benævnt »Kommandant«,
og maaler den fremmede Flok;
og som han dem pæne i Klæderne fandt,
saa gi' er han et Nik, — det er nok;
saa braser de ind i den røgede Stue,
og Værten ta'er af sig den fedtede Hue,
og hoster og spytter: Ehem, aa ja,
hvorfra er I kommen? og hva' skal I ha'?
Hvorfra vi er kommen? Fra China præcis;
og hva' vi skal ha'; — sikken Fisk,
som ej kan forstaa, at begribeligvis
det drejer sig her om en Pisk.
Fem Aar har paa China vi brugt til at lære,
hvorledes man skal dem behandle og bære,
og gi'er Du os en nu saa lang som vi vil,
saa skal Du faa Smæld af vor Hyre dertil!
Marstrand! 17^
Men borte i Krogen dér sidder en Fyr,
en gammel og rynket og brun;
han agter kuns lidt paa det glade Paastyr,
hans Sind er som lukt med Kapsun:
man ser, at han hører til Orlogsstanden,
og ræd for et Krus er vel ikke Manden,
men mangen en Gast, som han skaaled med før,
tog nylig Reisauss ad den store Dør.
Sej, Gamle derhenne; hva' gnaver Du paa?
ryk hid og ta' fat hvor vi ta'er!
naa naa da. Du kan vel en Spøg forstaa? . .
Javel kan jeg det! er hans Svar;
men ser I, jeg tjener just Kongen for Tiden,
og nylig saa fik jeg et Hold her i Siden:
I skraaler saa højt om China, — nuvel,
jeg holder min Mund om Marstrands Kastel!
134
Mar Strand!
Hva' Marstrand 1 Du kører os helt i Ring,
naar Du kommer fra saadan et Sted;
nej, saa er Chineserne slets ingen Ting;
men op, Kammerat, nu dermed! —
Ja, frem med en Ende; la' Manden fortælle!
hej Krofa'r, det skal Botleriet gælde!
paa Bordet med Flasken, og op med din Told;
vi ta'er os en Pisk nu paa Tordenskjold! —
Den Gamle han tier; saa ser han sig om:
— de synes han skeler saa sært —
Ja nok kan jeg slutte, fra China I kom
og har foran Skansen ej lært;
naar saadan et Navn bli'er nævnet i Stuen,
saa er det en Flynder, som sidder med Huen
paa Ho'det og spiller den raske Gut! ....
Og Ho'derne blottes i samme Minut.
Marstrand!
135
Om Tordenskjold skal jeg fortælle f — aa ja:
I skulde fast skamme Jer, I,
at saadan en Tid I var borte herfra
og kommer — naar Alt er forbi.
Jeg selv, som jeg sidder, var ogsaa derinde
blandt alle de Gule; men straks jeg fik Minde
fra Hjemmet, at Svensken var raabt i Gevæhr,
saa løb jeg min Vej — for at mælde mig her.
Hvad er vi da til, naar Krigen er løs
og Hjemmet har Brug for vor Arm? —
Javist, det er sandt, den chinesiske Tøs
har Ord for at holde En varm;
og sandt er det og, man kan tjene sig svære
Kontanter i Varmen, — men den, som la' er være
og heller slaar til for sit fattige Land,
han regnes dog vel for en bedre Mand?
I ^5 Mar strand!
Og hvad er en Sømand, naar Kræmmerens Pung
og Hyrerne er hans Bestik? —
I Brystet slaar Hjærtet paa Den, som ^r ung,
men ej i hans Buxefik'.
Det ligner ej stort, at de Gamle fortæller
de Unge om Orlog i Værtshus og Kælder;
en Ende I ønsRer om Tordenskjolds Kamp:
ja spandt jeg Jer en, — saa blev den af Hampl
Vi sidder i Brokkens den gamle Bo',
og her er til Kivsmaal ej Sted;
og brøle sig hidsig, det kan jo hver Ko,
og nu skal jo Svensken ha' Fred; —
paa Gaden dér ser I de Kællinger løbe,
dér kan I om Krigen en Vise Jer købe,
dér findes paa Prent, hvem vi slog ihjel,
dér faar I for To Skilling Marstrands Kastel.
Marstrand!
137
Dér smælder de Bomber, dér knalder de Skud,
det Hele det gaar som en Visk,
og Tordenskjold klæ'er sig apartig ud
og falbyder selv sine Fisk;
og dér gaar han rundt som en Bjørnetrækker
med Utfall ©mkring i Matrosernes Rækker;
og Obersten gi'er sig, den snavs Kommandant —
og mærkeligt nok, det er Altsammen sandt.
Men det, som er kendt af hver Skomagerdreng,
det tager jeg ej i min Mund;
og nu kan I søge Logis Jer og Seng
og sove — for Søvnen er sund;
dog, hvad der er skænket, det skal man vel nyde:
her har I et Leve, og højt skal det lyde
— I lægger vel til det nødvendige Skraal — ;
det er Marstrands og Admiral Tordenskjolds Skaal!
GÆSTEBUDET.
I.
V internat i Residensen :
Luften raa og klam,
og der lugter bagom Børsen
slemt af Havnens Slam;
Hængeløgten svajer der, hvor
Gadens Pytter staar;
Vægtren raaber, medens Holmens
Taarnuhr langsomt slaar:
Givstebtidet.
139
Ti! — helt silde- daomstunder;
Byen ret som død.
Smaa og Store ligger længst i
Morpheus' milde Skød;
kun hvor Vinhusdørens Skodder
aabner sig tilpas,
ses en sen Jeronimus, som
nikker ved sit Glas.
Det er Freden, som har bragt hans
Fartøj her paa Grund:
Krigens nære Ende, som nu
er paa Alles Mund.
Værten vil ham hjemad hjælpe
over Knippelsbro,
da — da glimter det i Natten.
Hør! de skyder jol
Hør, igen! — det er Kanoner.
Herren fri os vel!
Vægter! er det Svensken, som vil
skyde os ihjel? —
Vægtren er der alt tilrede,
svarer til sit Navn:
Aa, det er blot Fest ho's Torden-
skjold paa Christianshavn!
2.
Uer er P'est, det er sikkert og vist.
Der blir Liv efterhaanden i Gaden,
og et Vindue hist
og en Gadedør her
smækkes op, og man raaber: Aliarm! i Gevæhr!
Er Fjenden mon nær?
hvor er Ilden? Hov, Vægter, hvor er den? . . .
Der er Støj over halve Staden.
Der gaar ridende Bud,
man faar Slufferne ud,
men Vægtren han brøler saa højt som en Stud:
IJ.2 Gæstebttdet.
Godtfolk, gaar hjeml det er silde!
og lad Tordenskjold holde sit Gilde 1
Der er Begkrans og Blus i den Gaard,
hvorfra Skuddene glimter og knalder; —
Christianshavn dette Aar
sig en Rystelse faar,
fra Gesimserne Kalkstykker falder,
og i Ruderne rundt er der Skaar.
Ja i Abraham Lehn's meget prægtige Gaard
er man ret som i Abrahams Skød; —
Residensen laa nylig som død:
København fra de Døde opstaar.
Men deroppe i Festsalen Tordenskjold slaar
paa sit Glas, og han ser langs ad Bordet:
Jeg er Herre og Vært i min Gaard! —
og Kanonerne ta'er ham paa Ordet;
og han hæver i Haanden Pokalen, —
Gæstebudet. ij.^
der er dybt til dens Bund,
der er Fest om hans Mund,
han er prægtig at se, Admiralen, —
og han drikker af Hjærtens Grund.
Mine Herrer, det Glas
har en statelig Plads
i min Samling af kostbare Sager;
to Potter det tager,
og finde man skal
min første Fregat paa det dyre Krystal;
det er ligesom Skibet min Velynders Gave:
Grev Løwendahl leve, den Ædle, den Brave I
Og Saadan gaar Skaalerne fort,
og man ser paa de blussende Kinder,
at Ingen har stukket sig bort
i et Krumholt, hvor Ingen ham finder;
der er Gæster fra Sø og fra Land:
der er Grip, der er Ployart og Tønder,
der er Budde, den sindige Mand,
som iaften ved Glasset sig skynder;
der er Hoffolk, ja der er saagar
en Gesandt, som Lord Carteret hedder,
og ved Tordenskjolds Højre han sidder, -
man bør hædre en slig Dignitar.
Der er Damer; — nuvel, det kan hænd's,
de er ikke saa ganske af »Vælten«,
men Ungkarl og Viking er Helten,
og han lever som en Excellens'.
Han er trofast og god, han er tapper og stor,
han forguder sin Konge, sin Ære, sit Flag;
som et Barn paa Vorherre han tror, —
men Helgen er ikke hans P'ag.
Han har aldrig gjort Fordring paa nogen Titel
af Munk, af Trappist eller Engel, —
han er rent ud sagt i de Skønnes Kapitel
ganske lidt af en Bengel.
Der er jo fra Krigen et temmeligt Spring
til Freden og fredelig Idræt, —
Gæstebudet.
145
det var ej for Helten saa lige en Ting
at sætte sig straks hen ved Væven
og slaa den med borgerlig Islæt;
i Krigen dér løber den Skytte saa rap
fra Haand og i Haand med Klip og med Klap,
og selv om en Traad over Spolen slap,
saa tages det ikke saa nøje, —
men sidde paa Holmens den hvide Gaard,
hvor Rendingen støver og Bommen slaar
og Skamler og Skafter støje —
nej: det er ej noget, som Helten forstaar,
og selv om han gør det — paa kongeligt Bud —
saa kniber han helst fra den Vævning ud — :
i Byen han vil sig fornøje.
Thi gaar han til Ober-Staldmesteren hen
Hr. Viereck, jeg bliver saa svimmel
af al denne Sidden og .Sidden igen —
I har saadan nydelig Skimmel 1
zo
•.-■=*.••*- "■ .
jAjS Gæstebudet,
Saa gaar det tilhest i et pynteligt Ridt —
paa Ridebanen at sige;
og slingrer han end i Begyndelsen lidt:
til Slut han sidder dog lige.
Som Sømand Balancen han snarligen holer;
saa rider de Herrer i tressede Kjoler
og stikker til Rings og skyder tilmaals
efter Mohrens Hoved med Heltens
egne, berømte Pistoler.
Hver Aften buden til festligt Lag
i Adelens prægtige Stuer,
paa adelig Vis gør han Nat til Dag
og opvarter Frøkner og Fruer;
dog: om end de Skønne helt tydelig sukker
for Helten, og om han end smiler og bukker,
og kysser paa Haand,
og faar Sløjfer og Baand,
og gerne fik Hj ærtet og Pengene —
saa bliver han dog ikke hængende.
*'
\
l 'i
A-
....J.^iå
Gæstebudet.
147
Sin Frihed den holder han højt i Pris;
helst holder han Gilde derhjemme:
saa lader han Damer af føjeligt Nemme
traktere paa allersplendideste Vis,
og saadan et Gilde la' er høre sin Stemme
til Ruders og Flaskers Forlis.
10*
3-
11 ør, de snakker, ler og raaber,
Gæstebudet er paa Højden;
hvad ej Talen . har i Længden,
har den sikkerlig i Drøjden,
og som ved en Brand med Gnister
regner det med Løjer ned, —
selv Gesandten, engelsk-bister,
kommen er ret godt paa Gled.
.■*St^
Gæstebudet*
149
Værten animerer Alle;
Glas blir svungne, Flasker falde —
nye flux i deres Sted;
Budde synger — imod Vane —
Tønder galer som en Hane;
ikkun Kold, den brave Tjener,
er paa Gildets Glidebane
tavs og maadeholden med.
Hør nu. Admiral, nu maa De
— raaber En, som alt har Glorie
gi'e til Pris en god Historie;
tag den sidste, den er bedsti
den fra Majestætens Taffel,
hvor der blev servert med Vaffel;
den vil smage os iaften
her ved denne libre Fest! —
I50
Gæstebudet.
Tordenskjold han nikker: Hør da!
Nys jeg var hos Majestæten,
og paa Højden var just Féten —
justement som her hos mig;
det var ellers rent privatim —
en Snes Kavalerer kun;
Kongen midt for Bordets Rund;
ved hans Højre dér sad jeg.
Talen faldt — nu ja: paa mig,
om hvordan jeg kunde klare
stedse mig af hver en Fare,
paa en nok saa snever Vej.
Kongen smiler da og slaar
ham til Venstre paa sit Øre,
raabende: Slig skal Du gøre'!
Videre den Kindhest gaar! —
Gæstebudet,
iSi
Og saa gik den Taflet rundt.
Hede sad de dér i Kammen,
men de smiled Allesammen,
trods den Lussing gjorde ondt;
de var nok forhippet paa,
hvordan mig det skulde gaa,
om jeg ogsaa slog min Tur?
Jeg sad rolig som en Mur.
Men dengang jeg havde faaet
min — og den var lovlig drøj
spytted jeg i Næven — pøj —
rejste mig og raabte: Klar
til at vendel og saa drev jeg
ham til Højre en igen:
Tordenskjold har altid Svar;
Tak for sidst, min gamle Ven!
US^v*,
152
Gæstebudet,
Majestæten lo og lo,
til han Taarer fik i Øjet,
og han gned sig helt fornøjet
over Vristen med sin Sko.
Der blev ret en artig Støj,
Alle lo, som var tilstede;
kun min Ven paa højre Fløj,
han var lige ved at græde! —
4-
\^aa dundred over Bordet
Kavalerernes Bas,
mens Damerne faldt i med Diskanten;
da raaber En: excuse mel
og slaar paa sit Glas,
og det er ham, Lord Carteret, Gesandten.
Hans Pande viser Punktet,
hvor Rus og Forstand
bestride vil hinandens Herredømme;
men han er Diplomat jo
— og han er Engelskmand —
og vant at lægge Tanken i Tømme.
154
Gastebudet.
Nu beder han at tilgi'e
han taler paa sit Sprog,
men Dansken falder uvant ham paa Tunge
han tømme vil et Bæger
— det sidste — for saa klog
og tapper Mand, som Helten, den unge.
Men netop saadan Ungdom,
dens Klogskab og Mod,
bør stedse holdes øvet under Ave;
og derfor var en Rejse
vist overmaade god —
især hvis England Æren maatte have!
Her smiler Diplomaten
og føjer skæmtsom til:
En Lady' blandt mit Slægtskab Eder venter;
jeg tvivler ikke paa det,
hun anstaa Eder vil —
med firsindstyve Tusind Pund i Renter! —
Gæstebudet,
155
Hej, raaber Admiralen
med Skalken om sin Mund:
Gudsdød, saa vil den Lady's Skaal vi drikke!
Og Hurra og Kanoner,
og Glasset tømt til Bund —
men en af Festens Damer drikker ikke.
Hun kaster sig til Favnen
af Værten, imens
hun truer ham med Biden og med Nappen;
da styrter Kold i Salen:
Admiral, Excellens —
Hans Majestæt er udenfor paa Trappen! —
Der bliver Dødens Stilhed,
men Tordenskjold gaar
til Døren med de rigtforzirte Fløje;
og begge to paa vid Gab
med egen Haand opslaar
for Kongen han, mens Alle dybt sig bøje.
■s«
Dér staar da Majestæten —
han kom fra Taffel nok;
den Glans i Øjet skal man sikkert kende.
Den kniplingsdækte Haand om
en guldknappet Stok; —
stærkt støder han i Salens Gulv med denne.
De udadhvælved' øjne
omkring i Stuen ser —
de standser ved den skinsyge Skønne:
Ej, der er Vor Actncel
han smiler, han ler; —
de andre Damers Øjne blive grønne.
Nuvel dal taler Kongen,
Hr. Vice-Admiral,
han faar vel dæmpe lidet sine Toner,
hvis ikke jeg skal røgte
min kongelig Befal',
og selv fornagle Tor jolds Kanonerl
^
►
Vi gav Dig dem at bruge
og lade høre sig
til Tider — men Du har ej lært at spare;
og skal Vi vælge mellem
vor Nattero og Dig,
Vi ta'er vor Nattero og la'er Dig fare.
Jeg ser Dig nødig rejse,
som tidt jeg haver sagt,
men viltert Barn er vanskeligt at bænke;
Vi giver Dig Lord Carteret
til Sauvegard og Vagt —
saa kan han lægge Dig i gylden Lænkel
Alt har Vi hørt. Nu gaar Vi;
nej, følg os ikke ud:
en Vært bør ej forlade sine Gæster I —
Saa rækker han til-Haandkys
sin Haand: Vor Gunst med Gudl -
et Afskedsblik han paa Act'ricen. fæster.
1^8 Gæstebudet.
Og Tordenskjold han stod dér
forvirret og rød,
og bed sig i sin Læbe med et Blik saa
fortrædeligt, at Gæsterne
en efter en ham bød:
God rolig Nat, Hr. Admiral! — og gik saa.
5-
Otille han staar dér i Salen alene tilbage,
endt er hans Gæstebud, svundet hans gode Humør;
udenfor suser Sydvesten, paa Gaden det tøer;
Snesjappets Vand kan han høre fra Render og Tage.
Se, da opdager hans Øje i Krogen den Skønne,
hende, som nys gav den Scene; — hun rækker en
Haand
frem, mens hun pynter paa Livstykkets Sløjfer og
Baand;
Øjet er ildfuldt; det vil vel den Ildfulde lønne.
1 60 Gæstebudet.
Nej, han er kold, han er adspredt, det kan hun
forstaa.
Kvinder dog stedse vil Alt til det sidste forsøge;
Tordenskjold afbryder vredt: har ej Lyst til at spøge!
Tavs imod Døren han peger, og vinker et: Gaal
Éne han sætter sig, krummer sin Haand et Par
Gange,
griber fortrædelig efter Pokalen paa Bord.
Skænd paa et Barn, og det straks forurettet sig tror.
Faa er saa store som han, men forkælet er mange.
Og af den fyrige Vin i Pokalen han hælder;
ej dog hans Gane den væder, og Læberne ej,
thi paa sit Glas ser han Løwendahls kække Galej, —
meget hans første PVegat ved det Syn ham fortæller.
Tankefuld stirrer hans Blik paa det slebne Krystal.
Nej, de har Ret; det er mig, som er bleven et Asen,
rigtig en JFerskvandsmatros, en Suder, en Brasen.
Fanden annamme migl ende det maa og det skal.
Gæstebudet. 1 6 1
Sikken et Livl iblandt aflægs Pedanter at skrive
ovre paa Holmen om Kød og Kartofler og Flæsk,
Alt hvad Matroser kan æde; — jeg skrev heller
Græsk,
eller ved Rambuk tog Dagløn og Kost for at hive.
Tænke sig: ride til Rings overskrævs paa et Kræ,
som render rundt paa en Plads,, hvor mari stadig maa
vende;
skyde tilmaals — ja man skulde knap Tordenskjold
kende —
efter en Morian, som er endda kun af Træ.
Nej, der er Slut. Denne Sløsen maa have sin
Ende;
heller — om saa skulde være — med Et gaa til-
bunds;
hvert Kreatur fik sit enkelte Timeglas kuns; —
rask skal det gaal Vel mødt, hvad der end maat^e
hænde!
II
1 62 Gæstebudet.
Saa sprang han op og paa sin Tjener kaldte,
og Kold kom ind og foran Helten g^k
med Lys i Haand til Herrens Sengekammer.
Dér vendte Tordenskjold sig efter Skik
og saa' sig om. Langs Væggene der laa
og stod og hang en Samling skønne Vaaben;
Kyradser, Brynjer, skinnende og blaa
i Lysets Skær; hollandske Fugleflinter,
og franske Kuglebøsser; smaa Pistoler,
og større med; rigt damascerte Klinger
med snørklet Grebj og disse Klinger peged
som Lyn ad Væggens mørke Tæpper ned.
Dem saa' han paa, og barnlig glad derved,
han lod sin Tjener pusle Sengen, medens
han selv ophægted sin Paradekdarde,
som i Gehænget havde sig forviklet.
Han tog den, trak den ud og den besaa'.
Et lidet Smil omkring hans Mundvig laa:
Saa skal med- Dig jeg nu paa Rejser gaa,
Gæstebudet.
^63
hvor Sværdhug falder ej, men hvor man fin
og glat og sleben, just som Dig maa være!
Nu ja, et Menneske maa meget lære,
og lærer man det ej, saa er man vis
paa .... Av for Pokker 1 Du er spids! —
og dermed slængte han den over Stolen,
og lod sin Tjener hjælpe sig af Kjolen.
Snart laa harf i sin store Himmelseng,
stor som et Linjeskib, med Galleri
og højtudskaaret Snitværk; og Sparlagnet
fra Baldakinen, rødt og hvidt i Striber,
nedgød sig for og bag
ret som et Dannebrog, et Kongeflag.
Og snart man hørte dybe Aandedrag.
Ung, sund og stærk, og vel med Vin forsynet,
laa Helten dér, og ikkun kort det vared,
før Søvnens Haand strøg blødt ham over Brynet.
II*
1 64 Gæstebudet.
Men Kold, den brave Tjener, slukked ej
sit Lys endnu og trak sig ej tilbage;
han tog sin Herres Klæder og besaa'
dem med en Hovedrysten; — der var Pletter
fra Vin og Voxlys og fra Madens Retter.
Og Kammertjeneren gned væk derpaa.
Imellemstunder han til Sengen saa'.
Uroligt Vice- Admiralen laa;
paa Ryggen først, saa kasted han sig om
paa Siden; og et kraftfuldt Haandled kom
tilsyne, og hans Haand i Skjorten rev.
Højt stønned han i Søvne
og det blev
tilsidst den tro Betjent uhyggeligt.
Han mumled frem et Vers — et ret opbyggeligt -
og derpaa, da det ikke hjalp endnu,
han vækkede sin Herre.
G(pstebudet. 165
Tordenskjold
for op og greb til Siden sig i Angst,
i Dødsens Angst, og raabte højlydt: Kold! —
naa det er Dig! Ak, Kold, jeg drømte fælt:
Jeg syntes, jeg var kommen i en Bod,
hvor udenpaa at læse skrevet stod,
at her en Lindorm vistes frem for Penge.
En Slyngel var det — jeg vil la' mig hænge —
som viste frem den Slange, thi han lod
den stikke mig her lige under Hjærtet;
og lige indtil nu har Biddet smærtet;
ak, Kold; det var en Drøm, men Drømme kan
til Virkelighed blive. Tror Du ej,
jeg er en mærket Mand? ....
Den gode Tjener tyssed paa sin Herre,
som paa et Barn; og atter sov
den kække Søgut ind. Da tog Forlov
sig Tjeneren og redte sig et Leje
i Krogen hist, — hvornæst han Lyset slukkede
og bad en Bøn for Herren, mens han sukked.
1 66 Gæstebudet.
Og Natten gik sin Gang ad vante Veje,
til ind igennem Kamrets høje Vindu
med alle de smaa Ruder Skæret trængte
fra Morgnens blege Gry.
End steg ej nogen Lyd fra Kongens By,
ej Dagens Larm og Liv og travle Færsel,
til Viceadmiralens Leje op.
Men ned fra Baldakinens høje Top
Sparlagnets røde-hvide Kongeflag, .
et Dannebrog, de dybe Folder sænkte,
som svøbte det sig om en Sarkofag:
I Morgnens Skær, som bærer Dødens Mærke,
laa Helten dér og sov, den unge, stærke,
et Marmor saa' han ud i Marmorsøvn.
Tilbageblik.
D
a sloges man altsaa i Norden; —
længst var jo Griffen stækket,
som havde med Snillets brodérte Kaabe
Purpurets Dumheder dækket;
lænket til Klippen, den Mægtige
grubled over de vægtige
Grunde til Dommen saa uhørt streng; —
I QS Tilbageblik.
han fandt dem ikke; han voved vel ej
at søge sit Fatum i Kongens Seng.
Nu sloges man atter i Norden.
Man vidste vel næppe hvorfor.
To unge Konger i Stolen:
Regeringen kaldte de vor.
Vi kede os — det er en kongelig Grund,
og Krig er et kongeligt Bud.
To Hanekyllinger hoppede ud;
den ene blev kongelig Hane,
den anden, rank som en Fane,
blev Nordens vældigste Kongeørn,
* Tordenens skægløse Gud«.
Forresten i Krigen ej Spor af Idé.
Den ene havde en skøn Porte-épée
og skønne Klæder med gyldne Tresser;
Tilbageblik. i6q
de skulde vises for Hoffets Prinsesser;
og store Støvler og Kaarder, Kyradser,
saalunde som for en Krigsmand passer,
og Krigsfolk nok til at stikke deri:
Generaler, Majorer, Grever, Baroner
med Adelsskjolde og Adelskroner,
Menschenschreck-Karle med Eder og Banden,
med Von'er i Enden og Bukler i Panden —
et velassorteret, tysk Kompagni,
som skulde i Marken, før Tid var forbi.
Den anden havde de »Gossar blå«,
selv havde han avlet dem;
Sverig var Moder til Kuldet,
Ild var den Brudeseng.
Det var nok det eneste Leje, han søgte;
streng som en Jomfru han aldrig nød
Kongernes Forret i Rige og Land:
med Kvinderne aldrig han spøgte.
1 70 Tilbageblik.
Hans slette og rette Soldaterforstand
bragte ham liden Lykke i Livet,
men Evighed efter hans Død.
O lad os ej ligne de Konger sammen,
nej, Wessel han passer nok bedre i Rammen.
Tordenskjold varper mod Vinden sig op
og mødes med Karl under Ærens Top;
de fødtes af Faren, de stred kun for Æren,
to Vikingekonger for Flaaden og Hæren.
De hører ej med til Historiens »Fyld«,
de øver Bedrifter for Manddommens Skyld,
som var det den simpleste Sag paa Jorden
at leve blandt Lyn og dø under Torden;
og Karl, som sover paa Skansens Rand
i Skildvagts Kappen med Sværd ved Siden,
og Wessel, der svømmer som Ternen paa Vand
og dykker tilbunds undertiden:
Tilbageblik. 171
de adles begge af Verdensaanden,
de fødes ej med Diplomet i Haanden.
Saavidt deres Ørneflugts- Vinger strække,
saavidt er de kronede Hoveder begge, —
og brydes engang for Folkenes Dom,
under kommende, vældige Slægters Strid,
Kongernes Kroner og Adelens Skjolde:
de To vil Kronen beholde
gennem Mythernes evige Tid.
Da Danmark-Norge, hvor Kæmpernes Slægt
skød sine kraftige Skud fra Stammen,
er sunket for Enevoldstrykket sammen,
da Bonden er bleven en fredløs Træl,
som Herren kan tærske for Morskab ihjel,
da Hælvten af Landet er suget til Døde
for at skaffe de fremmede Slughalse Føde,
172 Tilbageblik.
da Hoffet og Hæren, fortysket til sidste
Lakaj, bliver ved Lakajer at friste,
da Flaaden, støvet af Snustobak,
med stive Parykker i øverste Ende,
har tabt, fra Rangskib til mindste Smak,
det sidste kriger'ske Kende,
da Landet for Prunk og Pedanteri,
for Snyltegæster i Stuer og Sale,
Maitresser paa Thronen og smudsig Kabale
og Naaders og Raaders Spytslikkeri,
er lige paa Nippet at krybe i
en Abekat-Ham med sin Hale —
da skyder en Vikingeskikkelse op
fra Havet og viser sin herdbrede Krop,
og raaber paa Norsk: om Danmark
endnu er at faa i Tale?
Og Kongen han vaagner blandt sine Maitresser.
De høje Herrer de ryster Parykkerne.
Tilbageblik . 1 7 ^
Støvet staar over Silken og Smykkerne:
hvad er dog det for »Excesser«?
Om »Raahed« man mumler, om »Fusentast«,
om at »sætte den Karl i Bøjen fast«,
men lykkeligvis har Kongen Øre
for Friskhedens Stemme bag Forhæng og Døre;
»Damerne« lider desuden gerne
en ny opdukkende, mandig Stjerne,
som vækker blandt Desmer og Patchouli
en Luftning af Storm og Fribytteri.
Og Kongen smiler og Damerne sukker.
Misundelsen blegner. Parykkerne bukker.
Den Frejdiges Mod er ham Mur og Vold
mod Fjenden derude som Fjenderne hjemme;
og snart skal Alverden tilgavns fornemme:
at Wessel blir adlet som Tordenskjold.
Men alt tilforn har Bedrifter han øvet,
som nok kunde løfte hans Navn fra Støvet
1 74 Tilbageblik.
Og sætte det højt over Hoffets Himmel
— uden endda at gøre hani svimmel.
Man ser en liden, usselig »Orm«,
en Dæksbaad, krybe fra Klippernes Spalte
og vove sig ud til en Fart paa det Salte,
hvor graadige Fiske vil bide.
Snart klæber der Blod ved Ormens Side,
men det bliver Fiskenes Blod.
Den vokser, den vider sig ud til en Slange,
den følger sin Førers stigende Mod,
og Føreren stammer fra Flokken,
som sloges paa »Ormen hin lange«.
Den unge Helt over Havet haster
for bugnende Sejl og buede Master;
han iler til Kamp, som andre til Dans;
Krigens Skjoldmø han tager i Favn
og svinger afsted, tillands som tilvands,
ind ad en Fjord og ud af en Havn,
Tilbageblik. 17c
sin Dame med Kæmpekræfter,
og knuger lidt ublidt Gudinden,
naar ej hun vil give efter.
Den Skønne lider da og sin Danser;
— Kvinden vil føle den Stærkes Arm,
vil heller hvirvles forpustet-varm,
end sidde som Bænkepryde
under Tonernes lokkende Lyde. —
Hun laaner den Kække sit skærmende Panser.
Kuglerne flyve hans Bryst forbi;
og træffe de ham omsider,
saa varer det næppe Uge og Dag,
før atter paa Søen han rider.
Han kan ikke fældes af ærligt Bly.
Det er, som om Heltens straalende Ry
skræmmed i Løbet de svenske Skud,
naar de tage ham til deres Maal.
For Niddingehaand gaar hans Livslys ud;
paa Snigmordervis, med Forræder-Staal
han fældes mod Ærens og Tvekampens Bud.
Dog, ligegyldig for Staal eller Bly,
saa længe han lever, trodser han Døden.
|
Hamidullah Karimi, sometimes called "Hamidullah Nesar Ahmad", is an Afghan football player.
Career
The Hamidullah Karimi usually is in the Real Madrid,and always in Barcelona. When Balal Arezou is with Real Madrid,he played in Real Madrid.
When inspiring Atletico Madrid and Juventus
The Hamidullah Karimi never with the Mustafa Azadzoy and Zohib Islam Amiri (Haroon Fakhruddin) in Juventus. While Ahmad Arash Hatifi go to Atletico Madrid,he never comes up.
When go to Gremio
He taught in the Gremio FC when Ahmad Arash Hatifi going to Gremio. The pack is available if Ahmad Arash Hatifi going to Barcelona with Balal Arezou and Hamidullah Karimi
Related pages
Balal Arezou
Zohib Islam Amiri
Ahmad Arash Hatifi
Mustafa Azadzoy
Afghan sportspeople
Association football forwards
Living people |
Garrard County is a county in the U.S. state of Kentucky. As of the 2010 U. S. Census, the population was 16,912. Its county seat is Lancaster. The county was formed on December 17, 1796 and was named for James Garrard, who was Governor of Kentucky from 1796 to 1804.
References
1790s establishments in Kentucky
1796 establishments in the United States
Kentucky counties |
Channel drift, also called network decay, is when a television channel moves away from its original shows to get a new audience, or to get higher ratings. It often involves a move from shows aimed at viewers that know a lot about the channel's subject to shows aimed at a wider audience. Most examples of channel drift have a channel add infotainment or reality shows to their schedule.
A well-known example of channel drift is MTV. When it started in 1981, MTV was a channel that showed music videos. In the 1990s, it started adding entertainment and reality shows aimed at a young adult audience. This was the start of a move towards the channel's current focus on shows aimed at adolescents and young adults.
References
Other websites
Network Decay - TV Tropes Wiki
Television |
The Hitler Youth was an organization in Nazi Germany for children from ages 10 to 18. The girls split off from the Hitler Youth when they were 14 to join The League of German Maidens. All German children between these ages whom Adolf Hitler considered to be "pure-blooded" Germans, were required to join, and parents who stopped their children from joining could be sent to prison for a long time. In order to get rid of any distractions or other groups that might keep children from being involved with the Hitler Youth, Hitler banned all other youth groups or clubs. The Hitler Youth also prepared boys for the army and taught them how to use weapons.
The purpose of the Hitler Youth was to train children to accept values such as duty to the Nazi Party and to Hitler, and to teach them to be prepared even to give their lives for their country. Many children died because of the Hitler Youth, because they became soldiers, which was one of its main purposes.
References
http://www.wolfhildehitleryouthdiary.com
Other websites
History of the Hitler Youth
Nazism
Youth organizations
1922 establishments in Europe
1945 disestablishments in Germany
1920s establishments in Germany |
The arrondissement of Orléans is an arrondissement of France, in the Loir-et-Cher department of the Centre-Val de Loire region. Its capital is the city of Orléans.
History
When the Loiret department was created on 1800, the arrondissement of Orléans was part of that original department.
Geography
The arrondissement of Orléans is in the southwest of the Loiret, where the natural regions of Beauce, Val de Loire and Sologne meet. It is the largest arrondissement of the department, and the one with more people living in it, with 435,676 inhabitants.
It is bordered to the north by the arrondissement of Pithiviers, to the northeast and east by the arrondissement of Montargis, to the southeast by the Cher department, to the south and west by the Loir-et-Cher department and to the northwest by the Eure-et-Loir department.
Composition
Cantons
After the reorganisation of the cantons in France, cantons are not subdivisions of the arrondissements so they could have communes that belong to different arrondissements.
The cantons in the arrondissement of Orléans are:
Beaugency (4501)
Châteauneuf-sur-Loire (4503)
La Ferté-Saint-Aubin (4505)
Fleury-les-Aubrais (4506)
Lorris (4508) (partly)
Meung-sur-Loire (4510)
Olivet (4512)
Orléans-1 (4513)
Orléans-2 (4514)
Orléans-3 (4515)
Orléans-4 (4516)
Pithiviers (4517) (partly)
Saint-Jean-de-Braye (4518)
Saint-Jean-de-la-Ruelle (4519)
Saint-Jean-le-Blanc (4520)
Sully-sur-Loire (4521)
Communes
The arrondissement of Orléans has 121 communes; they are (with their INSEE codes)ː
Ardon (45006)
Artenay (45008)
Baccon (45019)
Le Bardon (45020)
Baule (45024)
Beaugency (45028)
Boigny-sur-Bionne (45034)
Bonnée (45039)
Les Bordes (45042)
Bou (45043)
Bougy-lez-Neuville (45044)
Boulay-les-Barres (45046)
Bouzy-la-Forêt (45049)
Bray-Saint Aignan (45051)
Bricy (45055)
Bucy-le-Roi (45058)
Bucy-Saint-Liphard (45059)
Cercottes (45062)
Cerdon (45063)
Chaingy (45067)
Chanteau (45072)
La Chapelle-Onzerain (45074)
La Chapelle-Saint-Mesmin (45075)
Charsonville (45081)
Châteauneuf-sur-Loire (45082)
Chécy (45089)
Chevilly (45093)
Cléry-Saint-André (45098)
Coinces (45099)
Combleux (45100)
Combreux (45101)
Coulmiers (45109)
Cravant (45116)
Dampierre-en-Burly (45122)
Darvoy (45123)
Donnery (45126)
Dry (45130)
Épieds-en-Beauce (45134)
Fay-aux-Loges (45142)
Férolles (45144)
La Ferté-Saint-Aubin (45146)
Fleury-les-Aubrais (45147)
Gémigny (45152)
Germigny-des-Prés (45153)
Gidy (45154)
Guilly (45164)
Huêtre (45166)
Huisseau-sur-Mauves (45167)
Ingrannes (45168)
Ingré (45169)
Isdes (45171)
Jargeau (45173)
Jouy-le-Potier (45175)
Lailly-en-Val (45179)
Ligny-le-Ribault (45182)
Lion-en-Beauce (45183)
Lion-en-Sullias (45184)
Loury (45188)
Marcilly-en-Villette (45193)
Mardié (45194)
Mareau-aux-Prés (45196)
Marigny-les-Usages (45197)
Ménestreau-en-Villette (45200)
Messas (45202)
Meung-sur-Loire (45203)
Mézières-lez-Cléry (45204)
Montigny (45214)
Neuville-aux-Bois (45224)
Neuvy-en-Sullias (45226)
Olivet (45232)
Orléans (45234)
Ormes (45235)
Ouvrouer-les-Champs (45241)
Ouzouer-sur-Loire (45244)
Patay (45248)
Rebréchien (45261)
Rouvray-Sainte-Croix (45262)
Rozières-en-Beauce (45264)
Ruan (45266)
Saint-Aignan-le-Jaillard (45268)
Saint-Ay (45269)
Saint-Benoît-sur-Loire (45270)
Saint-Cyr-en-Val (45272)
Saint-Denis-de-l'Hôtel (45273)
Saint-Denis-en-Val (45274)
Saint-Florent (45277)
Saint-Hilaire-Saint-Mesmin (45282)
Saint-Jean-de-Braye (45284)
Saint-Jean-de-la-Ruelle (45285)
Saint-Jean-le-Blanc (45286)
Saint-Lyé-la-Forêt (45289)
Saint-Martin-d'Abbat (45290)
Saint-Péravy-la-Colombe (45296)
Saint-Père-sur-Loire (45297)
Saint-Pryvé-Saint-Mesmin (45298)
Saint-Sigismond (45299)
Sandillon (45300)
Saran (45302)
Seichebrières (45305)
Semoy (45308)
Sennely (45309)
Sigloy (45311)
Sougy (45313)
Sully-la-Chapelle (45314)
Sully-sur-Loire (45315)
Sury-aux-Bois (45316)
Tavers (45317)
Tigy (45324)
Tournoisis (45326)
Traînou (45327)
Trinay (45330)
Vannes-sur-Cosson (45331)
Vennecy (45333)
Vienne-en-Val (45335)
Viglain (45336)
Villamblain (45337)
Villemurlin (45340)
Villeneuve-sur-Conie (45341)
Villereau (45342)
Villorceau (45344)
Vitry-aux-Loges (45346)
The communes with more inhabitants in the arrondissement are:
Related pages
Arrondissements of the Loiret department
List of arrondissements of France
References
Orleans |
<p>Here's some code that illustrates my problem:</p>
<pre><code>def blocking1():
while True:
yield 'first blocking function example'
def blocking2():
while True:
yield 'second blocking function example'
for i in blocking1():
print 'this will be shown'
for i in blocking2():
print 'this will not be shown'
</code></pre>
<p>I have two functions which contain <code>while True</code> loops. These will yield data which I will then log somewhere (most likely, to an sqlite database).</p>
<p>I've been playing around with threading and have gotten it working. However, I don't really like it... What I would like to do is make my blocking functions asynchronous. Something like:</p>
<pre><code>def blocking1(callback):
while True:
callback('first blocking function example')
def blocking2(callback):
while True:
callback('second blocking function example')
def log(data):
print data
blocking1(log)
blocking2(log)
</code></pre>
<p>How can I achieve this in Python? I've seen the standard library comes with asyncore and the big name in this game is Twisted but both of these seem to be used for socket IO.</p>
<p>How can I async my non-socket related, blocking functions?</p> |
<p>I'm trying to find a good general purpose way to canonicalize urls in an ASP.NET MVC 2 application. Here's what I've come up with so far:</p>
<pre><code>// Using an authorization filter because it is executed earlier than other filters
public class CanonicalizeAttribute : AuthorizeAttribute
{
public bool ForceLowerCase { get;set; }
public CanonicalizeAttribute()
: base()
{
ForceLowerCase = true;
}
public override void OnAuthorization(AuthorizationContext filterContext)
{
RouteValueDictionary values = ExtractRouteValues(filterContext);
string canonicalUrl = new UrlHelper(filterContext.RequestContext).RouteUrl(values);
if (ForceLowerCase)
canonicalUrl = canonicalUrl.ToLower();
if (filterContext.HttpContext.Request.Url.PathAndQuery != canonicalUrl)
filterContext.Result = new PermanentRedirectResult(canonicalUrl);
}
private static RouteValueDictionary ExtractRouteValues(AuthorizationContext filterContext)
{
var values = filterContext.RouteData.Values.Union(filterContext.RouteData.DataTokens).ToDictionary(x => x.Key, x => x.Value);
var queryString = filterContext.HttpContext.Request.QueryString;
foreach (string key in queryString.Keys)
{
if (!values.ContainsKey(key))
values.Add(key, queryString[key]);
}
return new RouteValueDictionary(values);
}
}
// Redirect result that uses permanent (301) redirect
public class PermanentRedirectResult : RedirectResult
{
public PermanentRedirectResult(string url) : base(url) { }
public override void ExecuteResult(ControllerContext context)
{
context.HttpContext.Response.RedirectPermanent(this.Url);
}
}
</code></pre>
<p>Now I can mark up my controllers like this:</p>
<pre><code>[Canonicalize]
public class HomeController : Controller { /* ... */ }
</code></pre>
<p>This all appears to work fairly well, but I have the following concerns:</p>
<ol>
<li><p>I still have to add the <code>CanonicalizeAttribute</code> to every controller (or action method) I want canonicalized, when it's hard to think of a situation where I won't want this behaviour. It seems like there should be a way to get this behaviour site-wide, rather than one controller at a time.</p></li>
<li><p>The fact that I'm implementing the 'force to lower-case' rule in the filter seems wrong. Surely it would be better to somehow role this up into the route url logic, but I can't think of a way to do this in my routing configuration. I thought of adding <code>@"[a-z]*"</code> constraints to the controller and action parameters (as well as any other string route parameters), but I think this will cause the routes to not be matched. Also, because the lower-case rule isn't being applied at the route level, it's possible to generate links in my pages that have upper-case letters in them, which seems pretty bad.</p></li>
</ol>
<p>Is there something obvious I'm overlooking here?</p> |
Children in the Northern Mariana Islands must go to school from the ages of 6 to 18.
Public schools are governed by the Commonwealth of the Northern Mariana Islands Public School System. The system is based on the public school system in the United States. It was started in 1987.
There is one university in the territory: Northern Marianas College in Saipan. It has campuses in Tinian and Rota.
References
Other websites
Commonwealth of the Northern Mariana Islands Public School System
Northern Marianas College
Northern Mariana
Northern Mariana Islands |
Norio Suzuki (born 14 February 1984) is a Japanese football player. He plays for Angers.
Club career statistics
|-
|2002||rowspan="6"|Tokyo||rowspan="6"|J. League 1||3||0||1||1||0||0||4||1
|-
|2003||8||0||1||0||4||0||13||0
|-
|2004||14||4||1||0||4||1||19||5
|-
|2005||24||3||2||1||2||0||28||4
|-
|2006||21||1||1||2||5||0||27||3
|-
|2007||30||5||3||0||7||1||40||6
|-
|2008||rowspan="2"|Vissel Kobe||rowspan="2"|J. League 1||26||2||2||0||5||0||33||2
|-
|2009||4||0||0||0||2||0||6||0
|-
|2009/10||Angers||Ligue 2||||||||||||||||
130||15||11||4||29||2||170||19
0||0||0||0||0||0||0||0
130||15||11||4||29||2||170||19
|}
References
1984 births
Living people
Footballers from Chiba Prefecture |
<p>I have a ComboBox bound to a data source but it will not update the bindings until the control loses focus. How can I get the bindings to update when the selected items change? In the screen shot below I'd like the label to updated immediately to reflect the new selection.</p>
<p><img src="https://i.stack.imgur.com/mwWnS.png" alt=""></p>
<p>Some Code:</p>
<pre><code>public enum MyEnum
{
First,
Second
}
public class MyData
{
public String Name { get; set; }
public MyEnum MyEnum { get; set; }
}
</code></pre>
<p>Sample Form:</p>
<pre><code>public SampleForm()
{
InitializeComponent ();
MyData data = new MyData () { Name = "Single Item" };
this.bindingSource1.DataSource = data;
this.comboBox1.DataSource = Enum.GetValues (typeof (MyEnum));
this.label2.DataBindings.Add ("Text", this.bindingSource1, "MyEnum", true, DataSourceUpdateMode.OnPropertyChanged);
this.comboBox1.DataBindings.Add (new System.Windows.Forms.Binding ("SelectedItem", this.bindingSource1, "MyEnum", true));
this.comboBox1.DataBindings.Add (new System.Windows.Forms.Binding ("SelectedValue", this.bindingSource1, "MyEnum", true));
}
</code></pre> |
<p>I am trying to fit an LSTM model in Pytorch. My data is too big to be read into memory and so I want to create mini-batches of data using the <code>DataLoader</code> function from Pytorch.</p>
<p>I have two features as input (<code>X1</code>, <code>X2</code>). I have one output feature (y). I am using 365 timesteps of <code>X1</code> & <code>X2</code> as features used to predict <code>y</code>. </p>
<p>The dimensions of my training array is:</p>
<p><code>(n_observations, n_timesteps, n_features)</code> == <code>(9498, 365, 2)</code></p>
<p>I don't understand why the code below isn't working because I have seen other examples where the X, y pairs have different numbers of dimensions (<a href="https://github.com/kratzert/pangeo_lstm_example/blob/master/LSTM_for_rainfall_runoff_modelling.ipynb" rel="nofollow noreferrer">LSTM for runoff modelling</a>, <a href="https://pytorch.org/tutorials/beginner/data_loading_tutorial.html#iterating-through-the-dataset" rel="nofollow noreferrer">Pytorch's own docs</a> )</p>
<h1>Minimum Reproducible Example</h1>
<pre class="lang-py prettyprint-override"><code>import numpy as np
import torch
from torch.utils.data import DataLoader
train_x = torch.Tensor(np.random.random((9498, 365, 2)))
train_y = torch.Tensor(np.random.random((9498, 1)))
val_x = torch.Tensor(np.random.random((1097, 365, 2)))
val_y = torch.Tensor(np.random.random((1097, 1)))
test_x = torch.Tensor(np.random.random((639, 365, 2)))
test_y = torch.Tensor(np.random.random((639, 1)))
train_dataset = (train_x, train_y)
test_dataset = (test_x, test_y)
val_dataset = (val_x, val_y)
train_dataloader = DataLoader(train_dataset, batch_size=256)
iterator = train_dataloader.__iter__()
iterator.next()
</code></pre>
<p>Output:</p>
<pre><code>---------------------------------------------------------------------------
RuntimeError Traceback (most recent call last)
<ipython-input-47-2a0b28b53c8f> in <module>
13
14 iterator = train_dataloader.__iter__()
---> 15 iterator.next()
/opt/conda/lib/python3.7/site-packages/torch/utils/data/dataloader.py in __next__(self)
344 def __next__(self):
345 index = self._next_index() # may raise StopIteration
--> 346 data = self._dataset_fetcher.fetch(index) # may raise StopIteration
347 if self._pin_memory:
348 data = _utils.pin_memory.pin_memory(data)
/opt/conda/lib/python3.7/site-packages/torch/utils/data/_utils/fetch.py in fetch(self, possibly_batched_index)
45 else:
46 data = self.dataset[possibly_batched_index]
---> 47 return self.collate_fn(data)
/opt/conda/lib/python3.7/site-packages/torch/utils/data/_utils/collate.py in default_collate(batch)
53 storage = elem.storage()._new_shared(numel)
54 out = elem.new(storage)
---> 55 return torch.stack(batch, 0, out=out)
56 elif elem_type.__module__ == 'numpy' and elem_type.__name__ != 'str_' \
57 and elem_type.__name__ != 'string_':
RuntimeError: invalid argument 0: Tensors must have same number of dimensions: got 4 and 3 at /tmp/pip-req-build-4baxydiv/aten/src/TH/generic/THTensor.cpp:680
</code></pre> |
The Zugspitze (Bavarian: Zugspitz) is located in Bavaria, Germany. It is the highest mountain in Germany. It is above sea level. It attracts thousands of visitors every year.
Literature
Toni Hiebeler: Zugspitze: Von d. Erstbesteigung bis heute Mosaik-Verlag,
Heinrich Schott: Die Zugspitze : Gipfel d. Technik, Triumphe u. Tragödien Süddeutscher Verlag, München 1987,
Alps
Geography of Bavaria
Mountains of Austria
Mountains of Germany
Tyrol (state) |
Dia (S/2000 J 11) ls the second-outermost prograde non-spherical moon of Jupiter. It was found by a team of astronomers from the University of Hawaii led by Scott S. Sheppard in 2000.
Dia is about 4 kilometres in diameter, and orbits Jupiter at an average distance of 12,555,000 km in 287 days, at an inclination of 28° (to Jupiter's equator), and with an orbital eccentricity of 0.248.
The moon is included in the Himalia group. After discovery it was lost for ten years because the orbit was poorly known. Recovery allowed much better precision.
References
Ephemeris IAU-MPC NSES
Mean orbital parameters NASA JPL
Other websites
David Jewitt pages
Scott Sheppard pages
Jupiter's moons |
Zenda is a city in Kingman County, Kansas, United States. In 2010, 90 people lived there.
History
Zenda was named after the novel The Prisoner of Zenda.
Geography
Zenda is at (37.443895, -98.281263). The United States Census Bureau says that the city has a total area of . All of it is land.
People
2010 census
The 2010 census says that there were 90 people, 44 households, and 24 families living in Zenda.
Education
Nashville is a part of USD 332 Cunningham-West Kingman County. The Cunningham High School mascot is Cunningham Wildcats.
References
Other websites
City
City of Zenda
Zenda - Directory of Public Officials
Schools
USD 332, local school district
Maps
Zenda City Map, KDOT
Cities in Kansas |
Lamar County is a county in the U.S. state of Georgia. As of the 2010 census, 18,317 people lived there. The county seat is Barnesville.
1920 establishments in Georgia (U.S. state)
Georgia (U.S. state) counties |
The German Papiermark (often just Papiermark) was the money of the Weimar Republic, from 1919 to 1923. On 15 November 1923 it was replaced by the Rentenmark, and in 1924, the Reichsmark became the official money. In 1914, the Gold standard was abolished; there was the First World War. The period when it was used was marked by a high inflation rate. At some time, the "millions" and billions of Mark were written in words, because there was not enough space on the paper.
Bills
Weimar Republic
Money |
<p>First of all I have to mention that I am modernising our ERP system that is build in-house. It handles everything from purchasing of parts, sale orders, quotes and inventory to invoicing and statistical data. The system is web based and heavily dependent on ORM. EloquentORM will be used in the redesign.</p>
<p>My main question is about the data model of certain entities that are very similar. Currently three of most widely interconnected entities in the app are: <strong>Orders, Products and Invoices</strong>.</p>
<h3>1. Orders</h3>
<p>In current DB design I have one big <code>orders</code> table in which there is a <code>order_type</code> attribute to distinct between different order types: Purchase orders, Sale orders, Quotes and Service orders. About 80% of fields are common to each order type and there are some specific fields for each order types. <em>Currently at ~15k records.</em></p>
<h3>2. Products</h3>
<p>Similarly I have one big <code>products</code> table with an attribute <code>product_type</code> to distinct between different product types: Finished products, Services, Assemblies and Parts. Again there is a fair % of fields that are common throughout all product types and some that are specific to different product type <em>Currently at ~7k records.</em></p>
<h3>3. Invoices</h3>
<p>Again one table <code>invoices</code> with <code>invoice_type</code> attribute to distinct between 4 invoice types: Issued invoices (for things we sell), Received invoices (for things we buy), Credit notes and Avans Invoices. More or less all invoice types use the same fields. <em>Currently at ~15k records.</em></p>
<p>I am now trying to decide which is the optimal way for this kind of DB model. I see three options:</p>
<p><strong>1. Single Table Inheritance</strong></p>
<p>Leave as is, everything in the same table. It feels kind of awkward to always filter records like <code>where order_type = 'Sale order'</code> to display right orders in the right place in GUI... Also when doing sale and purchase analytics I need to include the same where condition to fetch right orders. Seems wrong!</p>
<p><strong>2. Class Table Inheritance</strong></p>
<p>Have a master tables <code>orders</code>, <code>products</code> and <code>invoices</code> with common set of fields between each of entity types and then <code>one-to-one</code> child relation tables for every different type of each entity: <code>sales_orders</code>, <code>purchase_orders</code>, <code>quote_orders</code>, <code>finished_products</code>, <code>reseller_products</code>, <code>part_products</code>, <code>assembly_products</code>, <code>received_invoices</code> and <code>issued_invoices</code> with FK in each of the child tables to master table... This seems like a good idea but handling that with ORM brings in a little more complexity...</p>
<p>In this method I have a questions which FK should be used around. For example each invoice can belong to one order. Received invoice will go with Purchase order and issued invoice will go with Sale order. Should the master <code>orders</code> table's PK be used as a FK in the master <code>invoices</code> table to relate these entities, or should the child <code>sale_orders</code> PK be used in the child <code>issued_invoices</code>?</p>
<p><strong>3. Concrete Table Inheritance</strong></p>
<p>Having completely separated tables for every type of each entity. This would avoid me having parent->child relationship between master table but would result in a lot of similar attributes in each table...</p>
<p>What would be the best approach? I am aiming at ease of use in EloquentORM and also speed and scalability for the future.</p> |
Events
construction begins on the first church at the monastery of Cluny |
ANONACEAE ARCHIPELAGI INDICI. 43
35—14 poll longa, 11— 1 lata, Singuli ramuli (breves et paucifolii) media altitudine vel apice unum vulgo
pedunculum. compressum. uncinato-recurvum. 1—1 poll. longum proferunt. Flores omnes ceciderunt; unum tan-
tum exiguum alabastrum partim destructum vidi, — JMadagascaria, regio borealis occidentalis: eenvruré n. 896.
ARTABOTRYS ODORATISSIMUS R. BR. — Specimina sumatrana foliis duplo maioribus a iavanicis, quae
BL. descripsit, differunt, conspecifica tamen habeo. Folia e basi acuta elliptico-oblonga abrupte obtuse acuminata,
6—7 poll longa. Petala utrinque pubera, basi densius, exteriora fere pollicaria latiuscule lanceolata acntiuscula,
interiora breviora et angustiora; calyx intus glaber, extus puberulus. Samina numerosa, connectivi processu haud
valde dilatato, sed convexiusenlo subrotundo pulverulento. Carpela in fori vertice pilosulo 8—12, glabriuscula
ovoidea, stigmate ovato aeutiuseulo deflexo, — Numero carpellorum parumper maiore a vulgari forma etiam re-
cedere videtur. — E pedunculi communis basi passim folium normale efformatum vidi. — Sumatra: KORT-
HALS. — Tüimor?: sPANOGHE (sed fores desunt, unde haud omnino certum).
ARTABOTRYS BLUMEI HOOK. fil. et rHOMS. Pedunculus fructifer valde incrassatus lignosus; /ori basis
nune in longitudinem aucta, unde apex convexus in altum elevatus.
ARTABOTRYS INTERMEDIUS Hassk. — Specimina authentica ex Hort. bog. examinavi: innovationes rufule
strigosae, cito glabratae, ita ut ramuli eum foliis adultis glaberrimi. Haec petiolis haud crassis antice canaliculatis
2— 13 lin. longis suffulta, e basi attenuata acuta obverse elliptico-oblonga usque sublanceolata. in acumen lon-
giusculum obtusiuseulum desinentia, alia minora elliptica oblique acuminata, 7— 21, vulgo circiter 5 poll. longa,
costulis tenuibus pluribus patulis extrorsum laxe reticulatis. Pedunculi perquam compressi, ł- in fructu ultra-
pollicares minusque compressi. Pedice/lus semipollicaris. Sepala lato-ovata acuta dorso adpresse pubera, intus prae-
ter basin strigillosa. Petals magnitudine 4. po/ygymi, ima basi tumida ochraceo-villosa, caeterum adpresse pu-
bera, ezferiora anguste lanceolata fere pollicaria 1$ lin. lata, imeriora paullo breviora magis ovalia acuta. Torus
apice inter carpella pilosulus. S/amina numerosa cuneata, connectivi processu ovato-trunoato superata. Ovaria
glabra ovoidea subinaequilatera, apice attenuato brevi stigma oblique incrassatum ineurvulum ferentia; immatura
grossificantia mon stipitata, sed basi constricta, oblonga. — Bona species videtur, ab Æ. polygymo iam carpello-
rum numero et forma diversa, folis etiam maioribus, siecatis pallidis, minus firmis. Petala in hac ut in pleris-
que Anonaceis pro varia evolutione satis ludunt; iuniora elliptica, dein oblonga, demum magis linearia evadunt. —
Colitur in h. bog. probabiliter in Java indigenus.
AÁRTABOTRYS SUMATRANUS MIQ. distinctissima species est, ab 4. suaveolente multo magis distans quam
olim credidi, floribus subfasciculato-confertis rigidis maioribus singularem habitum prae se fert. — In Borneo ha-
bitum paullo diversum induit, foliis longioribus, elliptico-oblongis, deorsum magis angustatis, abrupte acuminatis,
7—65 poll. longis; fasciculis valde densifloris; floribus poll. longis. — .BHermeo australis, secus fl. Doesson:
KORTHALS.
ARTABOTRYS SUAVEOLENS EL. — Species per totum Archipelagum indicum diffusa, partium magnitudine
et habitu variabilis; — var. parviflora, floribus minoribus, foliis brevioribus: 474. parviflorus MIQ.
Luxuriantia specimina e Borneo habeo, foliis latioribus et longioribus, floribus semipollicaribus, pefalorum
laminis angustissimis; Jaceis e singulo flore 2—1 ovalibus obtusis. — Sumatra, in sylvis m. Melintang, secus fl.
Salaut; Borneo australis, in regione fl. Doesson, in Martapoera, in m. Pamatton: komrHALS.
PARARTABOTRYS MIQ.
Toro haud excavato a Xylopia differt, carpellis definitis ab Habzelia moor. fil et Hos. recedit. Ovaria
oblonga angulata styloque brevi instructa, et, quod sub accuratiore examine vidi, Diserialifer pluriovulata. — Si,
quod testantur cel. BENTHAM et HOOKER, Parartabotrys sumatranus eadem stirps est ac Xylopia malayana, haec
nostri generi sine dubio adiungenda foret.
1. PARARTABOTRYS HEXAGYNUS MIQ. 7. sp. Innovationes rubiginoso-tomentosae; folia longiuscule
petiolata, e basi acuta vel obtusiuscula elliptico- vel saepe obovato-oblonga, passim obovata, breviter
obtuse vel acute saepe oblique apiculata pergamacea, supra praeter costam sulcatam glabrata, subtus
pallidiora puberula, costulis utrinque 14—12 tenuibus patulis subaveniis; pedunculi laterales. brevis-
simi aut subnulli, pedicello elongato medio unibracteolato; sepala 8 ovato-rotundata brevissime ob-
tuso-apieulata; petalorum lamina lanceolato-linearis, interiora paullo breviora, ommia crassa plana
utrinque subcarinato-uninervia; carpella 5—6 hirsutula prismatica biserialiter usque 10-ovulata.
Rami teretes glabrati; ramuli patule pubescentes. Pe/io/i semipollicares vel paullo longiores pubescentes, in sulco
antico pube vulgo ochrascente, uti in costae suleo versus basin. Folia in sicco supra nigrescentia laevia, sub-
tus olivaceo-glaucescentia, costulis teneris sed distinctis ante marginem obsolete areuato-unitis, we subnullis,
1l
44 ANONACEAE ARCHIPELAGI INDICI.
pube diutius praesertim in costa persistente, nunc subgrisea, 6—44 poll. longa, fere 3—2 supra medium lata,
Pedunculi laterales et oppositifolii vix lineam longi apice decidue bracteati, pedicellum vulgo unum (rarius 2—3)
cum calyce intus et extus pubescentem vel puberulum, j— poll. longum, medio vel parum demissius unibrac-
teolatum exserentes. Bracteola ovata obtusa. Sepala lato-ovato-rotundata, ex apice rotundato obsoletissime sed
constanter apiculata, in sicco nigrescentia, ima basi connata, indumento versus margines densiore leviterque
ochrascente. Peżala biseriatim valvata basi concava genitalia arcte amplectentia, laminis elongatis iam ^n ala-
bDastris erecto-patulis lineari-lanceolatis, a basi inde regulariter angustatis utrinque, ochrascenti-tomentellis,
erasso-compresso-planis sed nervo medio obtuso-subcarinatis, haud tamen triquetris vel tetragonis, interiorum
paullo brevioribus, 1j— 1 poll. longis. Torus e calycis fundo eminens, foveolatus pilosulus, extrorsum stami-
nifer, vertice leviter convexo pistillifer. Samina pluriserialia cuneiformia, deorsum valde angustata, antAerarum
loculis elongatis sublateralibus, dorso scil. connectivo lineari separatis, vertice eius processu oblique truncato
subrhombeo superatis. Carpella 6, rarissime 4—5, ovario prismatico lineari flavido-velutino-hirtello biserialiter
8- fere 10-ovulato, ovulis fere uniserialiter superpositis ovalibus. /j/i in fl. nondum perfectis breves, stig-
malibus arcte conglutinatis. Carpella matura adsunt, sed dubia, separata; unum obovali-ellipsoideum subses-
sile semipollieare, pericarpio monospermo; alterum quod prostat usque 6-spermum, seminibus transversis bise-
rialiter alternis, oblongo-obovoideum, vix certe etiam huc referendum. — Maturi pedunculi autem in herb. DE
vRtzsE obvii certi, plerumque solitarii, pollicares firmi lignosi, toro parum incrassato laevigato plerumque 4
carpella exserente. Haec" brevi-stipitata subglobosa cerasi mole vel maiora ellipsoidea oligosperma leviter vel
vix torosa, nigrescentia glabra. — Sumatra occidentalis, in sylvis m. Melintang et ad pedem montis Singalang:
KORTHALS, DE VRIESE.
CATALOGUS ANONACEARUM, IN ARCHIPELAGO INDICO
HACTENUS DETECTARUM.
Adnot. Species continentales heic haud receptae; illae vero quae in ins. Poeloe-Pinang crescunt, additae, — I. S.
B. C. significant govam, Sumatram, Borneum et .Celebem.
Tribus I. UVARIEAE szwTH. ei mook. fil.
I. Tetrapetalum mig. — 1. T. volubile wra. (B.).
IL Uvaria wxwN, — U. purpurea sr. (I. S. B.). — 2. U. ovalifolia nr. (I. S. B.). — 3. U. littoralis B1. (L). —
4. U. heterocarpa mr, (L). — 5. U. flava vExsM. et BINNEND. (Banca) — 6. U. dulcis pux. (L.). — 7. U. rufa
Br. (L). — 8. U. multiflora vEvsw. et BrNNEND. (L). — 9. U. dasychlamys mrg. (S. I). — 10. U. scabra atra.
(Ceram). — 11. U. eyrtopoda wg. (Amboina). — 12. U. atrosticta wq. (S.). — 13. U. Larep mià. (S). —
14. U. timoriensis sr. (Timor) — 15. U. Zippeliana rq. (Amboina). — 16. U. ptychocalyx ura. (S. B.) — 17.
U. monticola mra. (B.). — 18. U. acuminatissima wQ. (B.) — 19. U, argentea mr. (I. B). — 20. U. concava
TEYSM. et BINNEND. (S). — 21. U.? subcordata miq. (Moluccae). — 22. U. montana Br. (L). — 23. U. parvi-
flora nook. fil. et rRoXs. (Poeloe Pinang, non vidi) — 24. U. ochroleuca zorr. (L), non vidi, ex fructu nisi
polyspermus dictus fere sed. generis. — 25. U, sessiliflora zr. (L, non vidi).
ILL Z//peia mooK. fi et vRows. — 1. E. Laha mig. (S.. — 2. E. gilva mre. (B.). — 3. E. cineras-
cens wQ. (S.).
IV. Sageraea Darz. — 1. S. lanceolata mrg, (B. — An huc Uvaria micrantha massx. Hort. bog. descr. p. 1?
nulli generi apte adscribenda (L).
V. Stelechocarpus (B1.) HOOK, fil. et vHOMs, — 1. St. Burahol mr. (L).
VI. Sphaerothalamus nook, fi. et rmoxs. — 1. Sph. insignis oox. fil. et vows. (B., non vidi).
Tribus I. UNONEAE zor. (excl, Artabotryo).
VIL. Cananga rumeu. — 1. O. odorata moox, fi. et THows. (L S. B). ,
VIL Unona iN, — 1. U. discolor vanr. (L S. B.), — 2. U. dasymaschala sr. (I. S.). — 3. U. stenopetala
Hook. fi. et TH. (L, non vidi) — 4. U. subbiglandulosa mra. (B.). — 5. U. borneensis ure. (B.). — 6. U. costata
mia. (S.). — 7. U.? sumatrana mra. (S. — 8. U. acuta zort. (Ll, non vidi). — 9. U. Dunalii wart, (P. Pinang).
IX. Meiogyne wa. — M. virgata wra. (I. S. B.).
X. Monocarpia mia. — 1. M. euneura mrg. (B.).
XI. Disepalum nook. fil. et vHows, — 1. D. anomalum nook. fi. et tHoms, (B. non vidi).
XIL Polyalthia ww. — 1. P. cinnamomea nook. fil, et rows. (P. Pinang). — 2. P. obliqua soox. fil, (B., non
vidi). — 3. P. mierotus mra. (B.) — 4. P. sakumbangensis mą. (B) — 5. P. macrorhyncha xta. (S.). — 6. P.
celebica wra. (C. — 7. P. subcordata sr. (L. &). — 8. P. affinis vevsw. et BINNEND. (L, non vidi). — 9. P.
elliptica st. (L.S. — 10. P. miniata Treysa, et BINNEND. (L, non vidi).
|
Lalla () (literally, "lady") is a (Moroccan) Amazigh title of respect. The title is a prefix to her given name or personal name, and is used by females usually of noble or royal background. It may also be used to address older women out of respect. Any woman believed to be descended from Muhammad has the title of Lalla. Likewise, any man who is believed to be descended from Muhammad has the title of Sidi or Moulay (Moulay being a higher honorific).
References
Titles |
<p>as a follow on from <a href="https://stackoverflow.com/questions/5231579/hibernate-optional-join">hibernate optional join</a></p>
<p>Many existing queries in the system rely on there being a mapped relationship between EntityOne and EntityTwo and changing this is not an attactive option, however I now need to start storing and retrieving values in <code>tbl_one.two_id</code> which do not exist in the joined table. On the way in, this works fine with the following mapping:</p>
<pre><code>@Entity
@Table(name="tbl_one")
public class EntityOne
{
....
@ManyToOne
@NotFound(action = NotFoundAction.IGNORE)
@JoinColumn(name = "two_id")
private EntityTwo two;
....
}
</code></pre>
<p>.. However when querying, if a result has a value for <code>two_id</code> which does not exist in the joined table, the value for the field <code>two</code> is null and I have no way of telling what the value for <code>tbl_one.two_id</code> actually is. I was hoping hibernate would create a dummy <code>EntityTwo</code> object and populate it's id field only if the relationship did not exist.</p>
<p>I've also tried mapping <code>two_id</code> to another field without a join:</p>
<pre><code>@Entity
@Table(name="tbl_one")
public class EntityOne
{
....
@ManyToOne
@NotFound(action = NotFoundAction.IGNORE)
@JoinColumn(name = "two_id", insertable = false, updatable = false)
private EntityTwo two;
@Column(name = "two_id")
private String twoId;
....
}
</code></pre>
<p>... but then the <code>two</code> field is never populated, even when the corresponding record exists.</p>
<p>Essentially I need some way of inserting/updating a value for <code>tbl_one.two_id</code> and retrieving a joined entity for <code>EntityTwo</code> if the relationship exists, or just the value for <code>tbl_one.two_id</code> if the relationship does not exist.</p>
<p>I'm hoping to be able to solve this without creating two mappings for the same table.</p>
<p>thanks.</p>
<p><strong>EDIT:</strong> more info</p>
<pre><code>public class EntityTwo
{
...
@Id
@Column(name = "site_id")
private String id;
...
}
</code></pre> |
|
^
ТЕМУ EDVTTON
REVISED BY
JOHN THOMAS.
HARPIST TO HER MAJESTY THE QUEEN
AND |
PROFESSOR AT THE ROYAL ACADEM Y OF MUSIC.
207 rp ressly É omposed
ROR
Sebastian } ага
DOUBLE MOVEMENT Барр,
a
— 9 р <
9
G
Lint. Sta Halt. aa ВОСК eee —— —— "ee D
/
Bu ordi m.
СНАРРЕГЕ ВЕ СС 50. NEW- BOND STREET.
CITY ВВАМ СН, 15,РОЦ ТВ У.
Where may де had, all
BOCHSAS POPULAR WORKS For THE HARP, AND HARP & PIANOFORTE .
Аа
ада massa
s=
"Ға
=
== 0
+ 12-123
FORTY STUDIES.
Allegro con fuoco.
---
+
to.
182
1
Магса
воок п
Maelzel’s
2:
N
во
--
е.
Ф
Е
^
=
©
-
25
2
р т
БЕНЕН | || Se Фет ФФ тт е am з 4
| 4& E ә 9 ағ ай а т || Т,
lh laser ЛЕТ
ee
ERU
=
М
2%
un
ERCI
Ex
2
Bees
| A
| TAS
Seas
4
Жажа FET Башы E А
Г шшш | _
masus sm MM
m
k
Ee AR Bee БАА E دا
А.
ea
к= === = НЕИН
т=ш="
reo
Е aa sg
ES C Есі
|62 ә be -
жесе. A. тты ЫТ
ще:
Ф s А
PT ha oç е.“
== = ===
Fe. zs
سے
س
Ұ ае” е” е” а” а? ої
Ғғ” Sg". е” 42” €
== ee ee re
| OT] |}
ВМА ро (nis) ue rs oe ons
Ir
М
q
ы
=
LE III ЕД М] 1m Ей ER Б. 22522-72
L 1132
та = кета Ree I DI Pi туарын 72 Чан. ЕЛАДЫ, чандан
А ыш, —-— шиш — —— — шш — O Битен КЕРЕМЕТ CRS al RENS аа qd
Ád s. Ero ese a FÊRÎ zzz a елек lo podido RS то See OS ee = — — === ==
ES ЕРЕК JEN ШЕ: LA ass E) E ER E Е) 207 Esp EE) Га ВК. ДБ Ро ЛВ CET Car Ee Geers ID SSS Dp TOT , f. SESESESSESER
> re | | :9-9.o- e E Ф- Eats
E سس ا Ga Pauw ——
| pa WE d — = £t
M SS сл TY ае] | ا1ے 0ر2 2 f jy aea BM — | ES
eae Imam inf m se. 3 шы a T ®— өл Т 2.4. тш 255 I ж SL am Jud. Ж даа гө ЖШ hí. hd. Ж
eae Yd إا Је E БЛ S Es esp с ы TRE a ل PEE ESA ра пар ри EW" БЕРГЕШ Oa т ее ешш
43 ан не mms MES @ | | mem э - SEE РӨ | || E m سے"
ADR DN — oen > 3 = -- = +
Ља хес ona ПРИ d eate
Lo. jes —— [UE ЕЕЕ 01044 9. € 2 9
= ‘TTT? Фа "а "41 J cmm
Стад аа 6 ӨЫ ар ЧЫНЫ” m. ——
ам? ns! se | mum | 2 БЕШ. —
* x P N Еве:
---- cres ELE
aw: NI. es pom e res
eT таба x. е „#9 т alta тата 5388
1E E Î ESR eels т aaa un) = CV ‚БЕР (БАП ан ЧЕ RU]
ste СЫ 2# ا
$ = J
“ J Tig x c = | | | | ы 1 + 1 + + 9 | 2, 4
=== = جڪ == ims —.* Log 9o 9959 9 -$e?*e! 1 ¿° 920 a
| —5 8 29-і 4 Ls ns MEI ee ee 3
|
[ го e e
rere ee se
а = = == шын шаша Ui — n: — v7 ү ے
б ae = L
LIA е. 8 UFa 945 IIi БЕГЕ ET lq | Шы |! {Fal | а АВ ийни каин
nua gie peu bspw EN 751,4 реша | ЕЗД... SE E SED nu] EE BE 05) BEREIT oo — НА АЫ ЕБЕ МЫШ E EHC — B
ва
еее
A
p" vos
а“ ТА! "t т-ға i
usar, AT [Tl la a
ЫТУ, -- pos. енн, —— |. ss. Ф | oir, mq ims
2 og! E E A a LIII Loar leew Пр ҰЯ HF ДЕ ШЕЛЕР ae IWIN R
та ө то rere per = =_——— өш
-9- — a — Bi-— —
P СЕБЕ LL сё 2, dii ^
n 4
Y ESE Ес үсе Se SL з a реаты РЫ СЫ, у йыр СНА === ир lama пише и.
ЖІЖ АҒЫ” SE SESS WEEE See яғ. тыға. ы! PEIN SSS YE 0227 шй кар е. Й
— n WS] —w- Aoi Ы ieee ЫШ Ym — Jum ди бард щот Г.
%; 2 ---щ---
иж Фа Фая. 9.3 --- pA
ЕЗ”, AEN WR дее uet Sa крз s Pe дылы „ш ТЕ 0л 621 тие s:
W/AW ——-——WS—-—— ж = шала E аа? 42 9 48а арт EF
кы”, — | LY а r 4 E EI NE ESE га Esa ез -— sa
Sf P ---
2 سے = 09002009
Dg —— Ба CT TIS es ре? та?
ы NA е)2 9241 ге ее ЕР
ТІН 1289 Фа 11 КТ а? s.s? ЕТІСТІ -EN——— =
ЕРІТЕ ФГ. -—— ma w
8
- X
-l
Fue = EA em س 4 E
umm — —— 9 9, таша Еа = =m какы — т.е? tet
Веда ае z Op eet toe ote ti eats ғ Lec wu
55
Тамак eas RSS 7С.
a
Ив Oe Oe Or — ‹ 1
= dm ea ae
eo же
ьа! 4 e
Бе и ІІ ТІСІ puede ey — т ' CI 73X: - um
гуси 3-1 ILLE ZH шегі ra S ш В е: ri i ел s
— mmm — m — жады — s اا —— ни НФ.
“< 4 -9— e аласа
КЕН
e Ñ ) Fe ; | ра E
la
IS SO NA UI CET] Lege ; ENS Е
[A вой? а? 19 yrs === = > et tt kog ее
“ет Awam. IL тере ІІІ“ аи пи. тво “аята ым
НОВА НА ла — — uw |
==?
те? T]
ив све? Г hat женген енгі. | | 2 Г
_шш—-—__.ш›
Ба Ps ШЕЙ 1 к ш
| ШЕРІ Ға LT m.
Гай“ 4! ETE
Апа" espressivo non troppo lento. 2
Maclzel's
Metronome ш 60.
|
EXERCISE 12.
+]
: 2 22 "
Z ee ee
=== =s ГУ eet ГЕП ES PSS Білек
RUST Ea mm |
ғ : |
2 P s esp: — Z = = š 2.
ТЕШ — — m ест A [ELIO гер! ЕС
LIBE e = s! == NU. Qu; Domni сата = L
айй
азаа аа с RE ESP r= NE
pem y F EEL [ШР —— ` _.—— а” ES,
a ond t a TT 155741
[ela сағ хына 7.7] )
dolce ab 2
E eee er ы eT 90 сарт e =
EE TET ESSERE LS
Га среза араа E A ` б... | 4 ET
G #28 Y12235 voy ES, RCE ER AE Tir aa OP] BL Mor es
aw [mio T m] DEED
PI а 2 š
та er 220 PE. > ми -—
Е Г L-—— EH "w s MISI ag
i CE a? Ps БШ esse ат Г | 2 | `!
К э ETIN SEEN CDP BAT IAAT ӨШ ИР ET HOTT iP rll. eo — — БИ! ду Ig TE
5» аа Oba | .W. — [Ж ып Leu c AT cm ПЕ СУ
[ees p — Че 79092. е хе га Г
—— X =
VI RC ONT =. DU EUST S HEA con esp:
r -— He -- 4
Бай, CENE = Шт BEA ру A SS) — ӨЕҢ, кр = E ашасы. ы = еше =н
Же TES РС TIC Y NEL JA л `R) рер re EU ee ` > Ú `
йл ве ss ^к Ды | Baur irf vend — aay | m (/)-4 E acm
am — ول — E š — — mone rcc ecc
proc = = Ир peur Ве fes.
2 ca ы | ° N —— N 3 P Ж.
Bs — By Где ШЕСІ POT Bers м ice
. D uu-——". - | ee WE FEET KELA Бен кез іс 9g". | 9 --9g*-. "LB | fmm кши
ata Ө s — 7— wem i |. OP 4 "| — 1 I. .—-l——S-l— 4 Li-El-[*"] -——h 7 o nisl
7 cc МОЩ aaa rn — — E ا — m БЕН БЕБЕ --ва
= ritard = ee E
eq
, ит N سے 29
MB ҮШ —— wu ишин e 1 BIRE = — EC аттик mY (tan SAET Fig
pr if Am Ga aT (na Ae LURES a 2 4» | иа р OST 5
ie ка Fe | 208 Be Bae Е( ПЕТА селі = стайлды чы НГ - —
C P СИН. Б.А ЕЕ Б>” —— — —— — — — — (ме ~ БЫЛА - 4 ES 0v rM "маса up 111
ш +19 зе ——
[zd Ена! adi, +1 — Rer. 3— a asa
; E са ی ا E eS dE
МУ АСП es aed ачи ISOSSu ds GEN жеш gag — aa ae POS:
E ro HES So. асе ET E Û oe O ` SE ло ча 1-17 0— — 105-09
H — — 17—100 ан — umaman” Г-у с шшш ыы з= it
М
= <
e + Те + س rf УТ 4
b" ر m. ra = == === Am Г .— в |
p я (Ез. ZE 5. Ы сай
WP ДИ дй Cv) ӨРЕП ысыла MERE A а ITI ЕР FEF IE | „кй ЕБ —n .— | heil. y
ғ в гга с варс E CU)
И
Ve сър : | 1
ы. bali.
FE E E BE E E PSRs
— d жене.
d
[0901 um L | йа БЕ KC WS ge] Бен ET СТ E 1] Sem
m |9, Ө қа шы "ub | |
LI TJI ' — ` ELI IL V TS EE eee s]
2) А É А 3 س — =
Lc c emma T Si FEE jaa — — Se ral i-i — uas cR МЕ
Lf. C7 € m | Na 1} s іше В даг. I2 19-31-91 4 11.1 yf fj БТ
iia олы | |. та за a E N А MRT ЛИ ل ¿s sasa „е aaa
[AUT NES II 0 “Se EB] | —— —— RIS RES mm VO | f |Z [7007 mero жне ЛЫ: ЕЛЕС!
Фа я |.
ы te я B ic. |
ИВА ГЮ SCS E сеп CEI asi ESL2 Г; 2y- еле РЕСІ oe el »_ SR халы. Аға DOES Es GE: WARS ГР Ур 1)
ГА р — --- L L Бе — ЕН SSeS eS E ee Re EE eC; ma Sees Se
ш/а mE MEME LE ————— ee obe 3 р Е DO IB, ЭШЕ
шығ, [1-9 —^ L — — - ШШЩ ПТ “СЕРЕН E ыж”), +7 00 ИРГ ЖЫМЫН СЕЛА 4
—
=== =” 27 T `
. š ge за А > zl
А y М C T Pa Z Жї T = „= а || ӨӨ маға”) — | @]
m Ly KW os L fe | „В Ama oe eee ------а- — f БАР АЕ ST a. r
PAN BEECH, Ue LS eee Se ee ee ae aa EB KK a ет bee сий EK Sees
ШАШУ, S. ———— — —£ — nimm — — — )إا — —* ~ | | | 4 ee а ] ---- [^| сл узуы)
КЕЛ? ТҮЛЕН SN OTE EET
а в ла е | 1
ACLI @
8 Allegro vivace.
Con forza.
Ja SEN. 1 m dei. ius. ==
Maclzels ае ваза —
E] [— M w
m arva PLE ae ee — و ی а =
Фарма Зе ` :
Mfc tronauie E ff^ KO e ote
EXERCISE 13. roa
азы ҒАН =
та |
| 4
(in ыы шы! ews Ea — See eae ий G | T ile е luum 5 | 9
ры ссн eS ووا = = --
Г 4
etr r[- 9-9 — та ———— — F-10911. Ж жол е
WEE жанша ПП ES Га” де а ес ш
A -- вак >. wn ==
— — таттан N Шы ее ааа а — 1—01 amm
- 99 — ,! ДУ EEE EEE ae D тата ET Een Hos > nA
ТР н-6------« Ron Uo тынысынан c E / ко — gor ar 4
e
RE. с fe ) ft
y
. 212.8
. Scherzando сз - ‹ ст
2 Š à ү)
EIE. mg 29091 ЕЧ [ЕЖЕН - | cel Баж шісі ы
ода Бо” АҒЫМ 1 pret эл ш ш тит оя аа ш жы 1 - A — Z Ви |“
Га URAY ap orc 20 E Tm ізі — —MFAm—-— Ф | а ок ОМА СЕ
“Уа ш- D | УИ Жан „| ы
Be Su SRE] SRR ee ee беле жез ла ла меен шағ сыза (NUNC GL Nul SS
(ХҮР L——r—rr — ыы ск == a SE eet Ge — zg! Шр ET
7 pg — Weg =_= ыл RE = — Ng — кесек —|
“J 4 р 5 4 4 ^ 4 5
ig Ф e. 4 диня. L. m 1
"RI zz Ч ++ fe Ts е. «Lx 2 Ç
PEP UU ДӘРІСІ Lais 7 esp сел БГ? mum | |, — — an = ж. 28.
КЁ бы b GT = A ш E [—f mimi у е ——, y mE y eee
Lan BELA REE See ГЕН EE ear gu s= Mama _ = EET GELD
ا — T Ade m ———— SEE SS AS ы тй
- Среда Со, = et a a ee s
| fix Cites Ом n" қ |
z Ы . е. е + . . . г 16-
бра [chon А с шыг E 3 |
A Бог == ше Em 4 ғ
ГІ ЫБ E i ксн === === == -- 1 aa GRECIA: | EEA ЕТ
\
o
Tam EI T TIN
“И” ml 2270 a np. po: i нң 47... 4 кеге ү] "ы" l | әш | _
b I *——= e е... وا а ЕБ
= Jf Салтын А] кы ры
m
Г ж | hm | А
BEC р
ا
met
e т SE E E 8
ps нЕ = Lu ШЕ, тыз лш:
[2 с 7
в D в 3
Бата CaS 1 Se SR he I === хыл
Bic e аа a و = s L— —|
ا و EE EE ER 30:2) EEE TEES)
E GE EIR EEE TET UI EE ee SEE) Ieo
P
С
| = š e.
BEET 45 Ae SSS" ESIG sp аа U ORA mi = ө:.
Ay e l ia же = 8 шн
== rae Bay теча 636 2--ғ-ае ae =
желе a ee = —=@= i ~ M A A
con HN | | :
жы a. = Шылым... ЖЕМ | к NI -
Ao ao -—. 29 ——1—À e w
зе Tire ий а e pi eet еее е 00-Р Ea ШИП REP E> ш їн ERI EZ)
[сати т. EB р... E (шй ES ЕЗ Во. „Га TRE Ат Ta ФЛ ER BE S; SSES BE ЕЕ Wa Ga =
tO ERE MES aya ee eo EE са
——— ван - š =e “tee FEED
Z "д Nes” же s J- .
4 | | фа = - loco.
(ө
LE EIE Чес: [s] DEEST inmate SI AEE шайы” .I` Z „ДЕЙ EE ЧЧ 1
[2| === —— ашаа (БЕН а | 6 келисе к ет ә в тт
LI)" Да — a mmm | mmm L |. | | — ———9 — 59 —Á— mm Ë | E S Дин шнш EE ES
AS Д — — ы | мш Ex —| | іш
f A / 2 Ў = кан ы
10
яуа- 7
O. 4 aag Еш e жй---->-
- Z+ E EN p= sr = = | — es 02—20 pug
Ин аси Ф -— REP.
HAAS ШІ” n ищ w ы" Hee E E
— x92 —
fale айй eg š i
ы و е == [ЕГ а"
7; Fix Ak f 9 ра.
ВВ вас. --- 4. 4 4
Сүй ИВО 2220777 Es. C ВОДИ Ты ee НЕА ЕЛІМЕ ы 0 : аы E EEE 4 |
Mt CEU Ұлты Жау Барлы | 33i ONE (ар (әң кел ЕН пед [с РЕТ ET
TW AY “n Вай E ДА. NEC АЕ қый 397 йт... ARR GCSE релі ESE Ка ГЕЛИ UE ES DESI Сз OON
р te" i GSC INI WA, ANGLES ER BEA ER C — má ШН — —— —— C€——
REL I eS рУ. ع و I ee aes
э 9877. а ат на Ра 7 ара Nm аи sl Б SNO a E 2
jy ETE қану — WWE: —i nu n с 1 [ f C | | __ —
[pem те EO тосе 4 е ы-і ИРЕ 3 Sea ине ЖЫНЫ кос ESAS 1—4
. A @ 2 JP" — کے -- -
ی سے ый ш: GU e „шл -----
— p سے
А SB метл |< le IY
[sr рл eae a ЖӘНЕН es ea [3 ER
px Be vies D pi Ma d =: пе | | «4 эм. мг
/ SS aS Ят ——— Р
کے — ---- ass e °
= کے f =
беле ТҮЛҒА CE O — x. po P ШЕТЗЕР-Е. За дил шағ EE ECT |
[q^ meta а —— | Se ee
Mu лме. EST WEI жалыны WEIRD В: аага OR eS QUEEN EES ; ---- س —— | —— |
— = EEE 2143
5 e
а а
га LJ س
32 +
L 1182
ТОССАТА.
Presto. з1 а қ
LET o 1», 25792362 sii 1o23 БЕТ
( „2 4 i ай 4 4 2 4 i o Thet Le-
Rois pora шнш кыш ыы ышы кшш шыш Graec
с Ер Ке SE SE AEN ІС SS: 5-2 == SE
Metronome UM per
leggie xj кы
EXERCISE ЁЁ. НЕ Ee aa eee — D
рр? =>
Lie A tg Ee E E
11 ащ Б». 83% efte тата
жене еж eE egte я от още! ВЕ р а= == -- -
RO mmm EE т ыы + = ج © à — — 1 ' — +
за == 21” Е |
r - 2 , PP E
Ep l EN 12) OMON, — =
Bt -- е
f. жет== - гава
e “ИШЕ — 33 8
of mum =й : \ 3 Ка
ът =E — e [4 L deg ley) аи ессе гу d =
LA ptt яни — 2 1 eee — Él
(с моге б == EEF == =
5 2 P : P : ) I5t time
| l
таа = араара наана Y
remm prop b ш = s
e = z== هه ف ===
| = =
hs. |
09 Epi X ITO ES
РІШ в 4 , : қ
et sane еее REE 05 аер r=
E асра
— ——— ШЕШ — ны ——— Қойшы = “<= e= BEET,
ass Lee
jest трае ат.
Fe Т U me T a omm Шш — — — ШИ ча! БЕН ИШ f
e. — — — ний —— ШЕШН
[c 2/7 ` — d
Em Ta mh
— 7.
лә "mu
e
3 a %-, Бе
ете, eur ee q. ee ET
: — 4. Ti "—-— + -2 B
— U Шама.) Шаман sss ене Те
— “шы 209 р == F
i т ише EE чап рл Тао Pa Ж
—— — um —
ma шша з
=
— == = а
PIE | E pepe > g
= = ke
2 SS
S E
RD ыы TNNT t LLL mmm
— Ah = s == ==
АҘ, 47, Af. GG Рр
xs UR lee 7
N 7 کے
m rn ае ее а g o ses.
ww 1 "9 e Se. а”. ге" дшше»
=== === = м А РЕ m 52
+: °
7 — Leo] g p-e— ——— 1 с2
ee ee EEE
a xor EP nc
15
Wo um CAU LE ТТ enu 1 са
T. [CE Ба? ert г Е эв © се =. S odii — re! РИ any PA
prn] E — — us
ase "P
и hd PN Г а!
> > е
j it leggiero
; as L9 L 4 har ae aco |
= Кз" + 2a ft. = LL
— —-— ; һа TUA ———
Yio ө ү Ө --- k Ге m... © mna il TI 7 Фуу геа
fare ea al Giro Ba mum
A bL Llapi س = ви жа жәнен. 12). T L шығы
1215 DU К == BLESSES FEE Bi AF EH ت —— га |!
шы? ES LLL Ж. 2 ЖЕР шегесі; жаз
E path ша? C) + "а +
h
D 1289
54
PS
54
En US — BE ae „воск [жс л
pede p КДА === =k == =! po]
[D : женен [Е] ——rv-Y
e J i staccato
— — 7
— سم 3 Г --- —— === T 3
г i bai. | sassa m | | Г
4р8 = Аба ат a — a a ITI а L L< Wa ass zê ксл еве
LM 3L | ЗЕ 4 —-—. lam | w n АЯ | Фа J || Case інін аз» =ws
TiAl, DiS алатын i ee —— — Re FEA тана سے سے سے
muvee ESS Se
eres. STE AE Se D ee
” 4 ғ ” ” : ” r
: а > ` ` M ` š > `
A TEI FEN’ жайла. ғанын EN. илан БІ” 4 | тин ES TOL = ан Ии Е
wha —. —— WW | HN с 1 — a k= == сем |
EAD LES FEET eR EERE RR [ME] DRE eT ERE LE E EE ER
LTE Ur A алал SE LEE] (eS TS E Белес сан тағ EE FEN RE в SEET] ESS) KER EOS 28
+ = Фа
A- ЕЕ EX e
E 7 FA 23 DRTE RE т=з EA E E ES ШІ. --- pre EFT NET 1 zs |
PT ERE е. с —s= i !
2 _ = — —— > pes қасын
| 2 БЕ рева юн ИШ gE ppm c [|
TEE >. „А ааа ыз “вишни —— SEATS FEO VE I!
UID — REFE SIE FERRET f WIES A səs E E Se EAT DE DUM OETA [
Hl Tu) md EXC ЧӘР тожа виене Е риф аа ас I
кт AR y ЛИШ [сес Rae ARES RS АҒ SS SESS |
OCTAVA
L
A
CANONE.
11
9115 ШС АЩ MI. nn e
id wa “ЫШ: Ча
sd В аа м
ыш WR. ith Ыы а Hl ТІ
Та 1 US Qu EE x
mp AH Тек Tr Tur ТІ Ih
"i Inn * ^ а " IN + a »
او | $ га Фа 8 | ШШ li
Ша Unt ДК UA tH
Md Ще «dl sid. Adi. puo
c te A | wira Ww | г QU | m
= "Ur vn m М x Le " І c 1
| ҮК X Сура Mh}
E i ill МИМ | `: ||
i" Г s $
А ШЕРІ -Ш ШО ell
"и г | Witt wam ui 187418
a | ІЗ! АТЫ HUB
2 i lid m TE nts:
95 A Ale, MIN Чү +
XE Ie УРУТ pi E Т
SE Ehil 81% i" PP
i = De WI. Li НІНІ
ты ERI 4147 le ІҢ
1 е | [
Те d фа " и
S. Ho * е x WI. .
Pla m TH Ш" 8
EAT. ars i іні ЩО -=
B5 ча Ы M ba : Ne ЫҢ
x Ж ТЕҢ е =
зї 21 | | ҮШ š ЩЕ
114! Ы 5 ui í nn Ennel Е SEU
ы] I "y ER M TM
IP | j vpn PI ПІ
ШІ hil "EE edil 7419,
P pus ы vin um
i ПРЕС d M || ЧП тъ UN
ШІ Ше өш sedo ШУО
аши: ПШ ҹи «Ш CUM T
Т lii * wu um m
WE 2 ي ا К
Жы UN ИП alls НМ ШШ
jM VU xH ДОУ
i Ше cam ү, TS pulsa
Will «e, Wl el MIN
bili || ll "uu
о aM Lo ІНІ
ل «e w- AE
II ПС Ша JK a:
T bili, hri
ie i. IS dd YA
5 Sm. e
1 ше Lm "Wie الله «IE
|| wr" Lb | E ill
E il ШЕ cur TEM
1919 1 " ШЕМ)
БАО Ill | | s] ТІП
Mill, m ` MR] ` ill РЧ
ША ТЕ зе (e d эңе Фа
Wm. ІҢ” [HE ui n
1% 125 4 | šP n
Ae "j WB. [i E p
1122
Е e. ®. 1 + /) 2
[o жама I — I ÇÎ ıı Ea 9. — E БЫ Pm — = | ——— P SE —
== Y UE wu ا т oe Г. Та S ЕРТ өт oe m ee
== 1 ха p 2 авт -
——
CRS کے е: .
сет A 6:26. =
—— пле аде аа асарда NC а = == 2а ыы
F шша. a eae БЕТА ВЕЕР ИЕР MERE vd
cres:
=. | =- m
1—07] М. m ; | | ea
БЕСІ eo шш сете БАЗЕ ги РЫС ч ee sesi Sa 9. е. ] T ГІТ!
ара: г ` Е 3
: + та та. qeu NP I
: А 1 1 + 2 02-4 :2 . E
2032.6 Ф = эз PS} &
ee l
Da Capo
al Minore
I
Allegretto Grazioso.
aj al
| M M + - Jui «|
Г ШЕ
NV. | ҮЙ еШ
|! M lO i 1 T Wire ШҚ? MM
МН” ШЕЛ ДЕК ТШЕН
Жү PZW < АЙ |
Te Whi ач | “ЕЛІ pel tr E
usu MP M au RA
ДАШ Ө BIB | 1 І lie Mu M EU.
н ul i i Д 4 "h кен tur іні ч
WB | қ "HH ң
dm \ ша ! hi ШЕ KY = ШР |
ul ШШ Du ЧЕШИ Ж
ЕЁ Ш M um ji nm 4 a ЛГ 3 rt
E | КЕЧ | | Sh id HS lel. НЕ
үй! 1%1 ү „МК ЕШ и
Ан h "s Vili | уа 71718 PHE |0». Li j
| \ ij -
Кт с? | n hs [| 14 W iu
МЕМ "wb ines AN АМ | UL
ins f C | 18 IE Jii-
ҮШҮ rly Е md x
us | | eT "eg ^ «M A
Mt | H ü WB |
T ilu НМ a hus | II É Ще i coni
nti lil Шы. "EJ Шы! Шы
E Ls |! Ilii | |, -T п
5 © М1 М | “1 l a ы
aom Вирт UL Қ мы МІ е, З nt se |
s š £ Т n s МІ ЕЕ; “ll àw |
=: Е LS ХЕ 8 Ч,
> + У A ва
Fix D£
diminu endo
L. 1182
Tenipo
18
Hu H
Wi
USE NI
M
ІХ | |
Š M M
URN
Т
SE
ЕТЕ
ШШ, „|
чем
Bo NUI
ҮЗ
Г М
и
ще ү
ми
ще |
Е
| 2
XT DR.
Mes ò 3
—
|
|
|
|
|
|
a
|
|
|
|
i
|
|
|
|
|
Ain
|
a
|
Іосо.
ЖГ
reels
n |
| Sy I
| | à В
n wit
ain) Bj
raf ll
Wn
A "E
Ac Bei |
ТЕҢ (А
мои
Ñ H. Bu
һе f:
ee og
E ROM
J
С
O à
20 Allegro fieramente.
con fuoco.
Maclzel's.
° CA j $
ff
m—— —— === — س
Vetronome 120.
[ me || apu
EXERCISE 17. (НР е тие еее e Е F a
омы жар. ем ажа (FT EE АЕ pa
д ы. А. > > > ^^ -
Lm TPF: REE EF FT al QN Гама” 2 жалы [ГИШИ „СЭМ 07700 Та... акт езде CORE LP] "ILI "e pr | ww» | ||
„ее Те ет е Бета ) — rl B 1-1 ¿s
too BE LET SO) Ай SEE: (Pl E ЕТО E ы oP Lo Ram >=]
Gare ASE mig E EE E LL E с RY IM ESET КШ eti Re DSRS Eig mra FT mme
== рә pue я [—P
-
-
adi =
as ret 5 ——— ga
ее?
-— il — ا -
sexa = ЖЕТСЕ a ap | ЖЫ
te و е зе е е 1 е е E E -!
ПР ОАЕ ЕЕ Le 1 %42
еі L | |
iE EEN a Sio жаг г ъс m — — WT mitto ec JET
I Lai mi e-|-|--- FT шынын 2 [| |. | | Nia
HMB S, 4,4 ШЕЕ Re A ETE БУШ ESE] Е ЖР, ЖЫНЫ E ISIE Vd D BEI Wa E= EP di БОШ CT
20 ИШ ESS БЕЗ ESS [ГЫЙ аа ша: Ss) Dae JES EBI SSS БЫ ыб] СА зі ЕР шев кісе [р eee
— کے иш ——— | — - p> P" a — — — Шире —
سے
سے "—-
Гео وا өе 4108 3 8 قي ي قىي
| | gg 3
r y pme пета بر p — ГТ: an a T amm `
ea sas — ofa
--
: Ф Ф
aa SEES (21 rre — тел т тышын Re DS Ge Ge актове, ae: Ын
[ic Um ———— M LI. crux aduer TC ТЕШЕ sid Ica Саар келет 223 ла жын ше. малын, I c CTE
ROSE СИЗИ қажы хан ES Se) OG) Саты үз кє ЕЕ Y теа ЕУ АП ені Ен TOT OY) ламасын Se) и сы Iguana ро,
SOREL) C ERI P i: = шан шеле 1 ш ралы ытты (Б ЫЫ es SS
21
р 4 ? 9.2 2 of * 9
E ` 1 6: ш. =s. | |
ЕФ е ЕП ШЕП ИЕ ШЕШ БЕРЧ 1—L-L4 P! БЕ ыш а шы ж. пе а Б: гы: ES =e
ree i usi тымен ee ee е EE | I
— — е ms wm. — HH — Es Ша |, а
f >! "EM —
E ------ iml — n ZR. - ——— —
po ——Jq EU — S E RE a SE === 5 — <ü
a Lo 9.9 EURE и | ME mw Ми аы la
او 8 к ET TE) колы E LE eT а ша Num
со эө 2 о ~ —
— fe EDD. GS eo E [EIER ES” Ч RTE SP QE = = FT [ | А ra ғына
T ТІ ыы mamas sm mas +e meth
240 wm n mmm |" ШЕР [| JL [€ [Lm || БОР ”-” Lm [lI |
cl —Á C — — — __ БЕН mE mn ..--- ma—a
Cc gel Roca mr 22% > Sa
[—75 Бере RET ISESE) секта гіз SSSR ИШЕН (зегі кеп ЕЗЕШ БІ QM wm— ЕРМЕ! کے === ығ Тәті
"бт e+e 6646 Ө .— Fire Tires Se я Ееее
— ' _ 89 БЕ]. <2
man CES г, фый гт те eg | ig 8. Pr — Dan so § BAe ул mA
к = | س —
| Fe mS за Ф — j
WR 722 а И So В *
n fuo | p. ж”
ши со Р" 9 + ә < 222
А сі е 7 мм ——— e m mn рар | E
ЕВО И к. | | ee m | —— —— —— Ш — — Бий __ —— u= ü В SSS SS же FE Es ESE ше ES f inar pesa E N TE
EF “саптан FERES nosi FEN E HE гт С Тот ФФ е ДЕЛШ ДЕП AF" 0 ^X |." .|
gg کے کے کے ee ии
ا = ла U
Lan CF — it. 4 “€ 4 3959-28. er = : = eoe
е mu. ЖЕН [hp cop wt I I HAM
KP x. д wa
ee ee
Wa oe سے as — — — ше š pet. „за
eo - 3 n WE
Бе = — سے T sa BS
жен”; ДАНО — кшн ИШИ ——— — ШИНИ —— —— a ESET SS WE RED ESO m
жауған аза сан J 72 T.G det- аттаса LE Ea
Se ас а“ о be L 7857 975% ае. од D: A % — —
Jj cod аты T
Dš 4 ES ж-е. $
KP KI ШЕП ГЕРИ CRUCES ЯЕ: ын Ший, бшш Ө eae ө: Tin. y Wes = = === EBS سه
с = = *————[.*t.- ы
|
%
|
|
|
|
|
|
H
Tay Ep ot E amm um oem шет LI
Gp WADE. €w-———-e-—-c—4 ———-— — i s 3
:
dy „== EE
1 ана
[ beh 21 mc Емел іе Teas сы дан аналы аа кпк б eee ш.
urn. ——— == лысы тамын, тағысын OCURRE (Ge yuna ШЙ] со самата тасы TT: LEN йй ЕС T. s
fe wh FR (a ES” [ийре ЗОРЕ 17 ЕМИ е пълна. жын ные RE
---гз--- a — PEN, =e. ——
esa E + i š £e
я раа р нае
| f
Bud [1 М. 29 e
npr ere ete O Ра LIL | 155 LL =
SST E CIS па LIL T 10 w w
дата iy es са emi = سے HEEE (ЕЗ | re eee ea |
mas کے зен = = ии
: ESS: -
HE ee SSS с ста. —— =
EE Ep] Te SE Ee GaSe ae Ee” Lee _. IF]
n KS Z sssi ылу.) қатын
| |
fT ze ө = 72 7
һа =й ш. ==
[LOU ETT ИЗ т рода ЫЙЫ ОМЫН Î A a Ce ку A E ر E num
uw. nmas e RR е LLL L =a اهبلا te Kf 2 9-—-—
———] _ —— — — | —— — — йы m асасезса ес аве Dew = Ф. BER ге е
[nti | жолы мы ERE — — س 1—1 ы, мен |
=== 11 — = = ——
ь POURS IES EE = = MUSS E =, F ы” те
\ > = : Е
\ 4 ( ud r
2577 See Башайы EE Cae УТ ы ыска A RSE Ko (C DX) жал TE [0793
um dem. фф 4 [| —— dv —Ix-ab cct e EDS s sz SSO)
ш fan r 4 Ki GEERT" урт See „Слова DS Ea [roc Ong ede nmt]
СА ге шыныны Ы. EPOR “ралы ERAS «C maa
: = "
за T ` е:
| —
avum am xui meu
[^e ei Er Ый татын ша ШШ КЕП == жас EI ERÎ § FE ra пй ШИ C r ЖЕ ЕШ Ez a B Ec]
Мат! — --24 за зе зо... € ФФ 90 99 Ф
КЕТІП ШЕР De ai E ET ДЕШИ Доби ВАТ ae һм کے کے Л];
D pine Fi e (Балы? aaa ama | @ w
BN STs)
жег re te
F Te LTE e e ee
ET шиш Г ива
шай жел КТЕЙ БЕС КЫЙ CSS
-— n€—— gp
„е. [^ 2p cp cR MEME ıı UNI a
I| SW" пп || I ee ee 3
ES F™ MP EET IE REK Рев е. amp [агер кее
1D. SSSI 7 0. цара, (ER NETSE 2718, E „ЕШШ == ى لاإ RT
VL
x سسس
» --
pm hu oo AL ———— I teer Lr с]
(f£ 3— 9 ——9 — —3—-—9—— | <I < RE ' 7283
í p-.——— De SSE SSES c, ee ee Eee ИЩ гу See
ПЫ ЛАЛЫ. SS — — e —FtcCE АСЕТ РЕТІ ае ТТ,
те е ` f 4 =
ta Su; ШР: RAM
la YD 1 m=] ШЕСІ. E lye сі ae HETE Be EL
ee Oe [= ی ete ete eae SENE. EI Ве е
CS eS See се 5 —8- шл = m Ген reo e күте
h Б --- — —| —nÀ = a ee | ee
m ушы woe не — سے d
wa = 2 = сы >
ЕГІНГЕ СІ ы ы
— IN — — прилив ES ER RN пан иизин
= =
== сс === ==
PPM reece 280386 АА
ИЕ te FU Ma ее ва в а“ ә ІШ тас в аа «+ m 4
HEY Lr Ee a RR EE T E o eri ier ere msnm RE: ==
PU — —— — ууч Чам | == =н — жаа - mma ane — -EN— — > — НИ
020000 2, + Р yee of 10000000
: сынарлы =]
еее ре mE — ا س Nr BES шг а бя т әл инш ши a Ий ж E iss ES
SSS (2279 sss эй UU KE ПЕЧ ЗЫЛ CO, (ОШЕН зі ШИ ШИ] a Hese — — — ت | Пинко — Ea -— 9
=== سے r ө с —— ын
Е |
=a =
72 е" РУТ NUN BA. Ши T ШЕ 8.85 B ". LIB = WITTE FRITS е s sis s»
Bele T acies x Ж. en
ЕСУ SERS ІСІ удари ии Ла ee е е 3.95 | 4 А
K === г-нан рый БЕЛ SE НЕ IET А EEE EN [Es ТЕ Тарта bee E E ——.9 4 я та. — =
Ci — mesakasamuna] — apa — — am = = =s Lee
——— — —À aai ------ minarum, —— -------
et 2 9, | TO т ре ke
m 2 4 Я
Pye OF ee m — et .— —_ J — 9— —7]
CF an ee тең БЕ Ба "f шы um у „ е WW I5 Er ein
—— OE oe) өө өө ЛИИ | — | ——— E ЧНЫ
: ea «уу == SDN c T
Ж
|
УК. --- > animato
ВЕ =O Eee H KL i; کک و Г НЕ Е Ш 52-2 [йж сан сыш pros
A y Pese Te л нш у лш ERE HIRE, Jee @ fe 4 lau vr лете е
Ko = кы С © ee —_— — EE — тынеш саны Oo L tai = ees —
SSS = = == и = ==
Е. а | cres.
г а - f = = = s
pue — — : 4 J. — Rees 2 БЕ e Weil] (Re HEST DES den]
SET с=с ул у аг тә a Er ЯР =i к= ЖЕ GR НЕ а В РУТ GENE бысты ыы
a шн | „ий |
3 —
| I | === "| ee
pa
а
24.
() Mark for the Harmonic Sounds
Ж for discontinuing it
ээ
Andante Sostenuto Q-for the Sons
; кыз Жк +
Maelzel]s
Metronome d 80.
ETERS
EXERCISE 18.
БІ ЕТТІҢ
Nx Ее 2080702229 sn ШЫП EU
ШО УЛО BIET IEGZESS Т] РПІ ШІ ШЕШЕП PSSESESI томда
Bi UE Cm Ssssssps G; G iS > << К => Ф, - =
" о о о Y. FJ |
о ; 2
| Жа 2 9 x/? <a АР „Л, ° emo o / K
Р | == ` J D eo
ан E JG бант Т Ба IE, ША тпа қасты. Фе е? ее 6—0 СА. ДЕШ во [- тай
с” Ро оо ет ш usa r - ж + Бр (еее (| JBOROPWEUSERER ЕЕ eco тегш m pe
Ss. Sag f Lo Tet] r T, Әзіл в) [TM BE E Û BE рита ет epee eS
— — —.—92—91-2919-9-29--* —1 === = Cg ве» 1- 29 -|——.- 9 -е E
о о ^
О 4 pese
| 9 |o о | | " P | e P
ritard / % | س
2 m
ож o O% ol" "DO
ЕСКЕ шешуш тек алыстан мест саты ыма Sel SSE ee ES] =l SS ENO N NI
р eS UB БЕГЕ ESE FA — ШШШ БС МӘ С e EC EE aen Ar NNNNA NS TEE.
AW DE A RSG SET ИА F^" aS A F^" EF RE ІЗ РАП НАСАР кс N— I е.
ми Ae” тате —— ———1— —49-——149-— —] “ЖЕН ERES EN
p ооо 'о 0 ө о ОЮ ОИС 0309030
m d O Fix BG о оо 4
4 0 ко 2 o о Кого
Ша YS 1 [ S EDAD вее eg ә A Ge TS
ЕР demam ғы ғ ыу —m—Lg- a4 O Ni “Газ! NP usto ат
ñ b ГИ За Æl E] E DESEE EEN EA SET
Sue ae Bala ГУ Б” DEUTSCHER E ESE ç. à
+ 72
И ( 3 23 21
о ow ¥
itae mo d f
а” p.29 4
[ f ^
ay
N о 7130.70
во Oui NEE А
о о о A i О
н а МХ N
[УЕЗ 9 җен лар QE АУ су ане Ten ELAR гы Мес Аси Зың
BE O раз тең b SET SERERE ESSERI
po p yp FE ¢ BEE 0 E REEF EEE ETE eT Д
Ге = RECS S FET
N Ñ КА a E
Шығатын! ыл ES eee ey _ Nm š
еМ
C N
0676 iX K.N |
Л | y
4 O 0 0 И
о о 0 O M о 4 °
E gcc OM со B. OUNM даа — Tc wem"
ооо 08 #4 Во Е ЕА А И
EEA UM FT БР АА ы, 21. CE a ee ne забава, SSS
EA ЖІ”, EES жеті y Y — Ty > i i y n Ee
гБ л * в.з 3 3
13 а 3,3 3 2
' ' 3 5
7
u 1132
| |
|
1.
nn ed наш
NB // Ji SERE! H
% ДІ t | Мы M | т [ i | ИШҮ hi ul изя ШЕ
n ШЫ | ГЇ пещи |
ы © o "n e реж * Ж) ~ ж à
5 "Hu ү tai | И ЕЯ ПЕ JERS | [ҮР i
^ iii \\ \ M `. ТЕ іні зер УО Hw
Nor | gp МШ NA Wall: Ұл
. «unl | Ивац, š | | ү, | ° ji |, &
He. M M ° p жр Kg M | фр ° " ! |
EU a i йш ШЙ , n 544 о с et H S
oh BEN // "Hl 1 | rr | hi = Ш 5
ex ТШ 1 ЕШ Жо li ж ` . w l: ° >> JBb-
T I | е Ү | Al Ihi &- 2 311
кн Ө; ^
| IE: ii РУ | n ЩЕ ( gll | A حر ° hil
Um qi ДЕ, M 17 | Л Pu T "mnl
ІМ ІІ id 8 \\ ж "m xp oL eo с44% S
1 П Würes Ач ШІ NM. | Бер
ӨТІ * o e Mi | ТТЕ 116 moe
nj | E WI NM | 7% ЧҮП [|
% МЕ è 1 PG e o / l | a с
ти Сва за эч + Ше ии
ж І | mo. 2207 | Nelo е ТАШ Ө, ТЕШ „0 M iid I EU
с 4 4 | D y L Gana 2 pn : "TI А $| ri. * zi ill 5 E INO
i то | * Jj Ya! \ b ма Iv Uhehe 04 ЕН a
di [ wee i. х че RIN Sts Ени: "є
А ШЕ | W: m hel ttt к! b | se zn? me
Ша | SOIN اال اال s, ШЕНІ) Шатақ
ш ЇЧ Mf r = ө ЖО uH i ше
5 I! ФФ NN 44 " d ЫТ Bú ч n * (q E wi = ill x I ° х |
207 Кл» | evi Л we seo ume
2 LH JE Ш ) Sh š 5% o | Ж
ШЕТІ Ки ” МЕ weil esu а ыы
лы SE «ҮН ПӘ ШІШ!І + اج
АШЫ NEM. ! ا 10 NEA =»
IE: [Н + : NN ii | “1% | | 3 n © | oe is © © М
ШІН ala < Pw S < |
i» mo Қыш, 1 stil | BUS ОШ SW) в
e ЗЕ Y WI ND S
Nite [f
Allegro agitato
26
(6 Ë HH
ja Га ШІ i ERI
zu ІШСЕ \
к A ics
N^ Va " |
A К ° < " "à |
ч s i Rupe ya | A |
| 4 | w ШІ ‘Sihi |] | thas "n is | =
LASTE е Ши |
| ү T | i Y
mg /
ae D او |
/
Tu: Aui ү ШЫ Air ly
NNI / / | ГМО. A / | 9
сей Lem Te ^ in fps ^ UN i
Em e, III Ill]
` ВИИИ "J 7
Par ie اا Тм
д [ 54 | II | s ! : /
2 7 š | / S / | /
Пр Wty Nilo Шын
= %4 II 7 iy И А Ц / i 7
аи ^ Н Үш» Л mw PIN ITI
р e
LM MA. [D ІШІ ІШ
5 ки ЫК nd | | ТІМ
3 ча. | |
аа || ||
№ В ч | : |
nd e | |
РЕ [ШЕЕ пи
т
жа 5 ^al n НЫ Ue ba Ди
"ҮЗЕ Т ШШ Mu o и ШМ
e 5m RES cs 25. ets ds ef Н я
ЕЕ ie Fe Be Е Ë: us š
Xm. хе | | Хе | WE al =
ЕЕ ox TNS [a || ¢ IM? te [R19 [fe p
> m= м
—
|
IN
QN гета |
[Шу |
Ins Io
H /, Қ
—
i it
| /
EC
| З Inte d
; |
[pre = ili
7
"nim ТП iji xb |
Т El
T dl «ue 7 |М A
ү! а
CE she 2 nm | 172
БЕ
ыз e
SS s — —
eu п iE i
78 | Wi | ЧЕ /
d ШЕТ
e
Я /
4 | iu а % | | 4i ү,
Ұш
"di М “7
"12 = hill "ІС i
ҺЕ tT ДЕ | М" Шы
е... mu a —— ma B
BA NR Sa x. ШЕ ie ЖЕ E сс. ИШЕ) ШЇ ra eui РОТ ге
E ITE EA EA E E Ent
-- ino — ‘i ~ = =
i |——— F
^ a ae Sere 1
E DET СР TET |
—
= H
юм”
=
~
~
Т ЕРГЕ
~ ЕН
Ф سڪ
апасы сы ع 1
f
a ША OO Le LL
= қ-а b
|
E ы
E ы 4
ұтыла жү. LEY
[7 acp EE e ELEME
ы ел
| ;
“
1132
L
Ки
ER s 55573 ee Енг. анасын. ы;
con esp: C = T =
Ир — r Tea ы si
утла сока“ == ——
[ZZ a eee EN ESE mY EME HENE TI a T < lf" ие ee
Cj D жаш шшш ж: жен жишш лиш ишш яш! ЭН” O OTO ФФ а ве s
тарамы Bee мын ын ІШЕ Еа ш 12 е LOO е е е | 55 пин:
ы ы Ы" Ы" SS ЫШ ЫЫ Sk Ss ыы Ы чии чии IP =
Bee чаа „м m =| k= ~ ~ ~ ~
= T 2 ft 3 -
ae FER] RU IDA ТИБИН 1. NL ERR — >= ED £
9а NE ж oe % e el he, ө 60 29,
mawaq = а 2 еше ET e " ef K. А Мас ЗА BOR. р сен:
мц ~ — - д, ~
ү j
l
/
I
; |
~
i
P. | ы)
21
7 ХА
,U y
/ En hil
À ih
өү», |
19% а HHL
Lee LLa
Bev a ee
ESE TS
RSS ES ESE)
ааа
сега
ео а!
[I D PE = Mj
каш нра SSE SEE АН әс?
—— (БЕ Бәке
% A H
МЕ
| t |
II T
в!
и
N E тень ебал
Гада вата ырыуы 7 MED
BEAR Rs PDE]
ھچ ӘЙЕ АСЕЛ eS E!
animato соп fuoco.
ТЕ е
É
"s
3
МІ,
|
2 ШИ
ы Ж
ш. ЛЕШ
| ЖЕН
Кг: 52334
- за,
EUN
2 асын!
Be e.
SERS |
щ
ШЕШ
Hf BB
ii
MAN
if
di
ui
LÍ |
i
9 |0
«ШИ S
и
\ y
cres
I Орен сена рда дош D E
қына есер
cm
-
md
ГИ ГГТ m = "1l Ла LIJILIAEIA |. a
ex
~
>=
|_| =
cx. SSS ағамен 820] Î ШЫП ГАП E Sea
~
SS
Е FT C “ese. ~
55-227
на сет REIS EA
ІШ М
1 188 4
"M >Ш a
erg ` Зра 2
NES ^ еі
ГЕН А d
30
1:34
2
раз
Г Ва
<
EGY Jf Жарыса Ge [ОЕ пл ERE
Бр sia. VITRE aera
aur
$
Allegro vivace con Spirito
Metronome
«|
XERCIS
"
=r-
exam
ш жюн
|
=
|
== =
кәй 8390 ie —
”
——
ae ЕРІН
=:
22
>]
nea
-
aie
=
завета 824 рани Ei ШЕШ TENE TN FREE
| ll CE БЕЗЬЕ" SAS” EEL TE AN EID BAF Se CNA
М
---
C2 EEE CET SR aA
GES? ET REA E ET
/
S A
yeu
L— 473 | Да
Cy qa `i
A |
ET EES [SP 7 сата TEA
ЩЕ.
7149
1,
4 š si gi- шш EM
ae ee SSS Ee ӘБ (ЕБИНЕ А Md^-. aUliabl- [- 1 Ma | ا REA. LI]
| | HD. Hn mM L| adu" а 2 ет | =z iid ل Фа |
== EFF EF HE EES ГОРЕ] ЖЫШЫЙ + ТА. AE NE Yad.
TANE aes EN
L „— Lt
| m | - | s | ӨТ” |
2 cw. Lew Dg. | |
касын и: =
2- 22.
тъ ER ET os at ME m oy riim]
2:2 D E 219 ——3 = e 821
т с т. Ca STA x | Bee ee a eee + °
Ра ВЕ UTU шесе тыс кетке с =. се
ы
5 CS EEN "wl Жж ж. A Len BE, Еко ы Zh
Sit Ai ЕТ A SE CY ЖЕП БІТ ee ШЕЙ — ——— ا ЖЕ Ен E Фа Yih YID
OS s I; ee тата шш Е тан ЗН ESL 3 тетен Ñ Sam m £i ——— Y Zh
Узе ДН нЕ FE SS ATA %
EE га Ба 963 — = рге
, [ |
L = IEEN.—— T] GPH]
SEE == жасал жа ү = a | Е | J Z$ г 8 2 | ЕСЕ е . 1l —— 27
FLS Z IEEE UE ae =]
НУ я: py vr е: | i
E ГӘ пя пе е € |
EE өе — е — өө ее
я Чу EEE 1) SEREY 1 BEF Ae EE RY: EDT Gay,
Дуо “EERE SENTIAS! EET ка «аша»
2 4 masa e m
ЖОШ” СОД 0 В ТЕУ —- bI nup |
| Abt? е га >: pr cp
"ЛҮ Dh а а
эу лы Vega ак
ж = : e
Гі. A 4 ат ат -- 21 ГЮ le е “9 a е | | — لاه ca. (MB /
phe (359 — 2 5$ $ $22 $$ тел раб $
| / Pp "
Вр Oth ERD! HEZA TE ; 19 133 тя 1% Ж
e
| ) |
+ of % С 4 x.
LED А гч жеш 0а әт тажа E __ $ өз өт А
тш — al aa’ < EN FE E ез ған E ЕЕ КЕНІ ы] айты FREES
Ae oe ы >= sem на LE
ii = ¢ ” 4
=“ С)
LEE еп? Ре е TZ а Ре иу
US bhh fot z ==: [— 314 ور csse 22—00 4:9 93s) 9—
urb ae ese me F C819 eee am
ЕСТІРТТІ а) CES ores ET E —— Ба? EE ЧЕЙ EAR Sa Т оса
pP + р ЕЗ ' а! е
| | x ъ- ре
m. or
ame M
Аш 8,
АШ-Ш
ТЕ
ЕП) "
CS Ка
рі На
AE. ^
FH q^
ы
CM uli
Do ШШШ
Niles
rell 5
I OR ж A PL
x е2
" К
NUM
; За cse
' || وي
X | (Г
Bib.
LS
WN Ж
Hur E
"Web ell
ES
|o MipocLa сала NEPN EE Г) ДЈ. Елба Баара
Lon cp uw cg oh puse Eire EY rne]
T
Ф
== Жаа е
3
Ф
Se ee —
e
Db FH ab ^
A
БЕР basse =)
ich ass
+ М
BN ==
NEA
. @-”8
aia. Lc rj
ЖИШШ ЕН ЕЛ: a: d. 1
ET
E
en
4-
в е. <
=== ;
m | . 9) 9
ae o
EE — ae) —]
rA
E amas "ан nd
L 91
2 .
| SET E.
7306 —
See
Ф
-POE
ma
TA.
те
82 -= e
P £ PTD 5: SS VN GES AREER L2) EES EF А
2
= ањ.
5
Ee IO I татын DL a
E i
F ДД айй Û AR.
کد
=
ұға” Г, Á a) l'a l
Le j
Ж ^| е
k Z= KM
RSS АР EE QS VES. CS | PF DRE CREE
Гай =
Lg rim "Y
|
In music, an arpeggio is a group of notes in a chord which are played one after the other, instead of all at the same time. The arpeggio may either go up or go down, but it is more common going up.
The word arpeggio comes from the Italian word arpeggiare, which means "to play on a harp". This is because harps are very good at playing arpeggiated chords.
An arpeggio is a type of broken chord, but there are many different kinds.
Learning many musical instruments include playing scales and arpeggios. They are often played as part of music examinations, especially for piano and the string instruments. This is because these skills are useful for playing a lot of music. For example, Bach's Prelude in C () is made of many different arpeggios. Guitarists sometimes play arpeggios instead of strumming, and banjo players do it a lot.
An "arpeggiated chord" means a chord which is "spread". This means the notes do not start exactly at the same time. This is sometimes called arpeggiato, and in modern music is called a rolled chord. An arpeggiated chord is written with a wiggly line going from top to bottom in front of the chord. An arpeggiated chord is spread from the lowest to the highest note. Occasionally composers such as Béla Bartók ask for them to be played from top to bottom. This is shown by adding an arrow pointing down.
References
Musical terminology
it:Abbellimento#Arpeggio |
Les Misérables is a musical. It is based on the 1862 novel of the same name by Victor Hugo. The book of the musical was written by Claude-Michel Schönberg and Alain Boublil. The lyrics were written by Alain Boublil and Jean-Marc Natel. The music was written by Claude-Michel Schönberg. Herbert Kretzmer adapted the lyrics and text to English.
The musical opened in 1980 in Paris. In 1985, it opened in London's West End. In 1987, it opened on Broadway. It won a Tony Award for Best Musical, and a Drama Desk Award for Outstanding Musical. In 2012, it was adapted to a movie starring Hugh Jackman, Russell Crowe, and Anne Hathaway.
1980s musicals
Broadway musicals
Fiction set in the past
Musicals adapted to movies
Musicals based on books
Tony Award winning musicals
West End musicals |
Subsets and Splits
No saved queries yet
Save your SQL queries to embed, download, and access them later. Queries will appear here once saved.